Pustíte do nohavíc. Šok na Ukrajine: Mocný muž prehovoril. Zvrat voči Rusku? Tereza Spencerová to vidí jasne

16. 11. 2019 0:04

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Keď nás Západ nechce, dohodneme sa s Ruskom. A blízko Varšavy a Krakova budú stáť ruské tanky, šokoval ukrajinský oligarcha a údajný „krstný otec“ ukrajinského prezidenta Zelenského, niekdajší protiruský bojovník Ihor Kolomojskyj. Nič neobvyklé, upozorňuje na možný zvrat situácie na Ukrajine analytička Tereza Spencerová. Tá v rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch uvádza, že úvahy, že aj tak sa západné sankcie proti Rusku zrušia a všetko sa vráti do normálu, v Kyjeve znejú často. A pridáva zásadné podrobnosti.

Pustíte do nohavíc. Šok na Ukrajine: Mocný muž prehovoril. Zvrat voči Rusku? Tereza Spencerová to vidí jasne
Foto: TASR
Popis: Ilustračná snímka

Vyšiel veľmi pekný rozhovor s Ihorom Kolomojským, ukrajinským oligarchom, ktorý sa považuje za bábkovodiča súčasného ukrajinského prezidenta Zelenského. Kolomojskyj, ktorý v roku 2014 financoval ukrajinské dobrovoľnícke prápory, ide teraz tvrdo proti USA. Že chcú bojovať s Ruskom „do posledného Ukrajinca“, že aj tak Západ Ukrajinu nikdy neprijme, že by sa Ukrajina mala uzmieriť s Ruskom a pokojne si od neho vziať peniaze. Čo to, čo to? Americká tlač v tom vidí snahu FBI stíhať Kolomojského za jeho finančné operácie.

Článok si môžete v angličtine prečítať TU.

Proti Ihorovi Kolomojskému sa naozaj v USA vedie niekoľko trestných stíhaní pre spreneveru v rádoch miliárd dolárov, ale nie som si istá, či sú tie miliardy hlavným dôvodom na stíhanie. Problém s Kolomojským skôr spočíva v tom, že má „pod palcom“ značnú časť Ukrajiny, možno naozaj aj prezidenta, a navyše nikoho nenechá sebou manipulovať. Je spurný a bezškrupulózny, a nekontrolovateľný. A tak mu treba „pristrihnúť krídelká“.

Volodymyr Zelenskyj

Volodymyr Zelenskyj. Zdroj: TASR

Ale na každý tlak reaguje Kolomojskyj protitlakom. O zbližovaní s Ruskom ako o nevyhnutnom výsledku súčasnej vleklej krízy, ktorá aj tak nikam nevedie, napokon hovorí už od chvíle, keď Zelenskyj vyhral v prezidentských voľbách. Môže to myslieť vážne, pretože je biznismen a cíti zisky, ale môže tým len provokovať – odkazovať niečo ako: „Pozor, keď ku mne budete veľmi zlí, tak zariadim, že...“

Napokon, Dmytro Kuleba, súčasný vicepremiér v Zelenského vláde, poskytol v posledných dňoch tri rozhovory, v ktorých tiež konštatuje, že je Ukrajina „rukojemníkom geografie“, a preto jej nakoniec nezostane nič iné, ako sa s Ruskom hneď vedľa nejako naučiť žiť.

A k tomu rovno priznáva, že v Kyjeve už piaty rok aj tak čakajú, že ich Západ zradí a zruší sankcie proti Rusku, pretože chce robiť „business as usual“. Pre taký prípad bude Kyjev od štátov, ktoré nepredĺžia sankcie, požadovať kompenzácie. Pretože zo seba päť rokov robili šašov, nechali si zničiť štát a aj tak to nebude nič platné.

Síce pochybujem, že im niekto bude ochotný vyplácať akékoľvek kompenzácie, ale aj tak sa názor vlády s názorom Kolomojského podozrivo zhoduje. A pritom je navyše aj celkom racionálny, pretože Rusko očividne zaujalo pozíciu typu „máme všetok čas na svete“, a so žiadnymi riešeniami sa nijako nenáhli, zrejme v presvedčení, že všetko nejako „vysedí“. A Západ nebude mať o chvíľu na to, aby tu krízu ťahal donekonečna, napokon, o ukončení sankcií brble čoraz viac štátov EÚ. Zatiaľ síce držia spolu, ale o rok? O dva?

