Hustne to. Furt ďalej. Tereza Spencerová vážne varuje pred vojnou, malo by nás to zaujímať

28.10.2018 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Prípadná vojna medzi USA a Ruskom sa odohrá na našom kontinente. Pozor na to, varuje analytička Tereza Spencerová. Tá v rámci svojho pravidelného zhrnutia udalostí z ostatných dní na Parlamentných listoch poodkrýva závoj saudskoarabského korunného princa Mohammeda bin Salmana, ktorý je „na pretrase“ pre vraždu disidenta a novinára Džamála Chášukdžího. A vynáša jasný súd o situácii v Afganistane: „Je to jednoducho Taliban, kto aktuálne diktuje, akým smerom sa situácia vyvíja.“

Hustne to. Furt ďalej. Tereza Spencerová vážne varuje pred vojnou, malo by nás to zaujímať
Foto: TASR
Popis: Vlajky USA a Ruska, ilustračné foto

Čo sa začalo ako podivný „céčkový“ horor, sa ukazuje ako pravdivé. Myslíme tým brutálnu vraždu novinára Chášukdžího na saudskoarabskom konzuláte v Istanbule. Donald J. Trump naznačuje, že v celej veci má prsty mocný saudskoarabský princ Mohammed bin Salman. Hrozí Saudskej Arábii skutočné nebezpečenstvo amerických a európskych sankcií alebo sa z toho nejako „vykecajú“? A skúsme opísať fungovanie moci v tomto kráľovstve, najmä zložiek, ktoré sú schopné niečoho takého desivého, ako je rozrezanie človeka. Kto ich má pod kontrolou? Kto to teda mohol celé nariadiť?

Nevidím do hlavy ani Trumpovi, ani lídrom saudskej kráľovskej rodiny, ale zdá sa, že korunný princ Mohammed bin Salman už svoju pozíciu budúceho kráľa neustojí. A ak áno, bude silne „zatlačený“ vo svojich právomociach. USA, ale aj Turecko rokujú priamo s kráľom Salmanom, ktorého mal MbS na tróne vystriedať, a v saudskej kráľovskej rodine podľa všetkého prebiehajú intenzívne „diskusie“ ako ďalej. Určite sa pritom prihliada k názoru Washingtonu a zrejme aj ďalších krajín, opatrne sa našľapuje aj voči vplyvným Spojeným arabským emirátom, ktoré si princa „vypiplali“ na svoj obraz a ako jediné dnes vlastne ďalej pevne stoja na jeho strane. Skrátka, princ možno padne, možno nie, ale „karavána pôjde ďalej“, aj keď možno predpokladať, že vzťahy medzi Saudmi a ich spojencami z USA a ďalších krajín už asi nikdy nebudú také ako predtým.

A k vašej druhej otázke: Saudská Arábia nemá písanú ústavu a v situácii, keď si MbS prisvojil všetku moc v kráľovstve, je možné úplne všetko. Keby dodržiaval tradície svojich predkov a vládol v takzvane rodinnom kruhu, keby namiesto toho nezvolil uzurpátorskú samovládu, tak by sa do takej šlamastiky nikdy nedostal. Ale on si zvolil, ako zvolil, a v logike tejto voľby pred viac ako rokom vznikla aj špeciálna jednotka dokonale vycvičených a oddaných vrahov – čisto s cieľom likvidácie jeho nepriateľov. A bolo jedno, či sú to skutoční disidenti z radov nespokojných poddaných, alebo členovia kráľovského rodu, ktorým sa len nepáčili rozhodnutia im spriazneného korunného princa. Z Európy alebo severu Afriky tak boli unesení prinajmenšom traja „kverulujúci“ princovia, jeden mladý disident v Kanade nedávno „zašípil“ lesť a odmietol pozvanie na tamojšiu saudskú ambasádu, ďalší začali umierať pri pádoch vrtuľníkov alebo automobilových nehodách doma. Niektorí nevyšli živí z hotela Ritz-Carlton, v ktorom MbS uväznil najbohatších ľudí svojho kráľovstva a nechával ich mučiť tak dlho, kým mu svojím majetkom „neprispeli“ na jeho ekonomické „reformy“ alebo skôr hrady z piesku. Vraj takto „vybral“ asi 700 miliárd dolárov, ale to číslo je bez záruky, len kvalifikovaný odhad. A ani nie je jasné, koľko z tých vymučených peňazí nakoniec naozaj skončí v „štátnom“ rozpočte, pretože MbS práve z tohto „vrecka“ kúpil zámok Ľudovíta XIV. vo Francúzsku, jachtu za viac ako pol miliardy dolárov a obraz Leonarda da Vinciho za skoro rovnakú sumu. Cynik by povedal, že korunný princ „vie žiť“.

