Prečo dochádza k súčasným násilnostiam v Izraeli?
Súčasná eskalácia násilnosti v Jeruzaleme a na Západnom brehu Jordánu je nepochybne súčasťou doposiaľ nevyriešeného izraelsko-palestínskeho konfliktu. Medzi hlavné prejavy násilnosti medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi patria teroristické útoky namierené či už proti civilistom, alebo bezpečnostným zložkám. Tieto násilnosti majúce svoj pôvod hlavne v palestínskom prostredí, ktoré nie je ochotné akceptovať izraelskú prítomnosť v regióne, zahŕňajú útoky strelnými či bodnými zbraňami, úmyselné zrážanie ľudí autami, ohadzovanie áut kameňmi či zápalnými bombami.
Organizuje to niekto?
Útoky sú médiami často nesprávne označované ako izolované prejavy individuálneho terorizmu. Toto označenie sa zhoduje s diskurzom na palestínskych sociálnych sieťach, ktoré násilné incidenty vykresľuje ako výsledok osobnej a spontánnej iniciatívy jednotlivých útočníkov, a to aj napriek tomu, že útočníci sú často členmi teroristických buniek Hamásu alebo majú podporu zo strany ozbrojeného krídla Fatahu, alebo iných teroristických organizácií ako napríklad Palestínsky Islamský džihád.
Príkladom môže byť teroristický útok z prvého októbra, keď bol židovský manželský pár počas jazdy v aute zastrelený pred očami svojich štyroch detí. Spravodajská služba Šabak, izraelská armáda a polícia napokon o niekoľko dní zatkla päť členov nábuluskej bunky Hamasu. Pre Hamas je existencia Izraela neprijateľná a dokazuje to aj svojimi násilnými činmi a nenávistnou antisemitskou propagandou.
Takže nejde o prácu jednotlivcov?
Hoci mnohé z teroristických útokov (najmä tie s bodnými zberňami) sú prácou jednotlivcov, ich vysoký počet jasne indikuje, že ide o fenomén, ku ktorému dochádza v určitom kontexte. Významným faktorom v tomto zmysle je nepriateľská atmosféra, ktorú svojimi nenávistnými a antiizraelskými vyjadreniami vytvárajú vedúci predstavitelia Palestínskej samosprávy v Ramaláhu. Podnecovanie k útokom voči Izraelčanom a Židom nie je ničím novým, no zintenzívnilo sa najmä po júlovom podpaľačskom útoku na dva domy v palestínskej dedine Duma na Západnom brehu, pri ktorom zomreli traja Palestínčania.
Odvtedy prezident Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás a ďalší predstavitelia vedú bezprecedentnú kampaň proti Izraelu a hlavne proti židovským osadníkom na Západnom brehu, hoci identita vykonávateľov podpaľačského útoku nie je známa a doteraz neboli chytení. Palestínski lídri obvinili izraelskú vládu z páchania „vojnových zločinov“ a bežným Palestínčanom povedali, že podpaľačský útok bol v skutočnosti súčasťou izraelskej konšpirácie proti všetkým Palestínčanom. Mnohí politickí predstavitelia následne sľubovali „odvetné opatrenia“ proti Izraelu.
Akú úlohu v tom hrajú médiá?
Najvýznamnejšiu hrajú tie, čo sú kontrolované Palestínskou samosprávou. Dlhé mesiace využívali tému Chrámovej hory a „ohrozenia“ mešity al-Aksá na démonizovanie Židov, ktorí sa majú údajne snažiť zmeniť „status quo“ (právo moslimov modliť sa v mešite al-Aksá a sloboda návštevy pre všetkých ľudí bez ohľadu na ich vieru), zbúrať islamské svätyne na Chrámovej hore a postaviť tam miesto nich Tretí chrám. Viac ako akákoľvek iná téma, je to práve Chrámová hora, ktorá stelesňuje izraelsko-palestínsky konflikt a kontradiktórne záujmy mnohých aktérov. Dvaja Palestínčania, ktorí dobodali svoje obete minulý týždeň v Jeruzaleme chceli zabiť Židov, pretože verili, že toto je jediný spôsob ako zastaviť Židov pred „znesväcovaním“ a „špinením“ Chrámovej hory.
Okrem slovného podnecovania z vysokých miest v palestínskej samospráve ku zabíjaniu Židov, inou formou motivácie je aj fakt, že palestínska samospráva platí „výslužky“ palestínskym teroristom.
Neprehnali to Izraelci, keď zakázali vstup Palestníncom na Svätú horu? Je táto situácia výnimočná?
