Pokojne by nám povedali, akých zločincov sme si tu vzali. Ale našich politikov to nezaujíma, hlási Tereza Spencerová zo Sýrie, kam sa vracajú utečenci

9.12.2017 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ V Európe je veľa „utečencov“, ktorých v Sýrii radšej nechcú prijať späť, dozvedela sa analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová v Damasku a iných mestách Sýrie. Zasvätene okomentovala aj najnovšiu diplomatickú aktivitu USA, ktorá vyvoláva hnev a zlobu nielen v arabskom svete.

Pokojne by nám povedali, akých zločincov sme si tu vzali. Ale našich politikov to nezaujíma, hlási Tereza Spencerová zo Sýrie, kam sa vracajú utečenci
Foto: TASR
Popis: Sídlo Európskej komisie v Bruseli

Donald J. Trump už dal najavo, ako to myslí so stabilizáciou Blízkeho východu: rozhodol sa uznať Jeruzalem ako hlavné mesto Izraela a dokonca tam presunúť americkú ambasádu. To zákonite naštvalo Palestínčanov, ktorí to berú ako legitimizáciu izraelskej okupácie. Pohoršenie dávajú najavo predstavitelia európskych krajín, naopak spokojný je napríklad Geert Wilders. Hamas vyzval na nové povstanie, tzv. intifádu. Čo to DJT robí? Ako sa to rýmuje s jeho proklamovaným cieľom zachovať na Blízkom východe mier? Je správna úvaha, že ak sa „svetový líder“, teda vedúca veľmoc, bude správať takto, tak za chvíľu zistí, že už nemá koho viesť, teda že USA už kráčajú samy?

Už niekoľkokrát sme si tu hovorili, že Palestína, Tibet, Krym, Kosovo a ďalšie podobné „horúce“ témy sú v skutočnosti témami už dávno vyhasnutými a vyriešenými, len sa to málokto bojí priznať nahlas. Palestínska Palestína sa dnes rozkladá na necelých 11 percentách územia pôvodne určeného OSN. Niekoľko palestínskych ostrovčekov utopených v izraelskej okupácii. Skrátka, realita je taká, a tváriť sa, že bude iná, je zbytočné pokrytectvo. Alebo má azda niekto poruke funkčný a uskutočniteľný plán, ako donútiť židovských kolonistov, aby sa z okupovaných arabských území stiahli? Buďme realisti. A to isté platí aj pre Trumpovo rozhodnutie v otázke Jeruzalema ako hlavného mesta židovského štátu.

V skutočnosti totiž na realite nič nemení – palestínsky štát bude mať k svojmu vzniku aj tak ďaleko s Trumpom alebo bez Trumpa a beztak zostane len na papieri. Z tohto pohľadu síce chápem naštvanie Palestínčanov, ktorí prichádzajú o posledné zvyšky aspoň teoretických nádejí, ale súčasne zo skúsenosti viem, že tí realistickejší z nich už dávno vedia, že ich kauza je „pochovaná“. A vedia to napokon všetci, ktorí sa teraz na Trumpa tak vrhajú, či už Nemci, alebo Francúzi, alebo „tí z Bruselu“. Ktosi im jednoducho berie „hračku“, na ktorej sa mohli bezbolestne a bez rizika „morálne vyžívať“, tak sú naštvaní, ale diplomatické styky s USA pre to, samozrejme, neprerušia. Sme teraz len svedkami obrovskej vlny medzinárodného pokrytectva.

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť dvojakosť palestínskej otázky na Blízkom východe. Drvivá väčšina tamojších režimov si po dekádach postupujúcej izraelskej okupácie palestínskych území zvykla používať tento problém ako všeobecne rétorickú palicu proti Izraelu, čím doma svojim občanom pravidelne ukazovala, ako sa „chápe“ za „svojich bratov“, ale bez toho, aby v skutočnosti pre Palestínčanov vôbec pohla prstom. Koniec koncov, ak by sa Palestína vyriešila, museli by si vymýšľať nové zámienky, a to už si vyžaduje duševnú prácu a námahu. A čo s tými tisíckami absolventov diplomatických akadémií, ktorí promovali z „boja za Palestínu“ a nič iné ani nevedia?

