Raketové útoky akoby Asada posilnili. Ste vedľa ako tá jedľa, odkazuje Tereza Spencerová priamo zo Sýrie „hovoriacim hlavám“ v Európe. Prináša informácie z miesta aj FOTO

20.4.2018 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Akoby tie raketové útoky, nech už bolo ich motívom čokoľvek, len viac posilnili domácu pozíciu Baššára Asada a stmelili za ním ,šíky‘ Sýrčanov. Ako huby po daždi v uliciach, na nárožiach alebo domoch pribúdajú jeho plagátové portréty a pri každom je napísané, kto ho zaplatil, aby sa vedelo, kto mu fandí viac. A nezdá sa mi, že ten vzťah Sýrčanov k Asadovi je vynútený, prevažná väčšina z nich to berie ako samozrejmosť. Symbolizuje pre nich nielen hlavu štátu, ale aj možný koniec vojny, a čo viac, súčasne víťaznej vojny. Iste sa nájde aj mnoho ľudí, ktorí z neho nie sú až takí nadšení, ale aj tak ho akceptujú, lebo vývoj situácie v posledných rokoch jasne ukázal, že tunajšia voľba bola dosť radikálna: buď Asad, alebo Daeš, respektíve al-Káida. A taká voľba je potom naozaj jednoduchá. Pre tie ,hovoriace hlavy‘ u nás, ktoré nám neustále predkladajú, aký je to nenávidený tyran, by návšteva v Sýrii mohla byť na infarkt... Sú vedľa ako tá jedľa,“ informuje čitateľov Parlamentných listov analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová priamo z Damasku v rámci špeciálneho vydania svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní.

Raketové útoky akoby Asada posilnili. Ste vedľa ako tá jedľa, odkazuje Tereza Spencerová priamo zo Sýrie „hovoriacim hlavám“ v Európe. Prináša informácie z miesta aj FOTO
Foto: Tereza Spencerová
Popis: Ulica v Damasku

Začnime ako vždy, keď ste v Sýrii. Čo ste okolo seba zatiaľ videli? Aká je nálada? Ako nás tam vnímajú a čo hovoria o Asadovi? Videli sme na Facebooku, že si tam kulinársky „debužírujete“. Môžu si takto užívať aj obyvatelia Damasku?

Sýrska a libanonská kuchyňa je vyhlásená a bolo by neodpustiteľné, keď už tu človek je, aby si nedoprial niečo z tých ich úžasných pokrmov. Lahôdky z baklažánov, kebaby, kofty... Jednoducho paráda! A máte pravdu, fotky na FB som dala ako ľahkú provokáciu, pretože u nás doma je Sýria synonymom neustále bombardovaného zmaru. Tak som ponúkla aj iný pohľad...

Zdroj: Facebook / Tereza Spencerova

Faktom je, že v Damasku a ďalších veľkých mestách, ktoré vojnou neboli dotknuté buď vôbec, alebo len minimálne (napríklad Latakia alebo Tartus), alebo sa vracajú k normálnemu životu (trebárs Homs a Aleppo), nie je problém zájsť do luxusnejšej reštaurácie a debužírovať. A áno, niektorí ľudia si to tu dovoliť môžu, čo, samozrejme, platí všeobecne – aj u nás sú reštaurácie, na ktoré normálny „smrteľník“ skrátka nemá.

Tu je však rozdiel medzi bohatstvom a chudobou miestami extrémny, pretože vojna jedným ponúkla príležitosť na ďalšie radikálne bohatnutie, zatiaľ čo iným, ktorých je, samozrejme, oveľa viac, totálne zruinovala životy. V mestách nie sú tie rozdiely na prvý pohľad také zreteľné, ale aj z tých davov v uliciach, ktoré vyzerajú celkom spokojne, možno aj viac než polovicu tvoria ľudia, ktorých vojna vyhnala z ich domovov, pravdepodobne ich pripravila úplne o všetko, prežívajú v bytoch či domoch prenajatých za nezmyselne vysoké ceny...

