Pozor: Američania to balia! Tereza Spencerová vie viac o aktuálnom vývoji. A prináša silnú predpoveď budúcnosti

25.12.2018 11:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Parlamentní listy plánovali rozobrať s analytičkou Terezou Spencerovou rok 2018 a požiadať ju o geopolitický výhľad na rok 2019. To sa aj podarilo, ale Spencerová hneď na úvod najnovšieho vydania svojej pravidelnej rubriky čitateľom osvetľuje zásadnú aktualitu: oficiálny odchod USA zo Sýrie.

Pozor: Američania to balia! Tereza Spencerová vie viac o aktuálnom vývoji. A prináša silnú predpoveď budúcnosti
Foto: TASR
Popis: Ilustračná fotografia

USA oznámili odchod vojakov zo Sýrie. Čo to podľa vás znamená?

Je to, samozrejme, významný zlom vo vývoji situácie, aj keď ani nie tak vojenský ako politický. Pentagón má v Sýrii len asi dvetisíc mužov, čo nie je nijako významná vojenská sila, ale už len fakt, že proti nim žiadny oficiálny „hráč“ v konflikte nechcel priamo zasahovať, aby nevyvolal väčší konflikt s USA, umožňoval Američanom pôsobiť v roli svojbytných „ľudských štítov“ s cieľom okupácie značnej časti sýrskeho územia. Na severovýchode Sýrie tak americkí vojaci svojou prítomnosťou zaisťovali bezpečie ľavicovým kurdským Ľudovým obranným jednotkám, na juhu, pri jordánskych hraniciach, potom svojim „umierneným džihádistom“. To sa asi teraz skončí alebo, lepšie povedané, malo by sa to skončiť vraj do 60 až 100 dní, keď by sa mal odsun dokončiť.

Pre Kurdov je to, samozrejme, tvrdá rana, lebo kalkulovali s Američanmi a prepočítali sa. Znovu. Nezostane im nič iné, než sa obrátiť na Damask a už nie z pozície suverénnych vládcov tretiny krajiny, ale reálne, teda skôr s prosíkom. Zatiaľ totiž vieme len to, že sa na odsune amerických jednotiek dohodol Trump s Erdoganom (a cez neho nepriamo určite aj s Putinom, iránskym Rúháním a sýrskym Asadom), čo značí, že sa Washington vo svojom vlastnom „konflikte záujmov“, keď musel voliť medzi Tureckom a Kurdmi, rozhodol pre Turkov. A Turecko ďalej hrozí „okamžitou“ ofenzívou proti sýrskym Kurdom pri svojich hraniach, pričom je logické, že Kurdov pred touto ofenzívou teraz už ochráni len ten Damask. Čiže na obzore je obnovenie územnej celistvosti Sýrie a koniec halucinogénnych vízií o sýrskom Kurdistane ako nejakom nezávislom území.

Pritom však stále platí, že voľbou Turecka vyriešil Trump len jeden zo svojich „sýrskych“ problémov, pretože sú tu ešte stále ďalšie a ďalšie strety medzi americkými spojencami. Náhodne, Spojené arabské emiráty a Saudi sa stavajú za Asada, v ktorom zrazu vidia protiváhu Turecka a jeho politiky politického islamu, a keď sú proti Turecku, sú aj proti Kataru, ktorý tiež podporuje Moslimské bratstvo. A to sú samí „americkí spojenci“. A keď sú proti Turecku a súčasne aj proti Iránu, len tým spevňujú „sebavedomú os odporu“ Ankara – Teherán, čo je však ďalší problém pre USA. Zabúdať nemožno ani na Izrael, ktorý oznámil, že začne americký odsun „študovať“ z hľadiska vlastnej bezpečnosti, ako keby bol oznámením o odchode amerických vojakov zaskočený. Ďalší problém. Skrátka región sa dáva do pohybu a USA v ňom, podľa mňa dosť chaoticky, hľadajú spôsoby, ako upokojiť svojich rozvadených spojencov – ešte donedávna to bolo stádo vazalov, ktorí nábožne počúvali, čo im z Ameriky nariadia, dnes je to partia čoraz sebavedomejších štátov, ktoré sa o Ameriku síce opierať môžu, ale ak to nebude v ich záujme, tak tiež nemusia. Bude zaujímavé sledovať vývoj.

