Tereza Spencerová má zlé správy pre priaznivcov USA ako „svetového policajta“. A bude to horšie. Už počuje krik

29.6.2018 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Prelom? Spojené štáty skutočne opúšťajú svojich rebelských spojencov v Sýrii, potvrdzuje analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. Možno za tým podľa nej vysledovať, že Donald J. Trump „prestal počúvať“ svojho ministra obrany Jima Mattisa, ktorému sa zo Sýrie odísť nechce. „A medzitým sa v stredu Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť, superjastrab John Bolton, stretol v Kremli s Vladimirom Putinom, aby prebrali ,aktuálne problémy‘ a prípravu summitu. Dátum a miesto majú oznámiť vo štvrtok, ale hojne sa skloňujú Helsinki, po summite NATO, na ktorom Trump – po G7 – určite znovu vysvetlí svojim ,spojencom‘, čo si o nich myslí...“ načrtáva Spencerová ďalší vývoj. V rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch komentuje aj ambície Turecka či vývoj na Ukrajine.

Tereza Spencerová má zlé správy pre priaznivcov USA ako „svetového policajta“. A bude to horšie. Už počuje krik
Foto: TASR
Popis: Ilustračná fotografia

Zo Sýrie prichádzajú závažné informácie – Američania už vraj nemienia podporovať „svojich“ rebelov a povedali im, že v boji s Asadom sú už odteraz sami. Išlo skutočne o takú zásadnú správu? Inak, New York Times tvrdia, že ich vyšetrovanie potvrdilo, že chemické útoky páchal Asad. A na akciu sa chystá aj Organizácia pre zákaz chemických zbraní. Ako tieto faktory ovplyvnia situáciu?

Je to naozaj zásadný vývoj, minimálne z dvoch dôvodov. Tým prvým je skutočnosť, že Spojené štáty sedem rokov vojny v Sýrii dodávali peniaze a zbrane džihádu, a to s plným vedomím, že skončia aj v rukách al-Káidy alebo Daeša. Napokon, v uplynulých dňoch túto skutočnosť, ktorú azda nikto súdny ani nijako seriózne nemohol popierať, potvrdil aj niekdajší Obamov poradca pre otázky národnej bezpečnosti Ben Rhodes. A teraz, keď USA oznámili koniec tejto „pomoci“, opustili spolu 54 skupín, ktoré po boku al-Káidy bojovali na juhu Sýrie a ovládali túto oblasť, pričom podliehali veleniu amerického štábu sídliaceho hneď za hranicami, v jordánskom Ammáne. Je až pozoruhodné, s akou ľahkosťou sa teraz sýrska vládna armáda presúva po regióne a obsadzuje jednu dedinu a mesto za druhým, prakticky bez boja, pretože Amerikou opustení džihádisti sa buď sťahujú k jordánskym hraniciam a nechávajú za sebou svoje arzenály vrátane tankov, alebo sa rovno vzdávajú. Len za uplynulé dva dni zložilo zbrane prinajmenšom 1 500 džihádistov a v oblasti už boli vytvorené hneď tri koridory na evakuáciu civilistov... Opakuje sa model východnej Ghúty z tohtoročnej jari, ale v oveľa rýchlejšom a hladšom tempe. Aj keď s tým, ako sa front bude blížiť k Izraelom anektovaným Golanským výšinám, sa najskôr všetko zbrzdí a každý vojenský krok bude výsledkom zložitých zákulisných rokovaní...

Druhý uhol pohľadu je rýdzo americký. Donald Trump dal už niekoľkokrát najavo, že by sa zo Sýrie rád stiahol a venoval sa svojej „Amerike predovšetkým“. Proti nemu stál vždy Pentagón, ktorého šéf Jim Mattis ešte niekedy pred mesiacom tvrdil, že „odísť zo Sýrie by bola blamáž“. Teraz to však vyzerá, že prevládol Trump, zrejme aj vďaka tomu, že sa Izrael očividne dohodol s Ruskom, ktoré sa pre zmenu dohodlo s Iránom a Hizballáhom, o akejsi podobe budúcej situácie na juhu Sýrie, teda aj v oblasti Golanských výšin. A želanie Izraela býva pre USA (a nielen pre ne, samozrejme) rozkazom, ktorý však súčasne prichádza Trumpovi veľmi vhod, lebo mu naozaj uvoľňuje ruky... V ostatných dňoch sa tiež množia informácie, že Trump Mattisa už vôbec nepočúva, tí dvaja nie sú ani v pravidelnom kontakte a šéfa Pentagónu vraj odstavili na vedľajšiu koľaj. A medzitým v stredu sa Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť, superjastrab John Bolton, v Kremli stretol s Vladimirom Putinom, aby prebrali „aktuálne problémy“ a prípravu summitu. Dátum a miesto majú oznámiť vo štvrtok, ale hojne sa skloňujú Helsinki, po summite NATO, na ktorom Trump – po G7 – určite znovu vysvetlí svojim „spojencom“, čo si o nich myslí...

