Tak bojovníci Daeša vraj húfne utekajú z Mosulu. Kam sa tí chlapci teraz vyberú? Pôjdu do Sýrie, do Turecka? Kde sú hranice priepustnejšie? A čo sa v ochrane hraníc a jej spravodajskom zabezpečení zmenilo – kiežby zlepšilo –, aby sme mohli dúfať, že sa k nám do Európy nedostanú?
V tej vašej prvej vete je ohromne dôležité to „vraj“, pretože podľa iných správ predovšetkým zahraniční džihádisti v Mosule zostávajú a bojujú do posledného náboja alebo granátu. Navyše sa zdá, že výzva lídra Daeša al-Bagdadiho, aby jeho bojovníci z Mosulu odišli, je iba ďalší hoax, pretože o nej hovoria len informácie z Bagdadu a nie od Daeša. Skrátka, neviem, čo sa tam presne deje, a na základe informácií zo serióznych zdrojov, ktoré si však často dosť protirečia, si žiadny uchopiteľný obrázok zatiaľ vytvoriť nedokážem. Faktom je asi len to, že všetky útočiace strany zveličujú svoje vojenské úspechy a mlčia, respektíve mlčia aspoň o civilných obetiach. Britský Independent pred pár dňami temne predpovedal, že Mosul bude oslobodený tým, že bude zrovnaný so zemou. Je dôležité mať na pamäti, že sme si síce zvykli spájať Daeš so Sýriou a Irakom, ale v skutočnosti sa k nemu hlásia teroristické skupiny od Indonézie na východe po Alžírsko na západe. Chcem tým povedať, že oslobodenie Mosulu bude, samozrejme, pozitívne, hlavne pre Irak (respektíve pre irackých Kurdov alebo propagandisticky pre USA), ale z hľadiska „víťazstva nad Daešom“ žiadny väčší dopad mať nebude.
A kam môžu z Mosulu zmiznúť bojovníci Daeša? Konkrétnu odpoveď by som možno ani neponúkala, svet je na to príliš široký a Európa je jeho neoddeliteľnou a ľahko dostupnou súčasťou. Podľa dostupných informácií spustil Daeš pre svojich „turistov“ už niekedy predvlani kurzy, ako sa najjednoduchšie dostať do Európy ako utečenec. Koľkí už túto cestu úspešne absolvovali, netuším, ale myslím si, že osud Mosulu by nás z tohto pohľadu už nemusel veľmi „vzrušovať“. Mosul-nemosul, podľa mnohých európskych tajných služieb tu sú a zrejme len čakajú na príkazy.
Donald J. Trump zase napajedil niektorých amerických žurnalistov, keď – opäť – v prejave, tentoraz pred oboma komorami Kongresu, úplne ignoroval tému Rusko. Úplne, ani slovo. Niektorí americkí novinári syčia, z Európy to zatiaľ nikto podrobnejšie nekomentoval. Alebo áno? Najväčší český spravodajský server nesmelo uviedol, že „DJT naznačil, že Amerika sa bude starať hlavne, hlavne o seba“. Čo je pravda, dominantnou témou bola ekonomika, investície, návrat pracovných miest. Ako celý ten prejav čítate? Nakoľko sa vychýlila vaša ručička nádeje na zmenu pod DJT?
Nechcem sa tváriť, že viem „čítať“ Trumpove prejavy, a nechala by som bokom čisto americké vnútropolitické a ekonomické „plány“, ale vo všeobecnosti sa od svojich predchádzajúcich vystúpení odlišoval akýmsi návratom do „žľabu“ mainstreamovej politiky. Chcem povedať, že uhladil svoj slovný prejav, vyhýbal sa kontroverzným vyhláseniam a prostorekostiam, ba akýmkoľvek podrobnostiam, a zrazu sa jeho príhovor páčil 80 percentám Američanov. Ako málo stačí – nehovorte nič a ste razom populárny!
Medzitým síce navýšil rozpočet (už aj tak najbohatšieho zo všetkých amerických ministerstiev) Pentagonu – a tým si „kúpil“ vojensko-priemyselný komplex – o osem percent, teda o bezmála 60 miliárd dolárov, čo mimochodom samo o sebe predstavuje 80 percent celého vojenského rozpočtu Ruska, ale súčasne v prejave konštatoval, že Pentagon – s najväčším rozpočtom v dejinách ľudstva – treba naučiť „vyhýbať sa vojnám“. K tomu sľúbil „priame, mohutné a zmysluplné zapojenie sa“ do sveta, ale súčasne dodal, že politika USA bude vychádzať zo „životných bezpečnostných záujmov“ USA pri súčasnom zachovaní „rešpektu voči národným štátom“. Potom však vzápätí zopakoval svoje nutkanie na vytvorenie „bezpečných zón“ v Sýrii, ktoré s tým „rešpektom“ nemajú nič spoločné, rovnako ako opakovaný dôraz na „boj proti Daešu“ v Sýrii alebo Iraku. O novej stratégii Pentagonu v boji proti Daešu sa toho zatiaľ veľa nevie, možno okrem „únikov“, podľa ktorých Pentagonu nenapadlo nič iné ako vyslať väčší počet vojakov do Sýrie. O Rusku sa síce nezmienil, ale keď sa na to všetko pozriete ako na celok, potom sa odpoveď na otázku, či vojna bude alebo nie, hľadá ťažko. Vlastne skôr zatiaľ neexistuje.
