Ruskom otriasol prípad investigatívneho novinára Golunova. Čo presne mal spáchať a prečo ruské úrady šliapli do niečoho takého nevábneho ako zatknutie novinára? Českí protiruskí aktivisti sa radujú, že to je začiatok skutočného boja za demokraciu v Rusku, akýsi „zlomový moment“. Radujú sa správne?
No, neviem, či naozaj „otriasol Ruskom“ alebo skôr len zase „vlial krv do žíl“ západným médiám, ale faktom je, že sa za Ivana Golunova postavili opozičnejšie až opozičné ruské médiá, ako napríklad Kommersant, Vedomosti alebo Novaja Gazeta, ktoré mu vyjadrili podporu na svojich titulných stranách, alebo aj portál Lenta.
Má to súvislosť, pretože Golunov je šéfom „investigatívnej“ rubriky portálu Meduza, ktorý sa práve od Lenty v roku 2014 personálne oddelil, kým sa presídlil do Lotyšska, teda na územie EÚ. V začiatkoch mu sľuboval peniaze Chodorkovskij, ale z dohody vtedy nejako zišlo, dnes nie sú finančné zdroje Meduzy známe.
Golunova, ktorý pre Meduzu píše predovšetkým o korupcii v najvyšších ruských mocenských kruhoch, polícia chytila pre údajné držanie drog na predaj. Zbili ho, uväznili, ale potom sa im celá kauza začala rúcať pod rukami, pretože sa ozvali nielen médiá, ale rozhovorili sa aj ošetrujúci lekári a ďalší zúčastnení.
Nakoniec ho po piatich dňoch zbavili obvinení, po tom, ako do kauzy zasiahol osobne Putin. A namiesto obvinení proti Golunovovi sa vyliala špina na samotných policajtov a ich velenie, ktoré teraz čelí (nielen) obvineniam z korupcie. Tak uvidíme, kam až kauza Golunov nakoniec zájde a koho prípadne zmetie.
Ministerskí hlaváči sa síce snažia svojich policajných generálov, ktorí velia „Moskve“, na koberčeku v Kremli ešte hájiť, ale myslím, že nejaké hlavy padnú. Už sa toho na nich prevalilo až priveľa a korupcia a zneužívanie moci sú všeobecne problémy, ktoré väčšina Rusov považuje za najdôležitejšie a najhoršie…
Ale neviem, či je to nejaký „zlomový moment“. Skôr asi nie. Skôr mi pripadá príznačné, ako sa na celom tom prípade „točia“ naše mainstreamové médiá, ktoré súčasne mlčia o piatich rokoch väzenia hroziacich novinárom vo Francúzsku za články o predaji zbraní do Saudskej Arábie, nerozmazávajú sa ani policajné razie v redakcii a v bytoch redaktorov austrálskej televízie ABC pre kritické reportáže, mučenie Juliana Assangea v britskom väzení, ako o tom hovorí OSN, u nás tiež nevyvoláva mnoho vášní…
Tých potenciálnych „zlomových momentov“, pokiaľ by sme použili ten obrat, je teda v posledných dňoch viac. A pokiaľ tu u nás niektorí považujú Rusko za „divošskú Áziu“, tak by sa azda nad kauzou Ivana Golunova ani nemali rozčuľovať, pretože by teda mala byť logicky vnímaná ako každodenná bežnosť. A mali by sa naopak rozčuľovať nad kauzami zo Západu, pretože v našej vyspelej a humánnej „demokracii“ predsa normálne byť nemôžu, no nie? A napriek tomu je to obrátene…
Prominentný ruský investigatívny novinár Ivan Golunov plače pri odchode z vyšetrovacieho výboru v Moskve. Zdroj: TASR
Putin sa trochu odviazal v prejave na konferencii v Petrohrade. Obvinil USA, že v prípade Huawei vedú prvú technologickú vojnu. Že sa snažia ovládnuť medzinárodný poriadok svojimi vlastnými pravidlami. Že používajú dolár ako formu nátlaku. Že kedykoľvek sa objaví niekto, kto by im konkuroval, zničia ho. A že v prípade Nord Streamu 2 zasahujú do suverénnych vecí iných štátov. Čo poviete na jednotlivé body? Prečo práve teraz prišla taká vážna reč?
Podľa mňa nemá zmysel rozoberať jednotlivé body, pretože ten prejav bol v podstate len zhrnutím viacerých ruských stanovísk z poslednej doby. Akási svojbytná „bestofka“. Pospájali jednotlivosti do väčšieho celku, ktorý však v zásade nič až také prevratné podľa mňa neprináša. To sa len ekonomické fórum v Petrohrade asi nejakým Putinovým „stratégom“ zdalo byť tou správnou scénou, na ktorej možno znovu a ucelene predniesť ruské vnímanie sveta.
