A až ľuďom dôjde, že prichádza katastrofa, začnú sa diať desivé veci… Klimatológ Cílek o tom, čo čaká našu planétu

0
Václav Cílek (Autor: Hans Štembera)

Média vás označujú za popularizátora vedy. Ako by ste populárne, teda čo najzrozumiteľnejšie, vysvetlili čitateľom, čo môžu znamenať závery nedávnej klimatickej konferencie v Paríži?

Predovšetkým by som povedal, že sledovať počasie je zaujímavejšie ako sledovať konferencie o počasí. Keď hovoríme o klíme, tak sa tým rozumie väčšinou tridsaťročný priemer všetkých stavov počasia za tú uplynulé obdobie. Takže, keď je konferencia tohto meradla a zúčastňuje sa jej toľko a toľko politikov, okolo dvoch stoviek, tak je to vždy do určitej miery politická záležitosť.

A ja som si všimol už aj skôr, že je celkom veľký rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sledujú politiku okolo klímy, a tými, ktorí sledujú klímu. Býva to tak, že tí ľudia, ktorí sledujú politiku okolo klímy, sú často chytení mocenskú atmosférou v danej veci. Takže som už pred niekoľkými rokmi hovoril, že ani nemá cenu sa vyjadrovať, čo hovorí profesor Klaus o klíme, ale má cenu sa vyjadrovať k počasiu, k tomu, ako sa mení, čo sa s tým dá robiť, alebo aká je perspektíva.

Skleníkový jav asi nie je predmetom sporov alebo áno?

Skleníkový jav je záležitosť fyzikálneho princípu. Neexistuje diskusia, či je, alebo nie je, existuje rovnako ako gravitácia. Ale môžeme diskutovať, nakoľko obsah skleníkových plynov skutočne klímu ovplyvňuje. Skleníkový jav, len aby sme si to ujasnili, je to, že na povrch Zeme dopadá slnečné žiarenie, prejde atmosférou ako nôž maslom a dopadne na povrch, poznáme to všetci z leta, ohreje len povrch.

Predstavte si asfaltovú vozovku a tá začne navečer chladnúť. To chladnutie znamená, že vypúšťa, odráža teplo. Ale to teplo, ktoré odráža, už má inú vlnovú dĺžku. To teplo sa rôzne rozptyľuje na vegetáciu a na prach v prostredí, ale má tendenciu z planéty uniknúť von. Ale v tomto okamihu to odrazené teplo narazí na molekulu vodnej pary, oxidu uhličitého, metánu alebo niektorých ďalších plynov a táto molekula napríklad toho oxidu uhličitého časť tepla vráti späť na Zem. Takže skleníkový jav je to, že slnečné žiarenie ľahko prejde na povrch Zeme, tam sa zmení na žiarenie inej vlnovej dĺžky, a to už narazí na tie molekuly skleníkového plynu.

Akými hlavnými faktormi je teda klíma ovplyvňovaná?

Je ich niekoľko a skoro najdôležitejší je vplyv oceánov. Ten si môžeme predstaviť, že horné dva metre oceánu obsahujú v sebe zhruba toľko tepla ako celá atmosféra. Teda na otepľovanie alebo naopak vyžarovanie tepla z iba dvoch metrov hornej vrstvy oceánu musíme získať obrovské množstvo tepla, a tie oceány sú hlboké dva a viac kilometrov. Je to teda obrovská brzda, taký homogenizačný činiteľ, bez tohto spomaľovania, bez toho svetového oceánu by Zem bola oveľa viac extrémna.

Zároveň je Zem v takej zázračnej pozícii, čo má veľmi málo planét, že sú tu pokope všetky skupenstvá vody – ľad, vodná para a voda. A práve trojica týchto vodných skupenstviev spôsobuje, že sa počasie na Zemi vlastne nemení. V noci je o päť, osem stupňov chladnejšie ako vo dne, ale nie sú to rozdiely napríklad päťdesiat alebo sto stupňov ako na iných planétach.

Poďme k tomu, ako klímu ovplyvňuje človek. Sú dôsledky ním uvoľňovaného oxidu uhličitého do atmosféry tak zásadné?

Ľudia ho uvoľňujú preto, že najčastejšie spaľujú fosílne palivá, aby mali energiu, elektrinu, teplú vodu, aby sa vôbec zahriali. Uvádza sa, že každý rok spálime približne toľko fosílnych palív, ako sa kedysi vytvorilo za milión rokov. Problém je v rýchlosti, ani nie tak v množstve, lebo boli obdobia, keď na Zemi bolo viac oxidu uhličitého, ako je dnes.

