Oni neskrývane klamú. Niečo sa chystá. Tereza Spencerová podáva svedectvo po návrate zo Sýrie

29.4.2018 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Je fascinujúce sledovať lídrov západného sveta, ako neskrývane klamú. Niežeby sa len mýlili – omyly sú predsa ľudské a aj vrcholný politik je koniec koncov človek, aj keď sa to často nezdá –, ale oni vedome klamú a všetci ostatní ,spojenci‘ stoja ,solidárne‘ za nimi, hoci takisto poznajú pravdu. Ale keď už sme toho Asada nedokázali zvrhnúť, ako sme sa kedysi len tak mimochodom rozhodli, tak aspoň budeme predlžovať vojnu v Sýrii, ako len budeme môcť. Žiadne iné logické vysvetlenie už neexistuje,“ uvádza analytička a editorka periodika Literární noviny Tereza Spencerová po návrate z vojnou zmietanej Sýrie. Čo tam videla? A čo bude ďalej? Aj na to odpovedá v pravidelnom zhrnutí udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch.

Oni neskrývane klamú. Niečo sa chystá. Tereza Spencerová podáva svedectvo po návrate zo Sýrie
Foto: TASR
Popis: Ľudia stoja pred zničenými budovami na ulici po údajnom chemickom útoku v sýrskom meste Dúmá neďaleko Damasku.

Vitajte späť zo Sýrie. Písali ste, že vzhľadom na operáciu v Jarmúku, o ktorom sme už písali, ste počuli výbuchy a triasli sa vám okenné sklá. Bežný smrteľník by mal asi strach, báli ste sa? A ako to berú obyvatelia Damasku? Sú pre nich po rokoch vojny podobné veci už normálne, asi ako keď u nás prší?

Bola som teraz v Sýrii počas vojny asi už šiesty- alebo siedmykrát a napríklad rok 2013 bol z hľadiska paľby v Damasku fakt šialený. Vtedy to naozaj nebol príjemný pocit, ale súčasne ma fascinovali deti, ktoré ráno pochodovali usporiadane do školy, alebo ľudia, ktorí chodili do práce. Akoby sa vôbec nestrieľalo, aj keď bol vtedy Damask viac-menej jedna veľká strelnica a triafali sa doň džihádisti zo všetkých strán. Už vtedy sa mi zdalo, že to prehliadanie smrti nemôže byť „normálne“ a že mnohí tí ľudia – a deti obzvlášť – musia byť „zrelí na psychiatra“. A myslím si to dodnes, napokon, lebo prežité traumy sa podľa mňa nedajú len tak „rozchodiť“.

Prvýkrát som zo Sýrie naozaj odchádzala s úľavou, že žijem. S postupom rokov, ako spočiatku úplne zaskočená a dezorganizovaná režimová armáda získavala pôdu pod nohami (a predovšetkým potom so vstupom Ruska), sa život v sýrskej metropole predsa len upokojoval a v ostatných rokoch už to bola skoro „selanka“ – hovorím skoro preto, že Daeš a al-Káida už boli síce „odohnané“, ale z východnej Ghúty stále lietali džihádistické rakety a granáty a stále zabíjali náhodných ľudí v meste. Za tie roky to boli tisíce ľudských životov, o ktorých sa na Západe skoro nehovorí. Alebo na okrajoch Damasku zabíjali džihádistickí ostreľovači...

V poslednom čase, o to viac po nedávnom oslobodení východnej Ghúty od džihádu, už je situácia pokojná, a keď navyše viete, že režimová armáda plus letectvo na Daeš v Jarmúku útočia smerom od Damasku, tak síce explózie a dunenie aj útočiace lietadlá počujete – a počujete a cítite ich až veľmi dobre –, ale súčasne viete, že vás nič netrafí. Čiže o strachu by som teraz vôbec nehovorila. Bola som až doteraz aj napríklad v Palmýre, Homse alebo Aleppe a vlastne môžem všeobecne zhrnúť, že ak ste na vládou kontrolovaných teritóriách, čo je fakticky väčšina Sýrie, tak strach v tamojšej vojne musíte mať len z „našich“, nech už bude reč o Západom a Perzským zálivom podporovaných džihádistoch alebo rovno o amerických a iných raketách a bombách...

Kam všade ste sa nakoniec v Sýrii dostali a čo ste mali možnosť vidieť a počuť?

