Podfuk prebil podfuk. Pravý dôvod vojny. Tereza Spencerová robí poriadok po týždni plnom všetkého možného

0
Na snímke odpálenie striel Tomahawk z americkej vojnovej lode USS Ross (Autor: TASR)

Mnohým sa zdá, že za uplynulý týždeň sa svet zbláznil. Donald J. Trump, ktorý hlásal, že na poli zahraničnej politiky bude mimoriadne zdržanlivý, nechal minulý piatok odpáliť na sýrsku leteckú základňu 59 striel Tomahawk. Pravda, skoro nič netrafili. Ale od tej chvíle sa objavujú špekulácie, prečo to urobil: Chcel naozaj potrestať zlého Bašára Asada za „chemický útok“? Je to začiatok väčších amerických akcií v Sýrii, aj keď to americká verejnosť nechce? Bola to taká „propagačná strela“ pred rokovaním Rexa Tillersona v Rusku? Alebo ho „spracovala“ dcéra Ivanka, ktorá podľa niektorých informácií nemohla zniesť pohľad na tie úbohé deti? Čo to, preboha, s drobným časovým odstupom bolo?

Tá Ivanka ako hýbateľka amerického raketového útoku, to ma naozaj pobavilo. A vlastne to svojím spôsobom len korunuje celý uplynulý týždeň, ktorý sa niesol v znamení akejsi ťažkej duševnej poruchy politikov a médií západnej časti sveta. Na chemický útok, ktorý bol podľa všetkého „false flag“ operáciou al-Káidy a tureckých tajných služieb, USA pohotovo – až veľmi pohotovo, teda predpripravene – reagovali útokom proti Sýrii, o ktorom dopredu informovali Rusov (a tým aj Sýriu a možno aj Irán), hlavne aby nespôsobili väčšie škody a nevyvolali skutočný konflikt. Jeden podfuk prebil druhý a západní politici nad tým ako poslušné pudlíky jasajú. A americkým médiám, ktoré až doteraz nenechávali na „ruskom agentovi“ Trumpovi ani suchej nitky, to stačí, aby oslavovali „zrod skutočného prezidenta“, ktorý to „Rusom natrel“. Človeku nad tým rozum stojí.

Neviem, či je to začiatok americkej agresie proti Sýrii, ale povedala by som, že nie. Súdim tak podľa premrštenej rétoriky západných politikov, ktorí sa aktuálne prebíjajú v súťaži o to, kto viac toho Asada zneuctí. Mimochodom, víťazom je už dopredu hovorca Bieleho domu Sean Spicer, ktorý sa rozhorčil tak, že analógiami s Hitlerom pekne nahlas a verejne poprel holokaust. To je takisto nepochopiteľné. Skrátka čím hlasnejšie a nezmyselnejšie slová, tým menej akcie, a čo viac, každá akcia môže v tejto chvíli, samozrejme, vyvolať reakciu a vojnu nielen so Sýriou, ale predovšetkým s Ruskom (a možno aj obchodnú vojnu s Čínou) a súčasne aj zvýšený príval utečencov do Európy.

Podľa mňa je dôležité, že si to prinajmenšom niektoré štáty EÚ uvedomujú. Američania si na stretnutie G7 prizvali Turkov, Saudskoarabov a Katarčanov, teda štáty, ktoré podporujú sunnitských teroristov nielen v Sýrii, ale všeobecne (stačí si spomenúť na odtajnené materiály o saudskoarabskom podiele na 11. septembri 2001) a z logiky veci zrejme stoja aj za chemickým útokom v Idlibe. Opierať sa o takých spojencov je podľa mňa dosť „chucpe“. Ale Katarčania si Západ jednoducho kúpia – len v Británii sľúbili v nasledujúcich piatich rokoch investovať ďalších päť miliárd dolárov. Aj Saudskoarabi sú zrejme ešte stále schopní si nás kúpiť, aj keď ich veľký mufti nedávno – po dvoch krvavých teroristických útokoch na koptské kostoly v Egypte – vyzval na zničenie všetkých kresťanských kostolov vo svete. A Turci, ktorým Západ ešte pred pár dňami nemohol prísť na meno a ktorí už zorganizovali chemický masaker pri Damasku v roku 2013, aby (márne) prinútili Obamu zvrhnúť Asada, teraz sami „vyšetrujú“ a tvrdia, že v Idlibe zabíjal sarin. A že bol sýrsky. Alebo lepšie, bol to Asadov sarin, ktorý si schováva doma pod kuchynkou linkou hneď vedľa leštidla na striebro. A basta! Žiadne ďalšie vyšetrovanie netreba.