Štát sa snaží vedome vytvárať umelú zamestnanosť, ale sám „ide“ na dlh a nemá na rozdávanie, lebo pochopiteľnou prioritou je aktuálne armáda, a tak mzdy v štátnom sektore, ktoré sa pohybujú v prepočte niekoľkých desiatok dolárov mesačne, často pomáhajú len z toho najhoršieho, ale žiadny rozhadzovačný život rozhodne nezaručujú. Ale to je, samozrejme, ešte tá lepšia situácia, pretože sú tu ešte stále vojnové zóny; a to ani nehovorím o ľuďoch, ktorí sa ocitli v utečeneckých táboroch...

Aj napriek tomu všetkému však nie je v uliciach badateľná žiadna nervozita, skôr naopak. Americké, britské a francúzske raketové útoky v noci na sobotu sa tu jednoznačne vnímajú ako sýrske víťazstvo vo „vojne proti Západu“ – sýrska protivzdušná obrana ich zostrelila azda dve tretiny, čo je v zásade naozaj pozoruhodný výsledok.

Dve nevybuchnuté rakety teraz, mimochodom, dali Sýrčania Rusom na skúmanie. Keď k tomu pripočítate, že takmer súčasne bola oslobodená východná Ghúta, posledná veľká džihádistická oblasť pri Damasku, čo značí, že mesto už nebude ostreľované z granátometov a raketami, a teda už v ňom nebudú každý deň umierať ľudia, je nálada o to lepšia. Vyhliadka na pokojnú cestu do školy alebo do práce, teda na život, svoj aj svojich blízkych, je neporovnateľne cennejšia ako možnosť zájsť si do reštaurácie...

A s lepšou náladou prišiel aj nárast sebavedomia a posilnenie nacionalizmu. Akoby tie raketové útoky, nech už bolo ich motívom čokoľvek, len viac posilnili domácu pozíciu Baššára Asada a stmelili za ním „šíky“ Sýrčanov. Ako huby po daždi v uliciach, na nárožiach alebo domoch pribúdajú jeho plagátové portréty a pri každom je napísané, kto ho zaplatil, aby sa vedelo, kto mu fandí viac. A nezdá sa mi, že ten vzťah Sýrčanov k Asadovi je vynútený, prevažná väčšina z nich to berie ako samozrejmosť.

Symbolizuje pre nich nielen hlavu štátu, ale aj možný koniec vojny, a čo viac, súčasne víťaznej vojny. Iste sa nájde aj mnoho ľudí, ktorí z neho nie sú až takí nadšení, ale aj tak ho akceptujú, lebo vývoj situácie v posledných rokoch jasne ukázal, že tunajšia voľba bola dosť radikálna: buď Asad, alebo Daeš, respektíve al-Káida. A taká voľba je potom naozaj jednoduchá. Pre tie „hovoriace hlavy“ u nás, ktoré nám neustále predkladajú, aký je to nenávidený tyran, by návšteva v Sýrii mohla byť na infarkt... Sú vedľa ako tá jedľa.

Sýrska vláda vraj nepustila do Dúmy zasiahnutej údajným chemickým útokom medzinárodných vyšetrovateľov. Podľa USA preto, aby zakamuflovala dôkazy. Údajne sa mali stať záchranári, ktorí obetiam pomáhali, terčom vyhrážok. Sýrska vláda zatiaľ razí naratív, že útok síce bol, ale spáchal ho Džajš al-Islam. Čo je teda pravdepodobná verzia? A dostali ste sa na miesto vy? Možno niektorí namietnu, že ste hosťom sýrskej vlády, takže nebudete úplne objektívna...

