Má to s tými Američanmi ešte zmysel? Tereza Spencerová zhŕňa týždeň, na ktorý len tak nezabudneme

0
Donald J. Trump, 45. prezident USA (Autor: TASR)

Za uplynulých pár dní sa toho udialo skutočne požehnane. Začalo sa to rozhodnutím Donalda J. Trumpa uvaliť obchodné clá na dovoz olova a hliníka napr. z Kanady a Európy. Odvolal sa pritom na zákon z roku 1962, ktorý umožňuje takýto krok vzhľadom na národnú bezpečnosť – pretože zbrojný materiál potrebuje olovo a hliník, musí byť americký. Justin Trudeau len nechápavo odvetil, že nerozumie, čím predstavuje Kanada hrozbu pre národnú bezpečnosť USA. DJT ponúkol nielen Kanade, ale aj EÚ, že pokojne od tohto kroku upustí, ak uvalia na zvyšok sveta, hlavne na Čínu, rovnaké clá ako USA. To Jean-Claude Juncker odmietol. Čo si o tomto kroku myslíte? Hádže nás DJT cez palubu? Alebo chce len chrániť záujmy USA a dodatočnou ponukou nám vyšiel v ústrety? A ukázala EÚ odmietnutím zdanenia Číny, že Čínu skrátka potrebuje viac, ako si dokáže priznať?

Spojené štáty vyhlásili obchodnú vojnu proti Číne, Európskej únii, Kanade a Mexiku súčasne, čo treba mať na pamäti, pretože to zo všetkého najviac pripomína slávne jiráskovské Proti všem. A vieme, ako „proti všetkým“ skončili husiti. Nie som ekonómka, ale mám silný dojem, že keď teraz uvaľujú USA clá prakticky na všetkých svojich hlavných obchodných partnerov a všetci títo hlavní obchodní partneri odpovedia odvetnými krokmi, vytváraniu nových pracovných miest a „zaisťovaniu národnej bezpečnosti“ v rámci „Ameriky predovšetkým“ to hádam nijako zásadne pomôcť nemôže.

Namiesto toho však nastane v globálnom obchode totálny chaos a z neho plynúci ekonomický pokles „predovšetkým Ameriky“. Na jednej strane je jasné, že USA už nemôžu ďalej „prežívať“ s obchodným deficitom 40 až 50 miliárd dolárov každý mesiac, ale súčasné ekonomické „vedenie vojny“ na všetky strany azda nemôže byť riešením. Aj americké banky ako Goldman Sachs, ktoré si však v globalizovanom svete pripadajú ako ryba vo vode a svoje rybníky si rozhodne samy nevypustia, varujú pred blížiacim sa ekonomickým kolapsom. No, uvidíme.

Junckerovo odmietnutie ísť kvôli akejsi americkej obeti proti Číne možno na jednej strane chápať ako uznanie reality vo svete, v ktorom hrá Peking čoraz väčšiu rolu, ale môže to byť súčasne aj vyjadrenie neistoty, či má vôbec zmysel veriť nejakým americkým sľubom. Veď za Trumpa už USA stihli zrušiť všetky možné dohody a vystúpiť z niekoľkých medzinárodných organizácií, čo im na dôveryhodnosti, samozrejme, nepridáva. A tento proces určite nie je konečný, lebo si dokážem dosť dobre predstaviť, že až sa teraz „napadnuté“ štáty budú na Washington sťažovať v rámci Svetovej obchodnej organizácie, namiesto dlhých diskusií alebo hádok vystúpi Trump aj z nej…

Ako ďalšia Jóbova zvesť pôsobila návšteva Vladimira Putina v Rakúsku. Zelený prezident Van der Bellen povedal, že európsky mier nie je možný bez Ruska a že americký plyn je dvakrát až trikrát drahší. Hovorilo sa aj o zrušení sankcií proti Rusku, čo otvorene navrhol vicekancelár Strache. Ako chápete politiku Rakúska? Chce byť Rakúsko mostom medzi Ruskom a Západom? Je to múdre?

Z rakúskych vyhlásení okolo Putinovej návštevy mám pocit určitej umiernenosti až racionality. Áno, americký plyn je pre Európu násobne drahší ako ten ruský, to nie je žiadne tajomstvo, a Rakúšania očividne nie sú ochotní zatvoriť oči pred faktami a „radšej sa mýliť s USA, než mať pravdu s Ruskom“. Mimochodom, tento rok oslavuje rovných 50 rokov od prvej dodávky vtedy ešte sovietskeho plynu a dohodu o ďalšom odbere teraz podpísali až do roku 2030.

