Odchod Ameriky. Zlé správy pre Macrona a spol. Voľby v USA očami Terezy Spencerovej a „ratatata“ podľa Jarka Nohavicu

10.11.2018 10:35

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Republikáni a demokrati sa budú navzájom negovať. Vzájomné rozpory len urýchlia „odchod“ Ameriky ako jediného určovateľa svetového diania, hodnotí analytička Tereza Spencerová voľby, ktoré sa konali v Spojených štátoch. Európa sa v každom prípade bude musieť spoľahnúť viac sama na seba, na čo nie je pripravená, a zmierenie s Ruskom sa odkladá, uvádza tiež v rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch.

Odchod Ameriky. Zlé správy pre Macrona a spol. Voľby v USA očami Terezy Spencerovej a „ratatata“ podľa Jarka Nohavicu
Foto: TASR
Popis: Ilustračná fotografia: Americké vlajky

Tak teda, výprask republikánov v amerických voľbách sa nekonal. Demokrati ovládli Snemovňu reprezentantov, republikáni posilnili svoju pozíciu v Senáte. Donald Trump to považuje za víťazstvo. Napokon, žiadny americký prezident nevyhral „midterms“ od roku 1982. Aké vysvedčenie teda Trump dostal? Niekto už poznamenal, že republikáni sa ešte viac zomknú a znovuzvolenie Trumpa je po týchto voľbách ešte viac možné. Ako sa dívate na spôsob informovania po celom svete o voľbách, keď sa dozvedáme, koľko uspelo Indiánov, moslimov, homosexuálov... To sú tí ľudia nejakými raritami?

Voľby sa fakticky skončili akousi remízou, aj keď Demokratická strana je možno viac sklamaná ako republikáni. Predsa len čakali, že zvíťazia jednoznačne, sľubovali svoju „modrú rieku“, ale tá narazila na „hrádzu“. Rozhodovali domáce témy, v prvom rade otázka zdravotného poistenia a starostlivosti nasledovaná problematikou migrácie a ekonomiky. Možno demokrati nedosiahli veľký triumf preto, že sa sústredili predovšetkým na „odstrel“ Trumpa namiesto toho, aby predkladali nejakú jasnú víziu. Boli skôr „proti“ čomusi a neponúkli voličom dostatok ideí, aby mohli byť „za niečo“.

Po voľbách sa preto zdá, že Trumpov impeachment je otázkou minulosti, budú s ním musieť „dožiť“ do ďalších prezidentských volieb v roku 2020. A dovtedy je pravdepodobné, že sa obe sily – republikáni v Senáte a demokrati v Snemovni reprezentantov – začnú svojím spôsobom negovať. Možno asi konštatovať, že vďaka Senátu bude Trump ľahko presadzovať svojich výkonných alebo justičných kandidátov, zatiaľ čo Snemovňa reprezentantov mu bude hádzať polená pod nohy, či už bude reč o vládnej agende, alebo o všeobjímajúcom dohľade nad každým jeho krokom. Neviem, či už odteraz bude môcť Trump odmietať zverejniť svoje daňové priznania, napríklad... Ale v skutočnosti bude podobných tém veľa a nové a nové politicky motivované „vyšetrovania“ len Ameriku ponoria ešte do hlbšieho chaosu. Budú to turbulentné dva roky, plné kriku a palcových titulkov. A áno, možno práve takýto postup demokratov môže republikánov a ich voličov vo finále len zomknúť a pomôcť Trumpovi k ďalšiemu mandátu. Samozrejme, ak demokrati nevytiahnu z rukáva nejakého podobne ladeného kandidáta, ktorý by sa Trumpovi v jeho excentrickosti vyrovnal.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa nová rovnováha moci prejaví v americkej zahraničnej politike. Možno bude ochromená vzájomnými stretmi a schválnosťami, možno „prejdú“ len tie najagresívnejšie stratégie, pretože demokrati vojny kdesi vo svete zo zásady neodmietajú, možno Trump vyčerpá sily na domácom bojisku a jeho „obchodné vojny“ sa skončia rovnako rýchlo, ako sa začali, keď už mu demokrati zarazia ďalšie znižovanie daní najbohatším a tak podobne... Uvidíme.

A to, že sa do Kongresu prvýkrát dostali potomkovia pôvodných obyvateľov, moslimky alebo aj otvorený gay, je možno zaujímavé z hľadiska „meniaceho sa sveta“ aj americkej spoločnosti, ale zatiaľ sú to len lastovičky, ktoré žiadne leto, čiže žiadne zásadné prelomy, nerobia. Zatiaľ sú skôr živou zaujímavosťou vhodnou na infotainment.

