Kde sa v Nemecku volilo
Krajinské voľby, teda voľby do krajinských parlamentov, a následné formovanie krajinských vlád sa konali v troch spolkových krajinách. Najväčšia z nich je západný sused Bavorska, asi 10-miliónové Bádensko-Württembersko, ktoré patrí k jednej z najbohatších spolkových krajín s asi 41 000 eur HDP na osobu. Po krajinských voľbách v roku 2011 tu vládla koalícia Zelených a sociálnych demokratov. Išlo o jedinú spolkovú krajinu, kde mali Zelení svojho predsedu krajinskej vlády.
Porýnie-Falcko je spolková krajina s asi 4 miliónmi obyvateľov na západe Nemecka. Hrubý domáci produkt krajiny je 31 000 eur (počítané na osobu) a po roku 2011 tu vládla koalícia sociálnej demokracie a Zelených. A konečne najmenšou spolkovou krajinou v tomto turnuse volieb bolo Sasko-Anhaltsko situované na severovýchode Nemecka s asi 2 miliónmi ľudí a HDP na osobu vo výške 24 000 eur. Krajina mala vládnu koalíciu zloženú po voľbách v roku 2011 z CDU a sociálnych demokratov. Sasko-Anhaltsko je spolková krajina, ktorá bola do roku 1990 súčasťou východného Nemecka.
Vo všetkých troch spolkových krajinách mali doteraz pevné postavenie vládne strany, v Sasku-Anhaltsku kopírovala krajinská koalícia kontúry súčasnej spolkovej vlády. V Porýní-Falcku vládli sociálni demokrati spolu so Zelenými, ktorí sú na spolkovej úrovni v opozícii, ale nestavajú sa opozične napríklad k azylovej politike. A v Bádensku-Württembersku vznikla koalícia Zelených a CDU kancelárky Merkelovej. Taká bola teda základná stranícko-mocenská konštelácia pred víkendovými voľbami, ktoré boli v niečom zlomové, ale zároveň vykazovali silné prvky kontinuity a rozhodne z hľadiska celkových výsledkov vôbec neodmietli politickú líniu Merkelovej.
Kontinuita a vzostup Alternatívy pre Nemecko
V Bádensku-Württembersku Zelení svoje krajinské pozície nielenže obhájili, ale zároveň aj výrazne posilnili. Podobná situácia je aj v Porýní-Falcku, kde s prehľadom zvíťazili sociálni demokrati a svoju politiku obhájila rovnako ako v Bádensku-Württembersku sociálnodemokratická premiérka Malu Dreyerová. Príbeh Saska-Anhaltska je však trochu iný, aj keď neznamenal dramatické zníženie doterajšej podpory CDU v tejto spolkovej krajine. Pre vládnu CDU je však prvou správou z týchto volieb, že vládu má šancu zostaviť len v Sasku-Anhaltsku, kde však na druhom mieste paradoxne skončila populistická opozícia. Celkovo však všetci traja víťazi a výsledky ďalších strán ukazujú, že rázne NIE doterajšej politike ľudia nevyslovili.
Nemecké médiá (príklad je z Der Spiegel) sa vcelku zhodujú na tom, že tieto voľby boli triumfom pre nováčika krajinských volieb, stranu Alternative für Deutschland (AfD, Alternatíva pre Nemecko), ktorú obvykle hodnotia ako „pravicovo populistickú“ stranu s mnohými euroskeptickými názormi a otvorene artikulovanou xenofóbiou. Populizmus tu pritom nie je označením politickej ideológie alebo programu, ale je skôr označením spôsobu artikulovania politiky a politických problémov, ktorý sa väčšinou stavia proti doterajšiemu status quo či konsenzu uzavretému medzi štandardnými politickými stranami, počnúc sociálnou demokraciou, Die Linke cez Zelených až ku konzervatívnej CDU. AfD bola v uplynulých mesiacoch často politicky nekorektným kritikom nielen liberálnej imigračnej politiky súčasnej vlády, ale aj EÚ, islamu alebo celkovej práce nemeckých mainstreamových médií. AfD sa preto dá vnímať ako komunikačný kanál či hlásna trúba celkovej (aj keď nuansovanej) nespokojnosti.