A s takými partnermi chceli USA spolu s Britániou presadiť ďalšie sankcie proti Rusku, ale Taliansko a Nemecko im to prekazili. Čiže aj v tomto besnom týždni občas prebleskli zvyšky rozumu. Je ho však aktuálne tak málo, že nás to vôbec neoprávňuje hľadieť do budúcnosti s nejakým prehnaným optimizmom.

Pokiaľ ide o to rokovanie, DJT označoval sám seba za „vynikajúceho vyjednávača“. V americkom biznise to vrcholné rokovanie iste nespočíva v lichotení „vy máte takú krásnu kravatu“ alebo „ako to robíte, že ste taký skvelý?“. Skôr ide o tvrdý biznis spočívajúci v pritlačení protivníka k stene. Je to prípad postupu DJT voči Rusku? Môže vôbec myslieť vážne tú myšlienku „vyberte si medzi nami alebo Iránom a Asadom“? Myslí si vážne, že taká vec môže na Putina zabrať? A inak, opäť sa vynára scenár, podľa ktorého musí Bašár odísť do Európy pre plynovod, ktorý si vysnívali ropné monarchie zo Perzského zálivu, a Sýria mu akosi prekáža. A novinárka Markéta Kutilová dokonca tvrdí, že pravým dôvodom americkej akcie v Sýrii je snaha presunúť tam raketovú základňu z Incirliku. Môžete, prosím, posúdiť tieto dve teórie?

Neviem, do akej miery bude snaha „pritlačiť“ Rusko k stene úspešná alebo či práve to – a nie domáca popularita – bolo naozaj hlavným cieľom tých Tomahawkov. Súčasne však treba pripomenúť, že mnohé analýzy ruských think tankov už niekoľko rokov poukazujú na skutočnosť, že Bašár Asad – na rozdiel od svojho otca – nebol nikdy až takým veľkým priateľom Ruska, vždy bol skôr prozápadný a jeho vzťahy s Moskvou sa zlepšili len preto, že mu v určitej fáze vojny nikto iný neostal. S tým súvisia otázky, či vôbec stojí za to Asadov režim hájiť. A ak áno, tak do akej miery alebo za akú cenu? To znamená, že pre Rusko je teoreticky možno dôležitejšie udržať v Sýrii funkčný vládnuci systém než Asada samotného. Tá diskusia sa vedie dlhodobo a jej výsledok asi uvidíme až v praxi. Putin napokon v stredu akoby „nenápadne“ pripomenul, že hlavným cieľom ruskej vojenskej prítomnosti v Sýrii je zabrániť teroristom z Kaukazu v návrate do vlasti. A pochvaľoval si, že sa to aj darí. O Asadovi ani slovo.

