Tak Asad vraj vo východnej Ghúte, ktorú sme už rozoberali, spustil spoločne s Rusmi hotové peklo. Mimovládne organizácie informujú o rekordných civilných stratách a UNICEF tvrdí, že tam dochádza k takým zverstvám, že sa to slovami ani nedá opísať. BBC uvádza svedectvá miestnych dobrovoľníkov, že z ruín vyhrabávajú celé mŕtve rodiny. Ako sa celá vec javí z vašej perspektívy? A, mimochodom, ako je možné, že sýrska vláda túto oblasť v blízkosti Damasku doteraz nekontroluje?
Na prvý pohľad všetko pripomína „spravodajstvo“, ktoré dlhé mesiace sprevádzalo oslobodzovanie východného Aleppa: stovky mŕtvych, zničené „posledné nemocnice“; aj keď teraz vo východnej Ghúte sa vraj nemocnice naopak „topia v krvi“, a ako s príslušným pátosom hlása titulok jedného z českých spravodajských portálov, „ruské a sýrske nálety mažú Ghútu z mapy, ľudia čakajú na smrť“. Nechcem to nijako zľahčovať, pretože je jasné, že vo vojne ľudia umierajú, čo je, samozrejme, tragédia. Ale znovu pripomeniem, že na druhej strane platí, že keď útočí napríklad Izrael, USA alebo takí Saudovia v Jemene, žiadne „hrôzy“ sa vlastne ani neodohrávajú, naopak, civilné straty pre mainstream a západných politikov ani „nestoja za reč“ a beztak za ne môžu raz Hamas, inokedy Taliban a potom zase jemenskí rebeli, pretože sa predsa miešajú medzi civilné obyvateľstvo. Keď útočia Rusi a Sýrčania, môžu za civilné obete výhradne oni. Mimochodom, všimli ste si, že v televízii uvidíte kadejakú krvavú podrobnosť z nejakej tej ďalšej americkej „školskej streľby“, ale ani ťuk z amerického bombardovania miest niekde na Blízkom východe? Pritom iracký Mosul alebo sýrska Rakká sú dnes jedna veľká ruina a tých ľudí, čo tam muselo zomrieť… To je fakt paradox.
Ale ako hovorím, veľmi to pripomína východné Aleppo. Informácie na Západ znovu dodávajú prevažne píárové a Západom platené neziskovky, ktoré vystupujú v role humanitárnych organizácií po boku predovšetkým sýrskej franšízy al-Káidy. A počítam, že rovnako ako po oslobodení východného Aleppa od al-Káidy a ďalších džihádistov nastane aj po východnej Ghúte ticho. Správy o masových obetiach sa „akosi“ zase nepotvrdia… A bude trápne ticho.
Vo východnej Ghúte už vlastne od začiatku vojny operuje predovšetkým Saudmi platená Islamská armáda, ktorej lídri sa nikdy netajili svojimi kontaktmi a konzultáciami so CIA, a spolu s ňou aj koalícia pod vedením Haját Tahrír aš-Šám, čo je nový názov sýrskych kaidistov. Dlhé roky podnikali výpady do Damasku, najčastejšie prostredníctvom kanalizačnej siete, ktorá vedie pod mestom, a tak im miestni hovoria „krysy“ – vyliezali totiž z kanálov a zabíjali. V uplynulých troch-štyroch rokoch potom zintenzívnili granátometné a raketové ostreľovanie mesta. Väčšinou strieľajú tak nejako naverímboha, aby zabili alebo zničili náhodných chodcov alebo ciele, ale dokážu zamerať aj napríklad ruskú ambasádu. Ich obete sa už počítajú na tisíce, ale náš mainstream o nich mlčí, pretože by práve títo mŕtvi kazili pracne vykresľovaný obrázok.
Hranica územia, na ktoré ich granáty dopadajú najčastejšie, pokrýva značnú časť starého mesta; a musím povedať, že sedieť v niektorom z tamojších skvelých barov s vedomím, že na vás môže kedykoľvek dopadnúť granát a bude po všetkom, dodáva danému poháriku podivný „tunning“… O to viac ma vždy fascinuje, keď sa napríklad v tých staromestských krčmičkách schádzajú vysokoškoláci s dredmi, pijú, hrajú na gitary, spievajú… Život v Damasku je fakt neuveriteľný a ten nočný obzvlášť.
