Kusý o politikoch: Slota je darebák, Mečiar ako baran, Fico so servítkami. Bude tu aj o štyri roky?

0
Miroslav Kusý, politológ (Autor: Jozef Hübel)

Pán profesor, ako si spomínate na začiatky našej novej éry po Novembri 89? Využili sme podľa vás šance, ktoré sa nám naskytli pred vyše 25 rokmi?

Prvé, na čo si spomeniem, sú diskusie. Divoké, vášnivé, nekonečné, celé noci a strašne sa pritom fajčilo. Bol som vtedy v štábe VPN, denne sme mali obrovský nápor nových správ a informácií, jednak sa na nás valilo veľa informácií „zhora“, no jednak okrem Bratislavy sme dostávali množstvo informácií z celého Slovenska. Chodili za nami ľudia, ktorí chceli vedieť nejaké pokyny, no my sme boli často bezradní, pretože sme nerátali s tým, že máme byť nejakými lídrami revolúcie.

Chcete tým naznačiť, že ste neboli pripravení vy – lídri, ktorí ste boli na čele spoločenských zmien?

Sám sa osobne za takéhoto lídra nepovažujem, ľudia ako Kňažko, Budaj, Gál, možno aj ja sme boli skôr hovorcovia. Bola to veľká improvizácia a krok za krokom sa objavovali nové obzory, s ktorými sme nerátali. Naše prvé požiadavky boli veľmi jednoduché – zrušiť v ústave vedúcu úlohu Komunistickej strany. Dokonca sme uvažovali, že nejaký umiernený komunistický režim u nás zo začiatku ešte bude prijateľnejší. No potom sa ukázalo, že ani komunisti neboli pripravení rovnako ako my, pričom oni boli možno v ešte väčšej panike. Videli totiž, že všade okolo sa to rúca a nemajú šancu. Gorbačov nebol ochotný zasahovať, dal im jasne najavo, aby si to vyriešili vo vlastnej réžii. No to sa naši komunisti neodvážili, hoci mali stále v rukách pohotovostné zásahové oddiely, verejnú bezpečnosť, ľudové milície a armádu. Nič z toho sa neodvážili použiť proti ľudu, proti manifestáciám.

Ako si teda vysvetľujete paradox, že tesne po Novembri 89 sa najpopulárnejšími politikmi u nás stali bývalí komunisti Marián Čalfa a Milan Čič, v tom čase už členovia VPN?

Podľa mňa sme ich potrebovali. Báli sme sa, že moc, ktorú mali stále dovtedy v rukách, môže byť veľmi rýchlo zneužitá, preto sme chceli sprostredkovateľa. My sme sa napríklad v Prahe pokúsili do tejto úlohy postaviť Ladislava Adamca, posledného komunistického predsedu federálnej vlády. Lenže on sa ukázal byť príliš tvrdý, príliš ťažkopádny a stále príliš sebavedomý. Bol do poslednej chvíle presvedčený, že to bude práve on, kto bude rozhodovať čo a ako. No v tom čase už bola situácia úplne iná. Čalfa to okamžite pochopil a bol veľmi obratný stratég a politik, ktorý bol na svojom mieste a vedel, čo má robiť. Zatiaľ čo na Slovensku sa Čič skôr prispôsobil novej situácii. Nebol zďaleka taký aktívny, ako bol Čalfa.

A Rudolf Schuster? Tiež bolo dovtedy predstaviteľom minulého režimu, no Slovenská národná rada si ho zvolila do svojho čela?

Politika, ktorú predstavovali Čič a Schuster, je pozitívum, že boli schopní pochopiť situáciu a ísť okamžite s dobou. Obaja to urobili, Adamec to na rozdiel od nich neurobil. Pre politika je to vždy plus, ak je schopný pochopiť dobu. Veď politika je umenie možného, teda vedieť, pokiaľ až môže ísť a čo najviac vyťažiť z tej situácie.

