Oživené obete Kremľa, baví sa Tereza Spencerová. S USA na večné časy, ale Asad nikam nejde

2.6.2018 0:01

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Tých oživených ,obetí Kremľa‘ už začína byť akosi veľa, že?“ pýta sa analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová po stredajšej kauze „nemŕtveho“ ruského novinára Babčenka. Trochu vážnejšie potom rozoberá narušené vzťahy medzi Európou a USA či posuny v globálnom vnímaní sýrskeho prezidenta Baššára Asada.

Oživené obete Kremľa, baví sa Tereza Spencerová. S USA na večné časy, ale Asad nikam nejde
Foto: TASR
Popis: Arkadij Babčenko

Už to začína byť úsmevné. Pol dňa svet oplakáva ruského novinára Arkadija Babčenka, ktorého vraj nechal v Kyjeve zastreliť zlý Putin, aby potom Ukrajina oznámila, že Babčenko žije a že to celé bola rafinovaná operácia SBU, ktorá takto vylákala a pochytala atentátnikov, ktorí mali zabiť nielen tohto kritika Kremľa, ale aj desiatky ďalších ľudí. Poslalo ich, samozrejme, Rusko. Čo na to poviete? Sú Ukrajinci takí rafinovaní? Veríte im?

Tých oživených „obetí Kremľa“ už začína byť akosi veľa, že? A aj s Babčenkom je to celé podivné. Na jednej strane teraz ukrajinská tajná služba predkladá zložitého „pavúka“ objednávateľov, prostredníkov a vykonávateľov vraždy aj s príslušnými sumami, ktoré boli komu vyplatené, a pritom tvrdí, že vykonávateľ vraždy spolupracoval už dlhší čas s SBU. Ale ešte o deň skôr bolo nutné Babčenka „zavraždiť“ a tým ho ochrániť? To nedáva zmysel. Buď všetko vedeli a mali aj vraha, a tak nemuseli „vraždiť“, alebo si v noci na stredu museli všetko narýchlo vymyslieť, pretože niečo nevyšlo a Babčenko musel „ožiť“.

Napokon rôzne policajné a spravodajské zdroje v Kyjeve opisovali rôzne aj jeho „vraždu“: strelili ho spredu alebo zozadu, keď vychádzal z bytu, alebo sa naopak práve vracal; z rôznych zdrojov sa nezhodoval ani počet „zásahov“, zomrel na mieste alebo neskôr v sanitke... Ako hovorím, divné. Medzitým ukrajinský premiér stihol oficiálne obviniť Rusko z vraždy, ale „zavraždený“ ožil, takže premiér „našej Ukrajiny“ je jeden veľký fejk. A nové tvrdenie, že za tým zložitým a práve „odhaleným“ pavúkom objednávateľov a vykonávateľov „stojí tiež Rusko“? Má cenu to ešte brať vážne?

Vlastne ma na tom najviac bavia hlavne tie prvotné reakcie tunajších – ale aj svetových – politikov a intelektuálov, ktorí okamžite „po vražde“ spustili svoje naučené tirády a teraz – aspoň tí, v ktorých ešte zostal pocit hanby – premýšľajú, ako z toho von. Tí múdrejší navyše premýšľajú, čoho sme sa to vlastne stali svedkami. My ostatní radšej počkáme, akú „pravdu“ nám odhlasujú naši poslanci. Ale niektorí z nich už teraz dokážu „zmarenú vraždu“ spájať s výzvami na bojkot majstrovstiev sveta vo futbale v Rusku. To je už svojím spôsobom fantázia...

Ale asi možno konštatovať, že po Skripaľovcoch a teraz aj po Babčenkovi si zase o niečo viac ľudí začne klásť „nepríjemné“ otázky. A niektorí na ne budú chcieť dostať z príslušných miest aj odpovede. Inými slovami, „vraždiaca“ propaganda Západu a jeho spojencov s každou ďalšou „vraždou“ zabíja jeho vlastnú propagandu. Až bude mimo Ruska „zavraždený“ nejaký ďalší „kritik Kremľa“, a že niekto taký „zavraždený“ určite bude, odporúčam s reakciami počkať. Pokojne aj pár týždňov alebo mesiacov. Či náhodou zase neožije...

Ako sa vyvíja americký tlak na Nemecko a ďalšie európske krajiny, aby opustili spoločné plynové projekty s Ruskom? Čoho sa Európa môže v tomto smere ešte dočkať aj pokiaľ ide o vzájomnú obchodnú vojnu alebo americké sankcie proti Iránu? Ako do toho zapadajú výroky Angely Merkelovej voči Amerike?

V tomto smere zatiaľ zaznievajú len samé slová, činov je málo, takže nie je veľmi jasné, ako sa to všetko nakoniec skončí. A podľa slov naozaj nemá cenu špekulovať. Každý politik dnes dokáže vypúšťať frázy a niekedy dokonca aj myšlienky, médiá z nich okamžite poslušne a stenograficky urobia dôležitú správu, ale k ich uskutočneniu fakticky väčšinou nedôjde... Ale na činy nebudeme musieť čakať dlho, pretože USA by clá na dovoz hliníka a ocele z Európy mali podľa všetkého zaviesť už v piatok.

