Je to zlé, Angela. Tereza Spencerová nemá dobré správy pre EÚ. Prehrali ste, dodáva

0
Nemecká kancelárka Angela Merkelová a predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker (Autor: TASR)

Pomaly, veľmi pomaly odchádza Angela Merkelová. Bolo povedané mnohé, ale čo je asi zásadné: Čo to môže znamenať pre nemecko-ruské vzťahy? Je tu otázka, či nastane zmena okolo Ukrajiny alebo stavby Nord Streamu II. A zásadná otázka je aj to, ako prípadný nový „leadership“ bude vyvažovať vzťahy s USA, ktoré chcú vypovedať raketovú dohodu (súčasná nemecká vláda trochu brblala), a to práve s Ruskom. Českí liberálni politici nariekajú, že teraz sa Nemecko začne starať viac o seba a menej o zvyšok Európy… A pritom český štátny tajomník pre európske záležitosti vyzval Nemecko, nech sa „viac angažuje v Európe“.

Všetko bude závisieť od toho, kto sa namiesto Angely Merkelovej postaví do čela CDU, ale kým bude na čele vlády ona, a to má v pláne ešte v najbližších troch rokoch, tak sa nemecká politika vo vami spomínaných smeroch až tak zásadne a navyše hneď meniť nemusí. Na druhej strane však zrejme možno konštatovať, že jej notifikovaný pomalý odchod bude mať dôsledky na Európu, respektíve Európsku úniu. Či už s Angelou Merkelovou súhlasíte, alebo nie, bola v skutočnosti jedinou hybnou silou EÚ. Robila síce chyby, ktoré jej asi veľa Nemcov a Európanov všeobecne len tak neodpustí, ale na druhej strane platí, že chyby nerobí len ten, kto nerobí vôbec nič. Emmanuel Macron sa síce vlani pokúsil o to, aby sa tiež stal lídrom EÚ, ale veľa politikov a štátov sa mu s jeho desiatkami nápadov osloviť nepodarilo. Skôr je z neho len akýsi bublifuk, ktorý vypúšťa množstvo krásnych bublín, čo však veľmi rýchlo praskajú. Pre deti dobré, pre život už nie.

Osobne by som si tipla, že EÚ s odchodom Merkelovej, ktorá navyše nechce ani žiadnu funkciu v Bruseli, silne utrpí. Na „bruselskej“ úrovni nemožno čakať žiadne veľké, nieto zásadné rozhodnutia, pretože Merkelovú ako „chromú kačicu“ už nebude nikto brať príliš vážne a súčasne sa ani nerysuje nikto, kto by zaujal jej rolu. Macronov hlavný stratég, 33-ročný Stéphane Séjourné, už vyhlásil, že plánujú „otriasť systémom“, rozbiť tradičné „bruselské“ rozdelenie na ľavicu a pravicu, aj keď je také delenie podľa mňa dávno „rozbité“, a viesť novú deliacu líniu medzi proimigračnými a antiimigračnými silami, pričom chcú nalákať španielskych socialistov a centristov, nemeckých zelených a tak podobne. Neviem, nakoľko je to realistické. Aspoň sa ukáže, koľko skutočných spojencov Macron v Európe naozaj má.

Takže sa bude len tak „prežívať“, a to prinajmenšom až do budúceho mája, keď sa majú konať voľby do Európskeho parlamentu, po ktorých sa všeobecne očakávajú nejaké zmeny. A dovtedy bude Európska únia svojím spôsobom paralyzovaná. A to je, samozrejme, z hľadiska Únie krajne nepríjemné, pretože už teraz prechádza veľkou vnútornou krízou a valí pred sebou až príliš veľa neriešených problémov. Skrátka, z hľadiska EÚ neprišlo Merkelovej odchádzanie v ten najvhodnejší čas. Ak teda pre EÚ nejaké „vhodné“ časy ešte vôbec existujú.

Pokiaľ ide o rakety, chystá sa schôdzka NATO – Rusko. Dostane niekto rozum alebo sa nedá čakať žiadna zmena? Začalo sa písať, bohužiaľ, o variante rozmiestnenia amerických rakiet stredného doletu v Európe. Sme od toho ešte dostatočne ďaleko?

Neviem, predpokladám, že rozmiestňovanie amerických rakiet v Európe môže závisieť aj od ochoty alebo neochoty európskych krajín mať ich na svojom území, nie? A stať sa tak prípadným terčom v prípadnej vojne medzi USA a Ruskom. Lákavý spôsob, ako sa nezmazateľne zapísať do dejín a zbaviť sa budúcnosti. Takže uvidíme, kto na to nakoniec kývne – po vzore Poľska, ktoré už pripravuje „svoju“ americkú Fort Trump – alebo kto rakety odmietne.

