Tereza Spencerová: Chudáci Američania. Taká superveľmoc, ale ten Putin si s nimi robí, čo chce. Asi dobrý oddiel

10.2.2018 11:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „The Wall Street Journal celý ten hon na ruské čarodejnice teraz ,zachraňuje‘ novou teóriou, podľa ktorej bol celý ten uplynulý rok v americkej politike len dezinformačnou hrou ruskej špionáže, ktorá síce voľby a politické procesy v Spojených štátoch neovplyvňovala, ale dokázala obe tamojšie politické strany presvedčiť, že ovplyvňovala, a vybičovať ich k tomu honu... Chudáci Američania. Taká superveľmoc, ktorá špicľuje celý svet, ale ten Putin si s nimi aj tak robí, čo chce. Asi bude z nejakého naozaj dobrého oddielu,“ uvádza k vývoju „ruskej kauzy“ v USA analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová. V rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch sa zaoberá aj „odpáleným“ ruským pilotom v Sýrii.

Tereza Spencerová: Chudáci Američania. Taká superveľmoc, ale ten Putin si s nimi robí, čo chce. Asi dobrý oddiel
Foto: SITA
Popis: Vladimir Putin, prezident Ruskej federácie

V severnej Sýrii bola zostrelená ruská stíhačka. Pilot sa radšej sám zabil, než aby sa nechal zajať opozičnými rebelmi. Je to hrdina? Vzbudil incident v Rusku podobné emócie ako vtedy, keď ruské lietadlá zostrelili Turci? Aké sily vlastne v tomto kúte Sýrie bojujú? A ako vnímate správy, že v odvete za incident začali Rusi hlava-nehlava bombardovať civilistov a detské nemocnice?

Všimla som si, koľko okolkov sa v našich médiách narobí, len aby sme nepriznali, že toho ruského pilota zostrelila al-Káida, teda v konkrétnom prípade jedna z teroristických skupín, ktoré sú na ňu napojené. To radšej hovoríme o „ozbrojencoch“, „útočníkoch“, „rebeloch“ či „opozícii“. Na jednej strane sa tým zastiera skutočnosť, že ruské letectvo bojuje proti teroristom, čo sa u nás akosi odmieta, pretože proti teroristom bojujeme predsa len my, zatiaľ čo oni len bombardujú civilistov a boria „posledné nemocnice“. Na druhej strane sa tým súčasne zastiera fakt, že žiadna významná „rebelská opozícia“ už v Sýrii nezostáva a 99 percent boja proti sýrskemu režimu a jeho spojencom vedú zvyšky Daeša a práve koalícia okolo al-Káidy. A fandiť al-Káide je predsa len trápnejšie než „rebelom“, „opozičníkom“ alebo „ozbrojencom“. A v neposlednom rade, koalícia na čele s al-Káidou je medzinárodná, takže ju ani nemožno vydávať za „sýrskych rebelov“.

No nech. Zostrelený pilot sa radšej odpálil granátom, než aby sa takýmto „opozičníkom“ dostal do rúk. Podľa mňa to bolo predovšetkým kruto racionálne rozhodnutie, pretože musel oveľa lepšie ako my tu odtiaľto z Prahy vedieť, proti komu to bojuje a aké hrôzy by ho v zajatí asi čakali. Na svojom FB som sa, mimochodom, už zmieňovala o jednom damaskom doktorovi. Keď sa zdalo, že Damask niekedy ku koncu roka 2015 padne do rúk Daeša a ďalších Západom „vypustených krakenov“, zaobstaral si granát „poslednej záchrany“. Nosilo ho pri sebe neustále aj pár jeho priateľov a známych... Tí ľudia odmietli emigrovať, pretože Sýria je ich domov, a súčasne boli pripravení si vziať život, aby nemuseli trpieť pod islamskou tmou, ktorá by napĺňala západný koncept „demokratizácie“ a „zmeny režimu“. Čiže na podobne kruto racionálnu možnosť boli pripravení aj niektorí obyčajní Sýrčania, civilisti. Mám voči nim, voči všetkým, ktorí zostali v Sýrii, obrovský rešpekt.