Keď sa vrátim k otázke, tak áno, rozrezať niekoho na kusy a potom ho pochovať na záhrade konzulátu môže byť napohľad desivé, ale inak to všetko zapadá do klasickej princovej predstavy o všemocnosti. Vlastne je na tom najzaujímavejšie, že sa zdá, že MbS prvé týždne – a možno aj dodnes – poriadne nechápe, prečo sa okolo jedného zavraždeného poddaného robí taký rozruch. Že mu príde divné, prečo by si nesmel niekoho zavraždiť na vlastnom konzuláte. Na vlastnom konzuláte! Načo potom tie konzuláty a ambasády vlastne sú???!!!

Mohammed bin Salman

Mohammed bin Salman  Zdroj: TASR

Ďalšia „vtipná“ správa prišla z USA, keď sa Trump rozhodol odstúpiť od dohody o likvidácii rakiet stredného doletu s tým, že Rusi ju aj tak porušujú. Rusi zase hovoria, že ju porušujú Američania, pretože zo svojej plaviacej sa protivzdušnej obrany môžu pokojne odpáliť aj zakázané útočné rakety. Ako to teda je, pokiaľ ide o to porušovanie? A hlavne, čo všetko vypovedanie dohody znamená pre kalkulácie medzinárodnej politiky? Hovorí sa aj o tom, že Trump vie, že dohoda nepokrýva Čínu. A Číňania si teda tých rakiet môžu vyrobiť toľko, koľko chcú.

Úprimne, bolo by trúfalé tvrdiť, že rozumiem technickým parametrom rôznych rakiet, takže sa uspokojím s konštatovaním, že sa obe strany už nejaký čas navzájom obviňujú z porušovania dohody. Alebo že dohoda, na ktorej dodržiavaní sa nie sú schopní dohodnúť, nemôže dlho prežiť, a tak je vo finále z praktického hľadiska skoro jedno, či za to môže ten alebo ten. Ale dohodu vypovedúvajú USA, a tak logicky nielen Rusko, ale napríklad aj Európska únia smeruje svoju kritiku práve týmto smerom. Pretože, či už chceme, alebo nie, aj dohoda, o ktorej sa USA s Ruskom vášnivo hádajú, je stále lepšia ako dohoda žiadna. Bez dohody sa totiž odhadzujú už úplne všetky pravidlá a s nimi aj všetky rukavice. Rakety krátkeho a stredného doletu, o ktorých je reč, na rozdiel od tých veľkých, balistických, lietajú tak rýchlo a krátko, že protistrana nemá v tých niekoľkých desiatkach sekúnd ani čas na reakciu... A to by nás ako Európanov malo naozaj zaujímať, pretože sa nás to až bytostne týka. Prípadná vojna medzi USA a Ruskom by sa totiž odohrávala práve na našom kontinente, so všetkými dôsledkami, ktoré pre nás z tohto faktu vyplývajú.

A to, že sa Washington snaží do novej a „lepšej“ dohody zatiahnuť aj Čínu, je len akýsi zástupný manéver. Peking netuší, prečo by sa mal montovať do eskalujúcich vzťahov medzi USA a Ruskom v Európe, pripomína, že je to predsa „bilaterálna dohoda medzi USA a Sovietskym zväzom“ a že sa Amerikou „nenechá vydierať“, a to ani citovo, dodala by som. Uvidíme, či sa náhodou nejaké riešenie nezrodí napríklad na summite Trump – Putin, ktorý bol oznámený na 11. november do Paríža, ale pochybujem. Pred pár dňami znel Putin na Valdajskom klube trochu fatalisticky a odovzdane, keď vyhlásil, že Rusko síce nepočíta s preventívnym jadrovým útokom, lenže: „Agresor musí vedieť, že my ako mučeníci skončíme v raji, ale agresori jednoducho zdochnú, nebudú mať ani čas na to, aby robili pokánie.“ A v stredu pripomenul Európe možnú jadrovú odvetu, ak bude súhlasiť s rozmiestnením amerických rakiet. Bolo by divné, keby niečo také nepovedal. Hustne to. Furt ďalej.