Na rozdiel od vládnucich arabských režimov „arabská ulica“ brala osud Palestíny oveľa vážnejšie, akoby za svoj. A to je situácia, v ktorej môže Trumpova „jeruzalemská akcia“ napáchať nezmerné škody, predovšetkým samotným Spojeným štátom. Obyvatelia štátov ovládaných ešte proamerickými režimami – mám na mysli napríklad Saudskú Arábiu alebo skorumpovaný režim v Jordánsku, kde palestínski utečenci od čias al-Nakbu a ich potomkovia tvoria až polovicu všetkých obyvateľov (požadujúcich aktuálne uzavretie americkej ambasády v Ammáne) – môžu teraz svoje krajiny citeľne destabilizovať. Stačí, keď vstanú od svojich počítačov a sociálnych sietí, keď im už „lajkovanie“ bude pripadať málo. A vyjdú na výzvu Palestínčanov z okupovaného Západného brehu Jordánu alebo zo zablokovanej Gazy do ulíc rozpútať dni hnevu. Ale súčasne pritom v očiach Blízkeho východu nutne posilnia svoje postavenie všetci, ktorí sa v poslednom čase Spojeným štátom, Izraelu a ich miestnym vazalom vzpierajú – teda taká Sýria, Irán, libanonský Hizballáh, do určitej miery Irak, novo aj jemenskí rebeli, ktorí odmietajú akékoľvek kompromisy zoči-voči už viac ako dvom rokom saudsko-amerického bombardovania. A k tomu, samozrejme, treba pridať aj Rusko s Čínou.

Ak chcel Donald Trump uznaním Jeruzalema ako izraelskej metropoly naplniť svoj sľub, ktorý dal vlani vplyvnej americkej židovskej loby, a získať si tak na domácej scéne nový supervplyvný „backing“, tak na Blízkom východe za to zaplatí zrýchlením straty amerického vplyvu. Možno tým však Trump vedome zabil dve muchy jednou ranou, pretože neraz vyhlasoval, že Blízky východ je zložitý, komplikovaný, neprehľadný a USA v ňom už dávno uviazli a mali by z neho beztak radšej čo najrýchlejšie odísť. America First, tak prečo sa ďalej moriť a utápať miliardy kdesi, kde aj tak nezvíťazia.

Uvidíme, čo bude ďalej.

Práve ste sa vrátili z ďalšej cesty do Sýrie. Banálne povedané, čo zaujímavé ste za tento týždeň videli? Čitateľov z vášho zatiaľ posledného líčenia zaujala veta, že tých „neveriacich“ Rusov majú Sýrčania vlastne pomerne radi, pretože im nevnucujú žiadnu formu islamu. Tak teda... Čo ste „nevnímali“ z prostredia, v ktorom ste sa pohybovali, aké sú aktuálne názory na Európu, Trumpove USA, Rusko alebo dokonca aj Českú republiku?

Ak som to formulovala tak, ako to citujete, musím sa k tej formulácii vrátiť. Sýrčania nemajú radi Rusov „pomerne“, ale v úplne drvivej väčšine, pretože bez ich vojenskej pomoci by už dnes v Damasku aj vo zvyšku inak celkom modernej krajiny panoval islamský stredovek. V porovnaní s Iránom, v ktorého oficiálnom názve je tá „islamská republika“, je ruské „bezverectvo“ potom len ďalšou výhodou, prinajmenšom v očiach mladších Sýrčanov. Väčšina z tých, s ktorými som hovorila, by islam bez akýchkoľvek výčitiek rovno zakázala alebo nejako zrušila, pretože si v uplynulých šiestich rokoch na vlastnej koži vyskúšala, čo všetko sa v jeho mene môže odohrať. Ale, ruku na srdce, keď napríklad al-Káida alebo Daeš pod islamistickými zástavami napĺňajú svoje čierne vízie, v skutočnosti tým len realizujú politiku, ktorá vychádza zo Saudskej Arábie a ďalších monarchií Perzského zálivu, pričom islam je v tomto prípade skoro „nevinne“, pretože je skôr len nástrojom na presadzovanie partikulárnych politických a ekonomických záujmov.