Mesiac a pol som čakala na sýrske vízum, aby som sa – po Aleppe – pozrela aj na oslobodzovanie východnej Ghúty, ale kým som tú pečiatku konečne dostala, oslobodili ju „bezo mňa“. Potom sa zrodil ten humbug okolo „chemického útoku“ v Dúme a zatiaľ posledný novinársky „výlet“ do Dúmy zorganizovali miestne úrady v deň, keď som sa do Damasku konečne dotrmácala. Išli tam napríklad francúzska AFP, americká televízia CBS alebo britský Independent a ako prví fakticky hlásili do sveta, že žiadny „Asadov chemický útok“ sa nekonal. Z toho vyplývalo, že to „len“ spracovali Biele prilby a Sýrsko-americká lekárska spoločnosť, obe organizácie platené z USA a Británie, teda z krajín, ktoré chcú sýrsky režim zvrhnúť, a tak si na tento účel vyrábajú aj „dôvody“. Do Dúmy a okolia potom chodili už len sýrski a ruskí novinári, ale tí tam majú „svoju ligu“, zatiaľ čo ostatní zahraniční novinári už tam vstúpiť nemohli. A ísť tam po svojich mi ani nenapadlo – preniknúť cez checkpointy na cestách by bez príslušnej „bumážky“ nemalo nádej na úspech a skúšať tam prejsť cez rôzne polia, ktoré môžu byť stále zamínované, mi prišlo ako totálna hlúposť. Zase až tak som tú východnú Ghútu vidieť nepotrebovala. V uplynulých rokoch som si navyše uvedomila, že keď si nafotíte ruiny napríklad v Aleppe, Homse alebo aj v menších mestách a potom tie fotky zmiešate, na väčšine z nich už nespoznáte, odkiaľ sú. Veľmi podobná architektúra, domy stavané z rovnakého pieskovcového materiálu a ničené fakticky aj rovnakými zbraňami. Kto videl jedno také „rozbité“ miesto, akoby už videl všetky.

Neviem, prečo sýrske úrady už do Dúmy nevpúšťali ďalších novinárov, pretože ich zistenia museli Damasku len dávať za pravdu, ale v tom čase sa práve spustila ďalšia prestrelka medzi USA a Ruskom o inšpektoroch Organizácie pre zákaz chemických zbraní (OPCW). Američania, Briti a Francúzi už síce svojimi raketami Sýriu za „chemický útok“ potrestali, ale potom zrazu začali pátrať po „dôkazoch“, ktoré mala ex post obstarať práve OPCW. A vraj že novinári tam medzitým všetko podupú a všetky dôkazy zničia alebo také niečo. USA ukazovali na Rusko, že inšpekcii bráni, Rusko ukazovalo na OSN, že za meškanie môže ona, a OPCW medzitým celých 11 dní čakala, kým ich „bezpečáci“ povolia inšpektorom výlet do Dúmy, akoby odďaľovali zistenie, že sa v Dúme nič „chemické“ nestalo... Teraz OPCW chodí po Dúme, s asi dvojtýždňovým oneskorením hľadá vyprchaný chlór alebo také niečo a svoje výsledky odosiela do laboratória v Holandsku na analýzu. Bude zaujímavé, čo tam asi tak nájdu. Možno ešte budeme prekvapení... Skrátka, pod návalom veľkých slov a vyhrážok na pôde Bezpečnostnej rady OSN aj mimo nej to bola v skutočnosti jedna veľká fraška. Mimochodom, OPCW už potvrdila, že sa nič „chemické“ neodohrávalo ani v objektoch, na ktoré USA, Británia a Francúzsko zaútočili raketami ako na „chemické a biologické“ továrne alebo sklady. Jednoducho, výsledok rovný nule.

Je fascinujúce sledovať lídrov západného sveta, ako neskrývane klamú. Niežeby sa len mýlili – omyly sú predsa ľudské a aj vrcholný politik je koniec koncov človek, aj keď sa to často nezdá –, ale oni vedome klamú a všetci ostatní „spojenci“ stoja „solidárne“ za nimi, hoci takisto poznajú pravdu. Ale keď už sme toho Asada nedokázali zvrhnúť, ako sme sa kedysi len tak mimochodom rozhodli, tak aspoň budeme predlžovať vojnu v Sýrii, ako len budeme môcť. Žiadne iné logické vysvetlenie už neexistuje.