Čo vlastne teda, čisto fakticky, majú vyšetrovatelia z tej „ruskej kauzy“ Donalda Trumpa? Čo sa dokázalo? Akosi sa o tom menej hovorí. A inak, Trump hneď po voľbách začal vykladať, že ak chcú demokrati mrhať peniazmi daňových poplatníkov v Snemovni reprezentantov na vyšetrovanie jeho osoby, tak republikáni zase môžu vyšetrovať ich zločiny, ako sú napríklad úniky tajných informácií. Ako si to vykladáte?

Celé to besnenie okolo „ruských stop“ a „ruského zasahovania“ utíchlo už pred časom, a keď pred pár týždňami súd špeciálnemu vyšetrovateľovi Muellerovi nariadil, aby teda predložil dôkazy, zdalo sa, že tým zarazil posledný klinec do rakvy „Russiagate“. Demokrati cez republikánsky Senát asi žiadne veľké legislatívne normy nepretlačia, a tak čas naplnia po svojom. Možno má budúci predseda výboru pre spravodajské služby snemovne v pláne celú tú „Russiagate“ nielen oživiť, ale aj ťahať do aleluja. Z toho okrem iného plynie, že nejaká normalizácia alebo aspoň upokojenie vzťahov s Ruskom, aj keby o to Trump stál, sa odkladá prinajmenšom do budúcich volieb. A budúci šéf výboru pre dohľad nad administratívou snemovne už dlho dopredu avizoval vznik panelu, ktorý zaplaví Trumpa a jeho ľudí predvolaniami hneď pre sedem rôznych káuz. A to pritom ani nie je jasné, do akej miery sú to kauzy reálne alebo vymyslené. Podobné plány hlásia aj ďalší demokratickí politici, takže na obzore je fakt veľký chaos. Búrlivá nočná Trumpova povolebná tlačová konferencia, na ktorej si „meral sily“ s reportérom CNN, mohla byť len miernou predzvesťou, aké nálady sa v USA presadia. A s ich prehlbovaním sa prehĺbi aj polarizácia americkej spoločnosti. Fakt si nedokážem predstaviť, kam s tým vlastne chce kto dôjsť.

Ale práve podobné avíza prinútili Trumpa k tomu, aby svojim protivníkom pohrozil recipročným vyšetrovaním...

Donald Trump

Donald Trump  Zdroj: TASR

Českí priaznivci sýrskych Kurdov, myslené tých z Rojavy, dávajú najavo smútok z toho, že Turecko zaberá či ostreľuje ďalšie územia ich obľúbencov. Zradil Západ „svojich verných Kurdov“, ktorí sa tak srdnato bili proti Daešu? Je možné sa obrátiť proti Erdoganovi, ktorý má druhú najväčšiu armádu v NATO? To asi nikto skúšať nebude, že?

Kurdi všeobecne majú smolu už viac ako sto rokov, keď ich britsko-francúzska, tzv. Sykesova-Picotova línia rozdelenia Osmanskej ríše „rozkreslila“ hneď do niekoľkých novovytvorených štátnych útvarov, pričom vo všetkých sa z Kurdov stala menšina. Samozrejme, platí, že možno aj väčšina kurdského národa sa s týmto osudom naučila v tých nových štátoch nejako žiť, ale to neznamená, že by súčasne zomreli idey kurdskej nezávislosti. Ale Spojené štáty po lživej agresii do Iraku tamojším Kurdom nasľubovali modré z neba, doviedli ich k autonómii, a keď sa vlani hlasovalo o nezávislosti, bodli ich do chrbta a nechali Bagdad, Ankaru, Teherán a ďalších priamo zainteresovaných, aby z nezávislosti urobili zdrap papiera. K moci sa následne dostali kurdské sily, ktoré na nezávislosť až tak netlačia, a všetko sa akoby upokojilo. Až do nejakého ďalšieho – a vopred márneho – pokusu.

