Nasťahujte si do bytu utečenca, prikáže štát. Zdeněk Zbořil vie viac, má to z prvej ruky. Ukrajine odkazuje: To poznáme z nacistického Nemecka

0
Český politológ Zdeněk Zbořil (Autor: Hans Štembera)

Znepokojení prudkým nárastom xenofóbnych nálad v spoločnosti a aktivitou extrémistických skupín, ktoré nemajú dostatočnú protiváhu, sa vedci a akademici rozhodli vydať výzvu proti strachu a ľahostajnosti. „Je to trošku pokrytecké, pretože s tým začali vedci. Veď pán docent Konvička z Juhočeskej univerzity ako prvý nabádal, že islam tu nechceme. A teraz, keď sa zľakli, že to vyvolalo taký ohlas, tak sa všetci – opäť z Prírodovedeckej fakulty, tentokrát teda Karlovej Univerzity – pridávajú do opačného tábora. Z toho je patrné, že akademické postavenie nie je práve tým najlepším radcom politických rozhodnutí. Sami ste si navarili, sami si to zjedzte, dalo by sa povedať,“ uviedol pre ParlamentníListy.cz politológ Zdeněk Zbořil.

Jednou z najviditeľnejších tvárí z tých, čo výzvu podpísali, sa stal profesor imunológie Václav Hořejší. V relácii Události, komentáře Českej televízie odmietol názor, že zo strany vedcov a akademikov sa jedná o povýšenosť nad zbytkom spoločnosti a nad ľuďmi s opačnými názormi. Súčasne však kritizoval, že médiá dávajú priestor Martinovi Konvičkovi, predstaviteľovi iniciatívy „Islám v České republice nechceme“. Vo výzve, ktorej horlivým zástancom je Hořejší, sa pritom píše, že téma migrácia musí byť predmetom diskusie. Je však otázkou, s kým chce diskusiu viesť. V rozhovore pre ParlamentníListy.cz totiž uviedol, že sa hanbí za to, že veľká časť spoločnosti je nielen ľahostajná k utrpeniu utečencov, ale dokonca ich považuje za akýchsi podvodníkov a parazitov, ktorí chcú vysávať náš sociálny systém.

Ľudia podpísaní pod výzvou proti strachu a ľahostajnosti nie sú autoritami

Viesť diskusiu s veľkou časťou spoločnosti, o ktorej vyhlási, že sa za ňu hanbí, nie je naozaj tým najsprávnejším odrazovým mostíkom pre diskusiu. „Veď to vyjadrenie nezodpovedá požadovanej akademickej úrovni. Naopak to svedčí o tom, kam sme v akademickej sfére dospeli a na akú úroveň sme to doviedli. Tí ľudia, čo sa pod výzvou podpísali, jednoducho nie sú autority. Podpisuje to predsa veľa ľudí, ktorí sa sprofanovali tým, že zastávali rôznorodé politické postoje. Ale kde dnes nájdeme autoritu, ktorá by nám poradila, ako sa máme chovať v prekérnych situáciách? Zbierame ovocie, hlavne na tej akademickej úrovni, ktoré sme zasadili,“ upozorňuje politický analytik.

Vedci a akademici taktiež vyzvali politikov, aby ohľadom prijímania utečencov zohľadňovali skutočné potreby a možnosti, nie vrtkavé nálady verejnej mienky. Štáty musia prijímať a integrovať tých, ktorí sú skutočne potrební, a to na základe individuálneho a spravodlivého výberového procesu bez toho, aby ich vopred diskvalifikovala ich etnická či náboženská identita. Zároveň to prv vyzeralo, že výzva prišla na politickú objednávku vo chvíli, keď zástancovia prijímania utečencov mali vo verejnosti pramalú podporu. Preto ju český minister pre ľudské práva Jiří Dienstbier a česká ministerka školstva Kateřina Valachová, ktorá sa do vládnej funkcie odrazila z postu Dienstbierovej štátnej tajomníčky, tak uvítali.

Aj predseda ODS a akademik Fiala predsa volal po radikálnom riešení

Názorovú spriaznenosť s Jiřím Dienstbierom okrem jeho chránenkyne Valachovej prejavil aj predseda opozičnej TOP 09 Karel Schwarzenberg, ktorý sa na sociálnych sieťach dušoval vďačnosťou vedcom za túto výzvu, pretože tým zachraňujú česť českej spoločnosti. „Netrúfol by som si tvrdiť, že sa jednalo o výzvu na politickú objednávku. Skôr si myslím, že sa mnohí z tých pôvodne neodvážnych stali odvážnymi a pocítili, že sa tu dajú vytrieskať nejaké politické body. Pôvodne ich získaval Úsvit a paní Černochová, ale aj ďalší ľudia z ODS. Dokonca aj sám predseda, akademik pán Fiala, predsa volal po radikálnom riešení a div neposielal armádu na hranice,“ pripomína Zdeněk Zbořil.