Ale pre Sýriu ako takú je odsun amerických jednotiek, samozrejme, jednoznačne pozitívny. Bude však zaujímavé sledovať aj to, či zhoda Trumpa s Erdoganom na ďalšom osude sýrskych Kurdov nejako oboch politikov (a ich krajiny) zblíži, čím sa možno skončia aj „medové týždne“ Erdogana s Putinom, alebo či je to len ďalší Trumpov ťah, ktorým sa zbavuje zbytočnej zahraničnopolitickej záťaže na svojej ceste za „Amerikou predovšetkým“...

Donald Trump

Donald Trump  Zdroj: TASR

Jemen, v zásade zabudnutá vojna. Tento rok sme videli mnoho smutných obrázkov a v zásade sa už prestali počítať mŕtvi civilisti. Možno považovať relatívne mlčanie o jemenskej kríze za hriech Západu? K čomu smerujú náznaky mierových rozhovorov?

Mŕtvi civilisti sa v skutočnosti prestali počítať už po prvom roku saudskej agresie proti Jemenu. Taký silný je finančný vplyv Saudov na OSN a pridružené organizácie. A tak sa dva roky neustále omieľalo posledné odhadované číslo obetí, teda 10-tisíc. Dnes už sa však – našťastie verejne – hovorí o 60 000 obetiach bojov, o ďalších 85 000 deťoch, ktoré zomreli pre hlad alebo na liečiteľné choroby, ďalšie desaťtisíce ľudských životov si vyžiadali epidémie cholery... Keby sa to spočítalo dohromady, bude tá „zamlčovaná“ jemenská vojna oveľa tragickejšia než napríklad tá široko medializovaná v Sýrii. Nie nadarmo ju OSN označuje za najhoršiu humanitárnu katastrofu súčasnosti.

Iste, Západ mlčí, pretože sa na tej vojne sám podieľa, či už je reč o predaji zbraní Saudom za stovky miliárd, alebo rovno o účasti amerických, britských a francúzskych síl v konflikte, samozrejme, po boku útočiacich Saudov. Západní politici sú v tom svinstve až po uši, a tak pokrytecky mlčia. Riešenie sa síce rysuje prostredníctvom mierových rozhovorov, ktoré sa začali vo Švédsku, ale zatiaľ nemá zmysel ich význam akokoľvek hodnotiť. Už len samotný fakt, že obe strany aspoň formálne vyjadrujú ochotu zastaviť boje, však určitú nádej predsa len dáva.

Pravidelne preberáme „ruskú kauzu“ okolo amerického prezidenta Donalda J. Trumpa. Jeho právnika Manaforta usvedčili z daňových podvodov, generál Flynn sa zrejme prizná ku klamstvu o schôdzke s ruským veľvyslancom. Súkromné pátracie firmy líčia vyčíňanie ruských trolov, ktorí „rozdeľovali“ americkú spoločnosť. Na druhej strane, americkej ekonomike sa darí a Trump nedostal vyložene „po ústach“ v tohtoročných kongresových a senátnych voľbách. Čaká ho budúci rok zosadenie alebo vykročenie k obhajobe prezidentského mandátu?

Neviem, nechcem byť falošným prorokom. Máte pravdu, že to dlhé vyšetrovanie „ruského zasahovania“ síce poslalo pár významných ľudí „do teplákov“, ale pre všetko možné, len nie „ruské zasahovanie“. Čiže stále v ňom chýba to najpodstatnejšie, teda ten vytúžený a hľadaný „zločin“. Podľa amerických médií skúsi „osobitný vyšetrovateľ“ Mueller dostať Trumpa najnovšie cez lobistické milióny z Blízkeho východu, konkrétne od Saudov, Spojených arabských emirátov a Izraelčanov. To bude fakt zábava, pretože milióny z Blízkeho východu mieria do vreciek celého amerického establishmentu a odpreparovať z toho všetkého len Trumpa bude fakt zložité. Ak sa mu to nepodarí a siahne vedľa, môže Mueller skončiť sám veľmi zle.

Zatiaľ sa mi však zdá, že má Trump pevnú pozíciu, a tak si osobne tipnem, že skôr než k impeachmentu mieri za znovuzvolením. Ale ktovie, čo všetko sa v tej Amerike ešte môže stať.