Ako ste vnímali fenomén Vladimíra Mečiara, ktorý veľmi razantne vstúpil do politiky. Na funkciu ministra vnútra sa prihlásil maximálne pripravený, ako keby tam už predtým roky pôsobil. Uverili mu aj lídri VPN. Bola to chyba podľa vás?

Bola to taká doba. Množstvo ľudí z celej krajiny ponúkalo svoje služby, bol jeden z nich a bol v tom čase mimoriadne obratný. Na rozdiel od iných, ktorí sa iba ponúkali – dajte ma niekam a ja budem pre vás robiť. Ale on bol úplne iný, prišiel okamžite s koncepciami, s predstavami, vedel presne, ako vyzerá rezort vnútra, čo tam treba robiť. Zostali sme úplne fascinovaní, že sa nám núka do služby človek, ktorý pozná nielen štruktúru rezortu, ale aj všetky funkčné možnosti. Takže sa k nám vtedy dostal cez konkurz.

Mečiar značnou mierou ovplyvnil naše novodobé dejiny najmä 90. rokov, od jeho názorového posunu možnosti zachovania spoločného štátu až po jeho úlohu jedného z architektov rozdelenia federácie bez referenda. Bolo to takto správne alebo by sa rozdelenie spoločného štátu referendom iba oddialilo?

Určite. V podobe, v akej sa federácia udržiavala, nebola dlhodobo udržateľná. Ani formálne právne to nefungovalo, pretože zábrany na federálnej úrovni boli natoľko silné, že každý mohol „patovať“ vzniknutú situáciu. Politický faktor bol navyše veľmi silný, lebo sa ozvali sily v minulosti zatlačené pod koberec, predovšetkým tie nacionalistické. Dojem, ktorí vytvárali nacionalisti – že my sme doteraz na Čechov doplácali a keď sa osamostatníme, tok peňazí sa obráti – bol veľmi silný. Hovorilo sa tam o „peňazovode“ a o iných fantazmagóriách, ktoré boli úplne vedľa. No zohralo to pritom veľmi dôležitú úlohu, pretože sa k nim výdatne pridali zahraniční Slováci, ktorí „hecovali“ v tom zmysle, že sa treba čo najskôr osamostatniť. Sľubovali, že túto republiku postavia na nohy, že pomôžu finančne, no nič z toho nesplnili.

Ako teda vnímate samotné rozdelenie spoločného štátu bez referenda?

Mečiar s Klausom využili príležitosť a rozhodli – aj z hľadiska osobnej samoľúbosti –, že oveľa viac znamená byť kohútom na vlastnom smetisku, ako byť nejakým podriadeným činiteľom v rámci nejakého spoločného celku, kde jeden druhému pozerá na prsty. To bol ten osobný moment. Ale bol tam, samozrejme, aj ten politický moment. Pretože tu boli aj veľké očakávania, že sme sa konečne oslobodili od komunistov a máme teraz otvorenú cestu presne tam, kde je Západ. Stačí urobiť iba pár krokov a sme na rovnakej úrovni a nemusíme my, Česi doplácať na Slovákov a investovať do toho, aby sa to dostalo na rovnakú úroveň. Slovenský pohľad bol ten istý, takže každý bol presvedčený, že dopláca na toho druhého. Preto to bolo veľmi nebezpečné pole na to, aby sa to celé udržalo pohromade.

Čiže z tohto pohľadu bolo vytvorenie dvoch samostatných republík správne a jediné možné riešenie? Alebo vy osobne ľutujete, že sme sa rozdelili?

Áno, ľutujem. Ja som sa narodil v Československu, bol som Čechoslovák, a to celým svojím presvedčením. Vyštudoval som univerzitu v Prahe, takže Česko bolo rovnako súčasť mojej vlasti ako Slovensko. Čiže z tohto hľadiska som prišiel o dve tretiny spoločnej vlasti a zostala mi len tá jedna tretina. A neskôr sa ukázalo, že to vzájomné odcudzenie veľmi rýchlo postupovalo. Aj ja som prestal sledovať českú politiku veľmi rýchlo, lebo som zistil, že sa nás to nejako priam o netýka.