Trochu v tieni výzvy vedcov a akademikov zostalo pripomenutie si výročia 21. augusta, kedy do vtedajšieho Československa vtrhlo päť armád Varšavskej zmluvy. „Sledoval som, čo sa okolo toho povedalo či napísalo, ale to, čo sa objavilo v novinách, sa mi zdalo také nemastné neslané. To, že spomínajú na to, ako nejaký ruský dezertérsky vojak domlátil niekoho kladivom, je správa tak akurát do čiernej kroniky, to s tými udalosťami nemá nič spoločné. Zdalo sa mi, že ten étos, ktorý to vtedy vyvolalo, také to národné zomknutie, bolo opäť už po niekoľkýkrát opomenuté. Nehovoriac o tom, že, samozrejme, nepadlo ani slovo o XIV. Vysočanskom zjazde, ale možno k tomu ešte dôjde,“ myslí si politológ.

Mnohí ľudia si neuvedomujú, že sme z roly obete prešli medzi spoluvinníkov

Úplne iný pohľad na augustové udalosti roku 1968, než býva obvyklé, ponúkla vo svojom komentári pre ParlamentníListy.cz chartistka a spisovateľka Lenka Procházková. Upozornila na obrovskú psychologickú zmenu spočívajúcu v tom, že sme boli po celé generácie formovaní opakovanou rolou obete cudzích záujmov, zatiaľ čo dnes stojíme ako člen NATO na strane spoluvinníkov a ďalších podobne motivovaných vojen a agresií. A tak sa pýtala, či sa teraz cítime byť zahanbení. „Je to zaujímavá otázka, s ktorou prišla, pretože si to veľa ľudí ešte neuvedomuje. A to ani tí, ktorí tak vášnivo bojujú za alebo proti migrantskej vlne. Tá je predsa vyvolaná tým, že NATO sa už v balkánskych vojnách odvolalo na piaty článok dohody Severoatlantickej aliancie a začalo bombardovať Juhosláviu,“ pripomína Zdeněk Zbořil.

A pod novodobým zjednotením sa organizovala, hoci chaoticky, Arabská jar v Tunisku a v Egypte. „Tí, čo sa dnes tak hnevajú, sa môžu hnevať na seba za to, čo robili počas dní, keď sa o tomto osude a strategickej a politickej orientácii rozhodovalo. Nemuseli, samozrejme, bojovať proti, ale mohli aspoň vyjadriť svoj názor. Napokon, pán Schwarzenberg ho vyjadril. Súhlasil s uznaním Kosova, dokonca ho pretlačil vo vláde aj v parlamente, takže ten môže niesť plnú zodpovednosť. Len sa nesmie rozčuľovať nad tým, že kosovskí utečenci zaplavujú Európu. Ale správa sa tak, ako sa správal už ako kancelár, ako minister zahraničných vecí a ako predseda zahraničného výboru snemovne. A aj tí ostatní sa na seba musia tiež pozrieť tak, ako sa na seba pozerá on,“ myslí si politický analytik.

Po zasadnutí Bezpečnostnej rady štátu už nebolo jej zvolanie pre Babiša absurdné

Vo štvrtok sa zišla Bezpečnostná rada štátu, ktorá sa zaoberala kauzou ohľadne Českej pošty. Tú odštartovala informácia, že Kamil Choc zo stredočeskej ČSSD chcel trojmiliónový úplatok od podnikateľa Lukáša Čadka, ktorý vedie s Českou poštou spor o viac ako 20 miliónov českých korún. Peniaze mali ísť údajne do pokladne sociálnych demokratov a priamo k českému ministrovi vnútra Milanovi Chovancovi, čo však odmietla ČSSD aj samotný politik. Prípad môže súvisieť s tendrom na zaistenie bezpečnostných služieb pre Českú poštu. Po zasadnutí BRS premiér Bohuslav Sobotka informoval, že niektoré súkromné firmy vytvárajú tlak, aby české ministerstvo vnútra a vedenie pošty nepokračovalo v snahe zefektívniť a sprehľadniť jej hospodárenie. Práve preto by sa minister Chovanec nemal nechať zastrašovať.

