Putina berú ako to lepšie, čo v živote zažili. Rusko nie je Západ. Rusi vedia, o čo ide, neberte ich ako obete, hovorí autorka knihy

1.4.2018 13:30

„Voličov v Rusku nemožno vidieť len ako nejaké obete propagandy, ktoré nemajú ten systém prečítaný. Väčšina z nich dobre tuší, aká hra sa tu hrá. Podpora Putina spočíva na prvom mieste v tom, že jeho postava je vlastne depolitizovaná, voliči ho vnímajú ako niekoho nad politickým systémom a bežnými spormi, ako niekoho, kto predstavuje záruku určitej stability, poriadku a štruktúry,“ vysvetľuje historička a politologička Veronika Sušová-Salminen v rozhovore pre Parlamentné listy venovanému Rusku a prezidentským voľbám. „Putin je symbolom toho lepšieho, čo niekoľko generácií Rusov zažilo. Že to nie je podľa ,západných štandardov‘, je druhá vec, ale Rusko jednoducho podľa západných štandardov nefunguje,“ dodáva autorka knihy Putin – Nezkreslená zpráva o mocném muži a jeho zemi.

Putina berú ako to lepšie, čo v živote zažili. Rusko nie je Západ. Rusi vedia, o čo ide, neberte ich ako obete, hovorí autorka knihy
Foto: TASR
Popis: Ruský prezident Vladimir Putin reční pred svojimi stúpencami počas zhromaždenia v Moskve

Putin obhájil prezidentský post, získal viac ako 76 percent hlasov. Ako vnímate, že Vladimir Putin v podstate nemal konkurenciu? V čom je jeho kúzlo, ktorým uchvátil Rusov? A je vôbec v súčasnom policajnom a mediálnom systéme, ktorý Putin vytvoril, možné, aby sa mohol presadiť aj niekto iný?

Politológia má pre ruský systém názov „konkurenčné autoritárstvo“. Je to systém, kde je politická konkurencia obmedzená v prospech držiteľa moci, teda Vladimira Putina. Znamená to, že síce prebiehajú voľby, s určitou mierou konkurencia, ale povedzme, že hracia plocha a pravidlá hry nie sú pre všetkých rovnaké. Dobre sa to ukázalo na kampani, ktorá bola dvojkoľajná. Jednu viedol Vladimir Putin sám s výhodou pozície prezidenta, aj keď tvrdil, že ju nevedie, a druhú ostatní kandidáti. Alexej Navaľnyj potom kandidovať nemohol v rámci politiky deformácie hracieho poľa. Vtip je v tom, že takéto hodnotenie nemusí nutne nič vypovedať o motiváciách voličov Putina. Voličov v Rusku nemožno vidieť len ako nejaké obete propagandy, ktoré nemajú ten systém prečítaný. Väčšina z nich dobre tuší, aká hra sa tu hrá. Podpora Putina spočíva na prvom mieste v tom, že jeho postava je vlastne depolitizovaná, voliči ho vnímajú ako niekoho nad politickým systémom a bežnými spormi, ako niekoho, kto predstavuje záruku určitej stability, poriadku a štruktúry. Nie je to politik v zmysle niekoho, kto podlieha kritike, náladám spoločnosti a na koho padá zodpovednosť za prípadné chyby alebo škandály. Podľa toho vyzerala aj jeho kampaň-nekampaň. Po druhé, napriek všetkému sú za Putinom nejaké výsledky, a to pozitívne. Síce, ako sa hovorí, zdvihnutie sa od dna krízy 90. rokov nebolo až také ťažké, ale hrá to rolu. Putin je symbolom toho lepšieho, čo niekoľko generácií Rusov zažilo. Že to nie je podľa „západných štandardov“, je druhá vec, ale Rusko jednoducho podľa západných štandardov nefunguje. A po tretie, západný informačný tlak sa snaží Rusov (tých, ktorých to zaujíma) každodenne utvrdzovať v tom, že Putin je tá správna voľba, a dáva ďalšiu muníciu ruským médiám vďaka západnej arogancii a ignorancii.

Alexej Navaľnyj

Alexej Navaľnyj Zdroj: SITA

Putin vstupuje do svojho štvrtého prezidentského obdobia. Už teraz sa však ponúka otázka, kto príde po ňom. Alebo je tu predsa len možnosť, že toto nie je posledné Putinovo prezidentské obdobie?

