To, čomu sa hovorí „transatlantické vzťahy“, dostalo aj v uplynulých dňoch zabrať. Najmä na summite G7, ktorý si budeme pamätať nielen vďaka ikonickej fotografii Donald J. Trump proti všetkým, ale aj preto, že to tak asi reálne bolo. Čo tento summit naznačil? Kam až sa prepadli vzťahy medzi USA a zvyškom Západu? Aké súvislosti by sme mali brať do úvahy? A chechce sa Putin do hrsti?
Klasickí „realisti“ americkej zahraničnej politiky, Henry Kissinger a Zbigniew Brzezinski, vždy hovorievali, že ak si chce Západ udržať hegemóniu vo svete, musí udržať Čínu a Rusko od seba. Kissingerov prezident Richard Nixon sa kvôli takému vrážaniu klinov dokonca osobne vydal do Pekingu. O mnoho rokov neskôr Západ „vyhral“ studenú vojnu a cítil sa úplne neochvejne. Potom však prišla tragicky „nevíťazná“ agresia proti Iraku so všetkými dôsledkami, finančná kríza, pričom zaslepená politika voči Rusku a Číne dotlačila tieto dva štáty takmer do aliancie. Výsledkom je vznik eurázijských regionálnych organizácií typu Šanghajskej organizácie spolupráce, ktorej summit sa teraz konal súčasne s tým „našim“ G7. A na ňom boli okrem Číny a Ruska a tradičných stredoázijských členov už aj India s Pakistanom, pristupujú Irán, Turecko a ďalšie krajiny. Skrátka, Západ stráca Euráziu, z Brzezinského pohľadu „centrum globálnej moci“. A čo viac, po víkendovom summite G7 vlastne prestal „Západ“ existovať, pretože tento pojem už presne neopisuje situáciu. Západ implodoval. A po veľkom tresku ostali USA a vedľa šesť vyspelých „západných“ ekonomík, ktoré sa musia ako „siroty“ rýchlo zorientovať v novom priestore.
Lenže namiesto racionálnych stanovísk Európy tu zatiaľ máme skôr ublíženecké a kritické výkriky na adresu Washingtonu, čo značí, že „naši“ ešte k ničomu nedospeli. Zatiaľ tu máme skôr tézy na princípe „nie sme ako oni“, čo je síce v zásade fajn, lebo ohradzovanie sa proti inakosti používa na svoju identifikáciu veľa ľudských komunít, ale faktom zostáva, že tým ešte nevzniká nič pozitívne. „Viem, čo nechcem“ ešte vôbec nič nenapovedá o tom, „čo vlastne chcem“.
Keď teda teraz Angela Merkelová volá po „európskej jednote“, znie to prázdno, o to viac, že vzťah k USA nie je jedinou „prasklinou“, ktorá Európsku úniu rozdeľuje. A teraz, bez amerického „tmelu“, sa naplno ukáže aj nejednotnosť – alebo naopak chatrnosť – európskej (nielen zahraničnej) politiky. Inými slovami, teraz sa ukáže, aké nezmyselné bolo priberať do EÚ dínom-dánom všetky mysliteľné štáty, aj keď okrem faktu, že sú „tiež v Európe“, nemajú nič spoločné.
Angela Merkelová sa rozpráva s Donaldom Trumpom počas neformálneho rokovania na summite G7 v Quebecu. Zdroj: TASR
Ale aj tak – alebo skôr práve preto – by sa teraz v praxi mohli aspoň urýchliť rozpracované obchodné dohody medzi EÚ a oblasťami mimo USA, napríklad s latinskoamerickým Mercosurom, Japonskom, Singapurom či Vietnamom. Jasnejšie si pritom uvedomíme, že existuje aj svet mimo nášho „medzinárodného spoločenstva“, a ak sa k nemu budeme správať ako rovný k rovnému, nemôžeme prerobiť, len získať. Čiže tí múdrejší z našich lídrov si uvedomia, že svet je už multipolárny a treba sa v ňom naučiť adekvátne „chodiť“. V politickej rovine ma však medzitým celkom pobavil nemecký minister zahraničia Heiko Maas, ktorý vyzval Európu, aby sa predovšetkým zjednotila proti Rusku a Amerike. Tí prví vraj „útočia na medzinárodné právo a ohrozujú zvrchovanosť štátov“, tí druhí sú zase „egoisti“. Iste, aj tí druhí, samozrejme, po celom svete „útočia na medzinárodné právo a ohrozujú zvrchovanosť štátov“, ale pretože v tom Európa často „ide“ s nimi, tak sa to nepočíta… Skrátka, s takým prístupom si na nejakú reálnu a serióznu „cestovnú mapu“ pre budúcu Európu bez amerického „guidu“ ešte budeme musieť počkať. Dlho, obávam sa, aj keď v skutočnosti ktoviekoľko času nemáme.