Ako vnímate z pozície novinárky vyhranené, teraz už každodenné, konflikty DJT s médiami? Zákaz vstupu na tlačovky, označovanie za „fake news“ či rovno nepriateľa národa na druhej strane… Zo strany médií neustále výzvy na slušné správanie, produkcia afér typu „poradkyňa Conwayová kľačí na gauči“, publikácie správ z anonymných zdrojov o tom, že DJT je ruský agent… Kto v tomto prípade drží väčší kus pravdy? A mimochodom, čo sa týka toho „napojenia“ DJT na Rusko – ako na tom vlastne sme s tvrdými faktami?
Úprimne, aj ako novinárke je mi to vcelku jedno, pretože v časoch „fake news“, z ktorých je vytvorený celý „fake world“, plne chápem, že už má niekto „novinárov“ plné zuby. „Novinárov si môžete kúpiť za pár stoviek mesačne, sú lacnejší ako kvalitnejšie k*rvy,“ vysvetlil vraj kedysi vysoký dôstojník CIA majiteľovi denníka The Washington Post Philipovi Grahamovi. V uplynulých dňoch boli zverejnené odtajnené dokumenty o „spolupráci“ CIA s majiteľmi amerických médií aj s tisíckami novinárov; čiže je otázkou, ako ponímať „novinárov“. Sú to ľudia, ktorí „robia noviny“, alebo iba predĺžené „ruky“ tajnej služby, ktoré za príplatok len posielajú ďalej, čo im niekto nariadi? A čo všetko napríklad z tých tvrdení o všeobecne nepreukázateľných Trumpových väzbách na Rusko – ako keby práve toto mal byť najväčší hriech súčasného globalizovaného sveta! – je z dielne CIA, ktorá sa nechce nechať rozdupať nevyspytateľným Trumpom? Keby boli „fake news“ voda, tak už tu máme fakt poriadnu potopu. Inými slovami, už sa snažím všetky tie „zaručené“ správy z Washingtonu príliš nevnímať.
Avšak, podľa môjho názoru je žurnalistika v zásade remeslo, ktoré sa dá robiť dobre. A ako také si stále ešte zaslúži uznanie. Ale súčasne chápem, že v dnešnej dobe to už môže mnohým ľuďom znieť len ako nadávka – koniec koncov, tým, ktorí v McDonalde pripravujú žemle, takisto nikto nehovorí „šéfkuchár“.
Pri príležitosti 15. výročia založenia spoločnej meny euro píšu niektoré médiá o možnosti jeho kolapsu alebo odchodu Talianska či Francúzska. Aká reálna je tá možnosť? Mimochodom, ako celý projekt eura podľa vás uspel? A keď už sme pri tej EÚ, Donald Tusk si praje pokračovať na jej čele, ale asi nedostane schválenie od svojej vlastnej poľskej vlády. Objavujú sa špekulácie o okamžitej rezignácii Jeana-Clauda Junckera. Ako vnímate toto bruselské hemženie?
Nerozumiem ekonomike a už vôbec nie tej súčasnej, kde väčšiu rolu hrajú dlhy, centrálne banky a vydávanie tisícov ton nových a vlastne ničím nekrytých peňazí; a tak sa nemôžem nijako zásadne vyjadrovať k tomu, či projekt eura uspel alebo nie. Ešte pred niekoľkými rokmi by som uvítala, keby sme mali euro, pretože ma unavovalo pred každou cestou meniť koruny na nejakú inú v zahraničí akceptovanú menu. Dnes, pri pohľade na realitu Európskej únie, už ma tá zámena peňazí neunavuje. O to viac, že som v stredu zazrela akýsi sumár názorov predných ekonómov, podľa ktorých sa v období niekoľkých mesiacov zbaví spoločnej meny minimálne jedna krajina eurozóny. Celkom určite. A nastane chaos.
Poslanci z Nemecka, Talianska, Francúzska a Luxemburska pred pár dňami navrhli „federálnu úniu“, aby celé to vrece bĺch zvané Európska únia ešte viac pridusili. Neuveriteľné. Ak chce pán Tusk pokračovať na čele Bruselu, veľmi mu nerozumiem, ale akceptujem. Možno sa len nemôže vrátiť domov, kde vládnu hypernacionalisti. A Juncker? Neviem, či „padne“, ale v každom prípade teraz prišiel s piatimi scenármi ďalšieho vývoja EÚ do roku 2025 a len ten tretí sa zdá byť vzhľadom na realitu „trochu pri zmysloch“ – čiže, keď to parafrázujeme, tí, ktorí chcú viac, aj viac urobia. Inými slovami, Európska únia bude „viacrýchlostná“, pretože smerovanie a záujmy jednotlivých členských krajín sa rozchádzajú. Svojím spôsobom je to podľa môjho názoru rozpad EÚ, ale „papierovo“ bude všetko držať ešte dlho.
Na záver tradičná otázka: Čo by sme podľa vás mali v nasledujúcich dňoch sledovať?
Nič konkrétne mi nenapadá, ale je zrejmé, že sme v dobe, keď každý deň prináša niečo zaujímavé.