A aby toho nebolo málo, tu doma sa objavujú stále nové a nové „šiklovské“ tézy, podľa ktorých by sme mali držať so svojimi spojencami, aj keď nemajú pravdu. Na jednej strane tomu aj rozumiem: Keď budete členom napríklad futbalového oddielu, tak ste tam na to, aby ste hrali futbal, aj keď sa tímu práve nedarí a funkcionári podvádzajú, a neskúšali na ihrisku napríklad vodné pólo. Inými slovami, ak ste členom nejakej organizácie, mali by ste dodržiavať jej pravidlá. Na druhej strane je tu však otázka, čo si počať, keď vidíte, že sa vaši spojenci pod vedením niekoľkých „lídrov“ masovo hrnú k mostu, aby skočili... Fakt je bezpodmienečne nutné s nimi ísť a v lepšom prípade si len poriadne, ale zato „solidárne“ ublížiť a stratiť pritom všetok zvyšný kredit? To už totiž nie je len dodržiavanie vnútorných pravidiel, ale rovno zaslepenosť, ktorá napovedá o totálnej strate vlastnej vôle a rozumu. Tak sa správajú skôr príslušníci sekty než spolky vyspelých, zvrchovaných a demokratických západných štátov...

Po tom, ako americký establishment ukojil svoju chuť po bombardovaní, sa situácia v Sýrii z nášho pohľadu upokojila a médiá sa opäť dívajú inam. Pritom je veľa vecí, ktoré by stálo za to mediálne „dotiahnuť“: vyšetrovanie útoku v Dúme, turecká okupácia Afrinu, Asadovo dobývanie zvyškov Sýrie, likvidácia zvyškov Islamského štátu... Poďme skúsiť niečo z toho posunúť.

No, neviem, americký, francúzsky a britský establishment možno ukojil svoju chuť po bombardovaní, ale to platí pre dnešok, ktovie, s čím prídu napríklad za mesiac. Koniec koncov, rovnako ako Rusi možno mesiac dopredu na základe svojich spravodajských informácií avizovali „chemickú provokáciu“ v Dúme, tak teraz hovoria o tom, že sa niečo podobné chystá aj na juhu Sýrie, v oblasti okolo Daráa. Takže by som to bombardovanie a rakety na klinec ešte nevešala.

Zvláštne však je, že zatiaľ čo u nás, „na Západe“, bol „chemický útok“ v Dúme témou číslo jeden a zrútil sa preň takmer svet, v samotnom Damasku akoby nikoho nezaujímal. Väčšina ľudí, s ktorými som sa pokúšala o „útoku“ hovoriť, o ňom vlastne ani nepočula, čo sa dá pochopiť za situácie, že sa teda vôbec nestal, a čo viac, keď má každý už ôsmy rok vojny dosť svojich starostí, než aby sa zaoberal tým, čo otriasa Západom. Oveľa viac ich zaujímalo oslobodenie Ghúty od džihádu, lebo sa skončilo ostreľovanie Damasku a zabíjanie jeho obyvateľov. A zvláštne bolo aj to, že väčšina nepovažuje napríklad americko-kurdskú okupáciu severovýchodu Sýrie za taký problém, akým je Turecko na severe Sýrie. Osud Idibu, provincie, ktorú spravuje al-Káida spolu s protureckým džihádom a do ktorej režim zváža všetkých džihádistov, ktorí zložia niekde po Sýrii zbrane, Sýrčanom v Damasku naozaj vŕta v hlave. Faktom je, že čím viac rôznych džihádistov sa v tomto priestore umelo koncentruje, tým prudšie sú ich vzájomné súboje a tým rýchlejšie ich rady vo výsledku rednú, čo, samozrejme, hrá do karát všetkým s výnimkou našich „meničov režimu“, ale aj tak. Turecko v rámci dohôd s Ruskom a Iránom dostalo Idlib a neďaleký Afrin, odkiaľ vyhnalo Kurdov akoby do svojej správy, oblasť začínajú ovládať turecké firmy, čím myslím napríklad banky, mobilných operátorov a tak podobne, čo obyčajným Sýrčanom príde divné. Mne okrem toho sa zdalo divné aj to, keď som zistila, že dve tretiny všetkých škôl v Idlibe ďalej riadi sýrske ministerstvo školstva, a to vrátane školských osnov alebo výplat miezd učiteľom, ďalšiu tretinu zriaďuje akási proturecká kvázispráva a potom sú tam vraj aj nejaké školy, ktoré zriadila al-Káida, ale do nich pre zmenu zase nechodia skoro žiadne deti. Neuchopiteľné. A mätúce.