Chápem, že Západ už do slovných, politických aj vojenských atakov proti Asadovi za uplynulých šesť rokov vojny investoval toľko energie, že mu jeho prípadné zotrvanie na čele štátu bude nutne a navždy pripomínať trápnu – a preto hlavne neprijateľnú – porážku. Chápem, že sa môže niekde v zákulisí rokovať o tom, že Asad odstúpi, čím by sa západný vlk nažral a systém v Sýrii bude ďalej fungovať aj bez neho, čo zase zachráni ruského barana. Čiže dokážem si predstaviť teoretickú možnosť, že Rusko si vyberie „medzi USA a Bašárom“. Pritom však platí, že bez Bašára Asada by súčasná Sýria implodovala, pretože žiadny iný potenciálny líder, ktorý by mal podporu drvivej väčšiny občanov krajiny a vedel ju z veľkej časti udržať pohromade a funkčnú, na obzore nie je ani vzdialene. A problémov by zrazu bolo oveľa viac, ako ich je dnes.

Veľmi zaujímavý Kennedyho text, ktorý argumentuje za plynovody z Kataru, je už vyše roka starý. Aj keď nevykresľuje plný obraz reality, katarský plyn cez Sýriu by aktuálne prekážal Rusku, ktoré posilňuje svoj podiel na trhu s plynom v Európe, pretože EÚ už odvolala všetky svoje námietky proti Nord Streamu 2 a Česká republika aj Slovensko vzápätí podpísali rámcové dohody o tranzite plynu… O presune leteckej základne z tureckého Incirliku sa v čase, keď sa Erdogan neustále vyhráža, že odtiaľ vyženie NATO aj USA, dosť špekuluje, ale sťahovanie do Kurdistanu je vhodným riešením pre súčasnosť, keď Kurdom americká pomoc a prítomnosť ladí s ich strategickými cieľmi. Ale v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti ultraľavicoví Kurdi zrejme s USA až tak „ladiť“ nebudú.

Čo vlastne Rusko hľadá v spojení s Iránom, Asadom a Hizballáhom? O čo by prišlo, keby náhodou Putin ustúpil, ako to od neho chce Tillerson? Teda ako sme hovorili, ak tú požiadavku myslí vážne. Inak Jaroslav Bašta vidí hrozbu „naozaj veľkej vojny“ medzi koalíciami „Západ a sunniti“ a „Rusko a šiíti“. Je to reálna hrozba? Znovu pripomeňme, že americká verejnosť striktne odmieta akýkoľvek ďalší zásah v Sýrii.

Irán, Sýria, Hizballáh a ďalšie – nielen šiítske, spomeňme napríklad Egypt alebo maršala Haftara v Líbyi – regionálne sily sú pre Rusko zaujímavé predovšetkým preto, že boli akosi „koalične voľné“ – Západ voči nim dekády používal knutu, respektíve rovno represie a mal ich neustále na muške, a tak nemuselo byť až také ťažké nájsť práve s nimi spoločnú reč a spoločnú platformu. Ako vidíme, pre rozhodný návrat Ruska na Blízky východ to bohato stačilo. Je jasné, že ich vzťahy sú vedené spoločnými záujmami „tu a teraz“, pričom si nemusíme nutne predstavovať nejaké pevné aliancie na večné časy, ale vznik bloku stojaceho proti Saudskoarabom a ďalším stredovekým sunnitským spojencom Západu je očividný. Či medzi nimi dôjde naozaj k veľkej vojne, to skutočne netuším, ale predpokladám, že skôr nie. Vo finále by totiž západné armády museli riskovať svoj krk za tmárskych feudálov, pretože ich vlastné armády vyzbrojené západnými zbraňami za stovky miliárd dolárov sú v lepšom prípade pochybné a samotné kráľovské rody si musia najímať žoldnierov, pretože svojim vlastným občanom nedôverujú. A napríklad taký boj NATO za záchranu Saudskoarabov, ktorí stále vnímajú ženy ako akési podradné živočíchy, by sa západnej verejnosti „predával“ fakt dosť ťažko.

Pokiaľ ide o rozhovory Lavrov – Tillerson, aký výstup z nich vidíte?

