Humus, táto „obrana demokracie“, hovorí Tereza Spencerová ku kauze Babiš. A odhaľuje, čo chystá Macron a čo sa deje na Ukrajine

17.11.2018 0:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ „Ten politický a mediálny humus, do ktorého sme po skoro tridsiatich rokoch budovania – a teraz aj pri ,ochrane‘ a ,obrane‘ demokracie – ,slobodne‘ dokráčali, je neuveriteľný,“ vyrovnáva sa analytička Tereza Spencerová s aktuálnym dianím okolo premiéra Andreja Babiša v Česku. Čitateľom Parlamentných listov však predostiera a dáva do kontextu najmä svetové dianie: rozkol medzi USA a Francúzskom, vývoj v Sýrii, kroky Donalda Trumpa či dianie na Ukrajine.

Humus, táto „obrana demokracie“, hovorí Tereza Spencerová ku kauze Babiš. A odhaľuje, čo chystá Macron a čo sa deje na Ukrajine
Foto: TASR
Popis: Emmanuel Macron a Theresa Mayová

Premiér Andrej Babiš bol v minulých dňoch na konferencii v Palerme, kde sa riešila otázka Líbye. Skúsme sa venovať NAOZAJ tej konferencii... K čomu dospela, keď na nej nebol mocný maršal Haftar podporovaný Rusmi? K čomu dianie v Líbyi smeruje?

No, maršal Haftar tam bol. Prišiel síce až na druhý deň, odmietol sa zúčastniť oficiálneho programu a namiesto toho viedol len separé rozhovory s vybranými delegáciami, ale bol tam. A pred Palermom sa naozaj na otočku zastavil na finálne „zhrnutie“ v Moskve, ale súčasne je fakt, že za ním okrem Ruska stojí aj Francúzsko s Talianskom, ďalej Egypt so Spojenými arabskými emirátmi a tiež napríklad vplyvné Alžírsko... Niektoré štáty chcú obmedziť migráciu cez Líbyu, iné chcú sekulárnu diktatúru, ktorá by potlačila radikálny islam, ďalšie chcú zase potláčať konkrétne Moslimské bratstvo a všetci spoločne chcú navyše líbyjskú ropu kupovať alebo ju priamo aj spoluvlastniť. A Haftar je priesečníkom všetkých ich snov a prianí.

Ale problém je stále v tom, že Západ a OSN si za legitímnu vládu v Líbyi odhlasovali takú čudnú partiu islamistov z Tripolisu, ktorá sa síce nechá skvele podplácať a papagájuje aj všetky tie naše tézy o demokracii a slobode, ale inak je úplne neschopná. A neovláda vlastne ani ten svoj Tripolis – na to si platí džihádistické milície. A Haftar, ktorý by celé územie Líbye zrejme – a to ešte s ruskou, francúzskou a ďalšou vojenskou pomocou – dostal pod kontrolu a krajinu by tak stabilizoval, je oficiálne vlastne stále len akýsi „vzbúrenec“. A podporovať ho je síce možné, ale už horšie je s ním zvrhávať „legitímnu“ vládu, hoci by to možno bolo aj pre nejaké realpolitické „dobro veci“. Mám teraz na mysli napríklad „spevnenie“ Líbye a prerušenie migračného toku zo subsaharskej Afriky.

Za takejto situácie vlastne ani konferencia v Palerme s ničím poriadnym prísť nemohla, a tak jediným výsledkom je akási vágna zhoda na akýchsi voľbách, ktoré by sa vraj mohli tentoraz konať budúci rok na jar, ale... Haftar aspoň neochotne sľúbil, že azda aj počká do tých volieb, kým tripoliskú vládu zvrhne alebo také niečo. Uvidíme. Ale zatiaľ sa to všetko – z hľadiska nejakého komplexného riešenia – javí ako dosť bezvýchodiskové. Politika vonkajších síl skrátka ochromuje Líbyu ešte sedem rokov po ubití Kaddáfího a zničení štátu. A bude ju ochromovať ešte dlho.