Mätúce je aj to, čo hodlajú robiť USA. Je to sotva pár týždňov, čo Trump oznámil úmysel odísť zo Sýrie, ale teraz spolu s francúzskym Macronom vo Washingtone avizuje snahu „zanechať po sebe v Sýrii hlbokú a trvalú stopu“, ako keby USA a Francúzsko robili už ôsmy rok v Sýrii niečo iné. Na stopu, ktorú tam Západ už dávno zanechal, žiadny Sýrčan len tak nezabudne. Trumpova pozícia sa podľa všetkého bude meniť podľa potrieb blížiacich sa kongresových volieb a prípadnej nutnosti oživiť jeho „Ameriku predovšetkým“; a Macrona už vôbec netreba brať až tak vážne, ako sa berie on sám, ale, ako som už povedala, predĺžiť vojnu obaja predsa len dokážu. Nie je bez zaujímavosti, že sa v oblasti Rakká na východe Sýrie sformoval akýsi „front“ miestnych arabských klanov, ktorý sa rozhodol, že z ropného a plynového regiónu vyženie Američanov aj s „ich“ Kurdmi. Pohľad na tých ošatkovaných beduínov, ako prisahajú na svoju česť, že svoju úlohu splnia, mi „atmosférou“, mimochodom, veľmi pripomenul afganský Taliban...

Emmanuel Macron (vľavo) a Donald Trump

Emmanuel Macron (vľavo) a Donald Trump Zdroj: TASR

Režim medzitým postupuje celkom systematicky, krok za krokom, a ďalej rozširuje bezpečnostný perimeter okolo Damasku – po východnej Ghúte a kapitulácii džihádu vo východnom Kalamúne a meste Dumajr teraz likviduje Daeš v Jarmúku a ďalším postupným cieľom má byť posledná džihádistická „kapsa“ na severe provincie Hamá, potom podobné odľahlejšie oblasti v Homse a potom už budú pri Idlibe. A čo ďalej? To si netrúfam odhadovať, pretože v hre by bola aj vojna s Tureckom, ktorá však v rámci regionálnych aliancií nepripadá do úvahy.

Taliban začal svoju jarnú ofenzívu, informujú médiá. Našinec to berie ako žánrovú správu typu „je teplo, tak rastú huby“. V akej pozícii sú „naši“ v Afganistane pred touto začínajúcou sa ofenzívou? Možno čakať nejaký fatálny vývoj? Čo údajné rozhovory s Talibanom?

Talibanské „jarné ofenzívy“ nie sú žánrovou správou, ale každý rok sa menia na test, ako to ide Západu s jeho okupáciou. Obe strany využívajú zimné mesiace na to, aby nabrali sily, a teraz sa zase všetko začne akoby od nuly. Aj keď, to je asi dosť zlá formulácia. Po 18 rokoch okupácie Afganistanu tamojší talibanci ovládajú azda najviac území od začiatku vojny, o ktorej americké velenie vo chvíľach úprimnosti ďalej cudne hovorí ako o „nevíťaznej“. Séria pumových útokov priamo v Kábule, ktoré si vyžiadali v uplynulom polroku niekoľko stoviek ľudských životov, jasne dokladá, že okupačné sily nie sú schopné ubrániť ani hlavné mesto.

Už dnes je to pritom najdlhšia vojna v amerických dejinách a Trump je už v poradí tretí prezident, ktorý ju vedie. Niekdajší afganský prezident Hámid Karzaj, ktorého si na čelo bábkovej vlády dosadili samotné USA, teraz viní tie isté USA, že zhoršujú bezpečnostnú situáciu v jeho krajine a sú hlavnou príčinou celkovej destabilizácie. A, mimochodom, Česká republika ako spoľahlivý a solidárny spojenec tam celý čas vysiela vojakov, aby... Aby čo? Vieme vlastne prečo ešte? Alebo len z akejsi poslušnej zotrvačnosti?