Ale to trochu odbočujem. Áno, východná Ghúta a Idlib na severe Sýrie sú posledné dve veľké územia, ktoré ešte džihád v Sýrii ovláda. A doterajšie pokusy sýrskej armády vytlačiť teroristov z Ghúty dopadali vždy dostratena. Zaútočili, niečo rozbili, niekoho možno aj trafili, ale väčšina teroristov sa rozptýlila do priestoru a medzi ľudí, do tunelov a tak podobne. Teraz však režimové médiá ukazujú, ako sa pri Ghúte radia najnovšie ruské tanky, samohybné húfnice, akési raketomety, koncentrujú sa tam elitné divízie armády a navyše o chystanej ofenzíve do východnej Ghúty hovoria ako o „najdôležitejšej vojenskej operácii roku 2018“. Čiže dosiahnuť to, aby si Damask po rokoch vydýchol, vníma režim podľa všetkého ako prioritu bez ohľadu na to, čo sa odohráva inde po Sýrii. A všetky tie správy o „mazaní Ghúty z mapy“ a „čakaní na smrť“ len zo všetkého najviac dokazujú, že džihád pri Damasku má namále.
Samostatnou, ale o to výživnejšou kapitolou je Afrin na severozápade Sýrie. Vtrhli tam nielen Turci, ale na ceste sú aj milície lojálne voči Asadovi. Turci chcú eliminovať Kurdov a vyhlasujú, že oblasť za pár dní obsadia. Obsadia? A inak, v čom spočíva zmena vzťahu medzi Kurdmi a Asadovou vládou, ktorá sa k nim vraj chystá správať lepšie? Spadol už kurdský muž „cez palubu“ záujmov USA? A, mimochodom, Turci sú členmi NATO a v oblasti môžu byť aj Američania. Čo sa stane, keď sa asadovci podporovaní Ruskom stretnú s Turkami? Má to niekto pod kontrolou alebo hrozí niečo nepekné z globálneho hľadiska?
Afrin sa premenil na živý paradox sýrskeho konfliktu. Bašár Asad, ktorého stále vykresľujeme v tých najčernejších farbách, zachraňuje „našich“, teda Západom protežovaných, Kurdov pred Tureckom, ktoré je tiež „naše“, teda je spojencom Západu v rámci NATO, zatiaľ čo USA, „ochrancovia Kurdov“, na tých afrinských kašlú. Fakt neviem, ako sa z tejto situácie chcú všetci tí príslušní propagandisti „vykecať“.
Bašár Asad. Zdroj: TASR
Ale všetko je, samozrejme, trochu zložitejšie a podľa všetkého sa „diabol skrýva v detailoch“. Turecko naozaj hrozí obsadením celej oblasti „v priebehu niekoľkých dní“, ale vzhľadom na to, že po mesiaci invázie nie je jeho postup vôbec presvedčivý, by som neočakávaný prelom nepredpokladala. A Turecko tiež hrozí, že ak „sýrska armáda“ v Afrine začne tamojšie kurdské Ľudové obranné jednotky (YPG) – v podaní Turecka „komunistických teroristov“ – brániť, tak na ňu zaútočí. Lenže do Afrinu neprišli posily z radov sýrskej vládnej armády, ale Národných obranných síl z neďalekého Aleppa. Sú to svojho druhu polovojenské oddiely, ktoré operujú lokálne, a niektoré eufemistické správy ich teraz opisujú rovno ako akýsi „autobusový zájazd“ z Aleppa, len s tým rozdielom, že títo vyrazili na výlet s ťažkými guľometmi na korbách nákladiakov, obrnenými transportérmi a tankmi. A práve títo „výletníci“ sa už teraz nechávajú fotiť rovno na tureckej hranici – a turecká armáda nič. Zrejme preto, že Turecko už vstupom sýrskych provládnych síl do Afrinu vlastne dosiahlo svoje, teda navrátenie celej oblasti pod správu Damasku, čo vylučuje, že by na tureckých hraniciach – prinajmenšom v tejto oblasti – vznikol do budúcna nejaký „nezávislý Kurdistan“. Damask musí byť tiež spokojný, pretože Afrin získa späť prakticky bez boja; „stačilo“ tam vpustiť Turkov, ktorí podľa vlastných údajov „zlikvidovali“ už skoro dvetisíc obrancov Afrinu (aj tamojších civilistov, samozrejme). A Kurdi, ktorí o sýrsku pomoc žiadali už pred mesiacom, nakoniec očividne kývli na všetky sýrske podmienky, pričom sa špekuluje o tom, že za pomoc v Afrine „prihadzujú“ aj celé regióny v provincii Aleppo. Spokojní musia byť aj Rusi, pretože opäť vybalansovali krízu podľa svojich predstáv – afrinským Kurdom už vlani v lete navrhovali, aby odovzdali svoju enklávu späť Sýrii výmenou za ochranu pred Tureckom. Došlo k tomu síce až teraz a až s narastajúcim počtom strát, ale došlo.