Viete však, čo bolo na summite G7 dokonalým dôkazom západnej „mimoňovosti“? Trump chcel, aby bolo späť prijaté Rusko, Merkelová to odmietla a Rusko medzitým hodilo celé to G7 za hlavu a Putin si s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom pripíjal v Pekingu vodkou. Pre G7 a celý „Západ“ sa „Rusko“ stalo „zásadnou témou“, ale tí dvaja (s mnohými ďalšími) na celú tú hádku na G7 – aj na celé to G7 – už jednoducho kašlali. Svoj summit zvolali na rovnaký čas, ako bol ten „náš“. Okatejšie už nezáujem prejaviť nemohli.
Je až neuveriteľné, ako hlboko sa dá prepadnúť pocitu vlastnej výnimočnosti bez toho, aby si niekto všimol, že sa medzitým stal nahraditeľným…
DJT odletel zo summitu G7 za Kim Čong-unom. Aj to je samo o sebe úsmevné. V každom prípade, rokovanie prebiehalo až nečakane vrelo. Čo ste si pomysleli, keď ste videli, ako vrelo sa tí dvaja majú k sebe? Stačilo tak málo, aby sa nukleárny problém KĽDR vyriešil? A čo poviete na ten skepticizmus, ktorý zaznieva od „múdrych hláv“?
Začnem trochu okľukou. Trump pred pár týždňami zrušil jadrovú dohodu s Iránom, aj keď bola vo svojej logike prakticky totožná s tým, o čom teraz rokoval s Kimom – výmenou za ukončenie jadrového programu malo nasledovať zrušenie amerických sankcií a normalizácia vzťahov so Západom. Ale sponzori americkej politiky na Blízkom východe, teda Izrael a Saudská Arábia, dávajú pred mierom s Iránom očividne prednosť konfliktu, a tak Trump splnil želanie ich lobistických skupín a darovaných miliárd petrodolárov a dohodu vypovedal. A teraz vlastne tú istú dohodu navrhuje Severnej Kórei?
Zásadný rozdiel je však v tom, že dohodu o Kórejskom polostrove podporujú Južná Kórea, Čína aj Rusko, ktorým Kim už aj tak niekedy v apríli jadrové odzbrojenie v zásade sľúbil, pretože od týchto štátov – a nie od USA – je životne závislý. A dokonca už dopredu a za prítomnosti televíznych kamier nechal zavrieť aj svoj jadrový polygón, takže dnes by bol výsledok zhruba rovnaký, aj keby sa summit s Trumpom nekonal. A platí to aj pre situáciu, keď len skutočný blázon bude veriť Trumpovi, pretože Washington je, všeobecne vzaté, na dohody a ich dodržiavanie akosi „chabr“.
Chcem povedať, že Trump s Kimom sa v skutočnosti prakticky na ničom nedohodli. A vlastne ani nemuseli, pretože „kórejský“ proces beží a Trump do rozbehnutého vlaku len naskočil, pár týždňov po tom, ako oznámil, že žiadny summit nebude. Čo v Singapure vo výsledku dosiahli? Severná Kórea bude „smerovať“ k jadrovému odzbrojeniu, ale Američanom neponúkla žiadny časový horizont, a pretože to Washingtonu zrazu pripadá hlúpe, tak s dvojdňovým oneskorením hovoril o horizonte dva a pol roka. A sám vraj „zmrazí“ vojenské manévre s Južnou Kóreou, lebo sú „nákladné“, ale súčasne platí, že Južná Kórea tieto manévre aj tak čoraz hlasnejšie vníma ako nutné zlo, s ktorým treba skoncovať. A pritom Trump neponúkol ani zrušenie sankcií, ani normalizáciu vzťahov, namiesto toho lietajú vzduchom vzájomné pozvánky do Bieleho domu a do Pchjongjangu, aby bolo o čom hovoriť…
Skrátka, podľa mňa to bola jalová, píárová monsterzáležitosť a až čas ukáže, aký mala zmysel. Teda iný zmysel, než aby sa tí dvaja milovníci selfie mohli stretnúť a pochváliť sa potom skutočne unikátnymi zábermi. Ale pozor, nad tým všetkým, samozrejme, čnie skutočnosť, že aj píárová šou je oveľa lepšia ako vojna. Aj keď Čína povedala, že útok na Severnú Kóreu nedopustí, takže možno ani žiadna vojna do úvahy nikdy neprichádzala, to len Čína s Ruskom a Južnou Kóreou „riadia šou“ amerického prezidenta… Zvykajme si na nový svet. Rýchlo.
