Kto sú to Kurdi?
Je ich 30 až 35 miliónov. Žijú hlavne na pomedzí Turecka, Sýrie, Iraku a Iránu. Ide o indoeurópsku etnickú skupinu príbuznú Iráncom, ale nie sú jednoliatí a o nejakom kurdskom národe nemá veľmi zmysel hovoriť. Silnú úlohu u nich hrá kmeňová, klanová, ale aj náboženská identita (väčšina sú moslimovia-sunniti), ktorá je pre mnohých dôležitejšia ako etnická. Hovoria po kurdsky, ale je niekoľko dialektov, ktoré sa od seba poriadne líšia, takže si často ani Kurd z Turecka a Iránu vôbec nemusia rozumieť.
Podporujú ich autonomistické a separatistické snahy Iránci, keďže sú ich príbuznou etnickou skupinou?
Teherán skôr v súčasnosti (približne od roku 2013 je ten trend zrejmý) podporuje PKK (Kurdskú stranu pracujúcich – pozn. red.) a radi by z nej urobili jedného zo svojich regionálnych proxy spojencov, napríklad po vzore Hizballáhu. V súčasnom vedení PKK je napríklad Cemil Bayik, ktorý má väzby na iránske bezpečnostné zložky. Irán je však opatrný v podpore separatistických snáh Kurdov, má tiež svoju kurdskú menšinu. Skôr využíva PKK proti Turecku, svojmu rivalovi, a tiež proti Barzáního irackému Kurdistanu, ktorý ide poruke Turkom. Naproti tomu ďalšie politické frakcie v irackom Kurdistane, napríklad Patriotická únia Kurdistanu ide tiež viac s Iránom, a preto má blízke vzťahy s PKK. Má to aj implikácie pre Sýriu. Sýrsko-kurdská strana Demokratického zväzu – PYD je franšíza PKK, PYD spolupracuje od roku 2012 aktívne s Asadovým režimom, čo, samozrejme, zapadá do iránskej mozaiky regionálnych spojencov. Ale to je iba obrázok aktuálnej situácie, ešte pred rokom 2013 bojovala v iránskom Kurdistane ďalšia franšíza PKK s názvom PJAK, potom sa ale stiahli, a PKK začala s Iránom viac spolupracovať. Je to jednoducho súčasťou regionálnej mocenskej hry, nie je to priamo tak, že by sa Teherán miloval s Kurdmi.
Takže tvrdíte, že Kurdi nie sú jednotní. Čo ich rozdeľuje?
Sú tam súperiace kmeňové identity. PKK je ľavicová, sekulárna, ale stále sa spolieha na kmeňové lojality. Potom máte v Turecku Kurdov, ktorí sú konzervatívni islamisti. V Iraku sú dva hlavné klany, Barzání a Talabání. Neznášajú sa a ešte v 90. rokoch spolu bojovali. Barzání ide s Turkami proti PKK a chce byť reprezentant všetkých Kurdov rovnako ako PKK. Talabání je zas spojenec Iránu a PKK. V Sýrii existuje spomínaná PYD, ktorá sa hrá na demokratov, ale od roku 2012 vraždí, unáša a zastrašuje politikov z opozičných kurdských strán (združených v Kurdskej národnej rade), pretože niektoré z týchto strán majú väzby na nepriateľa PKK, Barzáního. Takže je to chaos a jednota Kurdov je iluzórny obraz, ktorú vytvárajú akurát médiá.
Bojujú za nich ženy, znamená to, že Kurdi sú viac sekulárni a podobnejší Európanom ako ďalšie etnonáboženské skupiny regiónu?
Za PYD a PKK naozaj dosť bojujú ženy a sú viac sekulárne, a sú to predsa len ťažkí ľavičiari, hoci marxizmus oficiálne opustili v deväťdesiatych rokoch, stále tam rezonuje a je súčasťou ideológie. Ale nesmieme zabúdať, že je to tradičná spoločnosť so silnou kmeňovou identitou, Kurdi sú často veľmi konzervatívni a od Arabov sa vo zvykoch nelíšia, poznajú aj krvnú pomstu a podobne. Navyše nie všetci Kurdi sú sekulárni. V Turecku napríklad najviac Kurdov volí proislamskú AKP, pretože je pre nich sunnitská identita dôležitejšia ako tá etnická. Nakoniec mnoho Kurdov z Turecka aj irackého Kurdistanu bojuje v radoch ISIS či iných islamistických skupín. Ale pozícia žien v tej spoločnosti nie je podobná európskemu štandardu tak či onak. Stále sú veľmi konzervatívni a tradicionalistickí.
Kto je hlavný nepriateľ Kurdov v Sýrii a ako sa im zatiaľ darí v bojových operáciách?
V súčasnosti je to Islamský štát. Ale od roku 2012 bojovali aj so Slobodnú sýrskou armádou, inými islamistami ako an-Nusra alebo Ahrár aš-Sam (v podstate so všetkými rebelmi bojujúcimi proti Asadovi). Rebeli totiž na kurdské ambície vytvoriť ,,autonómne kurdske jednotky” pozerajú s nevôľou. A po druhé vinia PYD zo spolupráce s Asadom, čo musíme povedať, že je pravda. Vojensky sa im darilo v Kobani, teraz v lete v Tall Abyad. Ale bez vzdušnej podpory USA by si vojensky veľmi neškrtli. Teraz majú v podstate maximum, čo mať môžu. Obsadili kurdské a nejaké zmiešané územia, ale ďalej (napríklad na Rakku) ísť nemôžu, aj keby sa na hlavu postavili, pretože to už sú väčšinovo arabské oblasti a Arabi sa s Kurdami neznášajú. Boja sa, že dôjde k etnickým čistkám, takže pôjdu s kýmkoľvek iným, pokojne s kalifátom.
