Tereza Spencerová: Sme hlupáčikovia, iní s Ruskom obchodujú. Českí vlastenci? Veľa „strán“, ktoré sa zmestia do taxíka. Dva mandáty SPD sú zázrak

3.6.2019 7:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Analytička Tereza Spencerová od volieb do Európskeho parlamentu žiadne zemetrasenie neočakávala a vraj sa ani žiadne nekonalo. „Keď si to vezmete na českom príklade, tak zhruba rovnaký ,protiúniový program‘ tu razilo veľa ,strán‘, ktorých členovia (a tým v zásade aj voliči) by sa však vošli do jedného taxíka. Nechceli sa spojiť do silnejšieho zoskupenia, každý ich líder chcel byť ,generálom‘, ktorý presadí tú ,historickú zmenu‘, a nakoniec zle pochodili. Dobre im tak. Za márnomyseľnosť sa platí. Dvaja okamurovskí europoslanci sú za takejto situácie naozaj skoro zázrak. Ale zázrak nanič,“ rozvádza vo svojom pravidelnom zhrnutí udalostí z ostatných dní na Parlamentnilisty.cz. Venuje sa aj turbulentnému vývoju na Ukrajine, kde dochádza k boju medzi minulým a súčasným prezidentom.

Tereza Spencerová: Sme hlupáčikovia, iní s Ruskom obchodujú. Českí vlastenci? Veľa „strán“, ktoré sa zmestia do taxíka. Dva mandáty SPD sú zázrak
Foto: TASR
Popis: Ruská zástava

Uskutočnili sa voľby do Európskeho parlamentu. A ako vždy sa diskutuje, čoho bolo „veľa“ a čoho „málo“. Tak teda, zlyhali tí preklínaní „populisti a nacionalisti“, keď až tak neposilnili svoju pozíciu? Ide všetko ďalej podľa proeurópskej línie, keď zosilneli Zelení a liberáli? A je pravda, ako hovorí premiér Babiš, že aj tak bude hlavné, na čom sa zhodnú premiéri členských krajín v Európskej rade, ktorej vplyv sa musí posilniť?

Neviem, už v minulých týždňoch som opakovane hovorila, že od volieb do Európskeho parlamentu žiadne zemetrasenie neočakávam, a tiež sa žiadne nekonalo. Konečne som po dlhom čase trafila výsledok nejakých volieb. Hurá! „Proeurópske“ sily sa síce mierne roztrieštili tým, že jedni zoslabli, ďalší zosilneli a mocne sa pridali Zelení, ale ľudovci, liberáli aj Zelení sú vzájomne zameniteľní a zliati do jedného prúdu, takže hlavný smer v Európskom parlamente zostáva silný a bez hrozby nejakých programových zmien pre Brusel. Ich protivníci síce niečo získali, ale všeobecne zlyhali, ale to sa predsa dalo čakať. Keď si to vezmete na českom príklade, tak zhruba rovnaký „protiúniový program“ tu razilo veľa „strán“, ktorých členovia (a tým v zásade aj voliči) by sa však vošli do jedného taxíka. Nechceli sa spojiť do silnejšieho zoskupenia, každý ich líder chcel byť „generálom“, ktorý presadí tú „historickú zmenu“, a nakoniec zle pochodili. Dobre im tak. Za márnomyseľnosť sa platí. Dvaja okamurovskí europoslanci sú za takejto situácie naozaj skoro zázrak. Ale zázrak nanič.

Napriek tomu, rozloženie síl v Európskom parlamente sa mierne zmenilo, keď nie z hľadiska rozhodovacieho či, lepšie povedané, schvaľovacieho, tak aspoň početne. A tí z Bruselu – a hlavne Nemecko s Francúzskom – sa teraz v zákulisí úplne nedemokraticky „pobijú“ o to, kto nahradí Junckera. Takže dva faktory, ktoré môžu aspoň dočasne „Brusel“ rozkolísať, čo je, samozrejme, príležitosť pre zvýšenú aktivitu členských štátov. Či to však bude na niečo dobré nejako dlhodobo, o tom silne pochybujem.