Vladimir Putin a John Bolton

Vladimir Putin a John Bolton  Zdroj: TASR

Takže Washington aktuálne hodil – po Kurdoch – cez palubu aj svojich džihádistov a pre Damask je svojím spôsobom výhodné, že aj keby si to v Bielom dome – napríklad pod tlakom vojensko-priemyselného komplexu – zase za čas rozmysleli, bude džihád v oblasti južne od Damasku už zlikvidovaný. Rýchlosť, s akou sa tamojšia situácia vyvíja v prospech sýrskej armády, je naozaj neuveriteľná. A ak Washington zase urobí kotrmelec, tak hľadať nových džihádistov a rozbiehať s nimi novú „demokratickú revolúciu“ by bolo teraz už oveľa ťažšie ako pred siedmimi rokmi. Skoro až nezmyselné.

Hovoríte, že New York Times niečo sám „vyšetril“? No, neviem, nečítala som to, ale dnes je možné všetko, aj keď NYT nemá v Sýrii jediného spravodajcu a spolieha sa až na malé výnimky na zdroje džihádu, sorry, „umiernených rebelov“ a „demokratických revolucionárov“... Nie, vážne. NYT „ide“ ostro proti Trumpovi aj Asadovi, takže ma neprekvapuje, keď očerní Asada a cez neho vlastne aj Trumpa, ktorý „necháva tak“ toho „zločinca“, aby mu „všetko prešlo“. A Asad je zločinec, pretože to predsa už ôsmy rok omieľame, nie? Priznám sa, že sú mi také „šetrenia“ fakt dosť ukradnuté, človek z nich zistí možno len to, že NYT idú ďalej vo vychodených a hlavne nepravdivých koľajach...

Mimochodom, s tým vlastne súvisí aj vami spomínané haagske rokovanie Organizácie pre zákaz chemických zbraní (OPCW). Západ na ňom úspešne presadil zmenu štatútu organizácie, aby okrem konštatovania použitia či nepoužitia chemických zbraní odteraz získala aj právomoc ukazovať na páchateľa, čo doposiaľ nemohla. Západ na čele s Britániou si od toho v podstate neskrývane sľubuje, že tým získa argumenty. Okrem iného aj na svoje útoky proti Sýrii, ako keby na doterajšie útoky potreboval nejaké „dôkazy“ alebo „papiere“. Vždy zatiaľ stačila podpora „demokratických Daešov“ alebo len „highly likely podozrenie“ založené na nejakom filme z YouTubu, ktorý tam vyvesili Západom platené „nezávislé“ Biele prilby. Ale odteraz vďaka svojmu vplyvu v OPCW bude môcť Západ ukázať na vopred určeného vinníka a na svoje útoky tak získa aj „glejt“. A to predsa hneď vyzerá oveľa lepšie, nie? Sláva!

Skrátka, USA síce možno prestávajú podporovať džihád v Sýrii, ale tamojšia vojna sa pre Západ ešte ani zďaleka nekončí. Rusko v ostatných týždňoch upozorňuje, že Biele prilby chystajú „chemický útok“ v Idlibe na severe Sýrie, takže uvidíme...

Majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku už aj v západnej tlači sprevádzajú udivené a spokojné články, ktoré informujú o tom, že v mieste konania všetko funguje, Rusi vôbec nie sú zlí a protivní a dokonca tam nie sú žiadni chuligáni. Anglickí novinári tvrdia, že je tam väčšie bezpečie ako v Londýne. Čo to znamená? Že by ich zlý Putin prinútil vykladať také veci?