Rokovania o brexite sa blížia ku koncu. Môže si Theresa Mayová oddýchnuť? A ako vnímate informácie z amerického Muellerovho vyšetrovania, že zvláštny vyšetrovateľ prešetrí, ako Rusi ovplyvnili referendum o brexite? Ide o PR hru alebo by sa brexit mohol napríklad aj tým zvrátiť?

Neviem, dohoda o brexite je „na stole“, tak už ju asi nikto „zvracať“ nebude. Ale vzhľadom na to, že Mueller vyšetroval a vyšetroval „ruské zasahovanie“ do amerických volieb a so žiadnymi dôkazmi nakoniec – ani po skoro dvoch rokoch – neprišiel, stavím sa, že ak by „skočil“ na brexit, bolo by to rovnaké. Tony palcových titulkov, haldy „zásadných“ politických vyhlásení, myšlienkoví tankisti by pálili zo všetkých svojich možných aj nemožných hlavní a nakoniec by z toho zase nič nebolo. Iné by to bolo azda len v tom, že opakovaný vtip už nie je vtipom a po milióntykrát opakovaný vtip už vyvoláva len bolenie hlavy. Už je to všetko fakt na zúfanie.

Theresa Mayová

Theresa Mayová  Zdroj: TASR

Ako sa Donald Trump stabilizoval po nedávnych voľbách do Kongresu? Vyzerá to, že celkom áno, pretože sa údajne zase chystá vyhadzovať. Mimochodom, zlú krv robí vzťah Macrona s Trumpom a aj snaha Francúzska budovať európsku armádu. Trump Macronovi odkázal, nech najprv platí do rozpočtu NATO, čo bolo sľúbené. Môžeme sa baviť o skutočnom rozkole medzi USA a Francúzskom?

S tým konfliktom medzi Macronom a Trumpom je to podľa mňa ťažké. Trumpov Biely dom na jednej strane razí „Ameriku predovšetkým“, čím vcelku logicky stráca záujem o dianie vo svete, prinajmenšom v tej miere, v akej sme boli od Spojených štátov po uplynulé dekády zvyknutí. A tým, že „odchádza“, vytvára voľné priestory pre vznik nových mocenských centier. Európa v tom nie je žiadnou výnimkou – zrazu zisťuje, že sa musí začať v mnohých smeroch starať o seba a v niektorých otázkach sa musí brániť dokonca aj pred tlakom práve spojeneckých USA. Týka sa to napríklad aj tej bezpečnosti. USA chcú, aby európski členovia NATO utrácali násobne viac za americké zbrane, ale jedným dychom spochybňujú zmysel aj tak nezáväzného 5. článku charty NATO. Ako že by nám aj tak nemuseli prísť na pomoc. Z tohto pohľadu je ustanovenie európskej armády, o ktorej hovorí Macron, pomerne logické, hoci je jasné, že celá idea naráža na zotrvačnosť a pohodlnosť väčšiny európskych politikov navyknutých spokojne a bezmyšlienkovite žiť pod americkým „vedením“. A čo viac, s postupným „odchádzaním“ Angely Merkelovej je vcelku prirodzené, že by Macron chcel zaujať jej miesto „lídra Únie“. Takže potiaľ je všetko celkom logické.

Problém je ale v tom, že Trump súčasne s tou „Amerikou predovšetkým“ požaduje, aby ho celý svet ďalej počúval. A preto mu nápad s európskou armádou, ktorá by nota bene kupovala európske zbrane, musí pripadať ako nebotyčná drzosť. Možno rovno ako zrada. Ale ak bude ďalej hájiť len svoje záujmy a pritom od ostatných vyžadovať poslušnosť, tak možno očakávať, že tým bude len posilňovať ten multipolárny trend súčasného sveta. Európa sa tomu trendu vyhnúť nemôže. Nenazývala by som to však nejakým dramatickým rozkolom, pretože je to skôr záležitosť prirodzeného vývoja. A to, že si niekto s niekým v niečom nerozumie, predsa ešte nemusí znamenať, že sú to hneď nepriatelia na život a na smrť. Svet nie je čierno-biely, aj keď ho aktuálne veľa propagandistov práve čierno-bielo vykresľuje. Macron to v stredu, mimochodom, označil za rozdiel medzi spojenectvom a vazalstvom.

