Čo znamená aktuálne zhoršenie vzťahov Nemecka a Turecka – nemecké odmietnutie tureckého vydierania týkajúce sa bezvízového styku, na druhej strane vyhrážky zrušením dohody o migrácii zo strany Turecka?
Ide nepochybne o pomerne veľkú roztržku, ale za súčasných okolností som presvedčený, že vláda Angely Merkelovej urobí všetko pre to, aby jej dosah minimalizovala. Na druhej strane – Nemecko nie je len Merkelová a vôľa ustupovať tureckému nátlaku rozhodne nie je postojom všetkých nemeckých politicko-spoločenských elít. To sa napokon ukázalo už predtým v júni, keď Bundestag uznal turecké masakre Arménov ako genocídu, hoci bolo jasné, že to vzbudí veľkú tureckú nevôľu. Každopádne turecké počínanie pri otázke migračnej dohody je len potvrdením faktu, že spoliehať sa pri riešení migračnej krízy na takto nespoľahlivého partnera, navyše bez aspoň deklarovaného alternatívneho plánu, je chyba.
Kam môžu viesť ústupky Západu pre to, že potrebuje Turecko v NATO pre boj s Islamským štátom, a hlavne na to, aby Turecko zadržiavalo utečencov?
To záleží na rade okolností. Západ nie je jednotný, navyše v tejto súvislosti zohráva svoju rolu aj osobnostné ustrojenie jednotlivých politických vodcov, čo sa v dejinách neraz ukázalo. USA čakajú prezidentské voľby, Francúzsko čakajú prezidentské voľby, Nemecko čakajú parlamentné voľby. A to všetko politiku voči Turecku ovplyvní. Tým skôr za situácie, keď sa ono samo správa ultimatívne a agresívne. Čiže očakávam, hoci možno som príliš veľký optimista, že voči Turecku nejaký extrémny appeasement sa konať nebude. Úloha Turecka je geopoliticky nesmierne dôležitá, ale musí byť naplnená skutočnou spoluprácou.
Poukazovať na strategickú dôležitosť Turecka pri obhajovaní ústupkov voči nemu a zároveň sledovať, ako reálne ničím spojenecky neprispieva, ba naopak, koná proti záujmom Západu, je dlhodobo neobhájiteľné. Navyše úloha Turecka sa v rámci NATO historicky znížila, čo sa málo pripomína. Hrozba sovietskej invázie na Západ s rozpadom tejto niekdajšej superveľmoci pominula, a Turecko ako jediný priamy sused bývalého ZSSR z členov NATO už takú zásadnú úlohu nehrá. Islamský štát nie je takou zásadnou hrozbou ako agresívna boľševická veľmoc – oproti bývalej sovietskej armáde je to samotná lokálna bojová skupina. A hlavne – táto lokálna bojová skupina vždy požívala skôr tureckú neutralitu, ak nie pomoc, a niežeby proti nej Turecko nejako zásadne bojovalo. Turecká politika voči IS rozhodne nie je politikou spojeneckou.
Erdogan vykonáva radikálne čistky v armáde, objavili sa dokonca názory, že nejde ani tak o pripravenú akciu ako o paranoidný prístup podobný tomu, aký mal Stalin pred druhou svetovou vojnou a pre ktorý zlikvidoval veľkú časť dôstojníckej elity. Turecko má síce druhú najväčšiu armádu v NATO, ako je ale táto armáda teraz pre Alianciu použiteľná?
V súčasnosti skutočne veľmi nie. A to ani nie tak z dôvodu vojenskej nepripravenosti, ale hlavne z politických dôvodov. Členstvo Turecka v NATO je v poslednom čase naozaj skôr chimérické a formálne. A som zvedavý, ak zotrváme pri vašej historickej paralele, či sa bojaschopnosť tureckej armády zníži natoľko, ako to bolo v ZSSR po brutálnych stalinských čistkách v druhej polovici 30. rokov. Tie zásahy sú skutočne veľkého rozsahu. Hoci Erdoganova brutalita a vôbec možnosti byť brutálny sú diametrálne nižšie a obmedzenejšie, než to bolo za Stalina.
V súvislosti s nedávnymi posunmi sa objavili aj návrhy, že by Turecko vôbec nemuselo byť do budúcnosti členom NATO. Je reálna predstava jeho vylúčenia, odchodu z Aliancie?