Je to len pár hodín a nie sú známe všetky podrobnosti, takže len stručne. Americký minister zahraničia sa v Moskve po piatich hodinách rozhovorov so svojím náprotivkom Lavrovom nakoniec na skoro dve hodiny stretol aj s Putinom. Tillerson následne ďalej trval na tom, že Asad „nemá v Sýrii budúcnosť“, aj keď hovoril o dlhodobom procese rokovaní, ktoré by k tomuto výsledku viedli, čo akoby evokovalo spomínanú tézu o nažratom vlkovi a zachránenom baranovi. Súčasne prejavil záujem obnoviť s Ruskom komunikačné kanály vojenské aj diplomatické, ktoré sa (asi) prerušili po tomahawkovom útoku v Sýrii, čo by, samozrejme, bol pozitívny krok. K tomu však obvinil Sýriu z použitia kazetových bômb, ktoré však vo svojich vojnách používajú aj USA, a Rusku vyčítal, že zasahovalo do minuloročných amerických prezidentských volieb. Lavrov potom neustále všetko popieral a vyčítal Spojeným štátom „ich“ Srbsko, Irak, Líbyu alebo Južný Sudán… Akoby cieľom celej ich tlačovej konferencie bolo všemožne zdôrazniť rozpory, ktoré sa medzi USA a Ruskom vôbec dajú nájsť či vymyslieť.

Rusko však – súčasne s Tillersonovými rozhovormi v Kremli – v Bezpečnostnej rade OSN vetovalo (už ôsmykrát) rezolúciu o Sýrii, teraz konkrétne požiadavku na prešetrenie okolností chemického útoku v Idlibe. Nesúhlasilo s tým, že rezolúcia odsudzuje jediného „obvyklého podozrivého“, teda Sýriu, a vôbec nepočíta s vyšetrovaním na mieste samotného útoku, ktoré Damask nemá ani pod kontrolou, teda v Idlibe, ktorý ovládajú al-Káida s Tureckom. Najprv dôkladne vyšetriť a potom prijímať rezolúcie, trvá na svojom stanovisku Rusko.

Takže výstupy z moskovských rokovaní naznačujú, že obe strany sa správali slušne a nepľuvali po sebe, ale zásadné rozpory nevyriešili, pokiaľ však vôbec bolo niečo také cieľom tejto cesty. Trump už Tillersona ocenil za „ohromujúcu prácu“, zatiaľ čo Rusko hovorí o tom, že vzťahy s USA sa rapídne zhoršujú. Uvidíme, čo bude ďalej.

Trochu zapadla správa, že v Mosule pri jednom nálete – nevie sa čom – zomrelo 200 ľudí naraz. Špekuluje sa, že to bol americký nálet a Američania to vyšetrujú. Sú teórie, že za to môže Daeš, pretože do tých bombardovaných domov dal výbušniny. Vy ste už minule porovnávali „chemický útok“ v Chán Šajchúne s dlhodobou americkou aktivitou v oblasti Mosulu… Ako sa vám to javí v tomto svetle?

No tak zomrelo ďalších dvesto ľudí, prepána! Koho to zaujíma, keď ich nezabil Bašár Asad?

Milan Syruček tvrdí, že celé to „divadlo“ slúži v skutočnosti len na zabavenie verejnosti a odpútanie pozornosti, pretože sa nám za chrbtom „pečie“ niečo veľké. Je to možné? Kommersant uvažuje, že tou „veľkou vecou“ má byť rusko-americká dohoda, čo urobiť so Severnou Kóreou. Alebo sa rysuje nejaká iná dohoda medzi veľmocami, ktorú DJT „podporil“ spomínaným obchodníckym spôsobom – na úvod rokovania zaútočíme a ukážeme svaly? A ešte upokojíme Johna McCaina. Je správna úvaha, že by sa DJT mohol s Putinom dohodnúť v zmysle „v Sýrii prevládnu USA a na Ukrajine si robte, čo chcete“? Že o Blízky východ sa Američania budú biť do posledného dychu, ale Ukrajina je pre nich pasé?