Zaujímavé však je, že ruských „neznabohov“ veľmi úspešne dopĺňajú oddiely čečenskej alebo ingušskej vojenskej polície, ktorá nastupuje v oslobodených islamských vidieckych oblastiach a na rozdiel od „bežných“ vojakov má cit pre náboženské vyznanie miestnych. Skrátka, na rozdiel od „neveriacich“ vojakov si neuťahujú z miestnych, ktorí idú napríklad aj po oslobodení od Daeša na modlitbu do mešity. A v mieste potom panuje väčší pokoj. Je to jednoducho oveľa komplexnejší obrázok...

Nemala som pritom z miestnych pocit, že by sa nejako utápali v politologických diskusiách a neustále pilovali svoje názory na USA alebo EÚ. Je vcelku jasné, že po tom, čo prežili, Západu príliš neveria, ale aj v sýrskom parlamente zaznievajú hlasy, podľa ktorých by bolo najlepšie aspoň vo vzťahu s Európou, ktorá sa do toho všetkého nechala Američanmi „len“ poslušne zatiahnuť, urobiť hrubú čiaru a „čo sme si, to sme si“. Poďme začať od nuly. Nie sú to veľmi početné názory, ale sú, čo vo mne vyvoláva celkom príjemný dojem, že sýrsky parlament nie je len jedna veľká kolektívna Asadova bezmyšlienkovitá pečiatka. A mladí Sýrčania medzitým pokojne nosia tričká s americkými alebo všeobecne západnými symbolmi, čo napovedá, že očividne nespájajú popkultúru s agresívnou politikou Washingtonu.

A s tou Českou republikou. Keď vás na ulici ako „bledú tvár“ niekto osloví, rovno sa pýta, či ste z Ruska. Keď odpoviete, že z Česka, v deviatich prípadoch z desiatich im potom na očiach vidíte, že netušia, o čom je reč. Niektorí pookrejú pri upresnení „Československo“, ale nakoniec dodajú niečo ako: „Hlavne, že nie si z Ameriky...“

Začína sa hovoriť o angažmáne Číny v Sýrii. Či už o vojenskom, alebo ekonomickom. O čo presne, prosím, vlastne ide?

Všimla som si, že sa až do českých médií dostala informácia o tisícoch čínskych vojakov, ktorí mieria do Sýrie likvidovať tamojšie oddiely zložené z čínskych islamistických Ujgurov. Bohužiaľ sa to stalo až vo chvíli, keď tieto správy poprela Sýria aj Čína, takže tému „čínskeho vojenského angažmánu“ môžeme zrejme pokojne vyškrtnúť. Koniec koncov Ujgurov, ktorí utekajú z prehratých bojov v Sýrii, už dlhšie „zbiera“ susedné Turecko a promptne ich odovzdáva Číne. Netreba sa preto trmácať až do Sýrie.

Čínska rola je skôr ekonomická. V Číne sa už konalo pár „sýrskych veľtrhov“, na ktorých zástupcovia tisícov čínskych firiem posudzovali projekty v rámci rekonštrukcie Sýrie, pričom Peking už garantuje na tieto projekty úvery. Damask sa vraj pre zmenu hodlá čo najrýchlejšie napojiť na železnicu až do Číny a stať sa súčasťou novej Hodvábnej cesty. Uvidíme, ako to bude „odsýpať“.