Z hľadiska tejto otázky by som sa pritom na schôdzku NATO – Rusko veľmi nespoliehala. Koniec koncov, šéf NATO Stoltenberg na nej len zdôraznil význam dohody o raketách stredného a krátkeho doletu a vyzval Rusko, aby splnilo americké požiadavky. Nie som si istá, či to práve takto môže fungovať. A napríklad Putin už avizoval, že práve rakety stredného a krátkeho doletu budú hlavnou témou jeho rozhovorov s Trumpom 11. novembra v Paríži. Za necelé dva týždne možno budeme o niečo múdrejší. Aj keď v nejaký prelom veľmi neverím, takže určitá neistota bez dohody bude pokračovať. Mimochodom, v Rusku sa už začína hovoriť o vojenskej základni na Kube… Dejiny sa opakujú, povedal vraj Marx, prvý raz ako tragédia, druhýkrát ako fraška…

Erdogan „sľúbil“ novú tureckú ofenzívu proti Kurdom. Kto všetko mu to asi schválil a aké dôsledky to bude mať? Mimochodom, mnoho ľudí sa smialo tej fotke, kde sa po rokovaní o Sýrii držia za ruky Putin, Merkelová, Erdogan a Macron. Je to na smiech alebo skôr na zamyslenie?

Je, samozrejme, zvláštne, že Recep Erdogan hovoril o „zničení“ kurdských milícií v Sýrii hneď na druhý deň po tom, ako sa v Istanbule stretol s Putinom, Macronom a Merkelovou. Predstava, že od nich dostal nejaký tichý súhlas s týmto postupom, sa priamo ponúka. A rovnako zvláštne je aj to, že tie vyhrážky prichádzajú v čase, keď Erdogan ešte stále „diktuje tempo“ tej slávnej mordárskej kauzy na saudskom konzuláte v Istanbule. Je to práve Turecko, kto riadeným uvoľňovaním informácií určuje aj kvalitu vzťahov medzi USA a Saudmi. Obom stranám už skoro mesiac neustále ponúka možnosť zachovať si aspoň čiastočne tvár a nezaháňa ich do kúta, jeden deň akoby pritlačí, druhý deň povolí uzdu… Keď k tomu navyše ešte Američanom vrátil ich väzneného pastora, ktorého čakali roky vo väzení za účasť na pokuse o vojenský prevrat, je jasné, že to nerobil len „za ďakujem“. Čiže znamenajú vyhrážky voči ľavicovým kurdským Ľudovým obranným jednotkám (YPG) na sýrskej strane hranice, že sa Turecko dohodlo aj so Spojenými štátmi? Myslím, že nebudeme musieť čakať dlho – Trump potrebuje udržať „imidž“ a súčasnú politiku len do kongresových volieb za pár dní. A ak v nich uspeje, budú mu mnohé problémy, ktoré nepovažuje za životne dôležité, už ukradnuté. A obávam sa, že kurdské YPG sú mu v podstate ukradnuté, rovnako ako napríklad Afganistan, kde už USA síce opatrne, ale predsa len rokujú s Talibanom o prímerí a o odsune svojich jednotiek. Takže uvidíme už za pár dní, maximálne týždňov.

A Merkelová s Macronom v Istanbule svojou prítomnosťou fakticky len priznali, že Západ vojnu v Sýrii prehral, teda že nepresadil „zmenu režimu“ ako v Iraku alebo Líbyi, a že je preto načase horúcu vojnu vymeniť za diplomaciu. A tou diplomaciou myslím naozaj akési „umenie možného“, teda pokúsiť sa získať maximum zo súčasnej situácie, keď Damask ovláda väčšinu krajiny a ostáva už len „doriešiť“ Idlib, zvyšky Daeša na východe Sýrie a USA tamtiež. Americká politika v Sýrii je však zo všetkého najviac jedným veľkým „blúdením“ od ničoho k ničomu, takže skôr či neskôr „doblúdi“ ku koncu. Hlavným problémom pre Nemecko alebo Francúzsko sú pritom aktuálne utečenci, a tak Berlín s Parížom o nejakom Asadovom povinnom odchode už ani necekli. Naopak, držali sa za ruky s Putinom a Erdoganom, ktorí určujú, kadiaľ sa bude vývoj uberať…

Českí tenisti plánovali odohrať exhibíciu v Saudskej Arábii, po kauze Chášukdží účasť zvažujú. To by Saudov asi veľmi nepotrestalo. Stalo sa zatiaľ zo strany Západu niečo, z čoho by mali mať reálny strach a čo by pre nich malo reálne následky? Mali by sme si vlastne želať nejaký „dôsledok“ na toto kráľovstvo, vzhľadom na to, aký bordel by asi nastal po páde kráľovského režimu? Slobodné voľby by sa asi neusporiadali.

O páde kráľovskej rodiny azda nikto ani neuvažuje. Ak vôbec, tak maximálne požiadavky smerujú k tomu, aby saudský kráľ odvolal svojho bezškrupulózneho synčeka a korunného princa, ktorý je schopný všetkého, a nahradil ho niekým menej vražedným. Nejakým menším „Dexterom“. Žiadne iné „trestanie“ Saudov v pláne nie je. Už dnes sa západný mainstream topí v tom, ako veľmi vraj Západ Saudov vytrestal tým, že mnoho VIP neprišlo na tamojšiu investorskú megakonferenciu. Prepánajána! To je ale hrôza! To sme im ukázali! A tým to aj hasne.