V súčasnosti veľmi pozorne sledujete a reflektujete ako uznávaný a veľmi často citovaný politológ slovenskú realitu. Nakladáme dobre so svojou samostatnosťou?

Myslím si, že celkovo sme uspeli. Bolo tu niekoľko veľmi dobrých postupov, no, samozrejme, aj poklesov. Ale to isté sa dialo a deje aj v susednom Česku. Česi boli predsa po rozdelení spoločného štátu ďaleko pred nami a my sme sa za nimi po vstupe do samostatnosti iba obzerali. Potom sa dostali do krízy, vyrovnalo sa to, ba v mnohom sme ich dokonca predstihli.

Keby ste sa obzreli dozadu. Čo bolo podľa vás chybou, že vývoj u nás sa uberal tak, ako sa uberal, že bol Mečiar tri razy pri moci, že nás jeho politika zabrzdila na ceste do EÚ a NATO, že sa dostali do verejných funkcií ľudia s eštebáckou minulosťou?

Jednak to bol ešte vývoj v spoločnom štáte, ktorý predchádzal tomu pádu. Postavil sa tu ťažký priemysel. Životná úroveň ľudí u nás išla jednoznačne hore! Samostatnosťou sme preto istým spôsobom získali, Česi možno stratili, hoci často bol bol ten náš zisk pofidérny. Lebo postaviť VSŽ a nemať surovinu, z ktorej by sa vyrábalo, závislosť od ukrajinskej železnej rudy, podobne hlinikáreň v Žiari nad Hronom, tak isto závislá od dovozu suroviny, čiže mali sme vo vienku veľmi problematický ťažký priemysel. Ale vo svojej dobe zohral veľmi dôležitú úlohu. Čiže u nás sa často ozývali hlasy komunistov, bolo lepšie, mali sme zabezpečenú prácu, bývanie, mali sme čo jesť a piť a čo sme viac potrebovali? Dokonca raz do roka sme šli aj k moru, či do hôr na odborársku rekreáciu. Ale to je veľmi povrchný obraz doby, pretože komunizmus bol postavený na úplne iných princípoch. Chýbali tam demokratické princípy, ktoré by ovládali nielen priemysel, ale najmä politiku. Roky sme si napríklad prejedali budúcnosť a o tom sa vôbec nehovorilo. Po revolúcii sme potom museli mnohé veci pomerne ťažko vyrovnávať. Napríklad aj s tým ťažkým priemyslom to bolo veľmi zložité.

Myslíte si, že neuplatnenie lustračného zákona do života na Slovensku bolo správne?

Samozrejme, že to správne nebolo. Bolo treba urobiť očistu spoločnosti, čo sa u nás nestalo, pričom vo svete bolo plno príkladov, ako sa to dalo úspešne robiť. Či už v Juhoafrickej republike alebo v Nemecku. Možno práve preto, že u nás revolúcia tak hladko prešla, očista bola len veľmi povrchná. Najúspešnejšie sa totiž uplatnili bývalé stranícke kádre, rôzni pracovníci podnikov zahraničného obchodu, ktorí boli zorientovaní a pripravení. Práve tí sa presadili tak v podnikateľskej sfére, ako aj v politike, lebo mali najviac skúseností aj informácií a navyše aj nejaký kapitál, s ktorým mohli začínať.

Ako v tomto kontexte vnímate skutočnosť, ako sa u nás privatizovalo, ako sme rozpredali majetok bývalých fungujúcich štátnych strategických podnikov?

Boli to často veľké absurdnosti, kde sme prichádzali o veľké majetky. Nielen tým, že sa dostali do súkromných rúk, to sme aj chceli, ale dostali sa do nesprávnych rúk. Tí ich potom prešustrovali tie majetky, obohatilo sa na tom zopár vyvolených jednotlivcov, zväčša blízkych tým, ktorí im to z pozície moci poprihrávali. Vytunelovali prosperujúce firmy a nedovolili, aby tieto ďalej prosperovali. Toto bola veľká tragédia, že sa to udialo. Jediné, čo nás môže aspoň čiastočne utešiť, je to, že sme neboli jediní, kde sa takto privatizovalo.