Rusko aj naďalej žije pod ekonomickými sankciami a čelí hospodárskym ťažkostiam, na druhej strane na zvrhnutie Vladimira Putina to teda nevyzerá. V akej pozícii končí z medzinárodného hľadiska rok Vladimir Putin? V akom stave sú jeho pokusy o aliancie s Číňanmi, Indmi a Tureckom?

To je otázok na hrubú knihu! Áno, sankcie stále platia a platiť budú, lebo Krym zostane ruský a Západ predsa nemôže stratiť tvár, aby zrazu povedal, že mu to neprekáža. To sa radšej všetci zúčastnení naučia so sankciami žiť a nejako ich vhodne obchádzať, ale ich rušenie by bol trapas. A Rusko sa v niektorých sférach so sankciami žiť naučilo, v iných sa jednoducho len ďalej potáca, niečo nahrádza svojimi kapacitami, niečo berie z Číny, prehlbuje vzťahy s ďalšími štátmi Ázie. Skrátka sme svedkami celkom zásadnej transformácie geopolitických väzieb. Pre nás je však kľúčové, aby sme nesledovali stále len ten svoj „putinovský fetiš“ a nezostali trčať pri posvätnom presvedčení, že bez nás a nášho súhlasu sa nič na svete nehne. Bez Západu sa toho už dnes vo svete hýbe dosť na to, aby sme zostúpili zo slonovinovej veže a začali svoju zaslepenú ideológiu a určitý prežívajúci neokolonializmus nahrádzať niečím reálnym. Inak aj s tými svojimi hodnotami, ktoré však ani sami nedodržiavame, skončíme ako ten, kto „chvíli stál a už stojí opodál“... Teda, my už tak končíme, ale stále to môže byť aj oveľa horšie.

Na Ukrajine asi nebudú veľmi bohaté Vianoce. Aký rok prežila? A k akému vyústeniu blížiacich sa volieb smeruje? Mimochodom, ako sa asi bude v histórii spomínať na prezidenta Porošenka?

Ukrajinský rok bol zhruba rovnaký ako pár predchádzajúcich postmajdanovských rokov: do EÚ a NATO ich nikto neberie, MMF a spol. im ďalej dávajú miliardy, aby mali z čoho splácať dlhy, takže sa zadlžujú na entú ďalej, ľudia ďalej mieria za prácou do zahraničia a domáci politici sa chystajú, že si pôjdu po krku vzhľadom na blížiace sa prezidentské voľby, takže si ešte užijeme špiny, o ktorej nik zvonku nemal ani potuchy. Skrátka klasika plus. V stredu sa písalo, že vraj aby reč nestála, tak chystajú ďalší „kerčský incident“, teda že chcú vyslať do Kerčského prielivu ďalšie svoje vojnové lode. Nie je jasné, či tentoraz hodlajú požiadať Rusov o oficiálne povolenie preplávať až do Azovského mora alebo či je v pláne nechať si tie lode zasa zhabať a námorníkov zajať, ale americký „miestodržiteľ“ Volker oficiálne vyhlasuje, že žiadne predĺženie „vojnového stavu“ nebude, takže si myslím, že to azda tentoraz bude pokojné a bez emócií. Ale jeden nikdy nevie.

A ako sa bude spomínať na Porošenka? Neviem, ale zrejme ako na všetkých ostatných prezidentov nezávislej Ukrajiny. On predsa ten marazmus nenaštartoval, len ide v koľajach, ktoré mu vykorumpovali jeho predchodcovia. Fakt, že Ukrajina medzitým stratila Krym a s Donbasom to tiež nevyzerá dobre, je, samozrejme, problém, ale že by bol plne Porošenkovým problémom, tak to sa mi nezdá. Dostal sa na čelo štátu v zložitej situácii a neviem, čo si myslel, že dokáže, ale nedokázal vôbec nič.

Petro Porošenko

Petro Porošenko  Zdroj: TASR

Aj tento rok stratilo Česko v Afganistane svojich vojakov. Napriek tomu tam zostáva. Odborníci, napríklad generál Andor Šándor, čoraz jasnejšie hovoria, že čisto vojensky túto krajinu nemožno udržať. Akú radu by ste dali veľmociam do budúceho roka, aby sa priblížili k vyriešeniu vlečúceho sa konfliktu?

