Tereza Spencerová: Greta, a čo ľudia? Mlčať a počúvať, naša úloha v EÚ. Prepad moci USA? Toto radšej nepíšu

24. 1. 2020 23:59

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Keď teraz prestaneme svietiť, kúriť a jazdiť, čo urobíme s ľuďmi? Pýta sa Grety Thunbergovej analytička Tereza Spencerová. Tá v rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch rekapituluje dôsledky americkej politiky na Blízkom východe od začiatku roka. A všíma si aj kauzu „vlajočky“ v Európskom parlamente.

Tereza Spencerová: Greta, a čo ľudia? Mlčať a počúvať, naša úloha v EÚ. Prepad moci USA? Toto radšej nepíšu
Foto: TASR
Popis: Švédska klimatická aktivistka Greta Thunbergová (uprostred), v pozadí vpravo americký prezident Donald Trump na 50. zasadnutí Svetového ekonomického fóra v Davose
reklama

Tak americké médiá začínajú špekulovať, aké strašné to bude, až budú Spojené štáty „vykopnuté“ z Iraku. To záleží na budúcej vláde, ale parlamentný proces sa už začal. Že Irán je najmocnejší štát v oblasti, vydržiava si v Iraku vlastné milície, „vodí“ irackých politikov a bráni v premene Iraku na moderný, nesektársky štát, uvádza CNN. Čo sa presne zmení, keď americké vojská naozaj s hanbou odídu z Iraku?

Argumentáciu amerického mainstreamu nemožno brať príliš vážne vo chvíli, keď spustí niečo o snahách premeniť akýkoľvek štát na štát lepší. Stačí si spomenúť na osemnásť rokov decimovaný Afganistan alebo zničenú Líbyu, zničený Jemen, na pokus o zničenie Sýrie. Ale to je jedno. Právo na názor, samozrejme, majú.

Na druhej strane však neviem, prečo by mali USA z Iraku odchádzať „s hanbou“. Miestni budú zväčša radi, Trump si splní aspoň jeden z predvolebných sľubov a „vráti chlapcov domov“, takže akáže hanba? Naopak, sláva preveľká, len to treba píárovo navliecť tak, aby Irán nevyzeral ako veľmi jasný víťaz konfliktu.

Pritom však platí, že Daeš je porazený, úloha splnená, do vojny proti Iránu USA ani Západ ako taký nepôjde. Tak čo iné ako odsun asi tak zostáva?

Minule som na al-Džazíre sledovala reportáž z jednej z amerických základní v Iraku, ako tam posedávajú a fajčia americkí vojaci a na otázku, čo že tam vlastne robia, len krčili plecami. Deň za dňom nič. Vraj že sa majú reportéri ísť opýtať generálov alebo ešte vyššie. Proti Daešu nebojujú, výcvik irackých jednotiek aj akúkoľvek ďalšiu spoluprácu so západnými jednotkami ukončil sám Bagdad po Solejmáního zabití. A čo teda ďalej? Odsun je logický variant. Teda ak nechceme Irak zase neslávne a protizákonne okupovať. A zabíjať a nechať sa zabíjať.

Keď už trochu usadol prach: Minulý týždeň sa zdalo, že Irán má veľkú hanbu, pokiaľ ide o zostrelenie ukrajinského lietadla. Ale pretože sa už asi na Irán nedajú uvaliť žiadne ďalšie sankcie, nič sa nestalo. Ani sa Irán nezrútil bez generála Solejmáního, ani akosi nepokračujú „masové“ demonštrácie. Tak teda, čo sa vlastne v Iráne a na Blízkom východe od začiatku januára posunulo?

Taká široká otázka by si žiadala odpoveď na nejakých dvetisíc normostrán, ale v kocke platí, že vojna s Iránom nebude. Že po zabití Solejmáního sa Iránci v zásade len zase o niečo viac zomkli a že k vytúženej „zmene režimu“ v Teheráne má dnes Washington zase o niečo ďalej.

Iračania, ktorým Američania spolu so Solejmáním zabili kultového lídra hnutia odporu Abú Mahdího Muhandisa, sa v zásade zomkli tiež, tamojší nacionalisti sa v odpore proti americkej vojenskej prítomnosti spájajú so šiítskymi milíciami, v ktorých sú pritom však aj celé jednotky kresťanské, sunnitské alebo aj jezídske. Na americké základne alebo aj k ambasáde v Bagdade dopadajú rakety, ktoré síce schválne nezabíjajú a nepáchajú väčšie škody, ale rozhodne zvyšujú nervozitu, napätie a vyvolávajú, samozrejme, otázky po ďalšom zmysle vojenskej prítomnosti.