V bledomodrom platí to isté aj pre Kurdov v Sýrii. Státisíce alebo skôr milióny ich žijú spolu s ostatnými národnosťami a náboženstvami a nejavia o nezávislosť Rojavy väčší záujem. A tí, ktorí záujem javia, majú tú smolu, že stavili na Spojené štáty a Západ všeobecne, ale urobili tak v čase, keď ich Turecko plošne označuje za „teroristov“, ktorých pri svojich hraniciach rozhodne nepripustí. A dokazuje to silou vrátane bombardovania. Nedávne turecké nálety na pozície kurdských jednotiek v americkom žolde dokonca posledný októbrový deň zastavili ich ťaženie proti zvyškom Daeša na východe Sýrie. Kurdské jednotky jednoducho „zaštrajkovali“ a chceli od Američanov ochranu. Ale tí len pohrozili do Ankary prstom...

K tomu si pripočítajte skutočnosť, že sa už vyprofiloval jednotný front Turecka, Iránu, Iraku a Sýrie, ktoré sa síce nemusia zhodnúť vo všetkom, ale v názoroch na kurdskú štátnosť – a tým aj rozbitie svojich štátov – sú zajedno. A vzhľadom na to, že Západ potrebuje skôr Turecko ako Kurdov a prinajmenšom Európa už nemá veľký záujem na ďalšej vojne v Levante a na ďalšej z nej plynúcej prípadnej migračnej vlne, je voľba postojov vcelku jasná. Pre niekoho to môže byť „zrada Západu“, pre iného úplne nepochopiteľný kurdský kalkul – veď nie sú slepí a vedia, ako sa veci okolo majú, nie? Ich pozícia mi príde celkom bezvýchodná. Alebo inak, tú historickú nespravodlivosť, ktorú Západ spáchal, Západ sám osebe rozhodne nenapraví. Rozhodne nie teraz a ani v dohľadnom čase. Neviem, či sa to dá považovať za „zradu“ – na prvý pohľad a v aktivistickom prostredí síce áno, ale na druhý platí, že v realpolitike podobné pojmy nemajú opodstatnenie.

Mimochodom, svet je plný nespravodlivostí...

Sýrske observatórium pre ľudské práva, teda tá mimovládna organizácia, spočítala údajných 60-tisíc opozičníkov, ktorých Asad nechal brutálne zlikvidovať v krimináloch a podobných zariadeniach. Začalo sa akési vyšetrovanie v Nemecku a vo Francúzsku. Môže to niečo ovplyvniť? Pripomeňme tú fotku, kde sa Putin, Merkelová, Macron a Erdogan držia za ruky. Čo je teda „PR“ a čo reálna politika okolo Sýrie?

Zoznamov Asadových obetí už bolo počas vojny niekoľko. Niektoré z nich potichu stiahli ich „vydavatelia“ prevažne z radov medzinárodných ľudskoprávnych organizácií, ďalšie zmizli samy od seba kdesi v zabudnutí. Neviem, ako skončí nový zoznam z dielne „sýrskeho observatória“, ktorého prevádzku v Británii spolufinancujú britské a iné tajné služby. Pritom však, samozrejme, platí, že je reč o blízkovýchodnom štáte, navyše v stave vojny, takže obetí – a to aj tých vo väzniciach – bude veľa. Ale koľko ich v skutočnosti je alebo bude, si netrúfnem ani odhadovať.

Máte však pravdu, že napríklad Francúzsko – len pár dní po spomínanom istanbulskom „držaní sa za ruky“ – uvalilo sankcie na troch vysokých činiteľov Asadovho režimu, medzi nimi aj na šéfa sýrskej tajnej služby. Stalo sa tak pre dvoch francúzskych Sýrčanov, ktorí zomreli v sýrskom väzení. Na jednej strane tým síce Paríž akoby odkazoval, že Damasku nič podobné neprejde, ale ruku na srdce, fakt, že sýrsky hlavný špión zrazu – v ôsmom roku vojny – okrem iného nesmie ísť do Francúzska, mi zase až ako taký veľký „trest“ nepripadá. Na druhej strane však platí, že sa tým Francúzsko – aspoň naoko – zrieka spolupráce so sýrskou tajnou službou, a tak hrozí, že bude „slepé“ v otázke teroristov ukrytých v davoch migrantov. Môžeme si totiž byť istí, že sýrska tajná služba má prehľad, kto a kam zo Sýrie ušiel, ale nemá potrebu sa o tieto údaje so Západom deliť, ak z Európy prichádzajú len nové sankcie a tie staré sú v platnosti...