DJT určite nemá Arabelin čarovný prsteň, aby ľahko vyriešil problém, ktorý trvá desiatky rokov. Ale keď sa tak dívate na summit v Singapure, čo keby sa DJT pokúsil dať dohromady Netanjahua a lídra Palestínčanov Abbása? Alebo čo keby sa zišiel s Baššárom Asadom? Je to možno trochu úsmevné, ale čo sa týka týchto dvoch vecí: Keby niekto chcel „odblokovať“ Palestínu a Sýriu, čo by musel „zázračne“ zariadiť?
No, v prípade Sýrie je „odblokovanie“ jednoduché – pre začiatok by bohato stačilo, keby sa USA zo Sýrie, kde sú úplne v rozpore s medzinárodným právom, stiahli a prestali podporovať rôznych džihádistov a možno aj niektoré radikálnejšie kurdské sily. A keby si so sebou vzali britských, francúzskych a talianskych vojakov, ktorí sú v Sýrii takisto úplne ilegálne, tak jedine dobre.
A Netanjahua a Abbása nikto dávať dohromady nemusí, pretože Abbás je palestínskym šéfom len vďaka izraelskému požehnaniu – nikoho, kto by nebol povoľný, by Izrael v takej pozícii nestrpel. Pák, ako rozhodovať o tom, kto bude v „Palestíne“ vládnuť, má veľa – počnúc zbraňami cez finančné kohútiky až po kohútiky vodovodné. Kedysi som sa v Ramalláhu na Západnom brehu Jordánu vypytovala miestnych, prečo v Palestíne neprepukla „arabská jar“, a všetci mi unisono odpovedali, že je to ťažké, pretože by museli povstať hneď proti dvom silám, najprv proti palestínskej „protektorátnej“ vláde a potom proti tej izraelskej okupačnej. Z ich pohľadu je to jedno. Mimochodom, v stredu Abbásovi vojaci na Západnom brehu Jordánu slzným plynom zasiahli proti demonštrantom, ktorí chceli podporiť svojich krajanov v Gaze…
A čo viac, keby niekto chcel naozaj „odblokovať“ Palestínu, musel by opätovne obnoviť územia, na ktorých by mohol palestínsky štát existovať. V praxi to znamená vysídliť státisíce židovských kolonistov z palestínskych území späť na územie Izraela. A to si vôbec nedokážem predstaviť. Teraz tú „Palestínu“ tvoria tri navzájom neprepojené ostrovčeky medzi židovským osídlením a Trump má vraj pripravený „konečný mierový plán“, podľa ktorého by Palestínčania mali do budúcna kývnuť na to, že ich „štát“ bude práve na týchto – a podľa všetkého ešte na menších – ostrovčekoch, ktorých hranice bude vojensky ovládať Izrael, a „hlavné mesto“, po tom, ako USA „odovzdali“ Jeruzalem Izraelu, vraj vyrastie z akýchsi dedín v okolí… Plán síce oficiálne nezverejnili, ale dokumenty s týmito „návrhmi“ Palestínčania dostali od Saudov, ktorí s Washingtonom a jeho plánom súhlasia. Neviem, pripadá mi nepravdepodobné, že by Palestínčania na taký nezmysel kývli, ale stále je tu ten Abbás, ktorý vždy vysloví tonu plamenných slov plných vzdoru a potom pred Izraelom a USA skloní šiju…
Mahmúd Abbás Zdroj: TASR
Pokiaľ ide o Rusko, tak tam sa začínajú majstrovstvá sveta vo futbale. A v médiách sme sa dočítali, že Putin to chce zneužiť na propagáciu Ruska! Skutočne? Okrem toho sme sa dočítali, že zlý Putin nechal v mestách zápasov vymlátiť potulné psy. Čo s tým?