V súčasnosti sa to môže zdať príliš radikálne, ale členstvo Turecka v NATO sa môže skončiť oveľa rýchlejšie, než si myslíme. Proces by to však bol veľmi konfliktný a riskantný. To je potrebné si uvedomiť.
Čo znamenali akcie okolo základne Incirlik? Má Erdogan záujem o tamojšie jadrové zbrane?
To súvisí s predchádzajúcou otázkou. Základňa Incirlik je práve jeden z neuralgických bodov vzťahov Turecko verzus západní členovia NATO. A turecké správanie týkajúce sa základne, kde sú americké jadrové zbrane, je jedným z hlavných signálov, ako nespojenecky a avanturisticky sa v posledných rokoch voči Západu správa.
Európa sa vyhráža Turecku odmietnutím bezvízového styku, ale padli aj slová, že „v prípade obnovenia trestu smrti nepripadá do úvahy členstvo Turecka v EÚ“. Nie je taká hrozba trochu bezzubá? Je vôbec ešte pre Turecko „cesta do Európy“ zaujímavá?
Nie, nie je. To je už obohraná pesnička. A, mimochodom, jedna z veľkých chýb západnej Európy. Dlho ťahali v otázke európskej integrácie Turecko za nos, až to Turecko samo prestalo brať vážne.
Čo môže Západ Turecku vlastne ponúknuť? Sú to len financie na elimináciu migračnej vlny?
Západ toho ponúkol Turecku dosť. Ten vzťah nikdy nebol postavený iba na tom, že by Turecko dávalo a Západ bral. Hoci je vždy potrebné oddeľovať NATO a EÚ. Napríklad americká pomoc Turecku bola v 2. polovici 20. storočia obrovská. V aktuálnej rovine opäť poukazujem na fakt, že na Turecko sa v zadržiavaní migračnej vlny spoliehať nedá. Používa to len ako zbraň proti Západu. EÚ a jej členské štáty si s migráciou budú musieť poradiť samy. Napríklad pri čiastkovej spolupráci s Tureckom. Ako kľúčový partner je Turecko nepredvídateľné.
Turecko hovorí pri zrušení víz o októbrovom termíne a hrozí, že sa obnoví utečenecká vlna. Ako by reálne mohlo také obnovenie vyzerať? Začnú Turci púšťať utečencov, ktorých doteraz držali za hranicami? Nemôže sa to nejako zvrtnúť v neprospech Turecka?
Nielen púšťať, ale aj priamo organizovať ich migráciu na európsky kontinent. A, samozrejme, sa to Turecku vypomstiť môže a už sa to aj deje. Aj napriek ústretovosti k IS nezostalo uchránené od teroristických útokov z jeho strany. A treba dodať, že pre Turecko utečenci predstavujú tiež veľmi veľkú sociálno-ekonomickú záťaž, a to i napriek tomu, že na jednotlivého utečenca vydá len zlomok toho, čo napríklad len český sociálny systém. O nemeckom nehovoriac.
Môže v oblasti dôjsť pre nestabilitu tureckej armády k nejakým prekvapivým udalostiam – napríklad zo strany Asada, Islamského štátu a pod.?
Prekvapivá udalosť je vždy prekvapivá práve preto, že sa nedá predvídať. Ale viem si predstaviť napríklad „udobrenie“ s Asadom…
Ako sa môžu po odvrátenom puči vyvíjať vzťahy Turecka s Ruskom?
Už dlhšie sa ukazuje, že od incidentu so zostrelenou stíhačkou sa zlepšujú. Či ide o väčší strategický obrat, to ukáže budúcnosť a prípadné zmeny pozícií Turecka v NATO. Ak Erdogan utuží moc a nepadne, tak obrat od Západu k eurázijskému vektoru očakávam.
A čo Erdoganova antiamerická rétorika? Myslí to vážne, keď žiada vydanie Fethullaha Gülena, alebo je to skôr slovo pre domáce masy?
To síce je, ale vzhľadom na americké spojenectvo je to bezprecedentný nátlak. A nemyslím si, že to USA prejdú bez odozvy.
Aká je po potlačenom puči pozícia Kurdov?
Stále rovnaká. Zlá. Turecká politika sa voči nim v dohľadnom čase nezmierni. Projekt „kurdského otvárania“ je dávno mŕtvy.
- Reklama -