Problém následníka je v tomto období veľmi aktuálny. Možno nie hneď, ale je to jeden z problémov tohto prezidentovania. Možnosť, že sa Putin a Rusko vydá smerom k nejakej ústavnej výnimke, tu podľa môjho názoru existuje. Je úplne jedno, čo teraz Putin hovorí. Ale bude to závisieť od mnohých faktorov, okrem iného od vonkajšej situácie (vnímania hrozieb zvonku), od situácie v ruskom establishmente vo vzťahu k statusu quo. Môžu sa nájsť nejaké ďalšie scenáre, ako udržať vplyv Putina na politiku aj mimo prezidentského postu.

Objavujú sa názory, že vo chvíli, keď Putin skončí, môže prísť ešte niekto horší. Je táto obava reálna a možná?

To záleží na tom, ako Putin skončí. Toto je tá zásadná otázka. To, že jedného dňa skončí, je bez diskusie danosť, ktorej sa nedá vyhnúť. Ak sa pozrieme do dejín Ruska a ZSSR, tak je tam jasný vzorec, že zmena nástupcu je zdrojom politickej nestability. Niekedy viac, niekedy ešte horšie. Najhoršie, keď sa stretla s prechodom k inému ekonomickému modelu, ako to bolo v 17. storočí (smuta) alebo práve v 90. rokoch. Najhorší scenár je nejaká forma prevratu, ktorá by viedla k boju o moc a o zdroje alebo k rozpadu Ruska, najlepší je riadený prechod k nejakému kolektívnejšiemu rozhodovaciemu orgánu, ktorý by sa inštitucionálne „usadil“.

Aká je rola a sila ruskej komunistickej strany? Môže napríklad vplyvom ekonomických ťažkostí posilniť a radikalizovať sa?

Rola je asi taká: do týchto volieb kandidovala veľkopodnikateľa v poľnohospodárstve, ktorý si úspešne sprivatizoval bývalý sovchoz, fakticky milionára s kontami v západných bankách. Takže o akej radikálnosti hovoríme? KSRF žije z určitej nostalgie, ale inak sa skôr prispôsobila tvrdo kapitalistickému Rusku. Po minulých parlamentných voľbách je značne oslabená a prejavuje sa to tak, že žije z podstaty. Ako nejakú silnú opozičnú silu s alternatívnym programom pre 21. storočie ju v daný moment vnímať nemôžeme.

Ropu ešte stále potrebujeme, úloha fosílnych palív však bude postupne klesať. Ruský rozpočet sa potom bude postupne scvrkávať. Môže aj toto prispieť ku katastrofe Ruska? Putin sľúbil nové investície a reformy, veríte mu, že bude schopný diverzifikovať ruské hospodárstvo a nejakým spôsobom ho naštartovať?

Verím, že je dosť múdry na to, aby si uvedomoval, že je to skutočne potrebné. Rusko nemôže byť veľmoc a pritom byť ekonomicky slabé, závislé od svetových výkyvov cien ropy a predaja surovín, aj keď strategicky dôležitých surovín, ako sú ropa a plyn. Toto je priamo systémová slabosť. Lenže jedna vec je to vedieť, druhá vec dosť bolestivé reformy presadiť. Navyše keď to ide akosi proti tomu, ako sa putinovský režim od roku 2000 sformoval. Putin sa tu môže stať zajatcom systému, ktorý vytvoril. Tu je jednoducho znovu tá tenká línia medzi stabilitou a stagnáciou, ktorá je typická pre ruskú konzervatívnu politiku. Nejde tu však len o zmenšujúce sa zdroje z predaja ropy, ale aj o vecný problém krajín, ako je Rusko: nedostatok domáceho kapitálu. A ten potrebuje na naštartovanie inovatívnych oblastí ekonomiky, bez peňazí to nejde. Faktom je, že putinovské elity samy nedôverujú Rusku, takže kapitál vyvážajú predovšetkým na Západ, ktorému, samozrejme, peniaze z „autokratického“ Ruska nesmrdia. Západní investori sa zase boja rizika, ktoré je jednak geopolitické, jednak reputačné. Čínske investície nestačia a nesú so sebou pre Rusko určité riziká.

Do akej miery hrozí, že by Rusko mohlo čeliť rozkladu zvnútra pre nacionalizmus jednotlivých republík a entít, ktoré tam žijú?