No neviem, všeobecne platí, že každá podobná akcia, či už sú to majstrovstvá sveta vo futbale, čo je najobľúbenejšia hra na planéte, alebo trebárs olympiáda, hostiteľskej krajine slúži na to, aby sa „ukázala“. Platí to pre Britániu, Ameriku alebo aj pre Čínu, rovnako ako to bude teraz platiť pre Rusko. A keď potom naša propaganda vyčíta Rusku, že šampionát propagandisticky využije, je to už bizarná propaganda na entú. Skrátka, naše médiá si na tých majstrovstvách, podľa všetkého, náležite „zgustnú“, čím len ukážu mieru svojho ponoru do propagandy.
A s tými túlavými psami? Neviem, nečítala som to, ale odpoviem tak, ako by sa asi malo: My máme psy radi, zatiaľ čo tí zlí Rusi očividne nie, a kto nemá rád zvieratká, nemá rád ani ľudí, a tak sme lepší ľudia a oni horší ľudia… Prešla som?
Mimochodom, keď sme pri tých zvieratkách, minuloročný nemecký prieskum zistil, že 59 percent všetkých ruských domácností má mačku, čo z Rusov robí najväčších „mačkárov“ na svete…
Stále nám robí starosti Erdogan. Keď Sebastian Kurz nechal uzavrieť podozrivé mešity, v rámci volebnej kampane turecký líder vyhlásil, že Kurz je mladý a neskúsený a Merkelová by ho mala postaviť do laty. Je to normálne správanie?
Už minule sme si povedali, že v Turecku je pred voľbami, a tak treba mnoho Erdoganových vyhlásení vnímať ako súčasť predvolebnej kampane, o to viac, že sa turecký prezident rád stavia do roly svetového ochrancu moslimov. Na jednej strane tým možno pomohol tomu, že sa aspoň začalo hovoriť o šialenom osude mjanmarských Rohingov, ale súčasne platí, že tým predovšetkým hádže rukavicu Saudom, ktorí sa snažia tváriť, že „vodcovia a ochrancovia“ moslimského sveta sú oni. Čiže Erdogan má svoje dôvody, prečo brojí za islam, a robí to fakt zaujímavo. Minule napríklad konštatoval, že rast tureckej ekonomiky – konkrétne medziročne o 7,4 percenta – nie je „vďaka Sorosovi, ale Alahovi“. Pre cynikov dobrý fór.
Ale k tým uzavretým mešitám v Rakúsku. Myslím si, že je dobré pripomenúť, že veľmi podobne sa k otázke radikálneho islamu stavia napríklad Egypt – vydáva licencie prevereným imámom, určuje témy modlitieb, v prípade akýchkoľvek radikálnych bohoslužieb nemilosrdne zatvára imámov aj mešity. A to isté platí pre Sýriu, kde vám veľa mladých po siedmich rokoch vojny s džihádom rovno povie „fuck islam“. Keď môžu proti radikálnemu islamu vystupovať v Káhire alebo Damasku, prečo nie vo Viedni, preboha? Pripadá mi len logické, že sa nejaký európsky štát rozhodol potlačiť islamizmus alebo skôr rovno vahhábizmus, aj keď je – predpokladám – podporovaný bohatými fondmi zo Saudskej Arábie, Kataru alebo Spojených arabských emirátov. Jednoducho, peniaze, aj keď skončia vo vreckách politikov, nemôžu byť všetko. A to hovorím ako niekto, kto všeobecne proti „obyčajnému“ islamu fakt nič nemá.
Keď už je reč o Merkelovej, tak tá má dosť problémov. Škandál s udeľovaním azylu v Brémach bujnie a vyšlo najavo, že Merkelová bola jasne varovaná, že v udeľovaní azylu je bordel. Takto mohli prekĺznuť do Nemecka desiatky teroristov. Kde Nemci nechali svoju povestnú dôkladnosť a precíznosť? Okrem toho, kancelárka sama uznala, že utečenecké kvóty boli nezmysel. Cítite ako Češka pocit víťazstva? A inak, ako môže Merkelovú ohroziť Horst Seehofer, ktorý sa stavia k migrácii veľmi tvrdo?
Už v minulej odpovedi som spomenula peniaze a jadrom spomínaného škandálu je podplácanie. Na tom mi nepripadá nič divné, korupcia je všade. Aj v Nemecku. A je jasné, že pod vlnou migrantov, o ktorých sa vo väčšine prípadov ani nevie, kto sú a odkiaľ sú, musela „kľaknúť“ aj vyhlásená nemecká byrokracia. Poznáte to: veľa psov – zajacova smrť.