Anatómia voliča AfD
Vo všetkých troch spolkových voľbách získala AfD podporu, ktorá budí rešpekt a naznačuje, že nemecká politika má problém, a to bez ohľadu na pohoršlivú, moralizujúcu kritiku. Tá napokon tento problém celkom určite nevyrieši.
V Bádensku-Württembersku nazbierala AfD 15,1 %, v Porýní-Falcku vyše 10 % a v Sasku-Anhaltsku sa s 24,2 % stala druhou najsilnejšou politickou stranou na krajinskej úrovni. Konkrétnejšie výskumy, ktoré už zverejnil nemecký Der Spiegel, ukazujú aspoň čiastočne zložitú sociálnu realitu, ktorá konkrétne stojí za výsledkami AfD.
Vo všetkých troch spolkových krajinách, ktoré sa líšia nielen veľkosťou, ale aj sociálno-ekonomicky, AfD získavala najväčšiu podporu od robotníkov a od nezamestnaných. V Sasku-Anhaltsku tvorili 37 % voličov AfD robotníci a 38 % nezamestnaní. Z hľadiska vzdelania boli najväčšou skupinou jej voličov ľudia so stredným vzdelaním, v čom AfD predišla konzervatívnu CDU. Mimochodom, aj CDU tu volila obrovská skupina ľudí s nižším vzdelaním, než je stredné, a v tomto kritériu predčila CDU o 5 % AfD. Takže v Sasku-Anhaltsku neplatia stereotypy pravicových populistov o málo vzdelaných či nevzdelaných voličoch a o CDU ako o sofistikovanej strane vysokoškolákov s vyššími alebo vysokými príjmami. Aj v Porýní-Falcku sa voliči AfD regrutovali z dvoch skupín – robotníkov (24 %) a nezamestnaných (27 %). Ľudia s nižším vzdelaním tu mali tendenciu podporiť skôr sociálnych demokratov, zatiaľ čo AfD mala proporcionálne najviac voličov medzi stredoškolsky vzdelanými a najmenej získala medzi vysokoškolákmi.
Podobný trend sa ukázal tiež v prípade Bádenska-Württemberska, kde 30 % voličov AfD boli robotníci a 32 % nezamestnaní. A aj tu mala AfD najväčší podiel voličov so stredným vzdelaním a najmenší medzi vysokoškolákmi. Aj CDU získala v Bádensku-Württembersku neprehliadnuteľnú podporu medzi ľuďmi s nízkym vzdelaním, zatiaľ čo víťazní Zelení mali najväčšiu podporu u vysokoškolákov.
Hľadanie alternatív a AfD
Ďalším fenoménom spojeným s AfD bol fakt, že pritiahla pozornosť doterajších nevoličov. Krajinské voľby zdvihli tento rok volebnú účasť vo všetkých troch krajinách, najviac však práve v Sasku-Anhaltsku. Podľa citovaných výskumov sa hlasy AfD v Bádensku-Württembersku regrutovali z nevoličov, voličov ostatných kandidátov (malých strán alebo nezávislých) a ďalej z CDU, sociálnej demokracie a tiež od Zelených a Die Linke. V Porýní-Falcku a Sasku-Anhaltsku išlo o podobný trend. S jedným rozdielom – v prípade Saska-Anhaltska AfD regrutovala najväčšiu skupinu nevoličov vôbec. To ukazuje, že jej agenda a celkový kontext pomohli spolitizovať pasívnych občanov.
Tieto čísla jednak signalizujú, že nemeckí voliči chápali AfD skutočne ako „alternatívu“ – ako stranu, ktorú má zmysel voliť (z hľadiska nevoliča), a stranu voliteľnú tými, ktorí v minulých voľbách odmietli hlasovať za etablované politické strany. Avšak z hľadiska etablovaných strán AfD „očesala“ konkurentov bez ohľadu na pravú alebo ľavú príslušnosť. Na druhej strane prepad ľavice v podobe sociálnej demokracie a Die Linke bol zase ostro viditeľný v postkomunistickom a ekonomicky slabšom Sasku-Anhaltsku.