Utečenci utekajú pred vojnou, oznamujú nám pravidelne neziskové organizácie. Ako to je s prebiehajúcim alebo zamýšľaným návratom Sýrčanov do vlasti, ktorá sa, ako tvrdíte, čiastočne upokojuje? Vracajú sa? Chcú sa vracať, či už tí v Jordánsku, alebo Turecku, alebo tí v EÚ? Bude o nich postarané, keď namiesto svojich domov nájdu ruiny? Má vláda Sýrie pokoj na vytváranie programov, ktoré im aspoň trochu pomôžu?

Situácia sa upokojuje. To netvrdím ja, to je fakt. V tzv. funkčnej Sýrii, teda v západnej časti krajiny, kde je najviac miest i obyvateľov a ktorá je pod kontrolou Asadovho režimu, sa bojuje ešte na niekoľkých miestach v provinciách Hamá a Homs, ale ďaleko od najhustejšie obývaných oblastí. Podľa damaskej vlády aj OSN sa do svojich pôvodných domovov tento rok vrátilo vyše milión ľudí, pričom, samozrejme, najväčší diel pripadá na Aleppo, veľkomesto, ktoré bolo z rúk al-Káidy oslobodené na konci minulého roka. Vracajú sa pritom nielen vnútorní migranti z iných oblastí Sýrie, ale aj ľudia z Turecka alebo Libanonu.

Je otázkou, čo s týmto trendom urobí najnovší nemecký nápad vyplácať utečencom tritisíc eur, ak sa sami zoberú a vrátia sa do vlasti. Hovorila som o tom so sýrskym ministrom pre otázky národného zmierenia Alim Hajdarom. Vyjadril ochotu prijať všetkých utečencov, ktorí sa však neprevinili žiadnymi vojnovými zločinmi, spoluprácou s teroristami, financovaním teroristov a tak podobne. Problém je v tom, že z jeho výrokov som pochopila, že takých ľudí, ktorí sú nejako spätí s terorizmom, je v Európe veľa.

A do Sýrie, kde by ich čakal súd a trest, sa za nejaké tri tisícky eur rozhodne nepohrnú. A aj keby sa hrnuli, tak ich Sýria odmietne a nechá ich „nám“, keď už sme si ich raz vzali. Má o nich vraj celkom dokonalý prehľad, a keby EÚ nevyhlasovala proti Sýrii sankcie a nerušila diplomatické a iné styky, pokojne by sa o svoje informácie vraj aj podelila. Ale EÚ asi nemá záujem vedieť, kto z radov sýrskych migrantov je alebo nie je terorista, pretože s Damaskom odmieta ďalej komunikovať. A potom sa nutne v európskych médiách objavujú „prekvapené“ správy, že ten či onen Sýrčan tam či onam v Európe plánoval teroristický útok... Bizarná situácia. Mimochodom, Ali Hajdar je ako minister členom opozičnej strany, ktorá však, samozrejme, „bojuje“ len politickými prostriedkami. Veľmi zaujímavý človek. Teroristi mu pred pár rokmi zavraždili syna... Rozhovor s ním na tému migrácie, národného zmierenia alebo napríklad Kurdov plánujem zahrnúť do najbližšieho tlačeného čísla literárok, ak by mal azda niekto záujem.

A čo sa týka vašich otázok vo veci starostlivosti o navrátilcov. Nie je to také jednoznačné. Napríklad v Aleppe sýrsky štát zničené oblasti do určitej miery začal sanovať, ale hlavná ťarcha návratu spočíva na ľuďoch samotných. A ich túžba vrátiť sa a znovu sa postaviť na nohy je až neuveriteľná. V Homse pre zmenu nechávajú zničené okrajové štvrte ležať ladom a stavajú nové štvrte na iných miestach s tým, že ruiny odpracú, až bude viac času a pokoja. Chcem povedať, čosi sa, samozrejme, pre navrátilcov robí, ale sýrsky štát je po šiestich rokoch vojny finančne na kolenách, takže čakať od neho nejaké zázraky sa asi nedá. Na druhej strane tým však o to viac vystupuje na povrch životaschopnosť a vytrvalosť tých, ktorí sa vracajú domov a začínajú všetko budovať od nuly... Veria, že už navždy.