Pripomína mi to klasické príslovie: Keď sa niečoho bojíš, tak choď a dotkni sa toho. Západné mainstreamové médiá v posledných rokoch premenili Rusko na synonymum zla a mnohí novinári dokonca aj uverili tomu, čo sami píšu. Lenže teraz ich veľa dostalo príležitosť vidieť realitu na vlastné oči, a tak sa obraz mení. Stavím sa, že keby sa odhodlali ísť na výlet aj do tej Sýrie, tiež si uvedomia, ako strašne mimo boli a sú. Stačí si spomenúť na jarné reportáže Roberta Fiska alebo americkej CBS z Damasku po zatiaľ poslednom raketovom útoku USA, Francúzska a Británie, ktorý mal potrestať Sýriu za chemické zbrane...

Krajiny Európskej únie začali dávať dohromady svoje ozbrojené zbory, nezávislé od NATO. Ide viac-menej o iniciatívu Francúzska, do ktorej sa zapojilo aj napríklad Estónsko. Mala by sa zapojiť aj Česká republika? Znamená to oslabenie NATO? A čo poviete na výhrady niektorých „protizápadných“ elementov v Česku, ktoré tvrdia, že podobné zbory budú slúžiť skôr na umravňovanie nespokojného obyvateľstva v Európe? To bude určite nejaká ruská propaganda...

Celý ten nápad mi pripadá veľmi divný: Ako môže v rámci NATO existovať nejaká miniarmáda nezávislá od NATO? Nie je to náhodou na hlavu? Ale možno je to len príprava na rozpad NATO, neviem. Šéf Aliancie Stoltenberg tento týždeň vyhlásil niečo v tom zmysle, že tu NATO nemusí byť naveky, čo možno vnímať ako zásadné varovanie pred koncom pred blížiacim sa summitom. Vraj sa udrží, len ak členské štáty pritlačia v nákupe amerických zbraní, ako si praje Trump. Keď sa však zhoršujú vzťahy medzi EÚ a USA, bolo by naozaj nerozumné domnievať sa, že to nijako neovplyvní vzťahy vnútri Aliancie, ktorá je z hľadiska členov takmer totožná. Dnes sa nám realita rúca všeobecne a s ňou padajú aj axiómy, takže... Uvidíme.

A či sa má Česká republika zapojiť? Neviem. Neviem, či tu za rok, za dva, za tri bude NATO ani či tu ešte bude nejaká Európska únia, prinajmenšom v podobe, v akej Úniu poznáme dnes. Tak ako tu môže byť nejaké úniové miniNATO? Alebo už plány na jeho vytvorenie rovno avizujú, že EÚ prestala existovať a tú „novú“ budú tvoriť len štáty, ktoré sa spoja vojensky? A že veliť budú Nemecko s Francúzskom a Britániou a že si pri tom neskočia do vlasov? Mnoho otázok, veľa neistôt a žiadna racionálna odpoveď.

Angele Merkelovej čím ďalej, tým viac tečie do topánok. V Bruseli sa stretnú premiéri krajín EÚ, ktorí budú rozmýšľať, ako naložiť s tými ľuďmi z Afriky, ktorí putujú do Európy. K čomu to všetko podľa vás smeruje?

Už cvičný nedeľný minisummit jasne ukázal, že sa migračná kríza premenila na tuhú politickú krízu. A čo viac, na krízu neriešiteľnú. Nahodilo: Nemecká CDU kancelárky Merkelovej by krízu riešila konsenzom v rámci existujúcich pravidiel EÚ, nemecká CSU ministra vnútra Seehofera by migrantov vracala od hraníc. Taliansko odmieta „Dublin“, podľa ktorého musia migranti žiadať o azyl v prvej krajine, kam dorazia, čo je zväčša práve Taliansko, a žiada „redistribúciu“ migrantov po Európe. Vyšehrad migrantov rovno odmieta a je ochotný namiesto toho platiť. Rakúsko, ktoré bude od 1. júla predsedať Únii, je za kvóty, „bezpečné zóny“ v krajinách pôvodu a pokojne aj za vojenský zásah tamtiež. K tomu je tu Orbán, podľa ktorého migranti likvidujú „kresťanskú Európu“...

Taký chaos sa už v rámci „pravidiel EÚ“ vyriešiť ani nedá.