Aj český minister financií a predseda hnutia ANO Andrej Babiš dokonca uviedol, že zazneli informácie, o ktorých do tej chvíle nevedel. Podľa neho je preto dobré, že premiér založil novú tradíciu, podľa ktorej sa bude Bezpečnostná rada štátu zaoberať aj kauzami štátnych firiem. „Vyzerá to, že sa pán Babiš, ktorý pôvodne považoval zvolanie (BRS) kvôli pošte za absurdné, dostal naozaj k informáciám, ktoré dovtedy nepoznal. My ich nepoznáme ani teraz. Len vieme, že boli také, aby zmenili názor tých členov vlády, ktorí sú v Bezpečnostnej rade štátu, a pána Chovanca jednoznačne podporili. To, že pán Čadek predtým dostával priestor predovšetkým v novinách pána Babiša a že sa v tých alebo oných novinách píše tak alebo onak, môže byť vyvolané aj tým, že majú len tradičné oneskorenie toku informácií, ktoré by spravodajcovia mali mať už dávno k dispozícii, a zrejme sa o tom dozvieme až v priebehu tohto týždňa,“ podotýka Zdeněk Zbořil.

Závažnejšiu zmenu politických pomerov neprinesie ani migrantská vlna

Podľa komentára Jindřicha Šídla v denníku Hospodářské noviny sa prvou schôdzou vlády po prázdninách v uplynulom týždni začala v Česku volebná kampaň, ktorá bude prerušená v roku 2027, kedy sa v tejto krajine prvýkrát po 12 rokoch nebudú konať žiadne voľby. Nemali by sme si vraj zastierať, že ďalších tridsať mesiacov rozhodne o definitívnej premene českého politického systému a celej spoločnosti, ktorá začala v januári 2013 prvou priamou voľbou prezidenta, pokračovala dramatickým pádom Nečasovej vlády, predčasnými voľbami a nástupom Andreja Babiša na jeseň pred dvoma rokmi. Politológ Jan Kubáček v rozhovore pre ParlamentníListy.cz očakáva, že sa pnutie medzi najsilnejšími stranami, ktoré sa prejavuje atakom na premiéra kvôli bytom OKD a ministra vnútra kvôli Českej pošte, zintenzívni práve vo volebných kampaniach.

„Slová pána Šídla a vôbec názor Hospodářskych novín by som nebral veľmi vážne, pretože tam sa všetci tešia na veľké pnutie a tým myslia zmenu politických pomerov v republike. A pokiaľ k nej nedochádza, tak sa ju snažia vyvolať. Hnutie ANO ani ČSSD by z rozpadu koalície nič nezískali. Môžu sa hádať, ale prečo by podnikli taký riskantný krok, ako sú predčasné voľby, keď by to ani jednej strane neprinieslo nejakú výraznú zmenu. Ak si pán Šídlo myslí, že ODS alebo niektorá z iných jemu blízkych strán by mohla získať nejakú prenikavú výhodu, tak by som si ho dovolil ubezpečiť, že pokiaľ nedôjde k zásahu zvonka, tak ani náhodou. Českí voliči sú veľmi konzervatívni na to, aby sa dopustili takej závažné zmeny. To by musel byť podnet oveľa zaujímavejší než nejaká vlna utečencov,“ domnieva sa Zdeněk Zbořil.

Keď sa im nepodarí dostať do Nemecka, migranti zamieria do Rakúska alebo k nám

Tá však veľmi zaujíma nášho západného suseda. Počas tohto roka dorazí do Nemecka podľa nemeckého ministra vnútra Thomasa de Maizièreho až 800-tisíc utečencov, zatiaľ čo doterajšie prognózy predpokladali 450-tisíc migrantov. Vzhľadom na tento vývoj vyhlásil António Guterres, Vysoký komisár OSN pre utečencov, že chce odbremeniť Nemecko cestou prerozdeľovania utečencov tým, že sa zodpovednosť rozdelí v Európe na viac ramien. Vraj nie je dlhodobo udržateľné, aby iba dve krajiny EÚ – Nemecko a Švédsko – prijímali väčšinu utečencov. „Dochádza k tomu, čo sa už predpovedalo pri podpise Lisabonskej zmluvy, že tí utečenci predsa nepobežia z Rumunska do Bulharska alebo že Sýrčania nebudú zakladať utečenecké tábory na pomedzí s Nemeckom,“ konštatuje politológ.