Dosluhujúci nemecký minister zahraničia Sigmar Gabriel uviedol, že by sa Nemecko malo emancipovať od Spojených štátov, napríklad v otázke vzťahov s Ruskom. Je to signál dezintegrujúcej sa moci USA v Európe? A pokiaľ ide o Rusko či skôr Ukrajinu, nedá sa nespýtať na poskakovanie Michaila Saakašviliho na streche domu v Kyjeve, odkiaľ ho vzali ozbrojené zložky, z rúk ktorých ho vzápätí vyslobodili jeho ľudia... Je to len cirkus alebo to znamená zmenu situácie na Ukrajine?

Neviem, či možno Gabrielove slová vnímať ako signál čohosi, pretože v podobnom duchu sa vyjadruje už najmenej dva-tri roky a stále sa nič nedeje. Slová sú fajn, zvlášť tie, ktoré odmietajú eskaláciu v medzinárodných vzťahoch, ale kým nenastúpia činy, sú to stále len slová.

Sigmar Gabriel

Sigmar Gabriel Zdroj: TASR

Zato „Mišo na streche“ je úplne iná groteska. Ukrajina v každodennej praxi, v ktorej je možné čokoľvek. Vymyslite si tú najväčšiu blbosť a potom už len čakajte, kým ju tí „naši demokrati“ na Ukrajine nepretavia do reality. Len by som nesúhlasila s vaším názorom, že Saakašviliho z policajnej dodávky vyslobodili „jeho ľudia“. Dnes je na Ukrajine každý politik v opozícii proti Porošenkovi, ale nikto z nich nemá natoľko veľkú dôveru obyvateľov, aby sa mohol stať skutočným lídrom opozície. Súčasne pritom platí, že proti Porošenkovi stojí aj 80 percent ukrajinskej spoločnosti, čo znamená, že nech už urobí prezident čokoľvek, okamžite sa zjaví „ľud“ a všetko mu rozdupe. Z toho vyplýva, že dav nezachraňoval „svojho Saakašviliho“, ale hlavne chcel prekaziť plány Porošenkovho mocenského centra. Čiže pokojne by z dodávky vytiahli aj Marťana, Porošenkovi natruc. A štát, ktorý má legálny monopol na násilie, sa ho bojí použiť. Alebo už ani nemá silu.

Je paranormálne sledovať, ako sa na Ukrajine jedno „americké aktívum“, Porošenko, snaží zraziť iný „americký káder“, Saakašviliho. A Washington do toho odkazuje niečo ako: „Chlapci, hlavne pokojne, bez násilia a trestov.“ Nie je to zmena situácie na Ukrajine, len to odhadzuje všetky ružové okuliare a odhaľuje realitu až na dreň. A Porošenko počúva, pretože síce vydal rozkaz na Saakašviliho zatknutie, ale polícia ani tajná služba ho v stanovom mestečku pred parlamentom „nevedia nájsť“. A Saakašvili sa medzitým sťažuje na to, že chcel už niekoľkokrát vstúpiť do priľahlého hotela Kyjev, aby sa tam po dvoch-troch dňoch mrznutia vonku vykúpal, ale personál hotela ho vraj nepustil dnu. Z toho tak nejako vyplýva, že livrejovaný vrátnik má oveľa viac fištrónu než celá ukrajinská tajná služba... Vtipné.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Neviem. Vykúpe sa Mišo, ktorý pri svojom ťažení za „demokraciou“ v Kyjeve podľa všetkého prechladol a dostal nádchu, nevykúpe...?

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Tereza Spencerová: Viete, že EÚ odsúhlasila nové prachy pre Afriku? Celé sa to rúca. Hnusné Rusko? Je to inak

0:00 Tereza Spencerová: Viete, že EÚ odsúhlasila nové prachy pre Afriku? Celé sa to rúca. Hnusné Rusko? Je to inak

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Všimli ste si, že EÚ sfunkčnila ,európsky mierový fond‘ pre subsah…