Erdogan jasne vyhral prezidentské aj parlamentné voľby. Bolo to férové? Objavujú sa hlasy, že by sme sa ho mali báť. Jednak sa bude snažiť vplyvovo infiltrovať Balkán a niektorí sa boja aj tureckej vojenskej sily. Turecká armáda je druhá najpočetnejšia v NATO. Zatiaľ sa rinčí zbraňami smerom ku Grécku, ale mohli by sme sa od „sultána“ dočkať aj niečoho horšieho?

Úprimne, neviem, či boli voľby v Turecku férové. Nebola som tam. A možno neboli, ale na druhej strane, nikto z obvyklých kritikov, či už je reč napríklad o medzinárodných organizáciách, alebo o západných krajinách, nijako hlasno neprotestuje, takže sa počas hlasovania asi nedialo nič, čo by malo ich výsledok nejako zásadne zmeniť.

S tým strachom je to asi opäť prehnané, respektíve ak sme sa Recepa Erdogana nebáli doteraz, tak nie je dôvod sa ho báť po voľbách. Iste, získal ako prezident nové právomoci, ale tie majú vplyv na vnútropolitickú situáciu a nie na Európu. Pokiaľ – okrem veľkých slov – doposiaľ neurobil nič, čím by Európe zásadne priťažil, nemyslím si, že by s tým začínal teraz. O tureckej infiltrácii na Balkán sa hovorí už dlhšie, takže to tiež nie je žiadna „hrozivá novinka“, a predstava, že by druhá najpočetnejšia armáda NATO znovu vyrazila niekam k Viedni, je síce hollywoodsky zábavná, ale tým sa to asi tak končí.

Neviem, čo kto od posilneného prezidenta Erdogana očakáva, ale podľa mňa je to – bez ohľadu na všetko, čo sa o ňom napísalo – v zásade veľmi cynický pragmatik. Opiera sa síce o islam a mieša ho s vypätým nacionalizmom, ale sú to podľa môjho názoru len nástroje, s ktorými sa snaží dosiahnuť svoje vnútropolitické ciele. A teraz ich dosiahol – zostáva pri moci, bude schopný vymenovať vládu bez súhlasu parlamentu, otvára sa mu „celý netušený svet“, ale keď ide do tuhého – napríklad pri rozhovoroch s Európou alebo s USA –, koná dosť pragmaticky. Síce tvrdo, ale v rámci priestoru, ktorý mu ostatní ponechávajú. Dokáže v ňom však rozohrať vo svoj prospech veľa „hier“. Ako vraví klasický bonmot, Turecko je príliš slabé na to, aby hralo vlastné hry, ale dostatočne silné, aby kazilo hru ostatným. A kto sa nechá, toho Turecko „zatlačí“.

Recep Tayyip Erdogan

Recep Tayyip Erdogan  Zdroj: SITA

Brané z iného uhla, svoju krajinu dokázal dostať do pozície, keď s ňou aj veľmoci musia zaobchádzať s „citom“, pretože geografickú (a preto veľmi dôležitú) polohu nemožno zmeniť a každý ho potrebuje. A z toho pramení Erdoganova sila – doviedol svoju krajinu do stavu, keď si s ňou už nikto nebude nič vytierať. Práve naopak. A vďaka tomu mu prechádza napríklad aj politika voči Kurdom. Čo viac by si mohol priať? Skrátka, z hľadiska Turecka dobrý politik. (Už počujem ten nesúhlasný krik!)

Český prezident Miloš Zeman povedal, že je zbytočné posielať peniaze na Ukrajinu, pretože sa tam všetko rozkradne. Súhlasíte s touto tézou? Čo sa vlastne v poslednom čase na Ukrajine deje?

V zásade možno, samozrejme, s Milošom Zemanom súhlasiť, pretože ukrajinské, aktuálne „prozápadné demokratické elity“ nič iné, než kradnúť, nevedia. Vlastne sa správajú rovnako celý čas od roku 1991, keď Ukrajina vyhlásila nezávislosť od ZSSR. A to, že si niekto na Západe myslel, že – po oranžovej revolúcii z roku 2004 – musíme vytrhnúť Ukrajinu znovu, už druhýkrát, z „pazúrov Ruska“ a že sa to tentoraz skončí inak, tak to, samozrejme, vypovedá hlavne o našich západných politikoch. Konkrétne o ich ideologickej zaslepenosti.