Zákaz vstupu sa netýkal všetkých Palestínčanov. Izraelská vláda sa vzhľadom na bezpečnostnú situáciu a možné riziká rozhodla na dva dni obmedziť prístup do Starého mesta Jeruzalem a Chrámovú horu pre palestínskych mužov mladších ako 50 rokov, ktorí v danej oblasti nebývajú alebo nepracujú. Nejde o výnimočnú situáciu. V minulosti bol niekoľkokrát obmedzený prístup pre palestínskych moslimov. Ide predovšetkým o piatkové modlitby, po ktorých často dochádza k násilnostiam medzi izraelskými bezpečnostnými zložkami a moslimskými radikálmi. Napríklad vo februári 2014 došlo k podobnému vekovému obmedzeniu, keď islamskí radikáli podpálili izraelskú vlajku na Chrámovej hore, začali hádzať kamene na prítomnú izraelskú políciu a snažili sa založiť požiar v blízkosti Levej brány.
V súčasnosti bolo obmedzenie prijaté, nakoľko v predvečer židovského Nového roku, Roš Hašana, došlo k početným stretom medzi islamskými radikalistami a izraelskými bezpečnostnými zložkami. Tieto násilné udalosti boli vyprovokované mladými islamistami, známymi tiež ako Murabitun (frakcia v rámci severného Islamského hnutia v Izraeli). Táto organizácia bola len niekoľko dní predtým označená izraelským ministrom obrany Moše Ja’alonom za ilegálnu, bola zakázaná akékoľvek činnosť na Chrámovej hore, lebo sa snažila podrývať izraelskú suverenitu násilnými prostriedkami, a jej členovia často fyzicky napádali židovských návštevníkov Chrámovej hory. Tento krok mal byť dôkazom, že Izrael sa snaží o zmenu status quo práve v predvečer židovských sviatkov. Tieto udalosti následne inšpirovali niekoľkých Palestínčanov násilne útočiť na Židov.
Treba pripomenúť, že obmedzenia vstupu sa však často týkajú aj Židov, ktorí sa na Chrámovej hore nemôžu modliť či kľačať (status quo). Napríklad vo štvrtok izraelský premiér Benjamín Netanjahu zakázal izraelským členom parlamentu a ministrom návštevu Chrámovej hory, čo sa zo strany radikálne pravicových a arabských poslancov stretlo s vlnou kritiky. Cieľom opatrenia je snaha predísť akýmkoľvek provokáciám počas vypätej bezpečnostnej situácie.
Nesú za vzniknutú situáciu zodpovednosť aj izraelský prezident Benjamin Netanjahu a palestínsky Mahmúd Abbás?
Ako som už uviedol, prezident Palestínskej samosprávy Abbás nesie istú zodpovednosť za početné násilné útoky. Abbás napríklad obvinil Židov zo „špinenia a znesväcovania mešity al-Aksá ich špinavými nohami“ a dodal, že „urobíme čokoľvek, aby sme mohli ubrániť Jeruzalem“. Následne uviedol, že „vítame každú kvapku krvi preliatu v Jeruzaleme“. Okrem toho Abbás sa zdráhal odsúdiť už uvedený teroristický útoky proti manželskému páru, čím do istej miery posielal správu, že je to normálne zavraždiť židovských rodičov pred očami ich detí alebo Židov na ich ceste k Múru nárekov. Namiesto odsúdenia týchto útokov sa Palestínska samospráva rozhodla pre obvinenie Izraela za zabitie Palestínčanov, ktorí v Jeruzaleme vykonali teroristické útoky. Abbás sa do istej miery obáva svojho trpkého nepriateľa Hamásu, ktorý podobné útoky chváli a označuje ich sa prejav palestínskeho heroizmu. Hamás sa zo súčasných násilností teší, nakoľko napomáhajú otriasať legitimitu Palestínskej samosprávy ako lídra „palestínskeho odporu“.
Benjamín Netanjahu sa takmer výhradne venuje otázke potenciálne jadrového Iránu a tak mu neostáva čas na riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Hoci na druhej strane mu jasne chýba schopný a legitímny a mierový partner na palestínskej strane. Abbás ním nie je, keďže je prezidentom už 10 rokov, hoci získal len štvorročný mandát. Palestínsky prezident má v očiach Palestínčanov slabú podporu, vnímajú ho ako skorumpovaného politika, ktorý si dáva za tisícky eur šiť topánky na mieru. Na Západnom brehu je len malý počet mladej populácie zapojený do pracovného procesu a vysoká nezamestnanosť len pomáha frustrovanej mládeži počúvať volania Hamásu a zapájať sa do násilných činnosti proti izraelských cieľom. Pri Netanjahuovi treba ešte uviesť, že na rozdiel od Abbása, odsudzuje akékoľvek prejavy židovského radikalizmu.