To, čo sa deje, si môžeme predstaviť tak, že existuje nejaké pole stability, nejaký stav stabilného počasia, ako je napríklad neskorá jar, a to tu bolo dlhý čas. Potom sa zmenia podmienky a počasie sa rozkmitá. Predstavte si to ako počasie napríklad v marci, v apríli, keď vlastne ten mesiac ešte nevie, či je zima, alebo už je leto, teda aprílové počasie. Takže je pravdepodobné, že sa ocitáme v nejakom dlhšom období, medziobdobí medzi dvoma pólmi stability. A že to, čo nás čaká za čas, za päťdesiat, za sto rokov, bude nejaké nové pole stability a tam sa zase nejakým spôsobom naučíme žiť. A teraz sme v nejakom akoby prechodnom období medzi tým.

Ako sa tento prechod od jedného pólu stability k druhému môže uskutočňovať?

To vôbec nie je jasné, lebo na počasie má vplyv napríklad aj vulkanizmus alebo intenzita slnečného žiarenia. Dokonca existujú štúdie, ktoré hovoria, že sa bude mierne ochladzovať, lebo sa ocitáme v podobnej situácii, čo sa týka slnečného žiarenia, ako v malej dobe ľadovej, dajme tomu, ako v sedemnástom a osemnástom storočí, keď bolo výrazne vlhkejšie a chladnejšie. Takže predpokladám, že v priebehu niekoľkých ďalších rokov, piatich alebo desiatich, budeme oveľa lepšie vedieť, ako na tom sme.

Mnoho ľudí si myslí, že už to vie teraz, lebo tých posledných desať, pätnásť rokov bolo extrémne teplých. Ale tiež už môže byť za tých desať rokov neskoro.

Ako môžu na hrozbu klimatických zmien reagovať ľudia alebo jednotlivé štáty?

Ako vždy sa štátom predovšetkým vypláca klimatické kroky predstierať. Teda ísť na konferenciu do Paríža a niečo, čo je viac-menej nezáväzné, podpísať, hovoriť o tom a neísť proti tomu konsenzu, aby sa politici vyhli kritike. Viac CO2 rovná sa zvýšená teplota. Nie je to úplne presné, ale rámcovo to pravda je. Keby išlo o to urobiť skutočné kroky, tak by sa musela najskôr obmedziť populácia.

Málo platné, každý človek spotrebováva určité množstvo výrobkov, jedla i domov, a to všetko stojí energiu a väčšina tej energie je závislá na CO2, na oxide uhličitom, na fosílnych palivách. Druhá vec, ktorú by bolo potrebné urobiť, by bola úplná zmena energetiky, a to je záležitosť veľmi drahá. Viete dobre, že dostavanie Temelína je investícia, na ktorú štát takmer nemá a zrejme by sa na to musela nájsť nejaká súkromná firma. Jednoducho energetika je príliš drahá.

Môj odhad je taký, že počas nejakého obdobia, ktoré ťažko viem odhadnúť, môže dôjsť k dvom situáciám. Buď sa ukáže, že skleníkové plyny a oxid uhličitý nehrajú v zmene klímy takú veľkú úlohu, ako sme si mysleli, alebo, a to je oveľa pravdepodobnejšie, spoznáme na vlastnej koži, že sa niečo deje.

V čom konkrétne to budeme na vlastnej koži pociťovať?

Po prvé to asi budú veľké búrky. Pretože v tom teplom svete, ako sa vyparí viac vody, tak sa na odpar vody spotrebuje veľa energie. A keď voda kondenzuje späť na vodnú paru, tak sa to teplo uvoľňuje. Tým vlastne vznikajú obrovské hurikány. Ďalší jav, podľa ktorého uvidíme, čo sa deje, je veľké rozmŕzanie okolo severného pólu. Tam už sú naozaj teploty o tri, o štyri stupne vyššie, ako by mali byť. A to väčšie oteplenie, ktoré sa pravdepodobne bude šíriť, prekvapivo prichádza od severu ako od juhu. Ako zimné, tak letné. To je nečakaná záležitosť. Existuje o tom celý rad publikácií, autorom jednej z nich je profesor Gardiner, vyšla v nakladateľstve Oxfordskej univerzity, a on v nej používa termín dokonalá morálna búrka.