Pritom sa mi zdá, že tá situácia nie je až taká zložitá a voľba je o to jednoduchšia: zachovať si tvár a hrdosť alebo sa skloniť pred realitou a zachrániť tak do budúcna svojich občanov pred teroristickými útokmi? A vydávať zoznamy Asadových obetí je síce iste správne, za predpokladu, že sú fakticky O. K., ale nejako sa tým súčasne prekrývajú milióny obetí západných agresií proti Iraku, Líbyi a ďalším krajinám, za ktoré západní politici dodnes nenesú žiadny trest.

Pokiaľ ide o Emmanuela Macrona, tak pri príležitosti toho, že bude hostiť oslavy 100. výročia konca 1. svetovej vojny, pomýšľa na ustanovenie samostatnej európskej armády – ktorá by nás bránila nielen proti Rusku a Číne, ale napríklad aj proti USA, ktoré stupňujú agresívnu rétoriku. To už postúpili trhliny medzi USA a Európou tak ďaleko alebo je to skôr Macronova snaha nahnať nejaké body, ktoré doma stráca?

Terajšie americké kongresové voľby sa točili okolo domácich problémov a možno predpokladať, že sa to isté bude týkať aj prezidentských volieb v roku 2020. A z toho vyplýva, že sa v americkej zahraničnej politike len prehĺbi súčasné smerovanie, ktoré okrem iného oslabuje transatlantické väzby a odvádza Spojené štáty od globalizácie. A z toho zase plynie, že s odchodom Ameriky na domáce ihrisko bude silnieť multipolárnosť súčasného sveta. A za takého stavu sa bude musieť osamostatňovať aj Európa, ktorá napríklad už dnes nesúhlasí s americkými sankciami proti Iránu alebo s plánom Washingtonu odstúpiť od dohody o raketách stredného a krátkeho doletu. Čiže volanie po európskej armáde svoju logiku určite má, ale myslím si, že Európa ako celok na niečo podobné ešte nie je pripravená, lebo príliš veľa politikov ďalej stavia na to, že americký „prsník“ len tak nevyschne a že všetko pobeží ďalej tak ako v posledných dekádach. Snaha udržovať súčasnosť – alebo, lepšie, včerajšok – a odmietať možnosť zmien a vývoja, síce popiera aj zákony evolúcie, ale značná časť Európy v tom jednoducho ďalej žije. Bude ešte trvať, než si všetci uvedomia realitu. Je však otázkou, či tu potom ešte niekde na dohľad bude Macron...

Emmanuel Macron

Emmanuel Macron  Zdroj: TASR

Aby sme sa netvárili, že tá téma nie je, keď už sa o nej tak diskutovalo... Vy počúvate skôr tvrdšiu muziku, ale keby ste počúvali Jarka Nohavicu, vyhodili by ste jeho nahrávky z okna a ako Hana Marvanová sa zaprisahali, že už ho po „medaile od Putina“ nebudete nikdy počúvať?

Úprimne, je mi úplne fuk, koho bude alebo nebude počúvať pani Marvanová a ostatní, ktorí sa do pána Nohavicu tak obuli. Ich problém. Jednoducho obvyklí psi štekajú, ale myslím si, že karavána pôjde v pohode ďalej. Len s vami nesúhlasím v konštatovaní, že sa o jeho vyznamenaní „diskutovalo“ – u nás sa len nadáva a nálepkuje, prípadne v opačnom garde vynáša do nebies. Lenže svet naozaj nie je čierno-biely a skutočná diskusia vyzerá inak. Ale schopnosť diskutovať sme podľa mňa už dávno stratili. Škoda.

No a či by som vyhodila jeho nahrávky? Nie, nevyhodila. A nielen preto, že žiadne jeho nahrávky nemám... Ale už dekády mi v hlave z času na čas „zabzučí“ jeho verzia Alexandra Bloka, ktorú som prvýkrát počula niekedy azda v 80. rokoch. „Svobodu, svobodu, svoboděnku... Bez kříže, bez kata... Ratatata... Zima je, kámoši, dejte sklenku...“ Sila.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

V priebehu týždňa by sa mali v Paríži stretnúť lídri sveta. Možno by z toho mohlo niečo vzísť. A možno aj nie...

Autor: Martin Huml

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Macron, smola. Tereza Spencerová dodáva ku kriku vo Francúzsku ďalšie zlé správy. A nielen pre neho

0:00 Macron, smola. Tereza Spencerová dodáva ku kriku vo Francúzsku ďalšie zlé správy. A nielen pre neho

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Francúzsko by bolo určite rado, keby ho svet bral vážne, ale po ods…