Ale možno by z toho predsa len mohlo vzísť niečo dobré. Mám na mysli najnovšie proklamácie amerického ministra zahraničia Jima Mattisa, že by sa saudská agresia proti Jemenu už predsa len, po viac ako troch rokoch bez výsledku, mohla skončiť. Navrhuje vyhlásenie prímeria a mierové rozhovory, na ktorých usporiadanie sa už šikovne hlási Švédsko. Ak vezmete do úvahy Afganistan, Irak, Líbyu, Somálsko, Sýriu a ďalšie vojny, v ktorých sú USA stále „zaháčkované“ a ktoré už stáli milióny ľudských životov, a k tomu si vezmete, že práve USA vyzývajú Saudov na mier v Jemene, je to síce vysoko ironické, ale súčasne to ukazuje mieru znechutenia, aká musí vo Washingtone nad saudskými „spojencami“ panovať.

V Amerike nejaký šialenec vystrieľal synagógu v Pittsburghu, niekto zase poslal výbušné balíčky Sorosovi a Hillary Clintonovej. Médiá ukazujú na Trumpa a hovoria, že on podnecuje nenávisť, vďaka ktorej šialenci prechádzajú k činom. Dá sa to brať vážne alebo je to „somársky mostík“?

Šialenci sú šialenci a v Amerike maniaci, ktorí masovo vraždili kohokoľvek, kto im bol nejako nesympatický, boli predsa vždy, teda aj dávno pred Trumpom. Na druhej strane je jasné, že nenávisť, ktorá polí americkú – a nielen americkú – spoločnosť, naozaj môže „aktivizovať“ šialencov, ktorí by za iných okolností možno ani nevraždili. Osem z desiatich Američanov si uvedomuje, že sa ich krajina rozdelila na nenávistné tábory, ktoré nie sú schopné zhodnúť sa na základných hodnotách, a je jasné, že mainstreamové médiá, ktoré podľa nedávneho prieskumu v 92 percentách na Trumpa len útočia, k tomu rozpolteniu prispievajú úplne rovnako, ako keď teraz tvrdia, že za všetko môže Trump. Pre Trumpa sú médiá, mimochodom, „najväčším nepriateľom ľudu“. Ako je možné, že sa vyspelá západná civilizácia, ktorá sa neustále oháňa demokraciou, prepracovala do takého stavu?

Ono je to podobné aj u nás alebo v mnohých krajinách západnej Európy. V Amerike má každý druhý zbraň, a tak sú tamojšie prejavy tohto stavu, samozrejme, odlišné od tých tunajších, princíp je však rovnaký. A fakt by ma zaujímalo, ako sa z toho kruhu nenávisti chceme vymotať. Alebo je azda cieľom všetko ešte eskalovať? A ak áno, tak až do akého bodu? Alebo až k občianskej vojne? Vôbec sa mi to nepáči. A tým nemyslím len jednoduchú skutočnosť, že žiť v takej spoločnosti už vôbec nie je „user friendly“.

Pew Research Center vydalo celoeurópsky prieskum, z ktorého vyšlo, že Česi sú zo všetkých národov takmer najmenej tolerantní k moslimom. Len 12 % opýtaných by chcelo moslima v rodine. Zo všetkých európskych krajín zároveň najmenej veria v Boha. Ako si tie čísla vykladáte? Súvisia spolu tieto údaje?

S tým prieskumom fakt neviem. Vo všeobecnom povedomí tu u nás totiž moslim vyzerá ako akési polodivé zviera a podľa toho končia aj podobné prieskumy. Ale stavím sa, že keby otázka znela nejako ako – „Chceli by ste v rodine moslima, katarského bankára?“ –, tak by výsledky skončili diametrálne inak. To nemá podľa mňa nič spoločné s vierou alebo nevierou v Boha, skôr so všeobecným „nastavením“ českej spoločnosti. Neviem, či tie prieskumy „popularity“ jednotlivých národov ešte prebiehajú, ale pred pár rokmi som si začala všímať, že Česi uprednostňujú napríklad Saudov pred Iračanmi alebo Palestínčanmi. Vraj je to predovšetkým preto, že tí prví sú bohatí, zatiaľ čo tí druhí porazení, zbedačení, okupovaní, bezprávni. Skrátka skoro bezďáci… Na akých drobnostiach nám záleží, že?

Len krátko: Čo vás zaujalo na oslavách 100. výročia vzniku Československa? Ak teda niečo…

Tú nenávisť v spoločnosti už som spomínala. Je to dusivé. A vlastne ešte dusivejšie, keď si uvedomíte, že sme k tej nenávisti došli po sto rokoch štátnosti. A čo ako chceme robiť ďalej?

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Budúci utorok budú kongresové voľby v USA – hlavná udalosť týždňa. A nielen týždňa.

- Reklama -