Ale zostrelenie ruského stíhacieho bombardéra vyvolalo v regióne rozruch. Raketa totiž vyletela z oblasti, ktorú by malo mať – prostredníctvom „svojich sýrskych rebelov“ – pod kontrolou Turecko, a tak z Moskvy do Ankary zazneli varovné slová o „nutných dôsledkoch“. Turci zase ukazujú na Američanov, ktorí vraj chcú vraziť klin medzi Turecko a Rusko. Američania pre zmenu bez toho, aby sa ich vôbec niekto pýtal, pribehli s uistením, že oni teda žiadne príslušné rakety džihádistom nedodali, čo môže naznačovať, že nechcú eskalovať beztak napäté vzťahy s Ruskom, nieto ešte riskovať rovno vojnu. Zato však začali podnikať „obranné“ nálety na provládne sily na východe Sýrie a podľa niektorých správ zabili vyše sto sýrskych vojakov, aby si udržali „svoje“ okolie Dejrizoru (aj s tamojšími ropnými zdrojmi, samozrejme). Šéf tureckej diplomacie medzitým okamžite odletel na poradu do Teheránu, cez víkend v Turecku čakajú šéfa Trumpovej kancelárie a v týždni potom aj ministra zahraničia Tillersona. Rusko medzitým raketami vyzmizíkovalo miesto, odkiaľ bola raketa odpálená, pričom špeciálne komando už pozbieralo úlomky z tej osudovej zbrane a teraz sa skúma, čo to bolo, kto to vyrobil a kto to komu dodal. A al-Káida sa cíti zahanbene, že jej „ktosi“ z oblasti, ktorú by formálne mala mať pod palcom, „ukradol“ telo pilota, ktorého ostatky sú už v Rusku... Takže celá oblasť „bzučí“ a uvidíme, čo bude ďalej.

Iránsky prezident Hasan Rúhání (vpravo) si podáva ruku s tureckým ministrom zahraničných vecí Mevlütom Čavušogluom počas ich stretnutia v Teheráne

Iránsky prezident Hasan Rúhání (vpravo) si podáva ruku s tureckým ministrom zahraničných vecí Mevlütom Čavušogluom počas ich stretnutia v Teheráne. Zdroj: TASR

Áno a tie „posledné nemocnice“. Iste, všetky tieto informácie zase pochádzajú od píárových záchranárov zvaných Biele prilby, ktorých si platí mnoho západných vlád, aby pravidelne stáli po boku al-Káidy a podávali „tie správne“, teda Západom požadované, informácie. Čo s tým? Asi nič. Vo vojne sa obvykle nič pekné nedeje. Keď však nemocnice bombardujú Američania napríklad v Afganistane alebo Saudskoarabi v Jemene, tak je vcelku mediálny pokoj...

O „kúsok“ ďalej na západ, v Afrine, pokračuje turecká intervencia. Ako sa celá vec vyvíja? Je všetko humanitárne a ľudskoprávne čisté, keď majú inváziu na svedomí naši spojenci z NATO? Sú skutočne používané nemecké tanky Leopard a ďalšie v Nemecku vyrobené zbrane? Aký dosah má akcia na vzťahy v regióne, ale aj na širší rámec „medzinárodného spoločenstva“?

Ako som už povedala, vo vojne sa nič pekné obvykle neodohráva, a tak by som ani v tureckej agresii proti Afrinu žiadnu humanitárnosť a ľudskoprávnosť nehľadala. Umierajú ľudia, kurdskí vojaci a civilisti, rovnako ako tureckí vojaci a tureckí civilisti, na ktorých v tureckom pohraničí dopadajú kurdské rakety. A áno, nemecké tanky tam vraj niekde sú, ale na oboch stranách možno vidieť aj zbrane nielen americké, ale aj ruské alebo ešte sovietske, ktoré môžu pochádzať z arzenálov postkomunistických krajín. To je „norma“ pre vojnu v Sýrii, za iróniu však považujem fakt, že v susednom Iraku sa americké tanky už „dostali do výzbroje“ tamojších šiítskych, Iránom podporovaných, milícií.

Pritom však platí, že Turecko podľa všetkého nechce Afrin zrovnať so zemou, pretože by to inak už „dávno“ mohlo urobiť. Namiesto toho ako predvoj používa „svojich sýrskych rebelov“, ktorých nadšenie pre „smrť za slávu Turecka“ predsa len nie je na požadovanej úrovni. Zmyslom je teda skôr postupným „ohlodávaním“ kurdského Afrinu a zvyšovaním stávok na prípadný konflikt s USA dotlačiť Washington do situácie, keď sa zriekne podpory Kurdov všeobecne, a vo výsledku tak dotlačiť aj Kurdov, aby zabudli na svoje štátotvorné ambície pri tureckých hraniciach a poslušne sa vrátili pod kontrolu Damasku. Sýrska armáda pre zmenu cez svoje územie vpúšťa do Afrinu kurdských príslušníkov „amerických“ Sýrskych demokratických síl, ktorí prichádzajú na pomoc, ale robia to len „súkromne“, pretože to majú od Američanov zakázané, aby Washington ešte viac nenaštval Ankaru. A k tomu Damask prisunutím protileteckých batérií už pred pár dňami „zatiahol strechu“ nad Afrinom, takže sa už nad ním pár dní neobjavila jediná turecká stíhačka...

