Krym sa nevráti, sankcie nepomôžu. Tereza Spencerová o Ukrajine, Turecku, ruských zbraniach, Trumpovi... Je toho dosť

23. 11. 2019 0:01

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Kto získa viac z nadchádzajúceho „normandského“ summitu o Ukrajine? Rusko Krym bez vojny nevráti, Západ sankcie tiež nemusí zrušiť, čiže by sa to mohlo skončiť „tak nejako inak“, naznačuje analytička Tereza Spencerová. Tá si v rámci pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch všíma absenciu zásadných správ z procesu odvolania amerického prezidenta Donalda Trumpa či tureckého odmietnutia vzdať sa ruských systémov protiraketovej obrany.

Krym sa nevráti, sankcie nepomôžu. Tereza Spencerová o Ukrajine, Turecku, ruských zbraniach, Trumpovi... Je toho dosť
Foto: TASR
Popis: Kerčský most

Aby sme nadviazali znovu na „impíčmentové výsluchy“ v USA: Svedčila napríklad niekdajšia veľvyslankyňa na Ukrajine Yovanovitchová, ktorá sa na Trumpa mohutne sťažovala. Ale celé jej to skazil republikánsky kongresman, keď sa jej opýtal, či vie o nejakej kriminálnej aktivite prezidenta Trumpa. A ona musela priznať, že nie. Ako to celé všeobecne pokračuje? Došlo k nejakým vážnejším posunom?

Čakala som, že budú mať demokrati ten „impíčment“ lepšie pripravený, ale namiesto toho je to zatiaľ veľmi kŕčovité a v kŕčovitom opakovaní až nudné.

Zatiaľ nezaznelo nič, prečo by si mal Trump začať robiť starosti, čo napokon potvrdzuje aj rýchla analýza holandskej Rabobank, ktorá skúša odhadovať, ako sa bude vnútropolitická situácia v USA vyvíjať ďalej, a dochádza k záveru, že zatiaľ demokrati Trumpovi ešte nijako zásadne „neuškodili“.

Donald Trump

Donald Trump. Zdroj: TASR

A keď už aj vlajková loď antitrumpovcov, The New York Times, priznáva, že väčšinu Američanov tá „impíčovacia“ procedúra tiež nudí, o to skôr, že ani nevedia, komu a čomu majú (alebo skôr môžu) veriť a komu a čomu nie, tak sa – prinajmenšom zatiaľ – zdá, že Demokratická strana s deep statom veľmi precenili svoje sily a prestrelili. A už čoskoro preto možno čakať začiatok operácií na „obmedzovanie škôd“.

Uvidíme, ale, ako hovorím, čakala som niečo treskúce a on nič. Len trápnosť.

9. decembra sa zíde tzv. normandský summit, kde sa bude rokovať o Ukrajine. Stane sa tak v Paríži, pričom je známe, že prezident Macron v otázke Ruska trochu „zmäkol“, a ako už naši čitatelia vedia, ani ukrajinský prezident Zelenskyj sa nejaví ako „jastrab“. O čo teda ide? Kto má aké karty a koho tlačí čas?

Neviem, či sa to dá ponímať z uhla pohľadu „koho tlačí čas“. Teoreticky by čas mal tlačiť všetkých, ale...

Logicky by mal najviac tlačiť Ukrajinu, pretože v dôsledku viac-menej zamrznutého konfliktu stráca najviac, ale Zelenskyj naráža na odpor domácich radikálov aj niektorých jastrabích západných kruhov.

Snaží sa to prekonávať vypúšťaním najrôznejších a často protirečivých si „sľubov“, ale uvidíme, aké budú jeho konkrétne činy.

Volodymyr Zelenskyj

Volodymyr Zelenskyj. Zdroj: TASR

Západ sa tlačí k riešeniu hlavne preto, že má „ukrajinského problému“ už plné zuby, skoro žiadne západné prepočty sa „nestretli“ s realitou a k tomu by už prinajmenšom niektoré štáty EÚ chceli vzťahy s Ruskom znovu normalizovať.

To však neznamená, že by pokojne ešte rok, dva, päť nemohol Západ tú „ukrajinskú káru“ tlačiť pred sebou ďalej.

Myslím, že najväčším chybným prepočtom Západu je, že sankcie a zhoršenie vzťahov spojil s Krymom, ktorý Rusko však – bez vojny – nevzdá.