V každom prípade však platí, že vzťahy medzi Európou a Spojenými štátmi sa prepadajú do hlbokej krízy a Európu čaká bolestné rozhodovanie, ako sa zachová – či zvolí samostatnosť aj za cenu amerického burácania, alebo sa zase poslušne podvolí, ako to posledné dekády robila takmer bez výnimiek. Ono sa to ľahko povie, že Európa má pred sebou voľbu, ale v skutočnosti je previazanosť Európy a Ameriky taká obrovská, že len tak vystúpiť z tohto vlaku jednoducho nie je možné. Určite nie rozhodnutím jedného-dvoch európskych štátov a určite nie v dohľadnom čase.

V každom prípade nás však čaká turbulentná budúcnosť, ktorá môže a bude trvať roky. A za pár rokov sa znovu voľbami vystriedajú politici nielen v Európe, ale aj v USA, a tak sa môže situácia zmeniť „sama od seba“ bez toho, aby musel niekto siahať po nejakých ráznych opatreniach. Aj keď spoliehať sa na to, že sa USA môžu „po Trumpovi“ vrátiť k nejakej „obamovčine“, možno nie je namieste, pretože Trump je síce ťažko akceptovateľný neohrabaný svojráz, ale jadro jeho politiky prináša domáce výsledky a minimálne v Republikánskej strane sa už úplne otvorene prejavuje príklon k „trumpizmu bez Trumpa“. A ak niečo prináša doma výsledky a tým aj voličov, tak to celkom iste zaujme aj – prinajmenšom niektorých – demokratov, takže „Amerika predovšetkým“ tu „s nami“ možno bude ešte dlho. Ak už tu nie je nafurt.

Svet sa učí žiť s Asadom, píše v analýze The Washington Post. Uvádza, že navzdory zverstvám, ktoré spáchal, sa Asadov režim nechystá skončiť, naopak oslobodil všetky územia okolo Damasku. Že by to znamenalo, že Asad „nemusí odísť“?

Ten text v denníku The Washington Post je len najnovším z radu názorov, či už mediálnych, alebo politických, ktoré už minimálne druhý rok pripúšťajú, že „Asad odísť nemusí“, pretože „zostáva“, lebo my ako Západ s tým už jednoducho nepohneme. Okrem toho, že sýrska armáda oslobodila okolie Damasku a ovládla celú „funkčnú“ Sýriu, totiž hlavne „odsekla“ všetky naše „predĺžené ruky“ v sýrskej vojne, takže Západ, Saudi, Katar aj Turecko postupne prišli o všetkých džihádistov, ktorých si v Sýrii platili a vyzbrojovali. Buď boli pobití v bojoch, alebo evakuovaní a skoncentrovaní v provincii Idlib pri tureckých hraniciach, kde sa postupne vybíjajú medzi sebou. A bez nich tí naši „meniči režimov“ nič nezmôžu.

Takže áno, „Asad zostáva“. Ale dôležitejšie je, že naozaj netreba čakať, až to „schvália“ nejaké západné noviny – keď ste v Damasku, chodíte tam po uliciach a bavíte sa s ľuďmi, tak vám otázka, či Asad smie, alebo nesmie ostať, ani nenapadne. Asad na čele Sýrie sa totiž zdá byť úplnou prirodzenosťou a samozrejmosťou. To len my tu na Západe máme pocit, že máme „božské“ právo rozhodovať, kto bude vládnuť v Sýrii (alebo v Líbyi, v Iraku či na Ukrajine).

Je pritom bizarné, že Asadovi pripisujeme všetky možné zverstvá, ale samotní západní lídri porušujú všetky mysliteľné ustanovenia medzinárodného práva, zabíjajú civilistov po státisícoch aj miliónoch, no aj napriek tomu majú pokrytecky pocit, že sú akosi morálne nadradení a oprávnení robiť čokoľvek. Neviem, ale možno je výsledok vojny v Sýrii jedným z prvých náznakov, že aj naša západná nadradenosť nad zákonmi a všeobjímajúca beztrestnosť má predsa len svoje mantinely, ktoré sa okolo Západu začnú pomaly zužovať...

Bašár Asad

Bašár Asad Zdroj: TASR

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Ako som už uviedla, v piatok by mali USA uvaliť na Európu clá. A tým by teoreticky mali súčasne spustiť dominový efekt akcií a protiakcií...

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

SDK 2? Vylúčené! Politológ Mesežnikov komentuje situáciu v opozícii

0:00 SDK 2? Vylúčené! Politológ Mesežnikov komentuje situáciu v opozícii

Vyššia fragmentácia na poli stredopravých strán je u nás prirodzený jav. Dôležité je, aby dokázali s…