Prečo by som mala radiť veľmociam? USA už predsa naplno rokujú s Talibanom, chceli by mier do budúceho apríla, ale to sa zrejme nestane, pretože Taliban pri rozhovoroch vystupuje z pozície silnejšieho a možno aj víťaza, a tak je to on, kto si diktuje podmienky. Na posledných rozhovoroch v Katare teraz Američania Talibanu ponúkli polročné prímerie a dokonca aj kreslá v prechodnej vláde v Kábule. To znamená, že už sú ochotní odpísať „kábulskú vládu“ aj prezidenta, ktorých si tam sami dosadili. To by sa dalo rovno nazvať „kapitulácia“ a príprava pôdy na odchod, ktorý by nebol vnímaný ako fakt trápna prehra, ale ako „výsledok politického prechodného procesu“.

Osobne mi z toho však vyplýva jedno naozaj hrozné zistenie – Američania vôbec nepočúvajú našich bojachtivých politikov, ktorí by chceli v Afganistane bojovať ďalej. Nielen osemnásty rok, ale aj devätnásty, dvadsiaty, dvadsiaty piaty. Jednoducho navždy, pretože v Afganistane sa predsa bojuje „proti terorizmu“ a skoro aj o Prahu, no nie? Ale keď nepočúvajú Američania, tak komu to potom tí naši politici „naprieč spektrom“ asi tak vykladajú? Teda, ak to nehovoria len tak, pre srandu králikov.

Čakajú nás voľby do Európskeho parlamentu. Liberálno-integračné sily EÚ už dopredu hlásia, že ich ovplyvní Rusko. Ako keby si už títo páni, napríklad aj pod vedením Emmanuela Macrona, neverili, že si udržia svoje európske pozície. K čomu smeruje politický diskurz v Európe roku 2019, nielen očami volieb do EP? Nastane veľký obrat európskej politiky a nástup ľudí, ako je Matteo Salvini alebo Marine Le Penová?

Voľby do Európskeho parlamentu budú až za pol roka, a ak niekto už dopredu svoju prehru zvaľuje na Putina, tak je to zábavné. Keby ho nemali, museli by si ho vymyslieť. Ale už len fakt, že priznávajú prehru takto dopredu, má svoju významnú vypovedaciu hodnotu. Uvidíme, čo bude s Európou v budúcom roku. Na jednej strane je očividné, že sa posilňujú najrôznejšie trendy, ktoré v Bruseli považujú za „fuj“, na druhej strane tie trendy v jednotlivých krajinách nie sú zase až také zhodné, aby podľa mňa mohol vzniknúť nejaký mohutný prúd pretvárajúci EÚ. Koniec koncov, nacionalizmy z rôznych krajín sa síce môžu zhodnúť na postoji k EÚ, ale už len z podstaty musia do určitej miery ísť aj proti sebe navzájom. A priznajme si, prosté vymedzovanie sa proti niečomu, v tomto prípade proti Bruselu a EÚ, je z programového hľadiska dosť málo. Vami spomenutí politici síce určite vplyv mať budú, ale mňa osobne viac zaujíma, kam až sa dostane hnutie „žltých viest“, myslím tým nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Dezorganizované hnutie zdola, ktoré zrazu, po mnohých rokoch, zisťuje, že aj tí bezmenní majú svoju nezanedbateľnú silu.

Vraj bude v roku 2019 ekonomická kríza. Čo s tým? A či bude, alebo nebude, čo našej časti sveta zaželať?

Neviem, či bude kríza, ale keď už bude, tak čo s tým asi tak narobíme? Namieste je prosté želanie, nech to všetko nejako a v relatívnom zdraví – telesnom aj duševnom – prežijeme. A keby sme si v budúcom roku dokázali navzájom menej nadávať a menej sa nenávidieť, bolo by to skvelé.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Cenzúra! Je to inak. Tereza Spencerová k útoku na Novom Zélande aj k Erdoganovi

0:00 Cenzúra! Je to inak. Tereza Spencerová k útoku na Novom Zélande aj k Erdoganovi

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „My sa síce vojensky hrnieme do moslimských krajín, ale prinajmenšo…