Bohužiaľ, zabili ďalšieho českého vojaka v Afganistane. A Lubomír Zaorálek si od istého brigádneho generála vypočul kritiku, že si dovolil navrhnúť postupné stiahnutie českých vojsk z krajiny. Čo vy, boli by ste za odchod z Afganistanu?

Je vcelku príznačné, že pán Zaorálek prichádza s odsunom z Afganistanu vo chvíli, keď vo vojne začína umierať čoraz viac našich vojakov, akoby si myslel, že vojaci vo vojnách azda umierať nemajú. A jeho kritici ho častujú kapitulantstvom, prípadne hovoria o boji proti terorizmu. Keby sme mali veriť nášmu premiérovi, tak to azda visí na českých vojakoch v Afganistane, či sa do Európy dostanú teroristi alebo nie. Fascinujúce.

Nikto sa však – zrejme schválne – nezaoberá reálnou situáciou v Afganistane, kde sa Taliban tlačí všetkými možnými smermi, pred pár dňami v Kandaháre zabil významného a v USA vycvičeného generála, a pretože sa namiesto jeho „silnej a rešpektovanej“ brutálnej ruky možno ani nepodarí nájsť adekvátnu náhradu, tak hrozí, že „padne“ celý juh krajiny. Chcem povedať, že je to jednoducho Taliban, kto aktuálne diktuje, akým smerom sa situácia vyvíja. A práve za týchto okolností nedávno americká delegácia v Katare rokovala so zástupcami Talibanu a na programe dňa boli – úplne bezprecedentne – aj podmienky, za ktorých Američania svoju okupáciu Afganistanu ukončia a odtiahnu domov. Avizované sú ďalšie kolá týchto rozhovorov, ale už sa teším, ako si budú naši „gaučoví bojovníci“ odpľúvať pred odchádzajúcimi „porazeneckými“ Američanmi. Pretože, ako hovorí Taliban, „mier v Afganistane možný je, ale len po odchode okupačných síl“.

Presakujú správy, že s Talibanom začínajú byť zadobre Rusi. Nehrozí teda, že keď odtiaľ odídeme my, natlačia sa tam pre zmenu oni alebo Číňania?

Nielen Rusi. Vznikol totiž štvorblok Ruska, Číny, Iránu a Pakistanu s aktívnou účasťou stredoázijských republík, ktorý sa rozhodol, že tú vojnu, ktorá trvá už 18. rok a do ktorej už narukujú americkí vojačikovia, ktorí pri jej začatí pomaly neboli ani na svete, nejako ukončí. Možno aj preto Američania začali s Talibanom rokovať sami, aby si udržali aspoň nejakú páku, dohodu o budúcom usporiadaní krajiny, a ponechali si tak iniciatívu. V každom prípade je do Moskvy plánovaná akási monsterkonferencia, na ktorú už okrem spomínaného „kvarteta“ sľúbili prísť nielen talibanci, ale aj kábulská vláda. Tá totiž s nevôľou nesie, že USA rokujú s Talibanom bez Kábulu, a cíti sa oprávnene odstrčená, ak nie rovno „hodená pod vlak“.

No a či sa tam po nás natlačia Rusi, tak to fakt neviem. Ich hlavný strategický cieľ je „upokojiť“ Afganistan natoľko, aby už nebol voľne priechodný pre džihádistov do Strednej Ázie a odtiaľ ďalej do Ruska. Práve v stredu padla zmienka o reálnom riziku, že s rastúcou pracovnou migráciou zo Strednej Ázie začnú do Ruska, konkrétne na Sibír, prenikať radikálni islamisti. Pre Čínu je Afganistan, samozrejme, tiež územím, cez ktoré sa sem a tam voľne pohybujú radikálni islamisti ujgurskej národnosti, ale predovšetkým je to jeden zo strategických uzlov v plánoch novej „Hodvábnej cesty“, takže by som si tipla skôr „okupáciu“ ekonomickú ako vojenskú.