Kolomojskyj použil čarovné slová: „Ruské tanky budú stáť pri Krakove a Varšave. Vy si budete púšťať do nohavíc a zháňať Pampers.“ Môže to byť také zlé? Je to rečnícky obrat alebo tá zmena kurzu na Ukrajine môže nastať rýchlo?

Ako som už povedala, myslím, že predovšetkým provokuje a ukazuje „svaly“. Nebrala by som ho až tak doslova.

Ukrajinské vojská sa postupne sťahujú z Donbasu. Videné optikou možného oteplenia medzi Zelenským (a vlastne Kolomojským) a Putinom, môžeme sa dočkať mieru na Donbase?

Iste, že na Donbase raz zavládne mier. Na to si môžete staviť. Otázkou skôr je, za ako dlho. Väčšina Ukrajincov aj ľudí z rebelských „ľudových republík“ je však v každom prípade z vojny totálne unavená, a tak možno predpokladať, že mier má všeobecne na oboch stranách silnú podporu. Teraz už len prekonať odpor tých síl, domácich aj vonkajších, ktorým odďaľovanie mieru nejakým spôsobom vyhovuje.

Donald Trump sa chystá na stretnutie s Erdoganom. Turecký prezident robil v poslednom čase všetko pre to, aby toho amerického „naštval“. Čo mu prezident USA môže sľúbiť a čo môže byť sľúbené jemu? Kurdov to už asi veľmi zaujímať nemusí, že?

Neviem, čo konkrétne máte na mysli tým „naštvaním“, pretože Erdogan si s Trumpom celkom rozumie, zato rozčuľuje americký Kongres a, presnejšie povedané, Snemovňu reprezentantov, v ktorej má väčšinu Demokratická strana. Práve jej zástupcovia odhlasovali sankcie proti Turecku pre inváziu na severovýchod Sýrie a k tomu ešte „na just“ uznali aj arménsku genocídu.

Recep Tayyip Erdogan a Donald Trump

Recep Tayyip Erdogan a Donald Trump. Zdroj: TASR

Turecko zúri a Erdogan ide do Washingtonu s kritikou, že Trump neplní svoje záväzky a „americkí“ Kurdi sú ďalej v oblastiach, kde podľa dohody už nemajú byť. Podľa amerických médií však Trumpovi, alebo skôr Pentagónu, ďalej ležia na srdci ruské protiraketové systémy S400, ktoré už Turci inštalujú, a vraj Erdoganovi ponúkne, že pokiaľ sa ich zriekne, vymyslí, ako sa zbaviť uvedených sankcií, a k tomu ešte sľúbi obchodnú dohodu za 100 miliárd.

Môže to znieť, samozrejme, lákavo, ale na druhej strane platí, že Trump môže hovoriť, čo chce, dôležitejšie je, čo mu dovolí Kongres, vojensko-priemyselný komplex, jeho sponzori... Čiže môže to znieť lákavo, ale je otázkou, čo z toho vlastne môže Trump reálne presadiť. Takže staviam na to, že sa v skutočnosti nedohodne skôr nič hmatateľné a zostane pri slovách, ako sa obaja majú vlastne veľmi radi.

V Iraku sa to akosi poondialo do tej miery, že pri povstaní umreli už stovky ľudí. Hovorí sa o najvážnejšej situácii od pádu Saddáma. Že problém nebude čisto na osi Irán – Západ, ste uviedli už minule. K čomu to môže viesť? A ako sa u nás občas hovorí „zlatí komunisti“, tak napadne v Iraku niekomu zvolať „zlatý Saddám“?

Po Saddámovi sa mnohým prostým Iračanom – aj podľa občasných priznaní západných médií – cnie už roky, vlastne od chvíle, keď im došlo, ako veľmi im Američania so svojimi spojencami rozmlátili dovtedy funkčný a bohatý štát. Veď tam dodnes nemajú ani pravidelné dodávky elektriny, čo je depresívna realita, ale zato majú Daeš, ktorý za Saddáma nebol.