Keď prejdeme k vašej parkete politológa a pozrieme sa na slovenskú politiku, prečo sa u nás za tie roky nepodarilo vytvoriť model dvoch silných štandardných strán, jednej ľavicovej a jednej pravicovej, ako je to väčšinou vo svete? Tá ľavica tu možno je, no pravá strana politického spektra u nás prakticky neexistuje, respektíve je natoľko atomizovaná a rozdrobená, že nie je alternatívou SMERU. Prečo je to tak?

Zrejme na to u nás chýba aj sociologické zázemie. Silné strany potrebujú silné zázemie. Stredná vrstva musí byť napríklad dostatočne mohutná, aby si vytvorila politické zázemie a oporu na presadzovanie záujmov tejto vrstvy. Pokiaľ tu táto vrstva nie je, tak je to celé roztrieštené. To u nás neexistuje. Politické tábory sa u nás vytvárajú na základe politických kritérií. U nás to doslova bujnelo a došli na scénu rôzne veľmi čudné zoskupenia.

Hodnotíte SMER  ako štandardnú stredo-ľavicovú stranu?

Rozhodne to nie je sociálna demokracia. To vidíme nakoniec aj teraz, keď sa profiluje sociálna demokracia na tej otázke, akou je utečenecká kríza. Ukazuje sa, že naša sociálna demokracia zďaleka nezastáva taký postoj, aký je typický pre štandardné sociálno-demokratické strany, pre európsku ľavicu. SMER vznikol ako pragmatická strana, hovoril o sebe zo začiatku, že je „tretí prúd“, čo bola vtedy Ficova devíza. No neskôr, keď hľadal v politickom spektre medzeru, ktorú by mohol zaplniť, zistil, že sociálna demokracia je neobsadená a že je veľmi užitočné ju obsadiť a využiť. A to aj urobil.

Je Robert Fico dobrý líder strany a dobrý premiér?

Pozrite sa, ja by som to porovnal s Mečiarom. Boli tu veľké obavy, že na Mečiarovo vládnutie budeme ťažko doplácať, čo zo začiatku aj začalo, ale aj Mečiar videl mantinely, ktoré mu nedovoľovali odísť z pozícií, ktoré Slovensko v medzinárodnej politike zastávalo. Museli sme sa niekam zaradiť. Čiže aj Mečiar to musel akceptovať. To isté je to aj s Ficom, len s tým rozdielom, že je oveľa sofistikovanejší. Mečiar išiel do toho ako baran, tvrdo, často bez servítky na ústach, Fico už skôr používa tie servítky, používa krycie slová a krycie manévre. Ale naše zaradenie v Európe je už natoľko zafixované, že sa mu z toho dá iba ťažko vykľučkovať. Nakoniec vždy sa to doteraz končilo pri silných slovách, no za tými slovami, keď došlo na riešenie, tak „skutek utek“ , ako vravia bratia Česi. Prejavilo sa to aj teraz v otázke utečencov, kde sa zaprisahával, že „iba cez moju mŕtvolu“ , ale to sú všetko iba frázy, ktoré veľmi rýchlo povolia, keď dôjde na riešenie.

Kde treba u nás hľadať pád silnej pravice na čele s SDKÚ? Dnes už ani pomaly nevieme, že Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš existujú, strana sa prakticky zredukovala na jej predsedu a na nejaké nové tváre z bilbordov, ktoré takmer nikto nepozná. Prečo k tomu došlo?