A práve tá „zajacova smrť“ aktuálne nastáva. Nemecko sa topí v „migračných“ problémoch, ktoré nie je schopné riešiť, ak sa nepremení na policajný štát, a tak sa zrazu – zrazu, po rokoch, keď už bolo veľa vecí jasných – kancelárka snaží hodiť spiatočku. Pre mňa osobne je to trochu trápne gesto, ale na druhej strane je vždy lepšie, keď sa uzná chyba neskôr ako nikdy. Čo to však v praxi bude znamenať, to nie je jasné, pretože „spätný vývoz“ tých nových migrantov je prakticky neuskutočniteľný. A keby Merkelovú naozaj zosadil Seehofer? Tak čo? Ako sa asi tak popasuje s tými migrantmi on? Fakt by ma to zaujímalo. To sme riešili už minule, že veľa praktických a realizovateľných spôsobov neexistuje. Vlastne žiadny. A tak si myslím, že Seehofer Merkelovú nevystrieda, pretože by bol politický samovrah. A Nemecko by sa tým k riešeniu nezvládnuteľného problému aj tak vôbec nepriblížilo.
Horst Seehofer Zdroj: TASR
Pre mňa ako Češku to žiadny pocit víťazstva nie je. Na jednej strane chápem, že migrácia z čoraz viac – a z rôznych dôvodov – neobývateľného „Juhu“ na ešte stále obývateľný „Sever“ je veľtok, ktorý len tak nezastavíme, a súčasne je mi jasné, že sme k Nemecku ekonomicky prilepení, a tak sme s nimi v ich kaši bez ohľadu na to, či u nás tí migranti sú alebo nie.
Matteo Salvini sa s migráciou ne…nebabre, slušne povedané. Ako sledujete jeho boj o to, aby lode s migrantmi jednoducho nepristávali v Taliansku? Čo hovoríte na to, ako na neho prskajú Macron a Španieli? Ako sa to s tými opatreniami Talianov vlastne skončí? A čo je humorné, v Bruseli si už nikto ani nedovolí hovoriť o neľudskosti, extrémistickom postoji, krutosti či o niečom podobnom. Akoby Európska komisia dostala z vlády Talianska strach. Má prečo? Alebo je to len únava materiálu, pretože Komisia už dosluhuje a za rok príde iná?
Všimli ste si, že EÚ sfunkčnila „európsky mierový fond“ pre subsaharskú Afriku? Je v ňom vyše 10 miliárd eur, okrem iného aj na to, aby si Somálsko, Mali a Stredoafrická republika mohli nakúpiť (naše) zbrane a brániť s nimi migrácii do Európy. Inými slovami, dali sme tamojším režimom ďalšie prachy na to, aby zarazili migračnú vlnu a vraždili za nás. Už dnes sa mi vďaka tej predstave bude lepšie spať…
Čiže na jednej strane by mal Brusel oficiálne Talianov karhať, ale na druhej strane siaha po oveľa radikálnejších prostriedkoch, takže jeho výsledné mlčanie – znásobené „berlínskym kotrmelcom“ – celkom chápem. Keď ste v kúte so stiahnutými nohavicami, tak od vás nikto žiadny skvelý prejav očakávať ani nemôže. A to, že sa hádajú Macron so Salvinim a navzájom si povolávajú veľvyslancov na demarše? Zvykajme si na to, mám silný pocit, že v rúcajúcej sa Európskej únii bude podobných výjavov len pribúdať. Len neviem, kto bude tým posledným, kto zhasne…
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
No jasné, že politiku, pretože náš svet sa mení. Ale ja si k tomu ešte pridám Brazílčanov na majstrovstvách, pretože tým fandím odjakživa. A Egypťanov, pretože Mohamed Salah je fakt skvelý a ja Káhiru považujem za svoj druhý domov.
Mimochodom, v stredu Amerike, Mexiku a Kanade priklepli spoločné majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2026. Možno by to mohol Trump využiť ako skvelé alibi, aby si 15. júla letel do Moskvy pozrieť finále, samozrejme, že s Putinom. Oficiálne by takýto summit mohol zdôvodniť snahou zistiť, o čom ten futbal vlastne je a ako vyzerá…