Vo výsledku by to teda znamenalo, že aj sankcie musia zostať navždy, čo je však nezmysel, takže sa to nakoniec skončí buď stratou tváre Západu, keď zruší sankcie a Krym sa aj tak nevráti, alebo sankcie zostanú formálne v platnosti navždy, ale nikto ich nebude dodržiavať. Niečo ako sa nedodržiava napríklad formálne stále platné „nezosmilníš“...

No, a Rusko sa tvári, že má času neúrekom, ale aj pre neho by obnovenie vzťahov s Európou bolo výhodné, ale v dôležitých bodoch neustúpi, to radšej, rovnako ako Európa, bude pokojne ešte tú „ukrajinskú káru“ tlačiť chvíľu ďalej.

Problém je, samozrejme, v tom, že kríza, ktorá dosiahla nejakú úroveň počas piatich rokov, sa nedá vyriešiť jedným summitom.

Prinajmenšom aj preto, že značná časť Ukrajiny aj tamojší deep state sú pod kontrolou nacionalistov rôznych intenzít a odtieňov, čo je sila, ktorá nejaké razantné zmeny len tak nedopustí.

Pokiaľ však summit vo Francúzsku aspoň položí základy toho, že Ukrajina začne plniť minské dohody, tak už len to bude ohromný pokrok. Všetko však ešte nejaký čas potrvá, to je jasné.

Turecký prezident napína Donalda Trumpa v otázke ruských prvkov protiraketovej obrany S-400. Že sa ich vraj nevzdá. Myslí to vážne? Ide len o praktické výhody tých zbraňových systémov oproti americkým alebo je to gesto, ktorým niečo sleduje?

Nevyznám sa v zbraniach. Ale faktom zostáva, že po bezpilotných a raketových útokoch, ktorými jemenskí rebeli v polovici septembra vyradili z prevádzky polovicu saudských rafinérií a americké Patrioty im v tom nezabránili, začali Saudi rýchle rokovania o ruských S-400.

Z toho zrejme plynie, že na tých ruských systémoch asi fakt niečo bude.

V prípade Turecka však nemusí byť v hre ani tak strach z nejakých bezpilotných lietadiel ako skôr snaha ukázať „nezávislosť“ od Západu, ktorý Turkov už toľkokrát sklamal – po dekádach sľubov priznal, že ich nechce do EÚ, poveril ich byť nástupišťom džihádu do Sýrie, ale teraz všetku vinu aj ťarchu migrácie hádže na Ankaru, zrazu nad Tureckom kriví ústa, že je to diktatúra, aj keď to ešte pred pár rokmi nikomu neprekážalo...

A problém nie je len v tých raketách ako takých, pretože sa Turecko stáva tiež križovatkou ruských plynovodov, vstupuje do eurázijských a „čínskych“ ekonomických spolkov, hrá nezávislú regionálnu politiku, ktorú Čína s Ruskom na rozdiel od Západu do značnej miery akceptujú...

Pokiaľ z toho všetkého možno niečo usudzovať, tak sa Ankara naplno a aktívne podieľa na budovaní nečierno-bieleho, multipolárneho sveta. Pokiaľ s ňou budeme ďalej zaobchádzať v rámci „čierno-bieleho“ sveta a navyše z pozície sily a akejsi nadradenosti, bude to vo finále len na našu škodu.

Asi je čas prebrať Hongkong, pretože sa tam zrejme rodí slušná medzinárodná kríza. Priebeh je jasný. Študenti tvrdia, že demonštrujú za demokraciu. Číňania tvrdia, že sú vandali sponzorovaní zo zahraničia. A v posledných dňoch už vraj Číňania začali „páliť ostrými“. Kde vidieť akúsi rovnováhu? A ako celá vec môže súvisieť s neustále prebiehajúcimi rozhovormi o amerických colných tarifách na Čínu? Aj laik vie, že ľudské práva všade po svete nie sú práve hlavnou témou Trumpovej administratívy.

Úprimne, nielen Trumpovej administratívy. Zoznam diktatúr, ktoré americké administratívy podporovali a podporujú alebo ich dokonca samy inštalovali a inštalujú k moci, je dlhokánsky.

V západnej zahraničnej politike hrajú ľudské práva len úlohu palice na nepohodlných, u pohodlných si žiadne porušovanie nevšímame. A ani sami u seba, samozrejme.

A keď teraz USA podporujú v Hongkongu „prodemokratických“ demonštrantov, ktorí sa miestami správajú ako brutálni mäsiari, tak len aby narobili Pekingu nejaké problémy navyše.

Žiadnu túžbu po presadzovaní demokracie by som v tom nehľadala.