Teoreticky a potenciálne to, samozrejme, hrozí, rovnako ako v každom mnohonárodnom štáte. Taká hrozba bola napokon od počiatku jednou z tém putinovskej politiky, ktorú často západní pozorovatelia neboli schopní správne uchopiť. Hľadanie jednoty naprieč kultúrne, jazykovo aj nábožensky rozmanitým priestorom, ktorý je navyše taký obrovský, bolo v podtexte putinovskej konsolidácie. Tu západoeurópske skúsenosti národných štátov veľa neprezrádzajú. Okrem etnických a kultúrnych rozdielov máte dnes v Rusku aj veľké sociálne rozdiely medzi regiónmi, Rusko je priestorovo nerovnomerné. Navyše dochádza k demografickej premene vďaka migrácii z postsovietskeho priestoru aj nerovnomernej demografii (napríklad pôrodnosti) medzi juhom (Kaukaz) a centrálnym Ruskom či Ďalekým východom. Toto všetko môže potenciálne hrať rolu nejakého kultúrneho katalyzátora konfliktu či rozpadu. Každý, kto sedí v Kremli, musí hľadať cesty, ako vládnuť neskutočne rôznorodej krajine tak, aby sa nerozpadla.

Významným faktorom tretieho prezidentského obdobia Vladimira Putina bola konfrontácia so Západom, ktorá sa začala v roku 2012. Ako píšete vo svojej analýze pre časopis Argument, „vzťahy so Západom ovplyvnili ruskú zahraničnú politiku, vojenskú modernizáciu a tiež ekonomické vyhliadky krajiny, ktorá sa stala terčom niekoľkých typov západných sankcií a sama zaviedla odvetné sankcie“. Táto konfrontácia podľa vás „síce dáva ruskému režimu ideologicky nabité argumenty a posilňovala konzervatívnu politiku, ale z dlhodobého hľadiska je rizikovým faktorom“. Bude táto konfrontácia v nasledujúcom Putinovom volebnom období pokračovať či dokonca silnieť, alebo bude snaha o upokojenie vzájomných vzťahov?

Písala som to preto, že z historického aj systémového hľadiska je Západ alebo Európa, pre Rusko veľmi významný „ten druhý“, ku ktorému má ambivalentný vzťah, láska a nenávisť, príťažlivosť a odmietanie, všetko dohromady v rôznych odtieňoch. Zároveň je Rusko zemepisne s Európou spojené, rovnako ako je Európa spojená s Ruskom. Nedá sa tomu utiecť. Nakoniec, ak si urobíme jednoduchý súčet, tak je jasné, že okrem oblasti vojenstva má všetky esá voči Rusku – ekonomicky aj propagandisticky – v rukách Západ (EÚ a USA plus spojenci). V daný moment to vyzerá na konfrontačnú špirálu, teda posilňovanie konfrontácie, aj keď Británia zrejme hlavne blafuje vzhľadom na to, aký zložitý z pohľadu politiky sa ukazuje brexit. Škandál Skripaľ sa mohol začať ako klasické vypustenie pary von, ale to sa môže ľahko vymknúť kontrole.

Ak bude politika zadržiavania Ruska pokračovať v radikálnejšej podobe a jeho ekonomická izolácia narastať, bude mať akýkoľvek reformný program Putina veľmi zúžený priestor. Nejde tu teraz o to, kto je v práve a kto nie, ide o to, aké má kto možnosti. Myslím si, že tvrdá a dlhá konfrontácia nie je v záujme Ruska, aj keď zatiaľ odolávalo statočne a v diplomatickej hre so Západom preukázalo naozaj veľa múdrosti, flexibilnosti a odolnosti. Západ dáva Putinovi denne ďalší arzenál jeho popularity a nástroje na mobilizáciu bez toho, aby si to asi nejako zvlášť uvedomoval. Druhá vec je, že v bolehlave po Veľkej depresii sa táto konfrontácia tak nejako hodila všetkým, takže viniť z protizápadnej mobilizácie len Rusko znamená klamať sám seba. Putin je pragmatik, podľa môjho názoru bude hľadať kompromisy, ale pod podmienkou, že si pri nich bude môcť zachovať tvár. Otázkou je, či bude mať na Západe, a hlavne v Európe, podobne ladených partnerov.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Oldřich Szaban
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

To ten Novičok rozlievali všade okolo? Čuduje sa Tereza Spencerová slovám vyšetrovateľov z Británie. A má horúce info zo Sýrie

17:00 To ten Novičok rozlievali všade okolo? Čuduje sa Tereza Spencerová slovám vyšetrovateľov z Británie. A má horúce info zo Sýrie

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Už sa ani nenamáhajú vytvárať príbehy, ktoré by dávali aspoň troch…