A áno, otázka sankcií je síce boľavá záležitosť, ale len tak ju – prostým zrušením sankcií – odbiť nemožno, pretože anexia Krymu je anexia Krymu. Odbiť ju by bolo pre Európsku úniu obrovskou fackou a pľuvancom do vlastnej tváre. Možno k tomu jedného dňa dôjde, keď tu bude komplet nová garnitúra politikov, ktorí sa sami nepodieľali na majdanovskom prevrate, ale dnes je tu ešte príliš mnoho aktívnych aktérov vtedajších udalostí, aby bola zmena sankčnej politiky mysliteľná. A čo viac, z hľadiska Rakúska je otázka sankcií aj tak skôr len symbolická, pretože Rusko je pre neho až šestnástym obchodným partnerom, čo značí, že až také veľké straty zase rakúske firmy asi nevykazujú a Viedeň do žiadnych razantných krokov netlačia.

Napriek tomu mi rakúske postoje, ktoré sa vyhýbali hystérii na jednej strane a hurá politike na druhej strane, pripadajú sympatické. V čase, keď napríklad u nás je Rusko vnímané buď len ako číre zlo, alebo naopak len ako spása všetkého mysliteľného, je racionalita našich susedov závideniahodná. Svet totiž nie je nikdy čierno-biely a len málokedy v ňom existuje len jedna možná alebo dokonca povolená cesta. Rakúske predsedníctvo EÚ môže priniesť žiaduce „upokojenie hormónov“, lebo Rakúšania majú pravdu aj v tom, že Rusko je jednoducho súčasťou Európy. Je to axióma; tváriť sa, že to tak nie je, je úplná hlúposť. Neznamená to Rusku pochlebovať, ale snažiť sa ho akceptovať ako realitu, hľadať racionálnu pozíciu, asi tak, ako dnes Európa skúša kalibrovať svoje vzťahy s USA…

 

 

Zdroj: Twitter / Vladimir Putin

No a tretia rana pre zástancov transatlantických vzťahov – nový americký veľvyslanec v Berlíne vo výbušnom interview pochválil európskych národných konzervatívcov a povedal, že treba bojovať proti mediálnemu establishmentu. To si napríklad Anne Applebaumová vysvetlila ako priamy útok na Angelu Merkelovú. Okrem toho povedal, že tým hlavným, čím ho DJT poveril, je prinútiť Nemecko zvýšiť náklady na zbrojenie. Že vraj nemecká armáda je v tristnom stave a že by bolo dobré, keby sa zapojila v Sýrii. Tak teda: Má takto hovoriť diplomat? Má Nemecko viac zbrojiť? Má sa Nemecko zapojiť v Sýrii? A ako veľmi tento džentlmen poškodil vzťahy medzi USA a Nemeckom?

Bývalý šéf amerických tajných služieb James Clapper nedávno pripustil, že USA ovplyvnili voľby v najmenej osemdesiatich krajinách sveta, ale pozor, vždy sa tak vraj dialo výhradne v mene dobra pre dotknuté národy. A teraz tu je americký veľvyslanec nie v nejakej rozvojovej alebo postkomunistickej krajine, ale rovno v Nemecku, ktorý ovplyvňuje tamojšiu politiku, akoby sa nechumelilo. Najprv – a určite len pre dobro nemeckého národa – vyzval nemecké firmy, aby okamžite prestali obchodovať s Iránom, inak ich postihnú americké sankcie, potom sa pochválil svojou ambíciou „podporovať európskych konzervatívcov a iných lídrov“ a na budúci týždeň chystá slávu na počesť rakúskeho kancelára Kurza, o ktorom hovorí ako o „rockovej hviezde“. Skrátka, ambasádor Richard Grenell sa vôbec neženíruje.

 

 

Zdroj: Twitter / Anne Applebaum

Úprimne, o otázkach, či má Nemecko viac zbrojiť, alebo sa viac angažovať v Sýrii, si predovšetkým myslím, že sa teraz Nemecko musí v prvom rade samo nájsť. Ujasniť si, do akej miery má zmysel vnímať USA z akejsi zotrvačnosti ďalej ako spojenca, voči ktorému je lepšie vystupovať s vazalským úklonom. Ujasniť si, do akej miery je „trumpovčina“ len dočasným fenoménom a či sa oplatí zaťať zuby, vydržať nejaké tie ústrky a počkať si na to, či budúci americký prezident zase všetko vráti do pohodlných „zabehaných koľají“. Alebo už globalizácia naozaj dosiahla svoj vrchol a trend sa pomaly, ale možno iste od nadnárodných koncernov obráti späť k národným štátom a záujmom? Neverím, že by v Berlíne nemali k dispozícii príslušné analýzy, a tak podľa budúceho postupu nemeckej vlády zistíme, na čo konkrétne sa spolieha. Zatiaľ platí, že Nemecko, Francúzsko a Británia po sérii „veľkých prejavov“ zrazu akoby zmäkli a „požadujú“ od Spojených štátoch v mene svojich firiem výnimku zo sankcií proti Iránu. Preložené: hlavné sily západnej Európy ďalej veria, že Trump svoje rozhodnutia nemyslí vážne, pohladí ich po hlave a všetko im odkýva. No, uvidíme, nakoľko je taký prepočet správny.