Napokon, aj za britskej nadvlády bola „demokracia“ v Hongkongu dosť „špecifická“ a občania Hongkongu boli v Británii braní oficiálne ako ľudia druhej kategórie a mnohí do Británie ani nesmeli ísť.

Je potom už len cynické, že USA leží na srdci osud demonštrácií v Hongkongu, kde polícia za tie dlhé týždne ešte nikoho ani nezabila, a ani nemuknú o Bolívii alebo Čile, kde proamerické vlády zabíjajú demonštrantov po desiatkach...

Celé je to zo všetkého najviac pokrytecké a trápne a vypovedá to skôr o Západe a jeho „hodnotách“ ako o Číne, ktorá sa navyše nikdy do žiadnych vzletných hesiel o ľudských právach ani nehalila, a tak je hlúpe jej vyčítať práve absenciu demokratickosti...

Miestni obyvatelia dvíhajú ruky, ktoré reprezentujú ich päť požiadaviek v nákupnom centre IFC v Hongkongu

Miestni obyvatelia dvíhajú ruky, ktoré reprezentujú ich päť požiadaviek v nákupnom centre IFC v Hongkongu. Zdroj: TASR

Kauza výpovede českej organizácie Člověk v tísni z Ruska sa skončila tým, že ruský veľvyslanec dostal od Petříčkovho námestníka za úlohu informovať Moskvu o stanovisku českej strany, že sa jej to nepáči. Premiér Babiš Člověka v tísni podporil ako úspešnú organizáciu. Čo sa z tej prestrelky vlastne dalo vyčítať?

Hodnotiť Člověka v tísni je pomerne zložité. Na jednej strane je, samozrejme, pozitívne, keď niekde v Afrike vykopú studňu alebo postavia školu, na strane druhej je príznačné, že „šíria demokraciu“ v krajinách, ktoré USA práve považujú za nepriateľské. Keď k tomu pripočítate aj americké peniaze, tak tá organizácia vyzerá aj ako nefalšovaná „predĺžená ruka“ americkej zahraničnej politiky.

Nesledujem ich činnosť nijako detailne, a tak ani neviem, prečo boli vyhodení z Ruska, ale je jasné, že Američania tam nejaké svoje zámery majú a niekto ich jednoducho presadzovať musí, nie?

Môže to byť v podstate podobné, ako keď Člověk v tísni v sýrskej vojne pôsobil dôsledne len na územiach ovládaných džihádom, z čoho pre zmenu plynie úplne logická nutnosť s tým istým džihádom alebo s teroristami, ak chcete, priamo spolupracovať.

Bez ich povolenia a súhlasu – a zrejme aj bez odvádzania „daní“ džihádu – by si tam ani neškrtli. Ale zákazka zrejme znela práve tak, džihád v Sýrii bol dlho platený z podobných zdrojov, a tak...

Niekedy asi pred mesiacom som zazrela správičku, že Člověk v tísni končí s činnosťou na severovýchode Sýrie, pretože tam vstúpila turecká armáda a jej džihádisti.

Ale veď to sú tí istí džihádisti, po boku ktorých Člověk v tísni v Sýrii roky pôsobil, tak čo zrazu tie drahoty?

Skrátka, ako hovorím, Člověk v tísni je spletenina pozitív a negatív. Nemá asi zmysel vylievať so špinavou vodou aj dieťa, ale rovnako je zlé, keď sa zatvárajú oči nad pomerne zásadnými otázkami spojenými s jeho činnosťou.

Tak sme teda oslávili 30 rokov návratu slobody a demokracie. Česi si aj zademonštrovali a zakričali na tých, ktorí chceli tiež oslavovať, ale časť národa ich nemá rada. Ako sa vám oslavy páčili?

Veľmi som to nesledovala, maximálne titulky na internete. To mi bohato stačilo. Namiesto bujarých osláv som si dala „milión chvíľok“ sebareflexie. Skúšala som si tých 30 rokov zhodnotiť z hľadiska svojho života.

Fakt zaujímavé: na chvíľu sa zastaviť, prehrať si pár vecí, zamyslieť sa. A nehľadať všemožné viny stále len u niekoho iného...

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Každý si určite pre seba nejakú zaujímavosť nájde.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Jaroslav Polanský
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Zlé, pani Merkelová... Tereza Spencerová cíti nervozitu: Ide o Západ a Rusko

13:28 Zlé, pani Merkelová... Tereza Spencerová cíti nervozitu: Ide o Západ a Rusko

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Áno, to museli byť časy, keď ešte existovala Varšavská zmluva! Pre…