Do už aj tak živého diania na Blízkom východe vstúpil Izrael, ktorý si zastrieľal nielen v Sýrii, ale aj v Libanone a v Iraku, čo napríklad Iračanov pomerne rozčúlilo. Že Izrael môže čokoľvek, ste už kedysi konštatovali. Čo bolo dôvodom týchto akcií a k čomu povedú?
Áno, tri útoky proti zvrchovaným štátom a na medzinárodnej scéne, ktorá sa inak zaštiťuje tonami najrôznejších vzletných sloganov, panuje úplný pokoj. Mimochodom, americký profesor libanonského pôvodu Asad Abukhalil, ktorý prednáša na Kalifornskej univerzite, nedávno v jednom rozhovore vypočítaval, že za jeho života – je šesťdesiatnik – už Izrael útočil na Tunisko, Egypt, Sýriu, Libanon, Jordánsko, Palestínu, Sudán, Jemen, nehovoriac už o útokoch na iné a nielen arabské ciele…
Ale mlčať k tomu je už tradícia, ktorá však na druhej strane v očiach väčšiny sveta, nielen toho arabského, značne „znehodnocuje“ všetky situácie, v ktorých sa Západ „spravodlivo rozhorčí“ nad akciami niekoho iného. Ale nech.
Terajšie útoky vraj boli vedené na „iránske ciele“, čo ich malo podľa všetkého ospravedlniť v očiach prinajmenšom USA, a možno predpokladať, že na ne USA dali aj súhlas. A nielen USA, pokojne si možno staviť, že v zákulisí všetko odkývalo aj Rusko, ktoré sa s Amerikou preťahuje o vplyv v Izraeli. Inak by asi nebolo možné, aby si „nikto nevšimol“ útočiace izraelské stíhačky F-35, aj keď sú vraj „neviditeľné“.
Otázkou, samozrejme, je, kadiaľ vlastne Izrael útočil. V prípade náletov proti Iraku by totiž v „základnej verzii“ museli jeho stíhačky preletieť sýrskym, jordánskym a saudským vzdušným priestorom, ale ani pri americko-ruskej zhode nie je príliš pravdepodobné, že by napríklad aspoň Sýria alebo Jordánsko nezaprotestovali.
Pravdepodobnejšie preto je, že izraelské stíhačky použili saudský vzdušný priestor, čo možno vzhľadom na stále hlbšie vzťahy medzi oboma krajinami – a ich spoločnú nenávisť voči Iránu – aj chápať. To isté platí aj pre Kurdov, na ktorých Izrael už dekády stavia ako na „klin“, ktorý možno vraziť do arabského sveta, a tak s nimi udržuje tradične nadštandardné vzťahy. Iracká tajná služba totiž tvrdí, že druhá vlna útokov prišla zo základní „amerických“ Kurdov na východe Sýrie.
Možno sa časom dozvieme, ako to bolo, aj keď je to vlastne otázka len pre vyložených „fajnšmekrov“. Dôležitejšie je, že izraelský premiér Netanjahu k útokom proti trom štátom pristúpil zhruba tri týždne pred druhými predčasnými voľbami, podľa všetkého s presvedčením, že vízia vojny s Iránom nejako osloví nerozhodnutých voličov a naženie jeho koalícii nejaké hlasy. Nutne potrebuje zvíťaziť, pretože inak mu reálne hrozí väzenie pre korupciu.
Benjamin Netanjahu Zdroj: TASR
Uvidíme, ako sa to skončí, už teraz je však jasné, že celá táto svojrázna „predvolebná kampaň“ prináša fakt zhnité ovocie – predovšetkým pre USA. Americký minister zahraničia Pompeo napríklad izraelské útoky na Irak okamžite podporil, ale Pentagón už sa od nich dištancuje, pretože v Iraku silnejú tlaky na okamžité vyhnanie amerických vojakov. Šiítske milície Američanom hrozia útokmi, ak rýchlo neodídu, za odsun už sa vyslovila väčšina poslancov tamojšieho parlamentu…
Skrátka, Netanjahuove predvolebné agresívne „hry“ môžu urobiť poriadnu dieru do amerických už beztak chaotických strategických plánov pre Blízky východ.
A pobavil ma libanonský Hizballáh, ktorý podľa všetkého zlikvidoval dva izraelské „samovražedné“ bezpilotníky nad južným Bejrútom a jeden z nich ukoristil v celkom zachovalom stave, aby ho mohol starostlivo preskúmať. Sľubuje totiž Izraelu „kalkulovanú odpoveď“, ktorá „nevyvolá vojnu“. Čo by to tak mohlo asi byť?