Hrozí ďalšia intifáda (povstanie Palestíncov – pozn. redakcie)?
Predikcie týkjúce sa tretej intifády možnosť nájsť v podstate krátko po skončení tej druhej okolo roku 2006 a všetky sa ukázali ako jalové. Faktom však ostáva, že od roku 2012 počet teroristických útokov pravidelne stúpa. Podľa izraelskej spravodajskej služby Šabak došlo v roku 2012 k 683 útokov, v roku 2013 už k 1271 a v roku 2014 to bolo až 1834 útokov. Do konca augusta tohto roku to bolo 972 útokov. Tento trend jasne ukazuje väčšiu ochotu Palestínčanov zapájať sa do násilných situácií. Podľa septembrového prieskumu palestínskej verejnej mienky 42% Palestínčanov považuje ozbrojený konflikt za „najefektívnejší spôsob ustanovenia palestínskeho štátu popri štátu Izrael“. Lichotivý nie je trend rastúcej podpory pre Hamás na Západnom brehu a väčšinové odmietanie dvojštátneho riešenia konfliktu zo strany Palestínčanov.
Antiizraelská rétorika Palestínskej samosprávy prispieva k výskytu teroristických útokov, ktoré môžu poľahky prerásť aj do tretej intifády. Hoci sa Abbás nedávno vyjadril, že o ozbrojenú intifádu proti Izraelu nemá záujem, tak jeho kroky a podnecovanie k násiliu hovoria o niečom inom. Cieľom jeho taktiky je získať opätovnú medzinárodnú pozornosť pre izraelsko-palestínsky konflikt a vytvoriť medzinárodný tlak na Izrael. Pri súčasnej situácii v Sýrii je to však veľmi nepravdepodobné.
Dôležitý faktor je, že spolupráca medzi izraelskými a palestínskymi bezpečnostných zložkami pretrváva, hoci nie je ideálna a je stále kľúčovým elementom, aby sa situácia na Západnom brehu a v Jeruzaleme nevymkla kontrole. Je však otázne, akú bude mať táto spolupráca životnosť. Prípadná intifáda by mala negatívne dôsledky pre obe strany.
Má nejakú rolu v súčasných násilnostiach aj uznanie Palestíny zo strany OSN?
Tieto v podstate medzinárodné úspechy pre Palestínsku samosprávu takmer žiadnym spôsobom neovplyvňujú život bežných Palestínčanov, čo do určitej miery môže prispievať k frustrácií z nedoriešeného konfliktu a ochote zapájať sa do teroristickej činnosti.
Môžeme nájsť nejakú spojitosť medzi súčasnými udalosťami a konfliktom v Sýrii či Islamským štátom?
Nevidím tu žiaden spoločný bod. Ako som už povedal, konflikt v Sýrii sa stal prioritou pre medzinárodné spoločenstvo. Napríklad americký prezident Barack Obama sa vo svojom prejave pred Valným zhromaždením OSN na tému izraelsko-palestínskeho konfliktu nezmienil ani raz.
Ako je možné, že v médiách nepočujeme o pôsobení a útokoch Islamského štátu v Izraeli? Nedochádza k nim?
Doteraz jedinými úspešnými teroristickými útokmi pripisovanými skupinám, ktoré oficiálne ohlásili svoje väzby na ISIS, boli raketové útoky z Gazy na Izrael. Naposledy na začiatku októbra dopadli dve rakety na územie Izraela. Ku zodpovednosti sa prihlásila salafistická skupina Brigády Šejcha Omara Hadida. Cieľom je podrývať legitimitu vlády hnutia Hamas, ktoré skupina vidí ako nedostatočne islamskú organizáciu.
Okrem toho došlo k niekoľkým zatknutiam izraelských Arabov, ktorí sa snažili zapojiť sa do konfliktu v Sýrii na strane ISIS. Podľa odhadov spravodajskej služby Šabak v Sýrii takto bojuje asi 30 izraelských Arabov.