K tomu netreba zabúdať, aké „nadšené mlčanie“ vyvolal Trumpov nápad roztiahnuť NATO na Blízky východ a zapojiť do neho aj našich tradičných spojencov, teda zväčša tmárov z Perzského zálivu. Nekývlo mu na to súčasné NATO a ani Saudi, Spojené arabské emiráty alebo Katar.

Americký prezident Donald Trump

Americký prezident Donald Trump. Zdroj: TASR

Teraz v Davose sa na nutnosti „vojenskej spolupráce“ zhodol Trump s irackým prezidentom Sálihom, ale bohvie, čo to vlastne znamená. A navyše, prezident je v Iraku štatutárna hlava štátu, mnoho právomocí nemá, nieto aby uzatváral za svoju krajinu nejaké dohody. Domáce ozbrojené milície mu už tiež z Iraku do Davosu hrozia, nech prestane robiť hlúposti a že sa s Trumpom v prvom rade vôbec nemal schádzať.

Mimochodom, je celkom humorné, že v oficiálnom poste na webe Bieleho domu Sáliha označili za „prezidenta Iránu“, čo naznačuje, aký význam celému rokovaniu asi tak sami prikladali.

A keď sme pri tom, tak sa Trump v Davose stretol aj s prezidentom irackého Kurdistanu Barzáním, ale toho si pomýlil so sýrskymi Kurdmi a začal obšírne hovoriť o „bezpečných zónach“ v Sýrii a Turecku a podobne. Je o to podivnejšie, že práve vedenie irackého Kurdistanu je vlastne jediným, kto nahlas pochybuje o správnosti amerického odsunu z oblasti. Mám čoraz silnejší pocit, že neustále kurdské stavanie na USA už pripomína skôr diagnózu ako výsledok nejakej racionálnej strategickej úvahy.

Skrátka, od začiatku roka výrazne zoslabli pozície USA a zosilnela „os odporu“. Väčšina ťahov Washingtonu k tomu navyše bola taká zlá a kontraproduktívna, až to vyvoláva dojem zámeru. Niečo ako „zabijeme Solejmáního, tým to všetko pohnojíme, a tak nakoniec nezostane nič iné, ako odísť“...

Netrúfam si tvrdiť, že takto nejako u trumpovcov vo vzťahu k domácemu bojachtivému vojenskopriemyselnému komplexu fakt uvažujú, ale dojem je naozaj silný.

Z berlínskeho summitu o Líbyi prichádzajú správy v štýle „všetky strany boli vyzvané, aby sa dohodli“. To neznie veľmi konkrétne. Ako teda pokračuje spor medzi prozápadnou vládou v Tripolise a maršalom Haftarom?

Spor medzi Tripolisom a Haftarom je v skutočnosti spor bábok, za ktorými stoja zahraničné sily. A práve zahraničné sily na summite v Berlíne viac-menej dokázali Turecku zabrániť vo vyslaní „medzinárodných“ (čítaj tureckých) jednotiek na pomoc Tripolisu, zatiaľ čo Haftarovi zabránili v tom, aby v dobytí hlavného mesta pokračoval. A to už bol len pár kilometrov od centra Tripolisu.

Chápem, že Haftar musí byť naštvaný a urazený do špiku kostí, ale je logické, že vonkajšie záujmy sa musia nejako prijateľne zladiť, inak by neustále niekto podporoval toho či onoho a bojovalo by sa do nekonečna.

Jednoducho musí nastať nejaká forma kompromisu a je jasné, že práve Haftar v jeho rámci získa poriadny kus budúceho mocenského koláča. Ale nie celý koláč.

To, že sa navonok všetci prítomní zaviazali k zbrojnému embargu, je len taká vetička pre médiá, dôležitejšie je, že sa dokázali zhodnúť, že vojna v Líbyi prestane. Je, samozrejme, otázkou, za ako dlho sa tak stane, pretože okrem Tripolisu a Haftara sú v hre aj nespočetné džihádistické milície, rodové klany so svojimi armádami, teroristické skupiny na čele s Daešom.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová (v pozadí uprostred) vedie rokovanie na summite o Líbyi v Berlíne

Nemecká kancelárka Angela Merkelová (v pozadí uprostred) vedie rokovanie na summite o Líbyi v Berlíne. Zdroj: TASR

O mesiac sa bude rokovať znovu, na úrovni ministrov zahraničia, tak uvidíme, či sa dovtedy niečo posunie. Tým myslím, či sa dovtedy podarí dohodnúť nejaký ten už spomínaný mocenský kompromis aspoň medzi tými hlavnými silami, líbyjskými aj tými vonkajšími.