Niet divu, že utečenci chcú ísť do prosperujúcejších krajín, kde už navyše majú desať miliónov svojich potenciálnych príbuzných alebo tých, ktorí ich budú radi prijímať. „Pravdaže sa utečenci môžu sťahovať; a keď sa im nepodarí dostať do Nemecka, budú sa snažiť dostať do Rakúska alebo k nám, to je prirodzený vývoj. Nemecká kancelárka raz povedala, že multikulturalizmus sklamal, že sa nepodaril. Takže musí tiež povedať, čo pre to urobili, aby nesklamal. Ak majú vedúcu ekonomickú silu v Európskej únii, musia sa podeliť aj o kompenzáciu tej ekonomickej slabiny Európy. Nemecko pochopiteľne nemôže uniesť ďalší príval utečencov, ktorí nemôžu byť gastarbeitrami. Tí gastarbeitri mali tú výhodu, že keď si zarobili peniaze, vracali sa. Ale kam sa majú vrátiť títo ľudia, keď sme im to všetko zbombardovali?“ pýta sa Zdeněk Zbořil.

Krajiny sa spoliehajú na to, že budú tranzitom na ceste do Nemecka, Anglicka a Francúzska

Informáciám o vlne migrantov do Európy dominovali v uplynulom týždni tie, ktoré riešili dianie na hraniciach medzi Macedónskom a Gréckom, ktoré zavalili tisícky migrantov túžiacich dostať sa do Európy. Macedónska polícia proti nim dokonca nasadila slzný plyn. Neprekvapila už ani správa o tom, že do nákladného vlaku smerujúceho do Británie tunelom pod Lamanšským prílivom vnikli utečenci. Tamojšia doprava bola spomalená, pretože túto súpravu museli zastaviť a utečencov vrátiť na francúzske územie. V rýchlovlaku idúcom z Amsterdamu do Paríža sa po útoku Maročana schyľovalo k veľkej tragédii. A v Nemecku by rastúci počet utečencov mohol viesť k obmedzeniu vlastníckych práv majiteľov nehnuteľností, pretože podľa niektorých politikov by mal mať štát právo umiestniť azylantov do neobsadených bytov a domov.

Kým nedôjde k nejakému veľkému nešťastiu, nemôžeme podľa slov Zdeňka Zbořila čakať žiadne zásadné riešenie. „Pohybu ľudí z vojnou zničených oblastí sa nezabránilo včas, takže ich motivácia je rozhodne výraznejšia ako naše motivácie, pretože im ide o život. Zatiaľ dochádza k vyvolávaniu drobných incidentov, ale tie môžu prerásť do oveľa väčších incidentov. Keď nazhromaždíte na malom priestore väčší počet osôb, tak by to bol div, ak nezavediete polovojenskú disciplínu, aby tam nedochádzalo ku konfliktom. A už nehovoriac o trasách utečencov, kde tí ľudia vedia, že sa musia dostať do ďalšej stanice a že sa tam musia dostať za každú cenu. Tým sa zrejme tie národné inštitúcie, ktoré sú bohato platené, vôbec nezaoberajú a spoliehajú sa na to, že ich krajina bude tranzitnou krajinou a že utečenci skončia v Nemecku, v Anglicku a vo Francúzsku,“ myslí si politológ.

Vlastník bytu vo Francúzsku musí ubytovať migranta a ešte s tým môže mať výdavky

Upozorňuje, že pokiaľ ide o obsadzovanie bytov, tak to je vo Francúzsku už zavedené, len sa to tak často nepoužíva a tiež sa o tom nehovorí. „A neplatí to len pre migrantov, ale aj pre takzvane sociálne neprispôsobivých, ktorých môžu prideliť do bytov. To viem z prvej ruky, pretože jeden vzdialený príbuzný sa tým zaoberá dnes a denne. Tí ľudia väčšinou nemajú čím zaplatiť, takže sa s nimi vlastník súdi. Keď potom pred súdom povedia, že sú nemajetní, súd ich na základe tohto oslobodí a buď to zaplatí štát, alebo obec, alebo ponesie náklady majiteľ, do bytu ktorého boli títo ľudia pridelení, pretože bol neobsadený. Niet divu, že má Marine Le Penová v týchto oblastiach takú popularitu, nakoľko sa na ňu ľudia obracajú ako na poslednú spásu,“ vysvetľuje pre ParlamentníListy.cz Zdeněk Zbořil.