Na zozname „spokojných“, samozrejme, chýbajú Kurdi, ale aj to platí vlastne len na prvý pohľad. Afrin ovládala zrejme tá najradikálnejšia, až utopická ľavicová vetva všetkých možných kurdských hnutí, s ktorou väčšina ich ostatných strán a hnutí nesúhlasila. V Aleppe žijú státisíce Kurdov, ktorých nejaká nezávislosť veľmi nezaujíma, ale možno predpokladať, že ich teraz v radoch „sýrskych“ posíl do Afrinu prišlo dosť: na jednej strane chcú pomôcť svojim „bratom“, na strane druhej tým však vlastne píšu epitaf nezávislosti tejto oblasti. A čo viac, predvoj tureckej armády pri invázii proti Afrinu tvoria džihádistické skupiny, v ktorých radoch pre zmenu bojujú celé oddiely moslimských Kurdov proti tým afrinským. Čiže keď sa povie, že Kurdi v Afrine prehrali, nie je to až také presné. Lepšia by bola formulácia, že kurdských politických aj vojenských prúdov je tam mnoho a zo všetkých strán a jedni z nich boli okolnosťami na „šachovnici“ donútení vzdať sa svojich plánov.
Mimochodom, bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa do budúcna zachová ďalší kurdský prúd, teda vojaci bojujúci v radoch Sýrskych demokratických síl (SDF). Zbrane, žold aj príkazy dostávajú rovno od Pentagónu, čo z nich robí „len“ amerických žoldnierov. A keď navyše USA opustili „tých afrinských“ a skúšali brániť aj bojovníkom SDF, aby im vyrazili na pomoc…
Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii predniesol Jean-Claude Juncker prejav v tom zmysle, že EÚ by mala spružniť svoje rozhodovanie o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. O akom spružnení predseda Európskej komisie presne hovoril a je to žiaduce? Inak sa v Mníchove zišiel výkvet svetových politických hlaváčov vrátane Sergeja Lavrova. Čo dôležité tam z ich strany padlo? Čo by sme si mali zapamätať?
Áno, pán Juncker načrtol budúcnosť EÚ a v nej „múdre hlavy“ z Bruselu ako orgán, ktorý si bude robiť, čo chce, bez ohľadu na názory členských štátov. Na jednej strane to aj celkom chápem, pretože dosiahnuť nejakú zhodu medzi toľkými krajinami, ktoré vlastne spája len to, že sa formálne nachádzajú na jednom svetadiele, je vlastne nemožné, a Únia ako taká je preto neustále paralyzovaná. Na druhej strane sa tým však vnucuje otázka, na kieho čerta sa má tá Únia stále rozširovať, priberať stále nových a nových členov a sama seba ešte viac ochromovať? Je to celé postavené na hlavu.
A okrem toho, samozrejme, platí, že priznanie, že odteraz by už všetko mali rozhodovať len tí „vyvolení“, ale nikým nezvolení lídri Únie, vyvoláva rovno strach. Ožíva také to „o nás bez nás“ a v našom prípade do nepríjemne hmatateľnej podoby ožívajú časy, keď o všetkom rozhodovalo niekoľko gerontov v Moskve. Skrátka, ako „reforma“ úniového projektu mi to pripadá dosť kontraproduktívne, pretože k nejakej jednote a akcieschopnosti sa týmto smerom podľa mňa nedostaneme. Povedala som to pekne slušne, že?
A čo sa týka „Mníchova“ všeobecne? Nič prekvapivé inak nezaznelo. Potvrdilo sa, že studená vojna 2.0 pokračuje… Mimochodom, ak USA a Západ pred štvrť storočím už jednu studenú vojnu vyhrali, tak prečo to dnes ideme všetko znovu?
Špeciálne môžeme vypichnúť slová Angely Merkelovej. Nemecká kancelárka vyzvala členské štáty EÚ, aby pokročili v dohode o azylovom systéme, a varovala, že štáty, ktoré očakávajú finančnú podporu EÚ, musia v riešení migračného problému prejaviť solidaritu. Niektoré krajiny EÚ podľa nej aj naďalej bránia prijímaniu utečencov. Nepočujeme také veci prvýkrát. Počíta podľa vás Merkelová s tým, že nás to naštve, ale jej je to už jedno?