Baššár Asad vyzval sýrsku menšinu drúzov, aby sa chopili zbraní a bojovali za Sýriu. Keď sa spýtame na rovinu, do akej miery Asad potrebuje „kanonenfuter“ a do akej miery možno povedať, že by noví branci mohli byť v dohľadnom čase členmi skutočne víťaznej armády?

Asi máte na mysli Asadovu výzvu, aby drúzovia vstúpili do armády. To treba trochu dovysvetliť. Drúzovia ako nábožensko-etnická menšina, ktorá žije prevažne v Libanone, Sýrii a Izraeli, tvorili pred vojnou asi tri percentá všetkých obyvateľov Sýrie, čo bolo odhadom asi 700-tisíc ľudí. Keď v roku 2011 prepukla vojna, väčšina drúzov odmietla povolávacie rozkazy do sýrskej vládnej armády a namiesto toho vo svojich oblastiach, prevažne juhozápadne od Damasku, začala utvárať vlastné milície na obranu „svojich“ regiónov. Vzhľadom na to, že väčšina z nich proti sýrskej armáde nebojovala a zameriavala sa na obranu svojich miest a dedín proti džihádu, tak ani sýrska armáda nezasahovala proti nim. Takže možno konštatovať, že v drvivej väčšine prípadov vládne a drúzske jednotky pôsobili vedľa seba a niekedy aj spolu. A vami spomínaná výzva na vstup do radov vládnych síl zaznela pred pár dňami, pri ceremoniáli, na ktorom drúzski zástupcovia v Damasku ďakovali za záchranu posledných niekoľkých desiatok svojich rukojemníkov, žien a detí, zo zajatia Daeša. Nemyslím si, že tým Baššár Asad dáva najavo, že potrebuje mladý a nový kanonenfuter, ale skôr to bol akýsi apel, ktorý súvisí s konsolidáciou moci po viac-menej vyhratej vojne – v tejto situácii by asi žiadny štát nechcel, aby mu po území „pobehovali“ nejakí „partizáni“, aj keby primárne neboli nepriateľsky naladení.

To je však všeobecnejší problém, ktorý sa netýka len drúzov, ale aj bezpočtu rôznych lokálnych menších, ako aj naozaj početných milícií, ktoré možno nájsť od Damasku po Aleppo. Počas vojny bojovali na strane vlády a mali za to, povedzme, voľnú ruku pri rôznych „stimuloch“, ako napríklad výber „daní“, mýta a podobne. Vláda sa ich snaží všetkých „nahnať“ do radov svojej armády a ten chaos, ktorý vo vojne vznikol, aspoň trochu sprehľadniť, ale naráža na problém. Príslušníci mnohých milícií si počas vojny zvykli na zaujímavé „prebendy“ a zisky a obyčajný žold ich do radov vládnej armády nejako neláka. Aj keď v zásade asi proti Asadovi nič nemajú, chcú si nechať poriadne zaplatiť. A štát na to nemá. Ale to je len jeden z bezpočtu problémov, ktoré aktuálne Sýria rieši. Uvidíme, ako sa nakoniec Damask s rôznymi milíciami dohodne. V prípade nejakej miery decentralizácie moci si dokážem predstaviť, že by sa z niektorých milícií mohli stať základy napríklad nejakých lokálnych policajných síl. Je tu však stále ich návyk z vojny, počas ktorej sa vedeli so zbraňou v ruke postaviť džihádu, ale súčasne „za to“ aj dobre zarobiť na svojich spoluobčanoch...