Prvý sociologický dôvod je ten, že ak politická strana nemá svoje jednoznačné zázemie, je to začiatok jej konca. KDH ho napríklad má, no ak to strana nemá, tak je na veľmi pohyblivom piesku. Rovnako aj pokiaľ ide o ideové smerovanie, treba mať jasno, čo áno a čo nie. Potom lavíruje a namiesto politiky je to politikárčenie, čo je aj príklad SDKÚ. Stratila úplne svoje zázemie. A tu nejde o počet hláv, počet členov, voličov, tu ide o zázemie ako politickej sily. Dôležitým faktorom bolo aj to, že boli odtrhnutí od ľudí, od ich bežných problémov a nevedeli ich osloviť normálnym jazykom. Je otázkou, ako sa vôbec dnes budujú politické strany, to už nie je ten starý typ strany – na masovej základni, s vytvorenými štruktúrami na miestnej, či okresnej úrovni. SMER-SD napríklad toto nemá nijako mimoriadne vybudované, skôr veľmi slabo, a má úspech. Nehovoriac teraz o Matovičovi, kde celú stranu tvoria pomaly štyria ľudia. Faktor, ako budovať zázemie, je teda dnes kľúčový. A pochopiteľne, aby bola väzba na voličskú základňu a aby bola voličská základňa stabilná. To znamená, musí ju niečo viazať dohromady. Oni si dokonca nedokázali vytvoriť žiadnu opozičnú koncepciu. Nestačí povedať: „My nesúhlasíme s Ficom, so Smerom, máme inú predstavu“, no oni tú predstavu nevedia nielen vyjadriť, ale ani predať.

Vedia to iné politické strany na tzv. pravej časti politického spektra u nás?

Nevedia. Doteraz sa nikomu nepodarilo prísť s koncepciou, ktorá by oslovila ľudí. Prvý s tým prišiel Procházka v prvej fáze, keď nastúpil ako nová tvár v politike, o potom sa ukázalo, že kedysi na polceste zastal a ďalej sa nehýbe.

Čiže nie je ani SIEŤ podľa vás tou alternatívou pre voliča?

Zatiaľ nie. Hoci sa ňou mohla stať. Mala na to všetky predpoklady a šancu, no aj samotný Procházka dostal pomerne tvrdé mravné a morálne údery, ktoré ho podľa mňa aj dosť poznačili.

Ján Slota v rozhovore pre náš portál nedávno priznal, že jeho najväčšou politickou chybou v živote bolo to, že si za svojho nástupcu vybral Andreja Danka. Čo si o tom myslíte vy?

Súhlasím, bola to totálna chyba. Danko je mladý dynamický človek, dokonca chodil aj za mnou ako za politológom a bolo vidno, že nemá nejaké politické predsudky. On je človek, ktorý ide cieľavedome za svojím cieľom, Fico, či Procházka sú jeho rovesníci. On si s nimi všetkými tyká, patrí do tej partie alebo chcel by do nej patriť.

Je SNS na čele s Dankom alternatívou? Teda akousi treťou cestou na politickej scéne?

Rozhodne si to nemyslím, dokonca by to bola tragédia, keby sa táto strana mala stať vodcovskou stranou. Ona môže síce ísť po otvorených problémoch, ktoré momentálne nie sme schopní riešiť – teraz im ohromne nahráva utečenecká kríza – strach z neznámeho, z cudzieho, Slovensko je naše a my si ho nedáme a podobné heslá, ktoré v minulosti zohrali svoju úlohu, no v celkom inom kontexte. No oni ich opakujú v novom.

Bol v tomto kontexte Ján Slota čitateľnejší ako Andrej Danko?

Ján Slota bol darebák, obyčajný darebák! Jemu to bolo jedno, národ pre neho neznamenal vôbec nič. Tie floskuly, ktoré používal, to boli pusté frázy v jeho ústach. Z tohto hľadiska je Danko neporovnateľne schopnejší, možno aj viac prijíma ideológiu, vie oveľa sofistikovanejšie presadzovať program strany. Navyše v každej spoločnosti potrebujeme strany tohto typu, v každej krajine sú národne orientované strany. No vždy je veľmi podstatné, kto sa toho ujme.