Dorazilo tam asi 19-tisíc hostí zo 145 krajín sveta, všetci vo väčšej či menšej miere chceli s Ruskom uzavrieť nejaké obchody, a keď im „nad hlavami“ zaznel taký prejav, tak akoby symbolicky boli pri tom. Ako keby snahou o obchod s Ruskom mlčky súhlasili aj s tým ruským náhľadom na USA a ich súčasnú politiku. Čiže na jednej strane to, samozrejme, boli zásadné slová, ale súčasne hlavne skôr plné „petrohradskej symboliky“.
Oveľa zaujímavejšia je skutočnosť, že sa má objem obchodov medzi Ruskom a Čínou podľa uzavretých dohôd zdvojnásobiť, čím obe krajiny dávajú jasne najavo, že sa dokážu obísť aj bez Ameriky a „zabaviť“ sa samy bez toho, aby pritom uzatvárali nejaké supertesné aliancie „na večné časy“.
Vy ste naznačili, že americké prezidentské voľby, pokiaľ by protikandidátom Trumpa bol Joe Biden, by mohla rozhodnúť Ukrajina. Respektíve schéma, ktorou sa Biden snažil odstrániť Trumpovho volebného manažéra Manaforta skrze zverejnenie čiernej platby jeho osobe. Má skutočne táto vec silu Bidena zdiskreditovať? Budú mať americké médiá chuť ju „hrať“? A môže byť dôvodom na to, aby si v USA ľudia začali myslieť, že celé to ukrajinské dobrodružstvo bola vlastne chyba?
To je veľa otázok naraz, takže to skúsim rozmotať. Nie, Ukrajina určite nerozhodne o výsledku amerických prezidentských volieb, pretože zahraničné problémy o nich všeobecne ani v najmenšom nerozhodujú. Už len preto si tiež „ľudia v USA“, ako hovoríte, nepoložia otázku, či to celé ukrajinské dobrodružstvo stálo za to.
Je to mimo ich rozlišovacej schopnosti. Úplná podružnosť. Žiadna vojna s americkou účasťou, žiadne rakvy, ktoré sa vracajú zahalené vo vlajke s hviezdami a pruhmi. A kde tá Ukrajina vôbec, do čerta, je? Až za Európou? A kde je tá Európa? Tak ďaleko? Nuda. Nezáujem…
A podľa mňa to platí aj pre prípad, že by sa rozpitvala nielen Bidenova korupcia, ale aj „dôkazy“, ktoré Porošenkov režim (pri svojej trápnej stávke na zlé kone vo Washingtone) dodával americkým demokratom proti Trumpovi a jeho „ruským väzbám“. Ale možno Bidenov korupčný postup na Ukrajine – a mnoho špiny sa ešte len vyvalí – môže zraziť hrebienok jeho kandidatúre za Demokratickú stranu, čo mi pripadá čím ďalej, tým reálnejšie.
Tým skôr, že Bidena v poslednom čase čoraz častejšie „chytajú“ na tom, že kradne volebné slogany aj naformulované body programu iným, najnovšie sa snaží byť „zásadový“ proti Číne, aj keď ešte nedávno blízku spoluprácu s Pekingom obhajoval.
Ten pán mi skrátka pripadá čím ďalej, tým prázdnejší, trápnejší a bezcharakternejší, a keď si ho demokrati nechajú ako svojho „hlavného koňa“, tak pánboh s nimi. Ale na druhej strane je jasné, že v USA nevolím, mentalita tamojších voličov mi dodnes vcelku uniká, takže…
Uchádzač o prezidentskú kandidatúru amerických demokratov Joe Biden na prvom predvolebnom zhromaždení v americkom štáte Pennsylvánia. Zdroj: TASR
Načali ste však dôležitý bod a tým je ochota amerických médií „hrať“ s realitou, teda vykúpať Bidena vo všetkých jeho nehodách alebo, lepšie povedané, rovno zločinoch. A to podľa mňa, teda prinajmenšom zatiaľ, nijako zásadne „nehrozí“. Je proti Trumpovi, tak je „náš“, aj keby to bol masový vrah.
Predsa médiá zrazu neotočia, nepľuvnú si samy do klávesnice či do kamery, ako že toľko rokov klamali, a tak je načase ísť s pravdou von… Už do boja proti Trumpovi investovali toľko, že sa azda k realite už nemôžu ani priblížiť.
V Európe prebieha „Hra o tróny“, teda aspoň podľa Andreja Babiša. Hovoril o debate o obsadení miesta predsedu Európskej komisie. Sledujete to alebo je to vlastne jedno? A ako budete spomínať na súčasného držiteľa tohto postu Jeana-Clauda Junckera?