To sme späť u Junckera. Kancelárka jasne vidí, že „niečo“ sa jednoducho urobiť musí, pretože niekoľko „najatraktívnejších“ krajín si už s migrantmi nevie rady a utečenecké tábory napríklad na gréckych ostrovoch ďalej pretekajú ľuďmi, a to navyše v často neľudských podmienkach, ktoré väčšinu z nich na nejakú prípadnú integráciu veľmi nenaladia. Skôr ich voči tej „civilizovanej“ Európe len poriadne „nabrúsia“. Čiže „niečo“ sa naozaj stať musí, konkrétne treba davy migrantov „prehodiť“ inam, hovorí si pani Merkelová. A keď to nejde podobrotky, tak to podľa nej pôjde pozlotky. Vnútorne ju síce aj celkom chápem, ale rovnako ako v prípade pána Junckera a jeho najnovšieho nápadu mám pocit, že – prijímaním davov migrantov v jej prípade a priberaním neustále nových členov v prípade Junckera – si problémy vytvorili sami a ich navrhované „riešenia“ narobia len viac škody ako úžitku. A Únia sa roztriešti a nakoniec aj rozpadne o to rýchlejšie.
Angela Merkelová. Zdroj: TASR
Škoda, stále si myslím, že v jednote je sila a že EÚ je v princípe skvelý nápad. Ale je až neuveriteľné, ako sa dá skvelý nápad pochovať.
V Taliansku sa chystajú voľby, v ktorých budú mať výrazné slovo „extrémistické“ a „populistické“ strany, ako sa dnes hovorí. V Nemecku sa podľa prieskumov Alternatíva pre Nemecko dostala na druhé miesto v rebríčku preferencií. V Rakúsku sú „populisti“ súčasťou vlády. Čo robia „súdruhovia“ zle, že sa politický vývoj Európy stále uberá „nesprávnym“ smerom? Že by za to mohla tá propaganda?
Iste, propaganda môže na nejaký problém upozorniť, môže ho aj nafúknuť a pokojne aj prefúknuť nejakou tou „dezinformáciou“. Robia to napokon všetci, čo svet svetom stojí. Ale hlavný problém dneška spočíva skôr v tom, že veľa ľudí jednoducho žije inak ako kozmopolitné elity. Chcú udržať svoje príslušné národné tradície, kultúru a možno aj tie toľko omieľané hodnoty, ktoré stále majú svoju nezameniteľnú váhu bez ohľadu na to, že nám Schengen ruší hranice. A, samozrejme, situáciu nijako nevyrieši, keď ich „euroidealisti“ budú nálepkovať ako „náckov“ alebo „zápecníkov“, a to len preto, že majú nejaký „národný pocit“, aj keď, uznávam, že definovať niečo také je hrozne zložité. Koniec koncov, pocit zostane pocitom, ale očividne hrá oveľa väčšiu rolu, než si „kapitáni z Bruselu“ predstavovali. Plánované „zväzácke“ osvetové výjazdy zapálených, ale životnou skúsenosťou nepobozkaných študentov na vidiek s tým nič nenarobia, obávam sa.
Z môjho pohľadu je však škoda, že tieto prúdy voči politike Únie, ktorá je – svojou otvorenosťou napríklad práve k potláčaniu národných hodnôt – svojho druhu extrémna, zastávajú prevažne pozície z opačného pólu. Vo finále tak proti sebe stoja dva extrémy, z čoho nemôže nikdy vzísť žiadne riešenie. A riešenie pritom hľadať musíme, pretože tí migrujúci ľudia nikam len tak nezmiznú. Naopak, všetko napovedá tomu, že ich bude len pribúdať – či už v dôsledku vojen, ktoré tam tí „naši“ politici vedú, alebo pre „našu“ ekonomickú politiku, ktorá ich krajiny strká do priepastí, alebo v dôsledku preukázateľného aktuálneho rastu teplôt… Poberieme ich všetkých a Pán Boh s nami? Premeníme sa na ťažko hájiteľný ostrovček bez migrantov? Necháme ich v táboroch niekde na ostrovoch ako Motýlika? Budeme ich po státisícoch strieľať niekde na geografickej hranici Európy? Prestaneme ich krajiny ekonomicky vysávať a začneme tam investovať, aby u nich doma vznikali pracovné miesta a nemuseli nikam migrovať? Lenže to by investoval štát, zatiaľ čo doterajšie zisky tečú korporáciám, na ktoré štát nemá žiadnu veľkú páku, práve naopak; politici koncernom vo všeobecnosti slúžia. Prestane Západ bojovať? Ale čo potom s nenásytnými americkými zbrojovkami? Kto a ako ich ukojí, keď ovládajú Biely dom a ten zase ešte stále dokáže ovládať európskych politikov?
Je to všetko trochu bezvýchodiskové. Pri pohľade na davy politikov, až politikárov, medzi ktorými citeľne chýba skutočný štátnik s nejakou jasnou víziou, na človeka padá poriadna chandra.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Svet je v pohybe, každý si zaujímavú tému určite nájde.