Dokonalá morálna búrka znamená, že sa ľudstvo začne hanbiť za to, ako svojím počínaním negatívne pôsobí na klímu?

Pod pojmom dokonalá búrka sa väčšinou rozumie súbeh dvoch alebo troch faktorov. A Gardiner hovorí, že v okamihu, keď začneme brať vážne klimatickú zmenu, napríklad že ju vôbec spozorujeme, tak budeme mať pocit viny. A ten bude trojaký. Bude to pocit, že sme zničili planétu našim potomkom. Druhý, že sme zničili životné prostredie koralom, rybám, nosorožcom, jednoducho mnohým druhom zvierat. A tretí pocit viny bude za to, že sme zničili životné prostredie prírodným alebo chudobným národom.

A v tomto momente očakávam, že všetky konferencie, ako bola tá parížska, budú viac-menej zabudnuté, a že ľudia zmenia svoje vnímanie sveta. Ale aby to neznelo moc idealisticky, tak ak sa to vnímanie sveta naozaj zmení, tak ho zmení naozaj až pod tlakom veľmi silnej evidencie. Tou môže byť zaplavovanie štátov ako Bangladéš. Môže to byť lokálne vymieranie, keď ľudia v mnohých miestach sveta nebudú mať dosť jedla, ale ani nebudú mať energiu niekam migrovať. Teraz to nie je strašenie tými migrantmi, lebo musíte byť aspoň trošku bohatý, aby ste sa mohli niekam vydať. Ale títo veľmi chudobní ľudia nemôžu odísť, tí môžu buď žiť, alebo umrieť. Takže je celkom pravdepodobné, že uvidíme ako v priamom prenose niekoľko humanitárnych katastrof. A tie vytvoria tú morálnu búrku.

Pokiaľ dôjde k tej spomínanej dokonalej morálnej búrke, čo predovšetkým sa zmení?

Bude nasledovať to, že začne byť nemoderné alebo spiatočnícke jazdiť príliš ďaleko na dovolenku, jazdiť si pre radosť. Teda, že by ste len z dôvodu, aby ste si niečo málo užili, spotrebovávali viac fosílnych palív, viac energie. Pokiaľ však už medzitým nebude existovať spôsob, ako sa dostať k tej tzv. čistej energii, napríklad k fotovoltaickej.

Čakal by som teda, že nejaký hypotetický pocit viny, o ktorom nevieme, či a kedy sa dostaví, spôsobí zmenu spotrebných návykov. To môže otriasť ekonomikou, a to smerom k lokálnemu meradlu vecí – nejazdiť ďaleko, jazdiť na bicykli, byť hospodárny. Povedal by som, že teraz nie je v hre politické vyhlásenie, ale v tej potenciálnej hre je pravdepodobný alebo možný nezvyčajne veľký problém s klímou, ktorého dôsledkom bude zmena ekonomických a kultúrnych návykov.

K výsledkom klimatickej konferencie v Paríži sa pohŕdavo vyjadril bývalý prezident Václav Klaus. Podľa neho bola zbytočná a mierila na falošné ciele pripomínajúce komunistické rozkazovania vetru a dažďu. Čo si o podiele človeka na globálnom otepľovaní myslíte vy?

Môj osobný postoj je taký, že človek môže za väčšinu klimatických zmien, ale stále si ešte nechávam určitý priestor pre mechanizmy, ktoré nebudú objavené. Napríklad sa málo hovorí o kombinácii magnetického poľa Zeme, ktoré sa premieňa a slabne, a do určitej miery tieni kozmické a slnečné žiarenie, a zároveň kozmické žiarenie je tienené slnečným vetrom. To znamená, ak je viac Slnka a ak je viac magnetického poľa Zeme, menej žiarenia dopadá na povrch planéty alebo do nízkych vrstiev atmosféry. Ale keď máte nejakú kozmickú udalosť a je pulz väčšieho kozmického žiarenia, ktorý prenikne do nižšej vrstvy atmosféry, tak to za sebou zanechá hmlistú stopu.

Ako sa kedysi robili pokusy vo Wilsonovej hmlovej komore, že sa tam nechala preletieť nejaká nabitá častica. Tieto udalosti kozmického vplyvu môžu mať pomerne veľký vplyv. A tento mechanizmus nie je dodnes dobre preskúmaný a väčšina klimatológov ho odmieta a nezahŕňa do výpočtov.