Cynik by si mohol spomenúť na to, že Hizballáh je údajne najväčším dodávateľom hašiša a marihuany do Izraela – pašujú sa desiatky ton ročne cez jednu z najprísnejšie strážených hraníc sveta, pretože vojna a nepriateľstvo sú síce vojnou a nepriateľstvom, ale kšeft je kšeftom. A možno si teraz v Hizballáhu povedali, že dodávky zastavia, vyvolajú predovšetkým medzi mladými Izraelčanmi masový absťák, ktorý vo finále Netanjahuovou pozíciou značne otrasie. To len také myšlienkové cvičenie pre zábavu.
Pripomeňme čitateľom… Koľko Američanov je teraz v Iraku? Aký politický vplyv majú Američania na dianie v Iraku? A až odídu, „uchmatne si“ krajinu, ktorú USA už 16 rokov demokratizujú, Irán?
V Iraku je aktuálne asi 5 200 amerických vojakov, čo je značný „zostup“ z niekdajších 117-tisíc niekedy v roku 2010. Časť z nich oficiálne „bojuje proti Daešu“, časť sa podieľa na výcviku irackej armády. Podľa všetkého sú tam v zásade poloilegálne, pretože pre ich zotrvanie údajne neexistuje písaná a hlavne podpísaná dohoda. Ale nikto ich napriek tomu dlhé roky nijako „nenaháňal“. Najskôr preto, že americký vplyv na politickú situáciu v krajine beztak v dôsledku irackého aj regionálneho vývoja značne uvädá.
Ale súčasne by som ani netvrdila, že s ich odchodom nejako zásadne vzrastie vplyv Iránu. Teherán má v Iraku, samozrejme, silné pozície, pretože šiíti tvoria väčšinu obyvateľstva, a po tom, ako Západ zvrhol protiiránskeho sunnitského fanatika Saddáma, im otvoril dvere k ceste k moci.
Na druhej strane však platí, že irackí šiíti sú síce šiíti, ale medzi ich politickými aj náboženskými špičkami celkom bujnie nacionalizmus, ktorý im velí budovať sebavedomý Irak a nerobiť z neho len nejakú iránsku kolóniu. Prejavuje sa to napokon už v rôznych diplomatických iniciatívach, prostredníctvom ktorých sa chce Bagdad premeniť na akýsi regionálny „diskusný klub“, do ktorého sú prizývaní súčasne Iránci aj Saudi. A niektoré akcie sa v tomto smere už aj podarili.
Teheránu môže taká situácia všeobecne vyhovovať, pretože svoj určitý vplyv má, a dokiaľ nebude Irak znovu vyhrotene proamerický a súčasne protiiránsky, je z hľadiska Iránu všetko v poriadku.
Myslím, že je iróniou, že práve Izrael, hlavný americký spojenec v regióne, svojimi akciami vlastne núti Irak zaujímať rozhodnejšie stanoviská vrátane tých protiamerických.
Už nejaký čas nepočuť o postupe stiahnutia jednotiek USA z ďalšej dlhodobo „demokratizovanej“ krajiny, z Afganistanu. Zaspala celá vec alebo pokračuje?
Zmluva je podľa posledných správ už hotová a podrobnosti majú byť zverejnené v priebehu niekoľkých dní. USA si totiž údajne vyžiadali nejaký čas, aby o budúcnosti informovali kábulskú vládu. Ako sa „o nej bez nej“ s Talibanom dohodli. Neviem, prečo sa mi nielen okolo sýrskych Kurdov, ale aj v súvislosti s kábulskou vládou vybavuje slávna poznámka Henryho Kissingera, ktorý k americkej vojne vo Vietname vyhlásil, že „byť nepriateľom Ameriky môže byť nebezpečné, ale byť jej spojencom je fatálne“. Uvidíme.
Erdogan vyrazil nakupovať zbrane do Moskvy. České médiá si všimli hlavne to, že „nafasoval“ zmrzlinu, nás by skôr zaujímalo, ako veľmi sa touto cestou náš „partner v NATO“ vzdialil Západu. Znamenajú tieto kontakty, že džihádisti ukrývajúci sa v Idlibe majú už vážne smolu?