A Západ teraz rieši, ako sa k tomu všetkému postaviť, pretože má na výber medzi Kurdmi a Tureckom ako druhou najväčšou armádou NATO. Nie je síce vôbec jasné, do akej miery je ešte Turecko členom NATO a do akej miery je to všetko už len papierová záležitosť, ale ak by malo NATO úplne stratiť svoje juhovýchodné krídlo v prospech Ruska a Číny, tak si myslím, že tá voľba nebude až taká zložitá. Vnucuje sa však otázka, či z hľadiska Aliancie už aj tak nie je na nejaké „záchranné brzdy“ neskoro.

Kŕčovitosť Západu pritom najnovšie potvrdilo Francúzsko, ktoré obvinilo Turecko a Irán z toho, že svojou vojenskou prítomnosťou v Sýrii porušujú medzinárodné právo. Taká starosť o Sýriu! Iránske oddiely sú tam na pozvanie legitímnej sýrskej vlády, Turecko na Afrin postupuje s tichým súhlasom Ruska a Iránu a jeho tlak na „tých z Afrinu“ sa čiastočne musí hodiť aj Sýrii. Čiže Západ je z hry, a tak si Francúzsko zrazu spomenie na medzinárodné právo. A pritom úplne zabudne na uplynulých šesť rokov, keď úporne podporovalo protiasadovský, ale v skutočnosti protisýrsky džihád, alebo na americké jednotky, ktoré sú v Sýrii úplne v rozpore s medzinárodným právom. Ukážkovo trápny príklad západného pokrytectva. O to trápnejší, že názor „nejakého“ Francúzska hlavných hráčov sýrskeho konfliktu fakt vôbec, ale vôbec nemôže zaujímať a Kurdom nijako nepomôže.

Šarmantnú americkú veľvyslankyňu pri OSN Nikki Haleyovú sme už riešili. Tentoraz povedala, že o nejakom priateľstve medzi Ruskom a USA nemôže byť vôbec reč. Bol to „štek“ alebo záväzný signál? A aká veľká úľava pre Donalda J. Trumpa je publikovanie dokumentu, že s dôkazmi proti nemu vo veci „zlý Putin sfalšoval americké voľby“ to nie je také horúce?

Ona v skutočnosti vyhlásila, že o priateľstve nemôže byť vôbec reč, kým Rusko nezmení svoju politiku, čiže kým sa Spojeným štátom nepodvolí. Z pohľadu na súčasný svet sa teda zdá, že je to priateľstvo naozaj „pochované“. Na druhej strane však platí, že pani Haleyová už je taký svojrázny automat, ktorý zo seba bez ladu a skladu sype rôzne, prevažne však silácke vyhlásenia, a náramne si to užíva. Neviem, do akej miery ju treba brať vážne. Americká zahraničná politika sa v Trumpovej ére vyvíja v zásade len troma smermi – USA buď v rámci hesla „Amerika predovšetkým“ opúšťajú svojich spojencov a odstupujú napríklad od klimatických dohôd alebo vystupujú z UNESCO a tak podobne, „strieľajú“ sankcie všetkými smermi proti komukoľvek, kto nehrá podľa ich nôt, ale boja sa s ním bojovať, alebo bojujú s tými, ktorých sa neboja, hoci aj tak prevažne „nevíťazne“. Do takého prostulinkého poňatia medzinárodných vzťahov pani Haleyová zapadá dokonale.

Nikki Haleyová

Nikki Haleyová. Zdroj: TASR

Na kauze s „ruským zasahovaním“ ma zo všetkého najviac fascinuje, že sa teraz republikáni s demokratmi obviňujú z falšovania dôvodov na špicľovanie Trumpovho tímu, prepadajú v dôsledku toho zase nefalšovanej hystérii, ale samotné špicľovanie im pritom pripadá úplne normálne. Asi ide len o zvyk, že? Osobne som si myslela, že po roku bez jedinej nájdenej „ruskej stopy“ a pri zistení, ako veľmi sa v celom procese vytvárania „ruskej hrozby“ podvádzalo a klamalo, dostane niekto teatrálne po prstoch a všetko sa pomaly skončí, ale... Napríklad The Wall Street Journal celý ten hon na ruské čarodejnice teraz „zachraňuje“ novou teóriou, podľa ktorej bol celý ten uplynulý rok v americkej politike len dezinformačnou hrou ruskej špionáže, ktorá síce voľby a politické procesy v Spojených štátoch neovplyvňovala, ale dokázala obe tamojšie politické strany presvedčiť, že ovplyvňovala, a vybičovať ich k tomu honu... Chudáci Američania. Taká superveľmoc, ktorá špicľuje celý svet, ale ten Putin si s nimi aj tak robí, čo chce. Asi bude z nejakého naozaj dobrého oddielu.