Ako klíma na Zemi ovplyvní hydrometeorologický jav známy ako El Niňo, ktorý má dosiahnuť až dvakrát väčšiu intenzitu ako v roku 1997, keď spôsobil katastrofálne záplavy na západe USA a následné zosuvy pôdy, rovnako ako aj suchá v Indonézii či rozsiahle požiare v Austrálii?

Keď sa pozriete na históriu toho El Niňa, tak je to také nepravidelne periodické, raz za štyri alebo päť rokov, takže to skôr vyzerá ako rozkmitanie počasia, ako keď máte harmonické kmity súvisiace s oceánickým prúdením. Ale niektoré epizódy El Niňa súvisia s vyššou zemetrasnou aktivitou.

Vyzerá to tak, že v Tichom oceáne, keď je viac zemetrasení, dochádza k lepšiemu ohrevu vody v spodných častiach oceánu, a to obmedzuje oceánske prúdenie. Takže existuje mechanizmus, ktorý sa uplatňuje nie vždy, ale len niekedy, že deje, ktoré prebiehajú hlboko v plášti, niekoľko sto kilometrov pod našimi nohami, majú zrazu vplyv na okamžité počasie na povrchu. Takže to je ďalší mechanizmus, ktorý je zatiaľ málo rozobratý. Stále mám predstavu, že v modeli počasia, ako ho používame, je nejaké zjednodušenie. Ale povedal by som, že v každom prípade vypúšťať menej oxidu uhličitého alebo všeobecne plynov do atmosféry je dobrá vec. Či už to vieme presne, alebo či už je situácia zložitejšia, než si myslíme, tak to obmedzenie spaľovania fosílnych palív je v každom prípade krok dobrým smerom.

Často varujete pred suchom ako nebezpečenstvom pre veľké časti sveta. Súvisí s jeho výskytom činnosť človeka, alebo je na nej úplne nezávislé?

Je to jeden z faktorov, o ktorom sa hovorí. Ale posledné dva roky to vyzerá pre severnú pologuľu skôr tak, že tým, keď prišlo El Niňo na južnú pologuľu, tak má taký vplyv, že “vrazí” do systému na severnej pologuli a je silnejšie prúdenie smerom od Atlantiku. A to spôsobuje väčšiu činnosť vody.

El Niňo znamená v našich podmienkach, aj keď nie vždy, jeden až dva vlhké roky, keď sa k nám dostáva viac vzduchu, dajme tomu, zo subtropického Atlantiku, ktorý prináša silnejšie dažďe. A keď sa pozriete na aktuálnu mapu jednak teplôt a jednak vlhkosti, tak je anomálna vlhkosť v Britských ostrovoch. Nedávno tam boli pomerne veľké záplavy. Tiež je anomálne teplé Stredozemné more, takže blížiaci sa rok a ten nasledujúci by sme mali zažívať skôr vlhké počasie.

V ktorých častiach sveta je reálne, že by suchá mohli privodiť katastrofu a napríklad aj hromadnú migráciu, ak by udreli? Je takto ohrozená aj Čína, ktorú pred rokmi suchá postihli?

Čínska vláda je napodiv pomerne efektívna pri humanitárnych katastrofách alebo pri katastrofách zo zemetrasenia, alebo záplavy. Je to krajina, ktorá si vypestovala v tomto prípade až západne návyky. A tí ľudia majú skúsenosť z hladu a všetkých nepriazní počasia. Už pred desiatimi rokmi to bolo tak, že čínska vláda vtedy musela doviezť potraviny pre nejakých dvesto miliónov ľudí. To, že sa dovezie desať percent spotreby pre dvesto miliónov ľudí, dá nakoniec také veľké množstvo potravín, že sa zvýšia ceny potravín. A ak sa zvýšia ceny potravín, napríklad vo Venezuele alebo v tých veľmi chudobných krajinách, tak dochádza k ľudovým povstaniam. Takže väzba je skôr ten sociálny nepokoj spôsobený vysokými cenami potravín a tie sú iniciované klimatickými premenami, ktoré môžu a nemusia byť prírodné, alebo mať umelý základ.

Z opačného súdka než suchá sú hrozby, ktoré sa z času na čas objavujú v súvislosti s Londýnom a jeho možným zaplavením. Sofistikované protipovodňové bariéry na Temži, vystavané v 70. rokoch, by vraj boli so zvyšujúcou sa intenzitou búrok ľahko prekonateľné. Je to reálna hrozba alebo to je skôr námet zo zásuvky tvorcov katastrofických filmov, ako je napríklad film Potopa?