Medzitým sa však, samozrejme, vzťahy Nemecka s USA pre veľvyslanca zhoršujú a čoraz viac politikov proti nemu protestuje, tí dotknutejší a naštvanejší dokonca hovoria rovno o bezpodmienečnom vyhostení, lebo keby vraj niečo podobné robil nemecký veľvyslanec vo Washingtone, už by tam nebol. Niektorí Grenella podozrievajú zo snáh rozbiť alebo aspoň oslabiť Európsku úniu, ale je pozoruhodné a veľavravné, že paľba nemeckej kritiky naráža na múry Bieleho domu.

Ambasádori sú vraj tiež ľudia a v rámci slobody prejavu majú právo hovoriť si, čo chcú, aj keď sa to niekomu nemusí páčiť… Čiže Washington si za svojím „rozbíjačom EÚ“ stojí, z čoho pre Berlín – ale aj pre Brusel –, samozrejme, vyplývajú ďalšie fakty, ktoré musí skúmať. A dôvody na bolehlav: okrem Putina im tú Úniu rozbíja aj Trump a treba priznať, že v poslednom čase ju rozbíjajú aj každé ďalšie voľby. A vlastne čokoľvek, s čím Únia príde. Na zúfanie. Nevdojak sa mi vnucuje starý vtip z minulých čias: „Poznáte štyroch najväčších nepriateľov socializmu? Jar, leto, jeseň, zima.“ Už sa tomu blížime…

V každom prípade sa však zdá, že bez ohľadu na súčasné prešľapovanie a rozhorčené výroky budú musieť – po dekádach dôsledného amerického vedenia za ručičku – nemeckí politici začať konať samostatne, čo, samozrejme, nie je jednoduché. Už dávno zabudli, ako sa pláva, a teraz ich niekto hádže do rybníka… Ale nejako sa k novovzniknutej situácii „budú musieť postaviť“, pretože robiť mŕtveho chrobáka im nepomôže – čo ak Trumpa namiesto impeachmentu zvolia druhýkrát?

Západným záujmom neprospievajú ani dohady, že dôjde k dohode všetkých strán týkajúcej sa usporiadania situácie v južnej Sýrii. Ako to teda vlastne je? Čo sa dohodlo?

No, cynik by povedal, že západným záujmom v poslednom čase neprospieva skoro nič, ale to len tak reagujem na vašu otázku. A áno, otázka juhu Sýrie „nás“, Západ, znovu vyradila z hry alebo, lepšie povedané, „nám“ ukázala naše reálne postavenie. V kocke: Rusko, Izrael, Irán a Sýria sa v zásade dohodli, že na juhozápade Sýrie, teda pri hraniciach so sýrskymi Golanskými výšinami, ktoré Izrael anektoval, nebudú pôsobiť žiadne iránske alebo hizballáhovské jednotky a výmenou za to nebude Izrael nijako narušovať postup sýrskej armády k ovládnutiu tohto ešte stále džihádistického územia.

Dohoda, ktorá vznikla v Moskve, ponúka ďalší krok k ukončeniu vojny a spusteniu politického procesu výmenou za prijateľné kompromisy od všetkých zúčastnených – Sýria bude mať svoje územie, Izrael „svoje“ Golany, Irán svoj vplyv a posilnený regionálny status, Rusko svoje „všetko“ a USA možnosť vrátiť sa (so súhlasom Izraela) k „Amerike predovšetkým“. Bez jasných víťazov a bez totálnych porazených, s mierne dochrámanými víťazmi a porazenými, ktorých rany však ľahko prebolia.