Na akcii Člověka v tísni jeho pracovník pomerne otvorene hovoril o Sýrii: Asad už vyhral. Rekonštrukcia kurdského Kobani pokračuje nečakaným tempom. V Sýrii už skoro vôbec nie je „umiernená opozícia“, pretože sa buď zradikalizovala, alebo pomrela. Mnohí Sýrčania majú obavy vracať sa domov, v strachu z Asada. Sýrska armáda mobilizuje ďalších mužov, teraz už aj po tridsiatke... Čo z toho považujete za relevantné? Čo by sme mali o dianí v Sýrii vedieť, keď sa teraz zaoberáme skôr príbehmi o motorových pílach?

Neviem, na akcii som nebola a asi nemá cenu komentovať také zjednodušené výroky. Ale Člověk v tísni, rovnako ako napríklad Biele prilby, v Sýrii pôsobila výhradne na protivládnych územiach, a preto treba adekvátne prihliadať aj na ich názory.

Mne však namiesto priznania o Asadovom víťazstve, čo je fakt dajme tomu už posledné dva roky, pripadá oveľa dôležitejšie, že sa k Damasku znovu vracajú „arabskí priatelia“ – najprv Saudi nechali Sýriu vylúčiť z Ligy arabských štátov, ale pred pár týždňami už vyslali „svojho“ Bahrajňana, aby sa bratal so sýrskym ministrom zahraničia. Otvárajú sa pohraničné priechody s Izraelom anektovanými Golanským výšinami, s Jordánskom a onedlho sa vraj otvorí aj hlavný priechod s Irakom, vracia sa „arabský“ finančný kapitál, Sýria sa pomaly vracia späť do „rodiny“, do Ligy arabských krajín. A to je čosi, s čím na Západe nič neurobíme – môžeme sa ďalej tvrdohlavo „točiť“ na otázke, či sa niekto bojí, alebo nebojí vrátiť do Sýrie, ale realita je taká, že región – ropný a bohatý región, ktorý nás má omotaných okolo prsta, ako ukazuje aj Chášukdžího vražda – sa už podľa všetkého rozhodol, že sa dobojovalo. Vysychajú peňazovody džihádistom, ktorí sú aktuálne koncentrovaní v Idlibe, a až im dôjde, že už o nich fakt nikto nestojí, tak sa pohnú z miesta. Ak chceme, aby sa nepohli smerom do Európy, tak by sme mali so Sýriou, Ruskom a Tureckom začať veľmi, ale veľmi rýchlo spolupracovať...

Bašár Asad

Baššár Asad Zdroj: TASR

Európska únia odmietla návrh talianskeho štátneho rozpočtu na budúci rok. Je teda pravda, že sa Taliani rozšupli trikrát väčším schodkom, ako bol teraz. Objavujú sa hlasy, že táto vec je pre EÚ nebezpečnejšia ako celý brexit. Je dôvod na paniku?

Neviem, každý má „medze paniky“ nastavené inak. Ja napríklad nepanikárim. Ideu nejakej zjednotenej Európy síce v duchu podporujem, a preto sa mi jej rozpad nepáči, ale súčasne sa mi zdá, že z Bruselu azda už ani neprichádzajú žiadne naozaj pozitívne správy a všetko sa už nejaký ten rok rúti kamsi. Takže si stoicky hovorím, že je to jednoducho vývoj, ktorý v Bruseli ktosi a bohvieprečo zaslepene razí. A výsledky sú potom logické. Možno si naozaj musíme prejsť nejakým veľkým otrasom, veľkým treskom, aby sa veci mohli vrátiť k nejakej racionálnej rovine.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Napríklad osud saudského korunného princa? Zostane? Padne? Alebo padne a bude rozrezaný? Žartujem...

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Humus, táto „obrana demokracie“, hovorí Tereza Spencerová ku kauze Babiš. A odhaľuje, čo chystá Macron a čo sa deje na Ukrajine

0:00 Humus, táto „obrana demokracie“, hovorí Tereza Spencerová ku kauze Babiš. A odhaľuje, čo chystá Macron a čo sa deje na Ukrajine

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Ten politický a mediálny humus, do ktorého sme po skoro tridsiatic…