Rozhodne častiam Londýna, nie teda celému Londýnu, to nebezpečenstvo hrozí. A môže to byť spôsobené súbehom niekoľkých faktorov. Prvý faktor sú tie skočné prílivy, teda tie extrémne vysoké prílivy. Druhý je ten, že keď máte príliv a zároveň v smere toho prílivu fúka silný vietor, tak dochádza k ďalšiemu navýšeniu hladiny. Pri tomto súbehu je to naozaj nebezpečná situácia a niekedy do osemnásteho storočia boli v niektorých grófstvach týmito prílivmi ničené celé dediny, celé mestečká, než potom sa rozhodlo premiestniť tieto sídla ďalej od mora, čo sa podarilo.

Ale premiestniť Londýn ďalej od Temže je rozhodne väčší problém a drahšia záležitosť. A ďalšia vec je tá, že keď je teplejšie podnebie dlhodobejšie, tak sa dvíha hladina oceánu. Jednak preto, že teplejšia voda má o trošku väčší objem, takže to narastie. A jednak niečo pridajú topiace ľadovce, najmä na severe. Keď máte kombináciu toho, že vody na svete môže byť o dvadsať, tridsať centimetrov viac, tak to sa veľmi ťažko odhaduje. Tie mechanizmy nie sú lineárne, do toho príde silná búrka, ktorá bude mať svoj pôvod v teplejšom Atlantiku, v subtropickom alebo tropickom, a celé sa to skombinuje s vysokým prílivom, tak to naozaj môže byť pre časť Londýna veľmi nebezpečné. Ale len pre časť Londýna. Takto podobne skončil hurikán Sandy v New Yorku a podobné nebezpečenstvo hrozí väčšine miest ležiacich pri morskom pobreží.

Kde sú z vášho pohľadu na planéte najcitlivejšie miesta, na ktorých by sa klimatické vplyvy mohli prejaviť spôsobom s dôsledkami na významnú časť ľudstva?

Riziká z globálneho hľadiska sú dvojaké, sucho a vysoká voda. Sucho hrozí tam, kde už teraz sucho je, tam vždy hrozí zosilnenie. Prvá vec sú suché oblasti a druhá, o čom sa hovorí najviac, sú práve tie nízko ležiace prímorské oblasti. Z hľadiska poľnohospodárskej výroby je to delta Nílu a Bangladéš. A z hľadiska obyvateľov sú to prakticky všetky nízko ležiace prímorské mestá.

A ako ľudia môžu týmto nebezpečenstvám čeliť, ako sa na ne môžu pripraviť?

Ono toho zase nie je tak veľa, ale zase ani tak málo. Prvá vec je pozerať sa na činnosti, ktoré vykonávame z hľadiska toho, koľko uvoľňujú oxidu uhličitého. Ja napríklad nemám rád obaly v supermarketoch alebo príliš veľa papiera, lebo mám pocit, že úplne zbytočne utrácam za niečo, čo už je teraz odpadom a recyklovanie aj výroba bude stáť oxid uhličitý.

Druhá vec je, že by nezaškodilo obmedziť cestovanie. Nemyslím nejako radikálne, ale napríklad o päť alebo desať percent. Naozaj pomáhajú stromy, takže má cenu ich sadiť. V pôdach je veľa uhlíka. Pôdny zásobník uhlíka je mnohonásobne väčší ako čokoľvek v atmosfére, takže má cenu vracať organické látky do pôdy. Humus, čo tam uložíte, ten uhlík sa spočiatku chemicky viaže alebo jeho časť len veľmi voľne a neskôr pomerne pevne. Takže starať sa o pôdu. Veľa organického uhlíka ukladajú mokrade. Keď sa pozriete na rybník, ktorý prechádza do močiara, to je optimálne. Máte niečo, čo dáva vodu alebo vyrovnáva klímu a zároveň ukladá uhlík. Takže v rámci našich malých možnosťou je šanca niečo robiť. Ono to, o čom všetkom hovorím, nebude mať pravdepodobne veľký vplyv na globálnu klímu, ale je to dobrá príprava tej novej mentality zaobchádzania s klímou, na ktorú si tak či tak budeme musieť zvyknúť.

- Reklama -