U nás máme aj inú stranu podobného zamerania, dokonca ešte tvrdšieho, je to strana Mariána Kotlebu. Mnohí ľudia dokonca tvrdia, že on iba nahlas hovorí to, čo si u nás mnohí myslia. Môže Kotleba získať body na vlne kritiky Rómov, či teraz na vlne migračnej krízy?

Veď on už na tom získal. Na rómskej otázke postavil svoju stranu, preto sa stal aj županom, no možno až teraz zaplakali voliči nad realitou. Ako župan je zrejme neúplatný a jeho sila je v niečom inom, v demagógii a nacionalizme. Ukazuje sa, že jeho odmietnutie pomoci z eurofondov nebolo veľmi múdre, lebo ak niekto dáva peniaze na užitočné veci, na cesty, mosty, infraštruktúru s naším minimálnym vkladom, tak treba brať, keď dávajú. Vždy je podstatné, ako takéto zdroje využijeme. Na druhej strane eurofondy sa dajú aj zneužívať a príkladov je tak isto veľa.

Má Kotleba šancu dostať sa s jeho stranou v parlamentných voľbách aj do parlamentu?

Určite áno. Je to hrozba. Teraz sa objavila SNS, ktorá sa pozviechala a tvrdo sa derie o svoje pozície, takže sú konkurenti v tomto ohľade, no Danko je zrejme oveľa sofistikovanejší ako Kotleba. Kotleba je ten žoldnier alebo kaprál, v tom je výborný, ale tam aj končí.

Vy ste sa už dotkli migračnej krízy. Je podľa vás správne, keď európski lídri absolútne nijako nepomohli Viktorovi Orbánovi a Maďarsku pri zvládaní enormného náporu utečencov na maďarskom území a namiesto pomoci mi hrozia sankciami?

EÚ trestuhodne zanedbala predvídanie situácie. Tí ľudia sa sem blížili cez iné územia celé týždne, veď mnohí hovoria, že putovali aj tri týždne či mesiac. Vedelo sa, kam idú, aké majú ciele a my sme v Európe vyčkávali bez toho, aby sme podnikli patričné opatrenia. Boli tu nejaké prísne Schengenské pravidlá, a keď došlo na lámanie chleba, tak sme ich opustili. Malo sa investovať do toho, aby sa tí ľudia na hraniciach zadržali a pokiaľ by vstúpili do Európy, tak to malo byť s odtlačkom palca, aby ich bolo možné identifikovať. Malo sa teda presne identifikovať a nie ich sem takto masovo vpustiť.

Aký podiel má na tejto situácii nemecká kancelárka Angela Merkelová, keď najprv pozvala takmer milión utečencov do Nemecka a následne na to im zavrela hranice?

To bol šok, samozrejme. Už takéto vyjadrenie bolo veľmi problematické, pretože sa dalo čakať, že hneď ako to vysloví, rozletí sa to po celom svete a bola to obrovská ponuka najmä pre tých, ktorí dovtedy iba váhali, čakali, ako sa to vyvinie a možno na tom ani nemuseli byť až tak zle, no toto ich určite „pohlo“. Vznikla tým v podstate masová hystéria, že sa zdvihli obrovské masy ľudí a vydali sa na cestu. Áno, často aj za hrozných podmienok po ceste. Je to človeku ľúto, rovnako ako je ľúto blázna, ktorý urobí nepremyslené kroky a kvôli tomu trpí. Od zárodku to nemal kto zastaviť, vtedy im mal dať niekto najavo, že to celé nie je také jednoduché a že neprichádzajú do nejakého vysnívaného raja. Toto nikto neurobil.

Aký je slovenský postoj k tejto kríze? Odmietame kvóty, no nie pomoc. Je to v poriadku?

Fico stále hovorí – „ma oni“, no to nie je tak, my sme súčasťou EÚ, orgány Únie sú aj naše orgány! To teda nie je tak, že „oni“ nám niečo diktujú, my si diktujeme. Je to výsledok nejakého kompromisu, možno nie najlepšieho, ale v horších kompromisoch, keď išlo o euroval, tak sme sa podriadili. Inak to nejde, keď vstúpim do nejakého spolku, tak prijímam pravidlá toho spolku! Všetko, čo ten spolok odo mňa chce alebo žiada. Sú predsa aj možnosti, ako sa brániť, ako vyvolať diskusiu, ale nemôžeme sa postaviť do pozície, že my sme tu tí chudáci a „oni“ nám niečo diktujú. Je to hlúposť a je čistá surová demagógia.