A netuším, k čomu tamojšie nekončiace sa nepokoje môžu viesť. Ľuďom jednoducho „praskli nervy“ a nedajú sa len tak zastaviť. USA požadujú urýchlené vypísanie nových volieb, ktoré by však v štáte, ktorého väčšina obyvateľov je šiítska, podľa všetkého vyniesli k moci zase len tie isté „staré“ strany, proti ktorým sa dnes vlastne demonštruje. Irán zo svojej strany podporuje akési reformy, ktoré vláda sľubuje, ale v súčasnom stave sa to už javí ako úplne nedostačujúci krok.

Dôležitejšie je, že „dav v uliciach“ zatiaľ ani sám poriadne neformuloval, čo že by to vlastne chcel, pretože heslá typu Preč s korupciou! síce znejú pekne, ale v praxi nič extra neriešia.

Zaujímavejší je však akýsi trend k občianskemu chápaniu. V tých demonštráciách sa totiž čoraz viac potláča sektárske delenie na šiítov, sunnitov, kresťanov a ďalších a navyše získava čosi ako „iracké národnostné cítenie“ alebo patriotizmus, ak chcete.

Mimochodom, podobne sa nálady vyvíjajú aj pri obdobne masových demonštráciách, ktoré už týždne ochromujú Libanon. Vo vlne rôznych blízkovýchodných revolt je to v zásade novátorský prvok. Bude zaujímavé, čo z toho nakoniec vzíde. Teda pokiaľ niečo vzíde, samozrejme.

NATO je v stave mozgovej smrti, povedal Macron. A česká eurokomisárka Jourová k tomu poznamenala, že by sme sa mali vyvarovať všetkého, čo spôsobí, že sa bude v Moskve oslavovať. Má pravdu?

Viete, pokiaľ sme došli tak ďaleko, že sa budeme vyhýbať tomu, aby sme skúšali pomenúvať problémy, pretože všetky naše kroky bude riadiť len strach, aby z nich nemali v Moskve dôvod na oslavy, tak sme na tom už fakt veľmi zúfalo. A „mozgovú smrť“ môžeme smelo diagnostikovať aj inde a aj pri iných ako len v NATO.

Věra Jourová

Věra Jourová. Zdroj: TASR

Aby sme opäť trochu „novembrovo bilancovali“... Tak čo to členstvo Česka v NATO? Čo dobré krajine prinieslo a aký odtlačok Česká republika zanechala?

Rovnako ako v prípade EÚ si nie som istá, či sme v NATO zanechali nejaký odtlačok, teda pokiaľ vynecháme napríklad tie aliančné konvoje chytené v pasci našej cestnej siete.

A členstvo nám prinieslo zrejme akýsi pocit bezpečia, že sme z jedného paktu, ako to len išlo, rýchlo preskočili pod ochranu paktu iného. A s ním sme potom bojovali v amerických vojnách v krajinách, o ktorých sa nám pred rokom ’89 ani nesnívalo. Rovnako ako o množstve amerických zbraní, ktoré budeme povinne nakupovať. A nezmyselnosť omieľaných téz o bezpečnostnom význame 5. článku NATO asi zdôrazňovať netreba. Čo viac k tomu asi tak povedať?

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Niečo zaujímavé sa určite nájde. Okrem Ukrajiny, kde začali legislatívne uvoľňovať predaj čiernozeme cudzincom, čo môže mať pre štát ďalšie katastrofálne dosahy, je tu napríklad prevrat v Bolívii; tiež sa začala verejná fáza Trumpovho impeachmentu, čo môže byť veľmi bizarná šou.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jaroslav Polanský
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Krym už nikoho nezaujíma. Macron a Merkelová dali ruky preč. Tereza Spencerová a zlé správy pre Ukrajinu

16:27 Krym už nikoho nezaujíma. Macron a Merkelová dali ruky preč. Tereza Spencerová a zlé správy pre Ukrajinu

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Oba štáty svojím spôsobom budujú znovu vzťahy s Ruskom, nejaký ,ru…