A tomu, že USA o Sýriu čoraz viac strácajú záujem, napovedá aj skutočnosť, že kývli na turecký tlak a prinútia „svoje“ kurdské oddiely, aby opustili mesto Manbídž, Rakká aj Kobani, čo sa rovná hodeniu Kurdov cez palubu. Špekuluje sa, že Kurdov „predali“ Saudom na vytvorenie akejsi novej protiasadovskej „armády“, ale bohvie, ako to všetko bude. Správ, podľa ktorých sýrski Kurdi vyhodnotili svoju situáciu a ponúkajú Asadovi rozhovory, v každom prípade rýchlo pribúda.

Nehovorme hop, ale ostatné dni podľa mňa znova posunuli sýrsku vojnu k predsa len konkrétnejším záverom.

Talianska vláda vládne a jej minister vnútra Matteo Salvini vyhlásil, že migranti sa môžu začať baliť a že sa pritvrdí voči „výlovným“ neziskovkám. Premiér Giuseppe Conte naopak žiada, aby EÚ začala s prerozdeľovaním migrantov, ktorí sú v Taliansku. Ako tento rozpor chápete?

Podľa mňa to žiadny rozpor vlastne nie je, pretože v oboch prípadoch je cieľom „zbaviť“ Taliansko migrantov, rozdiel je len v tom, ktorým smerom. Mňa na tých – a nielen talianskych – protiimigračných plánoch zaujíma skôr tá praktická otázka „ako“. Dokážem si celkom ľahko predstaviť, ako „zúčtujú“ so spomínanými mimovládnymi organizáciami, ktoré „vozia“ migrantov do Talianska. Ale keď vyhlasujú, že sa „zbavia“, dajme tomu, pol milióna ľudí, tak čo urobia? V

prvom rade tie státisíce ľudí prišli do Talianska v mnohých prípadoch ako do krajiny zasľúbenej a sami sa určite dobrovoľne kamsi do bezútešných podmienok subsaharskej Afriky nevrátia. Takže ich bude treba zrejme nejako pochytať a navoziť do nejakých táborov, ktoré sa z logiky veci určite nevyhnú nálepke „koncentračné“. A má vôbec Taliansko dostatok lietadiel alebo lodí a príslušných posádok a kapitánov (a, samozrejme, policajtov a vojakov), aby všetkých tých vzpierajúcich sa ľudí niekde strážilo a potom aj niekam odviezlo?

A aj keby už tie kapacity nejakým záhadným spôsobom vykúzlilo, čomu neverím, kam ich asi tak odvezie? Veď u mnohých migrantov nie je v prvom rade vôbec jasné, odkiaľ sú, a navyše nie je vôbec jasné ani to, či ich budú príslušné africké štáty chcieť alebo chcieť zadarmo. Nedávny pokus Izraela deportovať afrických migrantov jasne ukázal, že nájsť „cieľovú“ a ochotnú krajinu nie je žiadna sranda alebo, lepšie povedané, že to vlastne ani nejde. Alebo bude stačiť navoziť ich napríklad do Líbye, Maroka či Tuniska, teda len cez more, a Pán Boh s nimi?

A, samozrejme, je tu potom aj tá druhá možnosť, teda že si „talianskych“ migrantov prerozdelia členovia EÚ, čo je však „veľmi zlý“ nápad, ktorý môže viesť len k ďalšiemu prehĺbeniu rozporov vnútri Únie. Nie je, mimochodom, bez zaujímavosti, že už aj kancelárka Merkelová – možno Talianom na zlosť – cúva od migračných kvót, že vraj to bol hlúpy nápad…

Neviem, skrátka všetky tie deklarácie o boji s migráciou, a že ich teraz v Európe zaznieva veľa, neodpovedajú na to najdôležitejšie. Teda či sú vôbec uskutočniteľné. Samozrejme, za predpokladu, že nám náš novodobý humanitárny jemnocit zabráni všetkých tých ľudí niekde „potichu“ a „bez televíznych kamier“ postrieľať alebo nechať niekde v púšti napospas líbyjským otrokárom. Že nám zabráni vrátiť sa k neliberálnej demokracii konca 19. storočia, keď Británia síce doma pre svojich občanov utvárala prvé občianske práva, ale v britskej Indii za nezáujmu demokratickej britskej verejnosti zomierali desiatky miliónov ľudí od hladu. Alebo Belgicko a Kongo, ďalší šialený príbeh vtedajších „európskych hodnôt“…

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Začína sa summit G7. Ešte pred pár rokmi k nim patrilo aj Rusko, teraz sa čaká, že vlastne pôjde o summit svetovej šestky proti USA. Čiže zavedené poriadky sa drobia v priamom prenose a mechanizmy, ktoré pre skrývané nezhody ani predtým neprinášali žiadne veľké výsledky, sa rovno zadierajú, pretože nezhody už skrývané nie sú…

- Reklama -