A čo úradníci v Bruseli. Tí okrem kvót nevymysleli nič. Ako vnímate ich? Nebolo by cestou nasmerovať pomoc do záchytných táborov v Turecku, Libanone či v Jordánsku, kde sa znížila napríklad potravinová pomoc až o 60 percent a tí ľudia naozaj utekajú už aj pred hladom. Ako to hodnotíte?

Je to jedna z ciest pomáhať v týchto krajinách. Sú tam obrovské počty utečencov. Práve v týchto táboroch treba riešiť to, aby tam našli tí ľudia istotu. Kým sa veci vyriešia principiálne, tak tam môžu zostať. A neskôr hľadať riešenia v krajinách pôvodu, v Sýrii, Líbyi. Len my musíme prvotne riešiť to, čo sme sem pustili a tu musí existovať nejaká otázka solidarity. Nie je správne nechať v tom Grékov, Talianov či Maďarov, je to priam nesolidárne. Ak sme súčasť nejakého spolku, tak si musíme vyjadriť aj pomocou vzájomnú spolupatričnosť.

Ako vidíme v tomto kontexte budúcnosť EÚ, prípadne aj eurozóny?

Som veľký fanúšik EÚ a aj eurozóny. Myslím si, že forma konečného riešenia ešte zďaleka nie je vymyslená, čo to bude. Či to bude federácia, či iný útvar. To, že isté právomoci odchádzajú do centra do Bruselu, je prirodzené. Samozrejme, treba tam vždy nájsť rozumné dohovory, čo je prijateľné a akceptovateľné. Na tom je to celé postavené, celý princíp EÚ. Čo je možné vyriešiť „dolu“, nech sa rieši dolu, no to, čo je nevyhnutné, treba dať riešiť „hore“. Tento princíp je zdravý a dobrý.

Aj slová silných vo forme vyhrážok, že ak neprijmeme kvóty, tak nám zastavia pomoc z eurofondov, je podľa vás správna?

To sú silné reči. Neviem, či je to možné takto na seba viazať, podľa mňa asi nie. Ale bolo by to podľa mňa veľmi primitívne, keby takéto veci stáli na báze nejakej pomstychtivosti. Ale takéto veci tu vždy boli, aj budú, dokonca sú aj potrebné, lebo nie je dobré niečo ututlať v zárodku, treba si tieto veci otvorene vydiskutovať. Myslím si, že EÚ je ohromný projekt pre Európu, pre tento svet, preto nič nie je bez chybičiek.

Keby ste sa mali zahrať na prognostika, o pár mesiacov tu máme parlamentné voľby. Myslíte si, že v nich uspeje opäť jednoznačne SMER a bude tu vládnuť ďalšie štyri roky, pretože reálna alternatíva sa zatiaľ akosi neukazuje. Bude to tak?

Presne tak, ako hovoríte. Nevidím alternatívu, zatiaľ ju tu nevidím. Nie sú tu politické sily, ktoré by boli schopné zjednotiť aspoň nejaké to silné gro pravice. Nevidím tu žiadny alternatívny program, lebo nestačí byť len proti, to je veľmi málo byť proti. Máme mnohí plné zuby Fica, ale ak nie sú schopní ponúknuť iní politici nič lepšie, žiadnu lepšiu alternatívu, treba prijať demokratické riešenie. Hoci je to veľmi bizarné riešenie, je najlepšie z možných. Nakoniec aj ten Fico je viazaný pravidlami spoločného zväzku a viac-menej ich dodržiava a bude nútený ich dodržiavať. To je zábezpeka pre nás, že predsa len je tá EÚ pre nás aj dobrá.