Možno sa niečo pečie, možno nie. Najdôležitejšia sa mi teraz zdá skutočnosť, že Trump sa pre domáce americké publikum zbavil nálepky „Putinov agent“, ale keď jeden hoax prebije iným hoaxom, aby si vylepšil domáci imidž, bude to v skutočnosti fakt skvelý a schopný agent.

Nie, vážne. Veľmi nechápem ten prípadný „deal“ medzi USA a Ruskom o Severnej Kórei, pretože by som skôr čakala, že to bude téma pre „regionálne príslušnejšiu“ Čínu, aj keď je pravda, že zatiaľ čo ku Kórejskému polostrovu mieri americká flotila, ruský krížnik už zakotvil v juhokórejskom (!) Pusane. Ale možno sa len Rusi snažia k veci „primotať“, aby sa tak stali účastníkmi rokovania a mohli Američanom prípadne robiť rôzne kaprice – napríklad za Sýriu. Ale to fakt len špekulujem.

A nechápem, prečo by malo Rusko púšťať Sýriu výmenou za Ukrajinu. Čo by z toho v súčasnosti malo? Akože vymení pozíciu na Blízkom východe, teda v strategickej oblasti pri bránach Európy, zradí svojich spojencov v Iráne, Libanone, Egypte a inde, do budúcna tým získa imidž nespoľahlivého a zradného partnera a výmenou za to dostane „zjedený“ a skorumpovaný ukrajinský krám plný jurodivých ultranacionalistov s penou na ústach? Zatiaľ si tieto svoje „demokratické ukrajinské výdobytky“ musí platiť Západ, ktorý je už – po troch rokoch – „ready“ vpustiť milióny Ukrajincov do Európy v rámci bezvízového styku; myslím si, že to Rusku musí tak trochu škodoradostne vyhovovať. Možno by Západ taký obchod – teda Blízky východ za Ukrajinu – rád videl, ale neverím, že to tak dopadne. To by Západ musel prihodiť ešte niečo obrovské, čo si dnes ani nedokážem predstaviť. Vlastne sa ponúka otázka, čo Západ môže aktuálne ponúknuť, aby to bolo pre Kremeľ fakt zaujímavé.

Na záver hlúpa otázka, ale nemôžem si ju odpustiť: Ako sa to všetko podľa vás skončí? Čo všetko sa za uplynulý týždeň zmenilo?

Osobne si myslím, že v uplynulom týždni sme boli v medzinárodných vzťahoch svedkami obrieho PR cvičenia, ktoré v skutočnosti nič nezmenilo. Len USA predviedli niekoľkokrát obrat o 180 stupňov, každý tamojší činiteľ – či už ide o Trumpa, Tillersona, veľvyslankyňu pri OSN Haleyovú, alebo šéfa Pentagónu Mattisa – hovorí niečo iné a vo finále sa v tom ani čert nevyzná. Ak im to vydrží ešte mesiac – dva, tak už všetci prestanú brať USA vážne – nečitateľná veľmoc však bude mať šťastie, že ju väčšina európskych „spojencov“ (sluhov) bude verne nasledovať v každodenných vrtochoch. A pre srandu králikov začne byť aj Európa. Teda ona už pre srandu králikov nejaký čas je, ale ešte sa to zhorší.

Ak z nás náhodou nezostane len kôpka rádioaktívneho popola, čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať? Oblohu?

Obloha je dobrý tip: ak sa vyhnete svetelnému smogu, môže byť pohľad na hviezdy upokojujúci až povznášajúci. Človek by mohol aspoň na chvíľu snívať o tom, či niekde náhodou neexistujú zmysluplnejšie svety. Tu na Zemi totiž bude ďalej „dusno“, ale mňa osobne bude napríklad zaujímať, či sa Tillersonov niekdajší zamestnávateľ, ropný koncern ExxonMobil, po jeho návšteve v Moskve „náhodou“ pomaly nevracia za kšeftom do ruskej Arktídy…

- Reklama -