Aký postoj majú Kurdi k Asadovmu režimu?
Spolupracujú. Oficiálne a rétoricky ho nemajú radi, ale je to len propaganda. V lete 2012 sa Asadove jednotky stiahli z častí severnej Sýrie, vraj aj nechali PYD nejaké zbrane, obranné pozície, techniku. Konflikty medzi Asadom a PYD môžete spočítať na prstoch jednej ruky. Kurdi mu predávajú ropu, vraj im dáva zbrane atď. V meste Hasaka napríklad normálne zdieľajú kontrolu, stoja na fronte vedľa seba. Ide však iba o sobáš z rozumu, Kurdi s Asadom sa nejako nemilujú, ale iní spojenci ako Asad tam pre PYD jednoducho nie sú.
Ovplyvní nejako ich postavenie ruská intervencia?
Nemyslím si, že by to nejako výrazne ovplyvnilo ich pozíciu. Rusi sa niekoľkokrát stretli s lídrom PYD Sálihom Muslimom, kontakt tam je (predsa len sú v jednom bloku s Asadom a Iránom), ale to je všetko.
Je iracký Kurdistan fakticky nezávislý štát?
Je to de facto štát. Súčasný prezident Barzání by ich rád na sklonku svojej politickej kariéry doviedol k nezávislosti, s tým však nie všetci politickí aktéri v jeho strane aj v opozícii súhlasia. Nakoniec byť súčasťou Iraku má svoje výhody – napríklad bezpečnostné garancie, možnosť balansovať vplyv Iránu a Turecka a podobne. Majú veľa ropy, ktorú vyvážajú už bez súhlasu Bagdadu svojim vlastným ropovodom. Ťažili z ISIS, pretože mohli využiť stiahnutie Bagdadu a obsadenie ďalších ropných polí v okolí Kirkúku. Majú tiež svoje školstvo, úrady, armádu a pseudoministerstvo zahraničných vecí.
Z čoho vychádza ich historické nepriateľstvo k Turecku?
Turecko je postavené na nacionalistickej kemalistickej ideológii. Tá potláča všetky ostatné identity okrem tureckej. Navyše na Kurdov sa nazerá ako na piatu kolónu už od vzniku Turecka. Po prvej svetovej vojne napríklad Kurdom sľúbili štát, s čím Kurdi súhlasili a na túto „zradu“ Turecko dodnes nemôže zabudnúť. Potom bolo okrem niekoľkých rebélií ticho. Zmenilo sa to až v roku 1978, keď založili PKK, ktorá začala proti Turecku viesť ozbrojený boj v roku 1984. Nepriateľstvo trvá, ale dnes je pre Kurdov situácia o niečo lepšia, po kurdsky sa môže v krajine hovoriť, existujú aj kurdské médiá, majú politickú stranu a pod. Ale tá nevraživosť zostáva.
Prečo došlo k súčasnému turecko-kurdskému ozbrojenému konfliktu a v akom stave sa nachádza?
Mierový proces sa nikam neposúval, treba podotknúť, že na tom má podiel nielen AKP, ale aj PKK samotná. Turecko sa na jednej strane zľaklo úspechu PYD v severnej Sýrii a proti tomu bolo potrebné zasiahnuť. PKK však tiež ochotne konflikt eskalovala, celkom sa zľakla úspechu prokurdskej strany HDP vo voľbách, čo mohlo viesť k marginalizácii PKK. PKK má tiež väčšie sebavedomie, pretože nikdy na tom nebola tak dobre. Ťaží z haldy nových regrútov, územia v Sýrii, rozmiestnenia v severnom Iraku, napríklad v Sindžári alebo Kirkúku atď. Leto bolo na východe Turecka naozaj horúce, PKK zabila desiatky vojakov a policajtov (teraz je to číslo už možno okolo 100), bojovalo sa nielen na vidieku a v horách, ale aj vo väčších mestách.
Čo chce Erdogan konfliktom s Kurdmi docieliť?
Je to aj súčasťou volebnej stratégie. Po voľbách v júni sa Erdoganova AKP nedohodla s inými stranami na koalícii a predčasné voľby budú začiatkom novembra. Rozpútať vojnu s PKK a odvrátiť sa od ISIS je dobrá stratégia, zomkne to národ a AKP získa viac hlasov nacionalistov, ktorým sa nepáčilo, že nebol na Kurdov dosť tvrdý.
Často zaznievajú hlasy, že Turecko podporuje Islamský štát? Je to pravda?
Nepovedal by som, že Turci Islamský štát podporujú, skôr ho tolerujú. Nie sú takí hlúpi a vedia, že ISIS je problém výhľadovo aj pre nich. Turci podporovali a podporujú iné islamistické skupiny v Sýrii, napríklad Ahrár aš-sám. Ale je pravda, že tolerovali napríklad regrutácie Islamského štátu, mali priepustné hranice a podobne. Jednoducho sa na to pozerali tak, že zakrútiť Asadovi krkom je pre nich dôležitejším záujmom. V lete sa potom oficiálne pridali ku koalícii proti ISIS a dohodli sa s Američanmi, že im poskytnú letisko, hodili na ISIS zopár bômb, pričom sa konalo aj masové zatýkanie členov ISIS v Turecku.
