Rusi v Sýrii buchli po stole a odstrčili od neho Západ. Svetová vojna nehrozí. Ale môže to „vybuchnúť“ smerom, ktorého sa Moskva desí

0
Ilustračná fotografia (Autor: SITA)

V súčasnosti sa jednotkám prezidenta Bašára Asada darí získavať kontrolu v niektorých strategicky dôležitých bodoch, ku ktorým patrí jedno z najväčších sýrskych miest na severozápade krajiny Aleppo. Práve tu prebiehajú intenzívne boje a došlo k faktickej blokáde zo strany vládnych jednotiek. Geograficky ide o mesto, ktoré je v blízkosti hraníc s Tureckom. Práve hranica a jej kontrola sa stali generátorom ďalšieho konfliktu vo vnútri tejto vojny. Ďalej sa objavujú správy o postupe vládnych jednotiek v oblasti na severe od Lázikíje.

Ruská taktika posilnila Asada

Doterajšia ruská vzdušná a ďalšia vojenská (zbrane, experti a pod.) podpora Asada dokázala obrátiť situáciu v krajine aspoň v porovnaní so začiatkom jesene 2015, a to v prospech vládnych vojsk. Podľa najnovších oficiálnych správ sa ruské nálety koncentrujú na niekoľko geografických oblastí na západe krajiny. Ďalšie útoky smerujú východným smerom do vnútrozemia, kde je centrum Islamského štátu, jedného z mnohých hráčov v konflikte, ktorý je aspoň teoreticky spoločným ohrozením pre Asada, Rusko aj pre Západ. Ale koordinovaný boj proti IS znemožňujú ďalšie veľmocenské záujmy v regióne. Pojem spoločný nepriateľ v podobe IS prešiel v Sýrii testom, v ktorom zatiaľ neobstál.

Ruská taktika je oficiálne postavená na bombardovaní vybraných (podľa vlastného uváženia) cieľov protiasadovskej opozície, na útokoch proti Islamskému štátu a na podpore vládnych vojsk Asada. Ruské akcie v Sýrii potom podporuje vojensky aj susedný Irán. Nezávisle od ruských vzdušných akcií pokračujú, a to od leta 2014, západné útoky na vybrané ciele vrátane západnej podpory kurdských jednotiek na severe Sýrie a opäť pri hraniciach s Tureckom. Zdá sa, že táto ruská taktika teraz začína prinášať ovocie, aj keď o nejakom víťazstve zatiaľ nemôže byť reč.

Aleppo a Rakká ako body obratu?

V súčasnej chvíli sa zdá, že potenciálne dobytie Aleppa môže predstavovať pre Asada a jeho ruských sponzorov symbolický zlom. Nehovoriac o strategickom význame, ktorý umožní vládnu kontrolu nad sýrsko-tureckou hranicou v tejto oblasti. Ďalším zlomom s možnými zahraničnopolitickými dôsledkami v prospech Ruska by mohlo byť dobytie mesta Rakká, ktoré predstavuje sídlo Islamského štátu. Rusi a Asad by tak hmatateľne bodovali vo vojne proti terorizmu a Západ by v tomto ohľade predbehli. Aj keď samotný zisk mesta Rakká a vytlačenie IS nemusí znamenať koniec značne efemérneho Islamského štátu. Konkrétne ruská strana sa veľmi obáva dôsledkov prechodu IS do oblasti Strednej Ázie a Afganistanu.

Vojenskú stránku dopĺňajú v ostatných mesiacoch intenzívne diplomatické rokovania, ktoré – aspoň súdiac podľa výsledkov – sú zatiaľ vo vleku ďalšieho diania na bojisku. Základná dohoda o tom, ako bude vyzerať Sýria po ukončení vojny, kto ju povedie a akú politickú podobu bude mať, nebola stále dosiahnutá. To platí nielen na veľmocenskej úrovni USA a Ruska, ale aj na úrovni vlastných politických skupín Sýrie v rámci ženevského formátu. Sýria platí vysokú cenu za zasahovanie vonkajších hráčov a obe tieto úrovne sa navzájom prelínajú, pričom situáciu ďalej komplikujú.

Kameň úrazu: Turecko a Saudskoarabi

Ruský premiér Medvedev cez víkend na mníchovskej bezpečnostnej konferencii varoval pred ďalšou eskaláciou sýrskeho konfliktu v podobe pozemnej intervencie. Povedal, že tento scenár povedie k „plnohodnotnej, dlhej vojne“, na čom nie je podľa jeho slov nikto zainteresovaný. Reagoval tak na stále pravidelnejšie špekulácie o možnej pozemnej operácii Turecka a jeho saudskoarabského spojenca v Sýrii.