Pred niekoľkými dňami tiež zatkli sedem izraelských Arabov, ktorí sa v Nazarete snažili vytvoriť bunku ISIS a vykonať teroristické útoky v Izraeli. Niektorí z nich nadviazali kontakty s inými izraelskými Arabmi v Sýrii, ktorí im radili, ako sa dostať cez Turecko do Sýrie. V tomto prípade nešlo o prvý pokus vytvoriť bunky ISIS v Izraeli. V júli a decembri 2014 zatkli niekoľko Beduínov a Arabov, ktorí sa snažili vytvoriť zázemie pre ISIS v Izraeli, prípadne bojovať po ich boku v Sýrii a Iraku.
Boli ste v Izraeli niekoľkokrát, zmenil sa nejako život v krajine po tom, ako vypukla vojna v Sýrii?
Takmer minimálne. Určité zmeny možno badať na Golanských výšinách, kde bol jeden civilista usmrtený a štyria vojaci ranení raketami a streľbou zo Sýrie.
Vďaka konfliktu v Sýrii sa výrazne zredukovala bezpečnostná hrozba zo strany libanonského Hizballáhu, ktorý je v súčasnosti veľmi zaneprázdnený so zachraňovaním Asadovho režimu po boku Iránu a Ruska a na boj proti „sionistickej entite“ mu teda nezostávajú čas ani prostriedky.
Prečo utečenci zo Sýrie nesmerujú do bohatého Izraela? Aký názor majú bežní Izraelci k utečeneckej kríze a prístupu Európy k nej?
Vzhľadom na to, že Izrael aj Sýria sú vo vojnovom stave, tak Izrael nie je pre nich prioritná krajina. Okrem toho niekoľké reportáže, či už z Talianska, alebo z Nemecka ukázali, že utečenci odmietli odpovedať na otázky, ak sa dozvedeli, že sa ich pýta izraelský žurnalista.
Izraelský opozičný líder Chaim Herzog vyzval izraelskú vládu, aby prijala niekoľkých sýrskych utečencov, no premiér Netanjahu na výzvu odpovedal, že „Izrael je príliš malý na absorbovanie sýrskych utečencov”.
Izrael však pomáha materiálne. Napríklad od vypuknutia vojny v Sýrii ošetrili v izraelských nemocniciach viac ako 5000 Sýrčanov. Relatívne odmietavo sa k otázke vyjadrili aj golanskí Drúzi, ktorí boli do roku 1967 súčasťou Sýrie. V niektorých prípadoch došlo k drúzskym útokom na sanitku v domnienke, že sa v nej nachádza sýrsky rebel, ktorý sa v Sýrii zapája do vraždenia menšín, vrátane Drúzov.
Väčšina Izraelčanov však vyjadruje empatiu voči utečencom v Európe, lebo mnohí z nich boli pred niekoľkými desaťročiami v podobnej či oveľa horšej situácii.
Niektorí však vyjadrujú v dlhodobej perspektíve aj obavy týkajúce sa zmeny politických názorov v Európe v otázkach Izraela. Silnejšia pozícia moslimov v niektorých, najmä západoeurópskych krajinách bude znamenať väčšiu podporu pre Palestínčanov a ich záujmy.
Aký postoj má Izrael k intervencii Ruska v Sýrii?
Izrael reagoval na ruskú intervenciu v Sýrii zdržanlivo. Izrael napríklad nekritizoval pokryteckú politiku Putina, ktorý tvrdil, že jeho hlavným motívom je boj proti terorizmu a ISIS v Sýrii, avšak prvým cieľom, ktorý ruské bombardéry zasiahli, boli práve antiasadovskí rebeli podporovaní USA.
Okrem toho v Izraeli panuje obava, že libanonský Hizballáh sa vďaka Rusku dostane k oveľa sofistikovanejším zbraniam než má dnes. V podstate len v tomto smere Izrael bol a je v súčasnosti proaktívny, neváha a v prípade podozrenia z teroristickej hrozby náletom v Sýrii zmariť možný teroristický útok zo strany Hizballáhu či transferu pokročilých zbraní zo Sýrie do Libanonu. Doteraz Izrael podnikol takmer desať takýchto operácií.
Hoci izraelský minister obrany Moše Ja’alon povedal, že Izrael svoje operácie v Sýrii s Ruskom nekoordinuje, tak obe strany sa pravdepodobne budú snažiť vyvarovať chybných hodnotení či vzájomných stretov. Izrael však môže vnímať ruské zapojenie aj pozitívne, a to za predpokladu, ak dôjde k obmedzeniu iránskeho vplyvu na dianie v Sýrii a zamedzeniu usadenia salafistických elementov v regióne Golanských výšin.