V tieni migračnej krízy je dianie na Ukrajine, kde denne zomierajú nevinní civilisti v nezmyselnom vojenskom konflikte na ukrajinsko-ruskom pomedzí. Ako vnímate vývoj na Ukrajine, prípadne vzťahy s Ruskom?

Rusko sa snaží „zachovať si“ rolu hegemóna. To sme tu mali vždy v minulosti a táto pozícia im aj zostala. Nebezpečným faktorom je aj to, že Rusi chcú mať naďalej dominanciu nad územím, ktoré bolo kedysi súčasťou bývalého sovietskeho impéria, a to je veľmi nebezpečné. Pre nás je to podľa mňa stále hrozba. Nevidím tu preto žiadny iný dôvod konfliktu, ako je ruský expanzionizmus.

Ako by sme mali vnímať Ukrajinu v tomto kontexte?

V tejto situácii musíme zaujať konzistentné stanovisko zodpovedajúce svojim záväzkom. Musíme stáť jednoznačne na strane Ukrajiny a jej legitímne zvolených predstaviteľov. Jasné, že je tam kopa problémov, korupcie, no v takom prostredí, v akom teraz žijú, to iba prekvitá. Prvé, čo sa musí vyriešiť, je existujúci ozbrojený konflikt. Mali by sme tvrdo trvať na tom, aby sa to vrátilo do pôvodného stavu, teda začať od Krymu. Neviem si totiž predstaviť, aby sa tam vytvorilo nejaké normálne spolužitie bez toho, by sa nevyriešil Krym. Zdá sa mi to absurdné. To je ako druhá svetová vojna, ako keby Hitler obsadil len Československo. Krym je v súčasnej situácii totiž pre Rusov ťažkým bremenom. Aj Putin hľadá alternatívne cesty, chce teraz zatlačiť na Sýriu a odkloniť pozornosť napríklad od Krymu, pretože s tým nevie pohnúť. V tejto polohe, v akej to má, tam bude iba posielať ďalších dobrovoľníkov, bude konflikt udržiavať, no na to potrebuje mať aj ekonomické zázemie a to nemá. Keby mu tak nepadala tá ropa, možno že by si mohol dupnúť silnejšie, ale v tejto situácii to nejde.

Aká je podľa úloha USA v súčasnosti. Mnohí pozorovatelia tvrdia, že práve Američania spôsobili tú obrovskú migračnú vlnu zásahmi proti režimom v Líbyi, Iraku či Sýrii. Súhlasíte?

Nevidím to takto jednoznačne, skôr sa mi to nezdá. V arabskom svete bol predsa celý rad pohybov, ktoré sa nedali „nanútiť“ zvonka. Samozrejme, zamiešali sa do toho, no Kaddáfí či Saddám boli diktátor, netvori. Otázkou je, nakoľko máme takéto spory riešiť. Američania vždy boli „policajtmi“ sveta, boli zvyknutí na túto úlohu a tam to hrozilo možnosťami ďalších konfliktov. Stačí sa pozrieť na Irán. Tam sa napríklad po rokoch dohodli. Ale nedával by som to za vinu Američanom, pripúšťam, že majú na tom svoj podiel, ale zdroj konfliktu je inde.

Myslíte si, že Rusi a Američania sú v konečnom dôsledku aj tak odkázaní na dohodu v rámci zachovania svetového mieru?

Tak to vždy bolo aj v minulosti. Nevidím iné riešenie, hoci Američania a Rusi už dnes nie sú jediné superveľmoci. Vo svete sa zmenilo rozloženie síl, čo je veľmi dôležité. To už nezávisí len od nich, či bude vo svete mier. Hoci v prípade eliminovania hrozby Islamského štátu som presvedčený, že sa musia spojiť. Nakoniec tendencie aj rokovania tu sú, len si treba stále uvedomovať, že Rusi majú svoje záujmy, ktoré sú pre nich prioritné. A kým sa nedohodnú na prioritách, tak skoro k dohode nedôjde.

- Reklama -