Mnohých divákov ČT znepokojili správy o „táboroch“ pre ukrajinské deti, kde Ukrajinci svoje ratolesti učia zaobchádzať so zbraňami. Dá sa to považovať len za brannú výchovu? A inak, ako sa má Ukrajina v predvečer volieb, ktoré môže vyhrať Julija Tymošenková?

Ak som to dobre pochopila, ide o tábory niekoľkých tamojších radikálnych – niektorí by najskôr povedali „neonacistických“ – organizácií, ktoré cvičia deti na boj. A myslia to vážne, pretože v rámci výcviku nejde len o boj ako taký, ale aj o cielenú psychologickú dehumanizáciu budúcich obetí, čo potom, samozrejme, uľahčuje budúce zabíjanie. Ak v určitom človeku nevidíte človeka, ale len čosi podradné, čo si nezaslúži žiť, zabíja sa vám potom o to ľahšie. Áno, ukrajinské médiá sa touto témou z času na čas zaoberajú, ale nemyslím si, že by to bol nejaký masový fenomén. Drvivá väčšina Ukrajincov sú úplne normálni a slušní ľudia. Čo ale, samozrejme, neznamená, že aj pár sfanatizovaných, banderovských šialencov nemôže napáchať mnoho zla a preliať hektolitre krvi.

A ako to vyzerá pred voľbami? Myslím si, že v posledných možno dvoch rokoch je stav trvalý. Štát sa umelo drží nad vodou v situácii, keď už by mal dávno vyhlásiť bankrot, nervozita Západu zo skorumpovanosti a bezohľadnosti „jeho“ ukrajinských elít silnie, ale musí mlčať, pretože si ich vybral do čela Kyjeva sám, a tak všetko veselo speje kamsi... K budúcnosti. A či vyhrá v prezidentských voľbách Julija Tymošenková? Nezabúdajme, že raz už pri kormidle bola – po prvej, tzv. oranžovej revolúcii, sa stala premiérkou. A zároveň sa vo funkcii dokázala stať aj dolárovou miliardárkou. Čiže žiadnu zásadnú – nieto pozitívnu – zmenu pre obyčajných Ukrajincov by som od nej rozhodne nečakala.

Julija Tymošenková

Julija Tymošenková  Zdroj: SITA

Zomrel vážený a skúsený novinár Jan Petránek. Ako na neho spomínate? A ako vnímate hlasy, ktoré šeptom zazneli zo sociálnych sietí, že pán Petránek na staré kolená „až príliš sympatizoval s Ruskom“? Ono to znelo aj inak, ale to sa nepatrí písať.

Jana Petránka som si vážila. Zostane po ňom prázdny priestor, ktorý sa len tak nezaplní. A čo si o ňom „šuškajú“ sociálne siete alebo rôzne dezinformačné weby, je mi fakt jedno. Vypovedá to oveľa viac o ich mentálnej úrovni než o pánovi Petránkovi. Bude mi tu chýbať.

Nemožno si to odpustiť... Ako vnímate súčasný rozruch okolo syna Andreja Babiša a najmä to, čo sa strhlo v českých médiách a čo presakuje aj do zahraničiných médií? Asi sa 17. novembra bude zase demonštrovať. Pôjdete?

Ten politický a mediálny humus, do ktorého sme po skoro tridsiatich rokoch budovania – a teraz aj pri „ochrane“ a „obrane“ – demokracie „slobodne“ dokráčali, je neuveriteľný. Zrazu je to tu dokonca jeden odborník na schizofréniu vedľa druhého. To by mi nenapadlo ani v najšialenejšom sne.

Jedna obria nevoľnosť. Demonštrovať nepôjdem.

Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?

Nič konkrétne mi nenapadá. Ale určite sa niečo zaujímavé prihodí.

autor: Martin Huml

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Macron, smola. Tereza Spencerová dodáva ku kriku vo Francúzsku ďalšie zlé správy. A nielen pre neho

0:00 Macron, smola. Tereza Spencerová dodáva ku kriku vo Francúzsku ďalšie zlé správy. A nielen pre neho

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Francúzsko by bolo určite rado, keby ho svet bral vážne, ale po ods…