Čiže „RussiaGate“ neumiera, žije ďalej. Neviem, ale americké politické „elity“ sa akoby rozhodli, že si vytvoria svet, ktorý sa dôsledne vzpiera zdravému rozumu. A z takéhoto spolku s jadrovým gombíkom ide, samozrejme, strach.

Pomerne dosť svižne padajú burzy v USA. Nie sme ekonomickí špecialisti, ale ak sa niečo „zopsuje“ ako v roku 2008, zasiahne to každého. Ako sa vám to zatiaľ javí?

Úprimne, aj keby sme boli ekonomickí špecialisti, tak s najväčšou pravdepodobnosťou tiež nepovieme nič múdre. Krízy prichádzajú a odchádzajú, možno nás čaká nejaká naozaj veľká, koniec koncov, ekonomická filozofia založená na nekonečnom raste je táranina už zo svojej podstaty. A čo viac, všetci predsa poznáme Murphyho zákon, ktorý jasne a naveky konštatuje, že ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to aj pokazí...

Z Ukrajiny zaznelo varovanie Poľsku, že by sa tam mohli vzbúriť ukrajinskí robotníci. Medzi oboma krajinami panuje dlho napätie pre interpretáciu minulosti. Ako to chápete?

O tej možnej vzbure hovoril jeden penzionovaný ukrajinský generál, takže by som to tak aj brala – ako názor chlapíka, ktorý už nemôže ničomu veliť a nič zničiť, tak aspoň sníva a hrozí. Kto by však vlastne povstával? Tých 1,2 milióna Ukrajincov, ktorí do Poľska emigrovali za prácou a sú šťastní ako blchy, že ju majú, pretože doma by hladovali?

Je pritom však pravda, že napätie medzi poľskou nacionalistickou vládou a ukrajinskou kleptokratickou vládou, ktorá sa pre zmenu bojí vystupovať proti svojim nacionalistom, dovádza vzájomné vzťahy do krajnosti. Poľsko oživuje volynské masakre, zatiaľ čo časť „novej“ Ukrajiny sa práve o páchateľov týchto masakrov, Banderovcov, opiera pri ustanovovaní svojej národnej identity. Ako sa z tých dejín vymotať?

Zložitá situácia je to však azda len na pohľad. Predsa si obe krajiny nevyhlásia vojnu? Poľsko by sa tým stalo – po boku Ruska – v očiach Kyjeva aj celej Európy „štátom agresorom“, zatiaľ čo často mediálne prepierané plány na opätovné obsadenie Haliče by z Ukrajiny uhryzli práve tú hlavnú protiruskú a prozápadnú časť. Čiže z Ukrajiny by potom – iróniou dejín – zostala predovšetkým časť, ktorej Rusko zase až tak neprekáža. A ukrajinský protiútok nemožno očakávať už vôbec, pretože „nie je čím“ a „kým“. Skrátka medzi Varšavou a Kyjevom aktuálne síce eskaluje „chladný mier“, ale tak to podľa mňa v dohľadnom čase aj zostane.

Mimochodom, nie je bez zaujímavosti, že Budapešť požaduje vyslanie misie OBSE na Zakarpatskú oblasť, aby bránila záujmy maďarskej menšiny, ktorá je tam však v mnohých oblastiach väčšinou. Vojnu by som nevidela ani v tomto prípade, ale keď si uvedomíte, že Budapešť už vraj svoje pasy, a tým aj občianstvo udelila viac ako stotisíc ľuďom, ktorí boli ešte donedávna nominálne Ukrajinci, tak sa celý región z gruntu mení.

Uvidíme, čo bude na Ukrajine trebárs o takých desať či dvadsať rokov.

Čo dôležité by sme mali v najbližších dňoch určite sledovať?

Mám pocit, že žiadne plánované prevratné udalosti na obzore nie sú, ale aj bez nich sa určite objaví niečo zaujímavé.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Tereza Spencerová: Keď je situácia zlá, začnite klamať, povedal Juncker. Naša situácia je však rovno zúfalá. Preto bude nevyhnutné zaviesť v rámci EÚ cenzúru

10:00 Tereza Spencerová: Keď je situácia zlá, začnite klamať, povedal Juncker. Naša situácia je však rovno zúfalá. Preto bude nevyhnutné zaviesť v rámci EÚ cenzúru

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Uplynulý rok je svojím spôsobom prevratný v tom, že už to nie sú l…