O konkrétnych výsledkoch Erdoganovej cesty do Moskvy toho zatiaľ nie je veľa známe. Zaujímal sa o stíhačky Su-57 a povedali mu, že si ich môže kúpiť. Zaujímal sa aj o ďalšie typy lietadiel vrátane lietadiel MiG-35, ktoré vstupujú do sériovej produkcie, alebo o spoluprácu v zbrojnom priemysle a tiež mu povedali, že áno. Bude to najskôr veľká časť zo 100 miliárd dolárov, čo je objem vzájomného obchodu, ku ktorému chce Ankara v dohľadnom čase dôjsť. Pritom však úplne „prehliadli“ jeho námietky voči sýrskej ofenzíve v Idlibe, verejne ju naopak podporujú a posielajú do Sýrie ďalšie zbrane.
Skrátka, tá zmrzlina bola to jediné, čo v Moskve dostal zadarmo. Ostatné si bude musieť zaplatiť alebo na to zabudnúť, ako napríklad na nejaké ďalšie ruské lavírovanie okolo Idlibu. Koniec koncov, Turecko už skoro rok neplní svoje záväzky, ktoré sľúbilo uplatniť voči džihádu v Idlibe, a tak už asi ďalšie námietky nikoho nezaujímajú.
Napriek tomu sa zdá, že Erdogan zostáva v tesnej väzbe na Rusko. Spojenec náš milený, aliančný. Šéf Pentagónu Mark Esper v stredu totiž znovu ponúkol Turkom možný návrat do projektu amerických stíhačiek F-35, pokiaľ sa Turci vzdajú ruských protiraketových systémov S-400, a odpoveďou mu bolo len ďalšie nepríjemné „upozornenie“, že Ankara nebude tolerovať žiadne zdržania v naplňovaní fakticky protikurdskej „bezpečnostnej zóny“ na severovýchode Sýrie.
Ruský prezident Vladimir Putin a jeho turecký partner Recep Tayyip Erdogan Zdroj: TASR
Svet roní slzy za dažďové pralesy v Amazónii, ale podľa celosvetovej mapy požiarov horí prakticky celé územie od Angoly po Mozambik. Prečo nás trápi práve tá Brazília?
Netuším, prečo nás trápia práve požiare v Brazílii. Bezpochyby sú však pre politikov a ich mediálne vystupovanie oveľa „vďačnejšie“ ako nejaké požiare v „nejakej čiernej Afrike“.
Na Ukrajine rozbehli vyšetrovanie niekdajšieho predsedu parlamentu Parubija za upálenie 50 ľudí v Odese v roku 2014. Je to „naoko“ alebo myslené vážne? Keď už sme pri tých vyšetrovaniach… Vyšetruje sa stále krvavý záver Majdanu v roku 2014? Vyšetruje sa stále Petro Porošenko za korupciu? A vyšetria sa nejako aktivity Joea Bidena?
Parubij mal z titulu funkcie šéfa štátnej bezpečnostnej rady organizovať bojové oddiely v Odese, pripravovať ich na konflikt v uliciach, ktorý sa vo finále naozaj konal a skončil sa masakrom v Dome odborov. To hovorí obžaloba, ale ešte sa len začne vyšetrovanie, a s prihliadnutím na to, že do dneška sa nevyšetrila ani streľba na Majdane, ktorá zvrhnutie Janukovyča a jeho vlády vlastne umožnila, tak by som na nejaký reálny súdny verdikt nestavala ani v prípade Parubija.
A to isté sa týka aj Porošenka a jeho korupčných schém, cez ktoré podľa niektorých zdrojov z krajiny len počas prezidentovania vyviedol azda až osem miliárd dolárov.
Možno sa niečo stane v prípade Joea Bidena, ale len za predpokladu, že trumpovci „pretlačia“ Demokratickú stranu a pritom ukrajinským oligarchom, skutočným vládcom krajiny, zaručia nielen beztrestnosť, ale aj adekvátne prebendy.
Aktuálne vraj Trump „zmrazil“ vojenskú pomoc Ukrajine, aby získal čas „prehodnotiť“, ako efektívne sa s ňou nakladá. To je pre tých z Kyjeva dosť veľký „podnet“, aby začali spolupracovať…
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Budú napríklad voľby v Sasku a Brandenbursku, v ktorých má nádej AfD, takže to bude zaujímavé, zaujímavé budú aj dôsledky mocenských šachov v Taliansku, ktoré majú dostať Salviniho z hry.