A tu je kameň úrazu. Turecko je mimoriadne nespokojné s ruským vstupom do sýrskeho konfliktu a od minuloročného zostrelenia ruského lietadla sú vzťahy medzi Ankarou a Moskvou veľmi napäté. Na pôde OSN sa teraz riešia turecké obvinenia voči Rusku vrátane tých, že ruská strana bombarduje nemocnice a školy a dopúšťa sa tam vojnových zločinov. Ruská strana naopak tvrdí, že Turci logisticky podporujú teroristov na území Sýrie, momentálne práve v oblasti Aleppa. Saudskoarabi zase nekvitujú iránsku (šiítsku) prítomnosť v Sýrii a majú svoje vlastné regionálne ambície. Nie je tajomstvom, že významne prispeli k podpore určitých sektárskych segmentov sýrskeho konfliktu a ich investície by sa mohli obrátiť navnivoč. Koktail, ktorý v Sýrii tvorí Turecko, Saudská Arábia a Irán, nesľubuje nič dobré.

Vývoj na sýrskom bojisku v prospech Asada Erdoganovi možno pokazil ambiciózne plány na to byť novou regionálnou veľmocou. Oveľa horšie je však to, že situácia sa nevyvíja dobre pre tureckú stranu ohľadom kurdského problému. Kurdi dnes kontrolujú veľkú časť turecko-sýrskej hranice (východným smerom) a majú – okrem iného a navzdory Ankare – tiež podporu USA. To vzbudzuje v Ankare v ostatnom čase čoraz väčšie podráždenie: Erdogan napríklad v stredu povedal, že si Washington má vybrať medzi Kurdmi a Ankarou. Je pravdepodobné, že Kurdi zatiaľ nemôžu počítať s jednotným štátom zloženým z častí dnešnej Sýrie, Turecka a Iraku, ale mohli by dosiahnuť významnú autonómiu v novej Sýrii. Takýto vývoj z dlhodobého hľadiska nemôže nemať dopady na Kurdov cezhranične, tj. v Turecku. To je scenár, ktorý sa Turecku vôbec nepáči.

Napriek špekuláciám nie je pozemná turecká intervencia do sýrskeho konfliktu vôbec istá. Turecko a Saudská Arábia v rámci usilovnej práce nateraz zorganizovali spoločné vojenské cvičenie a bezpochyby pokračujú v konflikte inými prostriedkami. Podľa niektorých názorov je však vstup do tejto rieky pre Erdogana predsa len príliš riskantný. To, samozrejme, nie je vôbec záruka toho, že k tomu nedôjde pod ťarchou ďalšieho vývoja. Konečne, člen NATO Turecko zohráva v súčasnej chvíli pomerne nevyspytateľnú úlohu. To by mal byť dôvod na vrásky na čele v centrále NATO aj vo Washingtone.

Tretia svetová alebo „priateľský“ konflikt?

Do priamej pozemnej operácie sa evidentne nechce vstúpiť ani Washingtonu, pretože tým riskuje, že konflikt stratí doterajší charakter a mohol by sa ľahko stať niečím oveľa nebezpečnejším. Sýrsky konflikt sa už dávno stal plnohodnotným proxy konfliktom medzi USA (a jeho spojencami), Ruskom a ďalšími regionálnymi hráčmi, ako je Saudská Arábia, Turecko a Irán. A ako postmoderný typ sa vyznačuje nerozlišovaním medzi civilným tylom a bojiskom – so všetkými humanitárnymi následkami vrátane masovej migrácie.

Zatiaľ sa zdá, že aj napriek silnej rétorike ide o konflikt, ktorý má na úrovni Washingtonu a Moskvy pomerne vysokú mieru vzájomnej koordinácie. To znamená, že do značnej miery vyhovuje záujmom oboch oponentov (okrem iného dvoch krajín so silným vojensko-priemyselným komplexom) vrátane záujmu na tom držať ho v relatívne kontrolovateľných mantineloch. Teda aspoň zatiaľ. To, čo sledujeme v Sýrii, je jednoducho veľmocenské zápolenie na treťom ihrisku. Rétorika a ideológia v rámci boja o legitimitu záujmov predstavujú jeho neoddeliteľnú súčasť, ale nikdy nevypovedajú o všetkom. Koniec koncov v Sýrii platí stále stará rovnica, že mier je výsledkom vojny a táto vojna bohužiaľ zďaleka neskončila.

autor: Veronika Sušová-Salminen

- Reklama -