Ach jaj. Nie som hosťom sýrskej vlády, všetko – teda cestu, hotel, jedlo, pitie aj fajčivo – si platím sama a od sýrskej vlády mám len vstupné vízum. Asi rovnako ako slávny Robert Fisk z britského denníka Independent, s ktorým sme si včera potriasli pravice pri výskumnom centre v Barzehu na kraji Damasku, ktoré Američania cez víkend zbombardovali, aj keď bolo, mimochodom, od roku 2013 pod kontrolou OPCW, a teda žiadne chemické alebo biologické zbrane nevyrábalo a ani nevyvíjalo. A asi rovnako ako napríklad televízie CBS či CNN, ktoré tu tiež sú, spolu s desiatkami ďalších novinárov z celého sveta.

Ale nech, rôznych kritikov a ich lži beztak nepresvedčím a ani nevyvrátim, takže k vašej otázke. Zatiaľ čakám na povolenie od armády na vstup do Dúmy, a tak som tam ešte nebola, ale azda sa mi to nakoniec podarí. S tými inšpektormi OPCW je to tu trochu zamotané a veľmi do toho nevidím. Majú zákaz hovoriť s médiami a vlastne s kýmkoľvek, ale už v utorok sa tu objavila informácia, že „idú“. To však bola asi kačica, pretože do Dúmy vyrazili až v stredu a potom sami potvrdili, že tam po nich ktosi strieľal možno zo samopalu, čosi kdesi vybuchlo, a tak sa otočili a vrátili sa do Damasku bez toho, aby vôbec vystúpili z áut.

Rusi a Sýrčania opakujú, že odklad ich cesty bol motivovaný bezpečnostnými dôvodmi, Američania naopak tvrdia, že tým len chcú „zamiesť stopy“, aby sa po útoku chlórom nič nenašlo... Asi majú pocit, že ten chlór tam na niekoho viac ako týždeň počká a poslušne nevyprchá. A čo viac, vzhľadom na to, že už pre „chemický útok v Dúme“ raketami na Sýriu predsa zaútočili, tak prečo sa teraz tak zháňajú „za dôkazmi“, keď ich na stlačenie gombíka nepotrebovali? Je to len jeden veľký kapric.

Pritom je však faktom, že už spomínaný Robert Fisk v Dúme bol a našiel v nej lekára, ktorý mu potvrdil, že k žiadnemu chemickému útoku nedošlo, pretože v skutočnosti mali v ten deň, 7. apríla, ľudia dýchacie ťažkosti pre nedostatok kyslíka, keď sa nadýchali prachu v podzemných tuneloch. Značná časť Dúmy je zničená, ulice sú plné cementu z rozsypaných panelov, a keď vietor silno a dlho fúka zlým smerom...

To vraj využili ľudia z Bielych prílb, vpadli do nemocnice, kričali niečo o chemickom útoku, polievali pacientov vodou a všetko si to natáčali, z čoho potom vznikol film o „chemickom útoku“... Od Fiskovej reportáže už uplynuli asi tri dni, prehovorili aj ďalší doktori z Dúmy a hovoria viac-menej to isté. A medzitým v Dúme objavili džihádistické sklady chemikálií. Skrátka, chemický útok nebol a všetky prestrelky okolo „náhle objavenej potreby ho vyšetriť“, aj keď už je to s „raketou po funuse“, sú len súčasťou propagandistickej vojny medzi USA a Ruskom.

České médiá referujú, že šesť kilometrov od paláca Baššára Asada majú „kapsy odporu“ jednak povstalci, ale dokonca aj Daeš, pričom Asad si údajne pokojne úraduje a život beží ďalej. Zrejme to bude podobný príbeh ako východná Ghúta, ale taký Pražan si asi dokáže len ťažko predstaviť, že si pokojne žije na Žižkove, zatiaľ čo v Kunraticiach vyčíňa Islamský štát. Ako to teda vlasne je?