Stále si myslím, že rozhodujúce pre budúcnosť Únie nie sú dokončené voľby a nový šéf EÚ, ale brexit alebo, lepšie povedané, dokončený brexit, či už s dohodou, alebo bez nej, a prvý rok-dva po ňom. Až v praxi sa totiž všetci reálne presvedčia, či je odchod z EÚ naozaj taký nebezpečný, ako sa teraz straší, alebo nie. A podľa britskej skúsenosti sa bude osud EÚ ďalej odvíjať... Už len preto možno voči Britom, ktorí by k poslednému októbru naozaj z EÚ vystúpili aj bez dohody, očakávať fakt „masaker“. Je totiž úplne pochopiteľné, že sa bude Brusel vo svojom vlastnom záujme brániť zubami-nechtami, ako to už napokon robí. Ale na druhej strane, možno predpokladať, že by Londýn mal podporu minimálne od Trumpa a možno aj od niektorých ďalších svetových hráčov...

Sankcie proti Rusku sa zatiaľ v rámci EÚ len automaticky predlžovali. Teraz prezident Zeman hovorí, že Maďarsko a Taliansko sa budú usilovať o to, aby sa predĺženie tentoraz prerokovalo. Rysuje sa „škandál“, že by tie dve zlé krajiny EÚ predĺženie sankcií potopili? A bolo by to dobré?

Na rovinu. Pripadá mi divné, že práve náš prezident hovorí, čo že budú robiť Maďari a Taliani. Nemali by to skôr hovoriť oni? Alebo si ho azda zvolili za svojho hovorcu? Ale nech, je pravdou, že obe krajiny – okrem iných – broja proti „ruským“ sankciám už dlho, takže je celkom pravdepodobné, že už usúdili, že nastal ten „správny“ čas, tým skôr, keď obchody USA, Nemecka, Francúzska a ďalších „lepšoštátov“ s Ruskom neustále rastú. Prečo byť za ideologicky motivovaného „dobrého hlupáčika“, keď si z tej istej ideológie ostatní robia žarty a razia ju akoby len preto, aby sa zbavili konkurencie?

Na druhej strane je tu však, samozrejme, otázka dôvodu, prečo sa sankcie vôbec vyhlásili. A sme pri anexii Krymu. Úprimne, z môjho hľadiska je to stále anexia, aj keby sa tam odohralo sto referend. Ruská federácia predsa v prvom rade nemala Krym Ukrajine – pri rozpade ZSSR – vôbec nechávať, ak ho chcela. Iste, v Kremli vtedy vládli ľudia, ktorí verili Západu a robili veľa iných podobných hlúpostí, ale aj tak. Nechceli ho, Krym zostal ukrajinský. A basta. Jeho štyri roky staré pričlenenie k Rusku je potom len logickým dôvodom na sankcie...

Lenže problém je v tom, že úplne rovnako nemožno uznať Kosovo, sýrske Golanské výšiny ako súčasť Izraela, okupáciu Palestíny, čínsky Tibet, turecký sever Cypru, pokojne by sme spochybnili aj pričlenenie Havajských ostrovov k USA... Tých príkladov je veľa. Budeme na všetky spomenuté krajiny uvaľovať sankcie?

Ale späť do reality. Krym je dnes ruský a nikto s tým už nepohne. A ak nám neprekážajú ostatné podobné anexie, tak by sme sa už mali na tie sankcie proti Rusku vykašľať, tým skôr, že sú nanič. Predsa ich nebudeme ťahať do aleluja, tým skôr, že kto chcel, tak ich už dávno obišiel. A všetci tí, ktorí sankcie dodržiavali, to vedia. A nutne si teraz (aspoň v duchu) musia pripadať ako hlupáci.

Minule ste ostro komentovali aféru okolo tajnej nahrávky z Rakúska, ktorá povalila tamojšiu vládu. Uviedli ste, že ak budú ľuďom takto likvidovať „populistických“ politikov, presadia sa ľudia ostrejšie. V celej veci sa ukazuje rola právnika iránskeho pôvodu, ktorý sa k celej provokácii prihlásil. Veríte mu, že „chcel chrániť demokraciu“, a preto týmto odstránil šéfa slobodných? A čo poviete na to, že Heinza-Christiana Stracheho voliči preferenčnými hlasmi zvolili do europarlamentu?