Na druhej strane však platí, že Západ dnes jednoducho musí posielať peniaze do Kyjeva, pretože inak by celý tamojší cirkus rovno padol. Je to ďalšia pasca, do ktorej sa Západ sám dostal, a dnes z nej nevie nájsť cestu von. K tým predchádzajúcim patria, samozrejme, zničenie Iraku a Líbye, z ktorých začali do Európy prúdiť masy utečencov, ktorých dnes nevieme zvládnuť, pokus o zničenie Sýrie a nadšené prijímanie ľudí, ktorí utekajú pred „zlosynom Asadom“, čo sa nám tiež z akýchsi zaslepených politických dôvodov hodilo, ale teraz nevieme, čo s tým. Čo s nimi. Bizarné je, že Západ dnes hrozí Sýrii novými sankciami pre pripravovaný „dekrét číslo 10“ o vlastníctve pôdy a nehnuteľností. V Sýrii sú milióny ľudí, ktorí v dôsledku vojny prišli o strechu nad hlavou, a štát sa snaží nejako „vymyslieť“, čo s nimi. A tak vymyslel aj pravidlo, že kto sa – do roka – neprihlási o svoj dom či pozemok, príde o neho v prospech niekoho, kto je na mieste. Európa, ktorá s takou chuťou vítala „utečencov pred brutálnym Asadom“, je dnes celá namosúrená, že jej tu zostanú všetci na krku. A pritom nie je bez zaujímavosti, že európske krajiny zbavujú svojho občianstva Sýrčanov alebo aj ľudí pôvodom z iných arabských krajín, ktorí v Sýrii až doteraz bojovali v radoch al-Káidy, Daeša a ďalších džihádistov. Británia dokonca zakázala návrat aj občanom, ktorí slúžia v Bielych prilbách, pretože sú „napojení na teroristov“. Takýchto „odteraz bývalých Európanov“ je vraj len v Sýrii najmenej 40-tisíc. Mužov, žien aj detí. Mali občianstvo niektorej z európskych krajín, takže boli Európania, a keby sme v Sýrii „vyhrali“, rovnako ako v Líbyi, budú z nich hrdinovia a základ nového „štátu“. My sme však prehrali a tých zradikalizovaných islamistov už doma nechceme...

Skrátka, otázka je úplne jasná: Fakt sa máme báť viac migrantov alebo vlastných politikov, ktorí narobili hneď niekoľko existenciálnych problémov a dnes si s nimi nevedia rady?

A to isté platí v bledomodrom aj pre tú Ukrajinu. V uplynulom týždni tamojší náckovia zaútočili na dva rómske tábory. V prvom prípade, pri Ľvove, dokonca jedného človeka zabili a Kyjev hodil zodpovednosť – podľa očakávania – na Rusko. V druhom prípade sa útočilo priamo v Kyjeve a náckovia celú akciu zverejnili na Facebooku, vraj že konali na žiadosť miestnych obyvateľov. Chcú jednoducho ukázať, že súčasná moc nedokáže „zaviesť poriadok“, zatiaľ čo oni s granátmi a slzným plynom áno. To je tá „demokratická“ Ukrajina...

Ale čo si s takou Ukrajinou počať? Samozrejme, že najväčší sukces by nastal, keby sa Západu nejako podarilo ten horúci zemiak prehodiť späť Rusku, ale to by sme museli priznať ďalšiu porážku. Po Iraku, Líbyi, Sýrii a tak ďalej a podobne. Ale my žiadne porážky nepriznávame, pretože to už by všetko začalo až priveľmi „škrípať“. A preto sa budeme ďalej tváriť, že na Ukrajine budujeme demokraciu, posielať tam miliardy na rozkradnutie, kým príde „po nás potopa“.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Najzaujímavejšie a najdôležitejšie budú okolnosti summitu Trump – Putin. Z prvých reakcií sa zdá, že mnohí západní politici majú z tejto udalosti už dopredu stiahnutý...

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Hustne to. Furt ďalej. Tereza Spencerová vážne varuje pred vojnou, malo by nás to zaujímať

0:00 Hustne to. Furt ďalej. Tereza Spencerová vážne varuje pred vojnou, malo by nás to zaujímať

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Prípadná vojna medzi USA a Ruskom sa odohrá na našom kontinente. Po…