Na rovinu, nesledujem to. Neprikladám tomu žiadny väčší význam a je mi osobne úplne jedno, kto sa postaví do čela našej Únie. Hľadá sa predsa len figúra, ktorá bude vyhovovať záujmom najsilnejších krajín a najmocnejších zákulisných finančných a podobných kruhov, nie? Čo s tým kto z nás zmôže?
Ale tou otázkou, ako budem spomínať na Junckera, ste ma fakt zarazili. Vôbec mi nenapadlo, že na neho mám nejako spomínať. Jednoducho bol raz v Bruseli jeden úradník, ktorý sa kedysi komusi hodil, a keď si odslúžil svoje a už sa nikomu nehodil, tak jednoducho skončil. Nuda.
Nespomínam na Brežneva, Jakeša ani na Husáka, tak asi nebudem spomínať ani na Junckera… Tým ich v žiadnom prípade nechcem stavať do jednej roviny, len že to všetko boli a sú ľudia, ktorí, každý vo svojej dobe, nejako spoluurčovali môj život…
Jean-Claude Juncker. Zdroj: TASR
Aby sme nezabudli na túto vec, ktorá nás tak zamestnávala: Už sa niekde objavil Sergej Skripaľ, skoro smrteľne otrávený Novičokom? Sú nejaké nové indície o celom prípade alebo len „highly likely“ špekulácie od Theresy Mayovej?
Myslím, že na skripaľovskom fronte sa nič zásadné nedeje. Pokoj. Žiadne mŕtvoly nepribúdajú, nikto, kto mal byť mŕtvy, ale nie je, sa nikde nezjavuje… Teda naozaj „mŕtvo“, ale, samozrejme, okrem skutočnosti, že Briti Rusku v tichosti povolili vrátiť aspoň niektorých diplomatov na ambasádu do Londýna, ktorých kedysi práve pre Skripaľa tak hlasno vypovedali… Ešteže máme Petříčka, ktorý by žiadne také porazenectvo určite nikdy nedopustil!
Turecko začne čoskoro inštalovať ruské rakety S-400. Američanom sa to nepáči a vy ste už začali vyzerať koniec Turecka v NATO. Keby Turci čírou náhodou vypadli z NATO a zároveň nevstúpili do EÚ, čím by nám mohli podkúriť? Spojením s Iránom? Grécko? Cyprus? Vplyv Turecka na Balkáne?
Nepredbiehajme. Zatiaľ sa stalo len to, že Pentagón vylúčil Turecko z projektu stíhačiek F-35, americké ministerstvo zahraničia „presunulo“ rolu „piliera stability“ v regióne z Turecka na (pre Turecko fakticky nepriateľské) Grécko a Ankara na to reagovala podľa očakávania, teda hranou výčitkou, že spojenci v Aliancii predsa proti sebe takto nepostupujú…
Čiže nevyslovenou otázkou, či je Turecko ešte vnímané ako člen NATO, hoci formálne členom, samozrejme, ešte stále je. Ako sa to bude vyvíjať ďalej, na to si počkajme. Myslím, že najneskôr do konca roka bude „vymaľované“ a bude jasné, ako na tom Aliancia je.
Dôležité sú dve veci. Turecko na jednej strane vo vzťahoch s USA „tlačí na pílu“ naozaj veľmi, ale súčasne sa všemožne snaží, aby ten čierny Peter v podobe rozhodnutia „Končíte, vypadnite!“ zostal Amerike, pretože v tej chvíli sa môže Ankara tváriť, že je tá ostrakizovaná a ublížená, a podľa toho ďalej postupovať.
A súčasne pritom najväčším obchodným partnerom Turecka je EÚ. A z pozície štátu, ktorému USA (a ich európski vazali z NATO) „ubližujú“, môže rozohrať s Európou kvalitatívne úplne nové hry. Tým skôr, že bude mať poruke kohútik od plynovodu Turk Stream, ktorý by sa mal rozbehnúť niekedy na konci roka a mohol by zásobovať ruským plynom prinajmenšom juhovýchod Európy.
Nechcem zbytočne špekulovať o konkrétnych krokoch voči Grécku, Cypru, Balkánu a podobne, len pripomeniem, že Turecko bude mať nielen plynový kohútik, ale už dlhší čas má k dispozícii aj kohútik migračný. A keď už nebudeme ani spojencami z NATO, tak čo? A keď Turecko o to rýchlejšie zamieri do Eurázie a k Číne, tak čo? Čakajú nás v každom prípade veľmi zaujímavé geopolitické šachy.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Najmä prežime v zdraví tie horúčavy a potom sa uvidí…