Len čo tu niekde v našich zemepisných šírkach začne niekto s nejakou „obranou demokracie“, tým skôr s „obranou demokracie“ prostredníctvom naaranžovaných „škandálov“, tak ho prestávam vnímať. Je to totiž vždy len snaha presadiť „demokraciu jedinej povolenej myšlienky“. A to, ako si aspoň v teórii pamätáme, nemá s demokraciou nič spoločné. Skutoční organizátori budú na svetlo ešte len vynesení, alebo v to aspoň dúfam, ale nie je bez zaujímavosti, že sa celé to sprisahanie proti Strachemu začalo v Európe realizovať krátko po tom, ako v USA prepuklo sprisahanie Russiagate proti Trumpovi. Náhoda? Vo vysokej politike na náhody až tak neverím. Je vlastne skôr len podivné, že to „odskákal“ len Strache, aj keď adeptov na podobný zohratý „škandál“ je v Európe iste viac. A zaplatených a pripravených síl „neúrekom“... Takže, kto bude obeťou škandálu ako ďalší?

Heinz-Christian Strache

Heinz-Christian Strache  Zdroj: TASR

Ale na druhej strane, Stracheho voliči ho poslali do europarlamentu, súčasne padlý premiér Kurz má veľmi dobrú šancu vrátiť sa v jesenných predčasných voľbách späť do funkcie, pretože voliči niekde cítia „krysu“. A vrátiť sa ešte silnejší. A zrazu sa môže ukázať, že rovnako ako v Amerike, tak ani v Európe podobné podrazy neprechádzajú. Že „mlčiaci“ a v médiách neviditeľní ľudia nie sú až takí hlúpi, ako si o nich niektoré „elity“ myslia. Alebo inak, že je tu veľmi vysoké percento ľudí, ktorí „obrancom demokratického systému“ už jednoducho neveria ani nos medzi očami. A to je, samozrejme, pre EÚ aj súvisiaci „deep state“ zásadný problém. Schválne, čo príde nabudúce...

Písali ste, že väčšina členov amerického Kongresu je pripravená poslať ďalších vojakov do Sýrie. O to nejde, oni radi pošlú vojakov kedykoľvek kamkoľvek. Čo by tieto „posily“ mali zachraňovať? Kurdov, ktorí bojujú s Asadom? Alebo by mali zasiahnuť v Idlibe? Keď človek sleduje anglicky píšuce a hovoriace médiá, tak zase stúpa intenzita správ o „krutostiach zlého Asada“, o barelových bombách...

Nie, to nemá zmysel nejako prízvukovať – v Amerike je „bitkár“ tradične vnímaný pozitívnejšie ako nejaké systémové riešenie. Aj preto nám drvivá väčšina amerických filmov, ktorými sme zavalení azda viac ako kedysi filmami sovietskymi, dodnes – už od čias kovbojok – ponúka pohľad na osamelého hrdinu, ktorý si to rozdá s celým „svetom“. Vysielanie vojakov do už dávno prehratej vojny v Sýrii k tomu patrí – každý kongresman, pokiaľ nie je z New Yorku alebo San Francisca, si povie, že pre svoje politické prežitie musí byť za tvrdého, a tak hlasuje za vojny. Kolorit. Nemá zmysel špekulovať, čo by ďalší americkí vojaci v Sýrii robili, lebo v reáli vychádza už len to, že by po boku al-Káidy bojovali proti sekulárnemu režimu, ktorý má navyše podporu väčšiny obyvateľstva. To už by sa fakt zakrývalo veľmi zle. Aj keď, osem rokov to západné médiá dokázali, takže prečo to neskúsiť zopakovať?

Stačí, že sa teraz znova opakujú osem rokov omieľané frázy, že Rusi a Sýrčania útočia na akýchsi neutrálnych a sympaticky znejúcich „rebelov“, aj keď je reč o al-Káide a jej teroristických spojencoch. Ale pretože už je al-Káida „naša“ posledná páka, ako zvrhnúť Asadov režim, tak znovu začínajú všetky tie „barelové bomby“ a „vybombardované nemocnice“ a „poslední zabití lekári“, navyše ešte „poslední zabití detskí lekári“, pretože to znie ešte oveľa dojemnejšie. Skrátka, hájime al-Káidu. Nič iné v tom nie je. Len čo totiž padne a Sýria znovu ovládne ďalšiu časť svojho legálneho územia, bude to ďalšie priznanie, že „sme“ prehrali. Pripočítajte si Afganistan, zbabranú Venezuelu, nešťastnú Ukrajinu... Nejako sa nám v poslednom čase nedarí presadzovať svoju vôľu. Akoby Západ už nebol všemocný.