Osobne sa mi zdá najbizarnejšie, že USA si do krajiny vozia nádejných afganských regrútov na špeciálny výcvik a tí potom kamsi „dezertujú“ priamo na americkom území. Za uplynulé tri mesiace je reč o deviatich mužoch, od roku 2005 potom už o viac ako 150. Fúú! Len aby sa Taliban týmto spôsobom s americkou pomocou neetabloval rovno v USA!

S mierovými rozhovormi je to tiež zamotané. Hovorí sa o nich už najmenej rok, zrejme aj ku kontaktom medzi vládou v Kábule a Talibanom na viac-menej pravidelnej báze dochádza, ale nakoniec vždy všetko „padne“ buď na nejakej nerealistickej požiadavke USA, alebo na neochote talibancov ustupovať okupantom. V každom prípade však platí, že sa v zákulisí – v spolupráci s Pakistanom, Čínou, Iránom a Ruskom – „niečo“ pečie a nakoniec sa niečo aj „upečie“. Buď s USA, alebo aj bez nich. To bude záležať čisto na Washingtone. Ale aj v tomto prípade platí, že ani túto vojnu – a to ani s podporou svojich spojencov – už síce USA nevyhrajú, ale s pomocou tých istých spojencov sú schopní ju predlžovať hádam donekonečna.

Je to trochu ako v Kocúrkove: najprv na seba Donald J. Trump a Kim Čong-un cez pol planéty mediálne „hulákajú“, ako jeden druhého zničí, a teraz sa pripravuje ich spoločné stretnutie. A KĽDR šokuje svet tým, že oznamuje zastavenie svojho jadrového programu. Ako to chápete? A čo poviete na „senzačnú“ správu, že by sa obaja páni mohli stretnúť v Prahe?

To je klasický príklad situácie, keď netreba hľadieť na slová, ale na činy. A je v záujme Číny, Južnej Kórey alebo Japonska, veľmi dôležitých ázijských hráčov, aby sa „ich“ kríza vyriešila pokiaľ možno čo najmiernejšou cestou, a tak spoločnými silami a sľubmi domanévrovali Severnú Kóreu do situácie, keď sa zrieka jadrových aj raketových testov. Aj tak by už vraj nemohla ďalej pokračovať v odpaľovaní čohokoľvek, lebo sa jej rúcajú odpaľovacie plochy, takže situácia je teraz ideálna, tvrdia Číňania. Neviem. Uvidíme.

Ale neverím, že by sa stretli v Prahe. Veď Kim – v rámci rodinnej tradície, ktorá velí báť sa lietadiel – cestuje zásadne vlakom, a než by svoju obrnenú súpravu doterigal k nám na hlavák alebo na Masaryčku, tak už Trump – pri všetkých tých hrozbách impeachmentu – ani nemusí byť prezidentom... Nie, vážne, bolo by, samozrejme, zábavné ochromiť bezpečnostnými opatreniami Prahu v mene svetového mieru, ale myslím si, že je to hlúposť. Konať sa bude niekde blízko, čo by „kameňom dohodil“ od Pchjongjangu.

Kim Čong-un

Kim Čong-un Zdroj: SITA

K tomu ich summitu, ktorému predchádzala halda vzájomných nadávok, však možno ešte dodať: Ruský minister zahraničia Lavrov minulý týždeň v dlhočiznom rozhovore pre jednu z ruských televízií na tému summitu Trump – Putin okrem iného vyhlásil, že si svet môže byť istý, že Putin s Trumpom sú zárukou, že tretia svetová, konkrétne jadrová vojna nebude. Pozerala som to ešte v Damasku v televízii na hoteli, oknami lomcovali výbuchy z Jarmúku a celé mi to prišlo až surrealistické... Hádam vie, o čom hovorí.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Po Macronovi sa na audienciu k Trumpovi vydáva aj Angela Merkelová. Obe tieto cesty azda poodhalia, v akom postavení sa Európa voči USA nachádza...

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Pôjde to do hája, rýchlo. Tereza Spencerová očakáva temné dni pre Brusel, ktorý práve dostal toho najdrsnejšieho súpera

0:01 Pôjde to do hája, rýchlo. Tereza Spencerová očakáva temné dni pre Brusel, ktorý práve dostal toho najdrsnejšieho súpera

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Zavedenie vlastnej meny súbežne s eurom, zoškrtanie dlhu a radikáln…