Reč je o bývalom palestínskom utečeneckom tábore Jarmúk, z ktorého sa postupom dekád neriešeného izraelsko-palestínskeho konfliktu stalo skutočne mesto a vo výsledku potom aj jedna zo štvrtí Damasku. Je zaujímavé, že rozlišujete medzi „povstalcami“ a Daešom, aj keď Daeš sa v Jarmúku zjavil práve tak, že sa časť „umiernených povstalcov“ jedného rána niekedy pred dvoma rokmi prebudila a vyhlásila vernosť Islamskému štátu. Aké jednoduché. Môžu to byť tak dva mesiace, čo sa „povstalci“, ktorí sa formálne nestali poddanými Daeša, dohodli s vládou, zložili zbrane a nechali sa bez boja z Jarmúku evakuovať, ale kým vládna armáda na tento vývoj reagovala, tí z Daeša rýchlo zabrali opustené územie.

Situácia sa v zásade podobá tej vo východnej Ghúte, ale Ghúta je veľká, s niekoľkými väčšími mestami a rozsiahlymi poľnohospodárskymi farmami a dedinami, zatiaľ čo Jarmúk je de facto sídlisko; samé paneláky, úzke ulice, žiadny veľký priestor. A rozdiel je aj v „ľuďoch“ – odhaduje sa, že na rozdiel od stoviek tisíc obyvateľov Ghúty je v Jarmúku „len“ asi desaťtisíc civilistov a ozbrojených teroristov z Daeša maximálne 2,5-tisíc.

Tunajší režim dal už niekoľkokrát rôznym palestínskym skupinám voľnú ruku, nech si „vyriešia“ svoj domáci problém samy, ale nikdy neuspeli. Sýrska armáda so svojimi mnohými spojencami vrátane palestínskych oddielov drží Jarmúk už nejaký čas v obkľúčení, tanky s nahodenými motormi, ale ešte stále sa neodhodlali doň vstúpiť, pretože ich tam čaká len boj o každý dom a každý vchod, nehovoriac o očakávanej sieti podzemných tunelov.

Skôr či neskôr to však urobia, o to skôr, že po tom, ako džihád stratil východnú Ghútu, začínajú granáty a rakety na Damask lietať práve z Jarmúku. Včera vraj niekoho aj zabili, tvrdil mi taxikár cestou z Barzehu, ale ani miestne spravodajské portály nič také nemajú. V noci na dnes vraj opäť strieľali, ale neviem. Ak áno, zaspala som to.

Kam sa ešte plánujete dostať? A čo bude podľa hlasov, ktoré slýchate, v Sýrii ďalej?

Ako som už povedala, dúfam, že sa dostanem do Dúmy a tým aj do východnej Ghúty ako takej a nikto ma pritom nebude chcieť zastreliť... To považujem za obzvlášť dôležité a taký je aj môj hlavný cieľ.

Ale keď sa bavím s miestnymi, pre nich je oveľa dôležitejšou otázkou ako nejaké preťahovanie sa Západu s Ruskom o „chemický útok“ v Dúme napríklad budúcnosť Idlibu, čo je provincia na severe Sýrie, kam sa cielene evakuujú všetci džihádisti a kde fakticky vládne Turecko. Alebo sa skloňuje aj Afrin a, samozrejme, rovnako v súvislosti s Tureckom.

A problém bude aj juh Sýrie pri Golanských výšinách, ktoré anektoval Izrael. Jarmúk sa totiž nakoniec nejako „vyrieši“, zbrane skladajú aj zvyšky džihádistov v horách v Kalamúne, v meste Dumajr, v provincii Hamá, čím sa obrázok bojiska v zásade prečisťuje. Ale o to viac sa na ňom ukazujú problémy budúce. A ich riešenie akoby ani nikto nepoznal – alebo sa o nich zaťato mlčí. Je očividné, že vojna v Sýrii pokračuje a tak skoro, povedzme v niekoľkých najbližších rokoch, sa neskončí.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Ale my sme nepriateľ aj pre USA! K správe BIS dodáva svoje Tereza Spencerová. Aj o Ukrajine a zosnulom Bushovi

10:45 Ale my sme nepriateľ aj pre USA! K správe BIS dodáva svoje Tereza Spencerová. Aj o Ukrajine a zosnulom Bushovi

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Chodiť alebo nechodiť na ruskú ambasádu? Neviem, nemám s tým žiadn…