Na Ukrajine sú pomerne silné vášne proti novému prezidentovi Zelenskému zo strany politikov lojálnych voči odchádzajúcemu Porošenkovi. Poslankyňa Černovolová dokonca pohrozila, že aj proti Zelenskému by mohol byť „Majdan“. Pravý sektor sa vyhráža ešte viac. Vypomstí sa novému prezidentovi, že sa nebráni kontaktom s ľuďmi z bývalej Strany regiónov exprezidenta Janukovyča? Alebo to, že vrátil občianstvo Saakašvilimu, ktorého Porošenko vyhnal? Bude to tak, že na Zelenského, ktorý bude chcieť byť voči Rusku umiernenejší, budú postmajdanské štruktúry útočiť ako na zradcu? Čakajú azda, že „ich“ Joe Biden bude americkým prezidentom?

Ukrajina je teraz v obrovskom vare. Prezidentské voľby sa skončili až neuveriteľným spôsobom, pretože drvivá väčšina obyvateľstva v nich jasne odmietla Porošenka a jeho päť rokov vládnutia. A tých päť rokov vládnutia bolo svojím spôsobom až kúzelných. Nech ktokoľvek „správny“ vymyslel čokoľvek, prešlo mu to. Nech spáchal akýkoľvek zločin vrátane vraždy alebo vojnového zločinu, bol krytý. Nech kradol ako straka po miliónoch dolárov zo „zahraničnej pomoci pre ukrajinskú demokraciu“, prešlo mu to. Nech klamal, ako chcel, a predlžoval vojnu na Donbase, mohol, pretože za ním stál Západ so svojou politikou proti Rusku... Skrátka, veľa ľudí v najrôznejších funkciách, od vlády a parlamentu až po ministerstvá a štátne úrady, si za posledných päť postmajdanovských rokov zvyklo žiť bez „mantinelov“. Stačilo povedať „Rusko je agresor“ a boli beztrestní v čomkoľvek, čo páchali. Takáto „selanka“ už sa azda ani nemôže nikde a nikdy opakovať.

Petro Porošenko

Petro Porošenko Zdroj: TASR

A teraz sa zrazu vo voľbách zistilo, že Ukrajinci, ktorí ešte neutiekli von, chcú zmenu. Že im ten Západom podporovaný kleptokratický Porošenkov režim nevyhovuje! Fíha! Prekvapenie! Je jasné, že veľa ľuďom v štátnych štruktúrach ide zrazu o prosté zotrvanie na slobode, a tak hádžu novému prezidentovi polená pod nohy, ako môžu. A je celkom jasné, prečo teraz ukrajinské súdy z ničoho nič prerokúvajú zákaz vycestovania do zahraničia pre najmenej 180 najvyšších činiteľov Porošenkovho režimu.

Uvidíme, čo bude ďalej. Ale predstava, že práve Zelenskyj je nejakým záchrancom Ukrajiny rútiacej sa do priepasti, mi zatiaľ pripadá pomerne divoká. Každý ukrajinský prezident až doteraz plnil zákazku tamojších oligarchov alebo oligarchom sám bol a plnil svoju zákazku. To, že voľby vyzdvihli do čela štátu práve mladého a televízne sympatického Zelenského, ešte, bohužiaľ, vôbec neznamená, že sa niečo zmení. Oligarchovia zostali, tí, čo museli utiecť, sa už vrátili, iní sa chystajú načas von. Ukrajina je svojím spôsobom prekliata krajina.

Volodymyr Zelenskyj

Volodymyr Zelenskyj  Zdroj: TASR

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Neviem, čo čakať. Udalostí je každý deň mnoho, ale tak nejako žiadny z množstva problémov, koľko ich dnes na svete je, sa k svojmu riešeniu ani neblíži.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Bez pravidiel, odkázal Putin Západu. Tereza Spencerová a novinky o Rusku, Číne a MH17

0:00 Bez pravidiel, odkázal Putin Západu. Tereza Spencerová a novinky o Rusku, Číne a MH17

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Rusko aj Irán odstupujú od zbrojných dohôd? „Putin minulý týždeň na…