Kancelárka Angela Merkelová, francúzsky prezident François Hollande a ukrajinský prezident Petro Porošenko sa dnes majú stretnúť v Berlíne. V tradičnom kvartete rokujúcom o Ukrajine bude teda chýbať už len ruský prezident Vladimir Putin. Údajne má ísť o pokus zažehnať eskaláciu konfliktu medzi ukrajinskou armádou a proruskými separatistami v Donbase. „Buď chcú pána Porošenka upozorniť na to, že minské dohody platia, alebo sa s ním chcú dohodnúť na inom riešení. Ale akom, to si nedokážem predstaviť. Hlavne preto, že sa schádzajú mimo Ukrajiny, a to môže znamenať čokoľvek. Politika sa tam odohráva v takom temnom zákulisí, že akákoľvek predpoveď je veľmi riskantná. Tiež nevieme, či má pán Porošenko ešte silu, aby ich priania týkajúce sa minských dohôd vôbec bol schopný splniť,“ upozorňuje politický analytik.

Paralelu Jaceňukovho návrhu o prísahe vernosti krajine poznáme z nacistického Nemecka

V posledných dňoch totiž z východnej Ukrajiny chodili správy o ďalších obetiach bojov medzi vojakmi a civilistami. „Ale pozor, médiá o tom informujú veľmi neseriózne. Jednak o tom, koľko a kde bolo zabitých vojakov a akých vojakov, či z jednej, alebo z druhej strany, to sa každý deň rôznia, všimnúť sme si mohli len to, že počet mŕtvych stúpa. To znamená, že sa tam strieľa viac, ale to je asi tak všetko, čo môžeme vedieť. Povedal by som dokonca, že ani ľudia, ktorí sú na tých miestach, to nevedia, pretože ak to niekto nekontroluje z nejakého štábu, kde sa zhromažďujú informácie, tak nie je schopný sa toho dopočítať. A pokiaľ odviezli nejaké Grady, alebo ich zase priviezli, to je vojenská spravodajská informácia, ktorú pán Pazderka alebo pán Karas v Moskve môžu mať len z ruských alebo z ukrajinských zdrojov, a tým to končí. Teraz záleží na tom, nakoľko sú tie zdroje kvalitné,“ poznamenal Zdeněk Zbořil.

Ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk prekvapil vyhlásením, že navrhne Najvyššej rade, aby uzákonila prísahu vernosti krajine. „To poznáme z nacistického Nemecka. Tam pri vyhlásení totálnej vojny tiež všetci prisahali lojalitu vodcovi a vlasti. Ak je nutná celonárodná prísaha, znamená to, že si vláda nie je istá a že chce zaviazať občanov svojej krajiny k tomu, aby boli lojálni. A pokiaľ nebudú, aby ich mohla nejakým spôsobom trestať. Ale ako ich budú stíhať? To budú chodiť nejakí ľudoví komisári po Ukrajine a budú skúmať, kto a ako bol lojálny? Alebo to budú súdiť súdy? Tak to je tá cesta do Európy, pre ktorú sa na Ukrajine symbolicky rozhodujú, pekne zarastená hložím. Neviem, či sa do nej dostanú takto, ak sa teda Európa naopak neprispôsobí Ukrajine,“ hovorí politológ.

O osude Grécka sa rozhoduje na úrovni, pre ktorú nebude výsledok volieb vôbec nič znamenať

Krátkou poznámkou sa ešte zastavuje pri gréckom premiérovi Alexisovi Tsiprasovi, ktorý rezignoval po schválení záchranného programu pre zadlžené Grécko ministrami financií eurozóny a nemeckými poslancami. „Situácia v Grécku je veľmi neprehľadná, peniaze, ktoré sa tzv. sypú do Grécka, sa predsa nesypú do Grécka, ale do bánk, ktoré Grécku požičiavali. Takže o osude Grécka sa rozhoduje na takej úrovni, že voľby, zvolenie alebo nezvolenie niektorej strany, úspech alebo neúspech nejakého politika vo voľbách vlastne ešte nič neznamenajú. Zdá sa, že aj o osude Grécka sa rozhoduje niekde za scénou; a kto za tú scénu nevidí, ten k tomu nemôže nič múdre povedať. Pán Tsipras možno kalkuluje alebo hrá vabank oveľa lepšie než všetci páni v Európskej únii,“ uzavrel Zdeněk Zbořil ohliadnutie sa za politickým dianím uplynulého týždňa.

autor: Jiří Hroník

- Reklama -