Ako ste správne poznamenali, izraelský premiér Netanjahu aj jeho hlavný konkurent Gantz sa predháňajú, kto lepšie napadne a obsadí Západný breh Jordánu. Laik by si povedal, prečo spolu vlastne nejdú do veľkej koalície, keď spolu tak pekne súhlasia?

Otázka Palestíny je možno problém z medzinárodného hľadiska, ale v izraelskej domácej politike zase až taký veľký význam nemá – všetky zásadné strany, rovnako ako drvivá väčšina spoločnosti, sú z princípu protipalestínske, takže to v skutočnosti žiadny veľký programový prienik ani byť nemôže. Skôr je to len axióma.

Len na zhode na postupnom „vyzmizíkovaní“ Palestíny a Palestínčanov žiadne veľké koalície v Izraeli vznikať nemôžu, pretože politický boj sa vedie o fungovanie izraelskej spoločnosti. A v prípade „nekonečného“ Netanjahuovho vládnutia je problém aj v spôsobe fungovania štátu a štátnych štruktúr.

Benjamin Netanjahu

Benjamin Netanjahu. Zdroj: TASR

A už dvoje predčasné voľby sa skončili patom, Izrael sa chystá na tretie mimoriadne hlasovanie bez toho, aby bolo isté, že sa konečne rozhodne. Palestína s tým nemá nič spoločné.

Greta Thunbergová kritizovala, že „náš dom stále horí“ a že sa v boji s klimatickými zmenami neurobilo nič. Súhlasíte s ňou? Vnímate jej smútok? Inak, Európsky parlament schválil „zelenú dohodu“, kde sa to hemží sľubmi, že zelená ekonomika povedie k prosperite, väčšej sociálnej spravodlivosti a dokonca ku genderovej spravodlivosti.

Súhlas s Gretou: v boji so zmenami klímy sa fakt neurobilo nič. Ale na druhej strane je tu otázka, čo že sa ako malo urobiť.

Na Západe humorne zakazujeme umelohmotné slamky a tégliky a vymýšľame „zelené dohody“ na dekády dopredu, pretože nikto presne netuší, čo treba urobiť teraz a hneď, aby sa naozaj niečo zmenilo. Teda, ak sa niečo urobiť naozaj dá.

A Greta do toho chce ihneď skoncovať s fosílnymi palivami a kadečo bez toho, aby prezradila, čo ako bude zajtra s ľuďmi a ľudskými spoločnosťami, keď dnes prestaneme svietiť, kúriť alebo jazdiť, pretože nevieme plne nahradiť fosílne palivá. Prinajmenšom zatiaľ nie. Greta síce už nie je taká hysterická ako vlani v OSN, ale aj tak mi to celé pripadá ďalej surrealistické. O to viac, že stále dôsledne oslovuje Západ a nie napríklad Čínu alebo Indiu... Fakt podivné.

Keď sme pri tom Európskom parlamente, tak tam nastala bizarná situácia, keď europoslancom nariadili, aby odpratali zo svojich stolov vlajočky svojich domovských štátov. Nemecká predsedajúca ich napomínala, nech mlčia a počúvnu. Čo povedať k takému postupu?

Asi nič. Stačí sa pozrieť, ako Brusel reaguje na jednotlivé vlády členských štátov a ako ich trestá za čokoľvek, čo zaváňa náznakom neposlušnosti. Takže by asi bolo divné, keby v Európskom parlamente mali panovať nejaké iné, nedajbože až demokratické princípy. Ale na druhej strane sme členmi EÚ, a tak by bolo divné, keby sme nemali „mlčať a počúvať“.

Tá organizácia je už totiž taká obrovská a neakcieschopná, že sa dá ako-tak ukočírovať len direktívnymi spôsobmi, pretože akékoľvek prejavy slobodného a vlastného názoru ju môžu veľmi ľahko premeniť na nezvládnuteľné vrece bĺch.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Každý deň prináša niečo zaujímavé.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jaroslav Polanský
reklama
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

O chvíľu sa deti v školách budú učiť, že Osvienčim oslobodili vojaci NATO. Oskar Krejčí neveriacky sleduje, čo predviedli „traja naši velikáni z EÚ“

0:04 O chvíľu sa deti v školách budú učiť, že Osvienčim oslobodili vojaci NATO. Oskar Krejčí neveriacky sleduje, čo predviedli „traja naši velikáni z EÚ“

POLITOLÓGOVIA Zamiesť cestičku pre miliardára Michaela Bloomberga? „Nielenže demokrati Trumpa neuvar…