Prvá lekcia z volieb
Summa summarum, CDU sa v týchto krajinských voľbách ukázala ako mierne oslabená sila, ktorá má podľa prvých výsledkov šancu získať post krajinského predsedu vlády len v Sasku-Anhaltsku. Rázne NIE doterajšej politike kancelárky Merkelovej však nezaznelo, aj keď komentáre, že CDU síce nevyhrala, ale Merkelová a jej politika áno, sú možno až príliš optimistické. Najväčší pokles podpory pritom zaznamenala Merkelovej strana – paradoxne – v Bádensku-Württembersku. V médiách už zazneli prvé kritické slová voči nemeckej kancelárke a jej politike, a to dosť neprekvapivo z úst bavorského premiéra Seehofera.
Doterajší štýl politiky, ktorý kulminoval do spôsobov riešenia utečeneckej krízy, dostal dosť jasný signál nespokojnosti od nezanedbateľnej skupiny nemeckých voličov v troch spolkových krajinách. Výsledky ukazujú, že v nemeckej politike sa hromadí energia konfliktu. Je, samozrejme, možné sa diviť tomu, že Nemci volia pravicových populistov, kritických k otvorenej imigračnej politike, odmietajúcich EÚ a mediálny mainstream s jeho sterilitou, ale oveľa dôležitejšie by malo byť položiť si tieto otázky a hľadať východiská:
Prečo AfD volilo také množstvo nezamestnaných a robotníkov? Prečo tieto sociálne skupiny nevidia alternatívu v (radikálnejšej) ľavici? A ako podpora pravicového populizmu robotníkmi a nezamestnanými súvisí so xenofóbnymi náladami voči prichádzajúcim a anonsovanou politikou integrácie (a zamestnávania) približne 750-tisíc až 1 milióna imigrantov? Ako s tým potom súvisia pocity sociálnej neistoty (a pocitu konkurencie zo strany prichádzajúcich imigrantov, ktorá je prazákladom xenofóbie) a akú na to majú etablované politické strany politickú odpoveď (nielen morálne apely)?
Ďalšou – roky zametanou pod koberec – otázkou, pred ktorou sa už nedá utiecť, je stále evidentnejšia nesúmernosť medzi bývalým západným Nemeckom a bývalou NDR. Tento problém sa týka (úplne rovnako ako v krajinách V4) nielen otázky kultúrnych a historických odlišností, ale hlavne otázky sociálno-ekonomických dosahov transformácie, v nemeckom prípade tzv. zjednotenia. Prečo AfD získala takú podporu v Sasku-Anhaltsku? A je pravdepodobné, že by podobne triumfovala napríklad v susednom Sasku, kde sa voľby (ešte) nekonali?
Keď budúcnosť už bola
V inak podľa môjho názoru nie veľmi podarenom článku o súčasných protiimigrantských náladách v bývalom východoeurópskom Sasku v anglickej edícii Der Spiegel sú dva zaujímavé momenty – svedectvá: prvý hovorí o tom, že rasisticky alebo xenofóbne motivované útoky a násilie neboli problémom NDR pred rokom 1990.
Druhý moment bije do očí a upozorňuje na niečo, čo mnohí nechcú vidieť alebo nechápu. Slovami jedného v článku citovaného zdroja, Sasi museli po roku 1990 vydržať celú hromadu zmien: „Teraz potrebujú čas na reflexiu a poriadne sa nadýchnuť. Nechcú sem doviezť konflikty iných kultúr.“ Ako autori článku pripomínajú, sú to často miestni, kto konflikty s inými kultúrami vyvoláva, ale to nie je vôbec ten hlavný poznatok a problém. Ten je oveľa prozaickejší, ale zároveň komplexný – je to zle strávená transformácia, ktorá dnes generuje oveľa silnejšiu a možno v niečom radikálnejšiu potrebu po viac-menej protestnej, populistickej „alternatíve“, ktorá by ponúkla istoty a poriadok či ten „čas na reflexiu a nadýchnutie“.
Relatívny úspech AfD vo všetkých troch voľbách je na jednej strane ukážkou toho, že Nemecko je po 26 rokoch jednotná, politicky kompaktná krajina. Na druhej strane podpora blížiaca sa 25 % pre AfD v Sasku-Anhaltsku je nielen prejavom politicky nepomenovaných sociálnych problémov, premietaných kultúrne napríklad do imigračnej a azylovej otázky. Je hádam aj Budenovou vzburou „detí postkomunizmu“, zbavených politickej zrelosti a zinfantilizovaných transformáciou. AfD či Pegida už nie sú len nejaká detská choroba, ale skôr (zatiaľ) bezmocná politická reakcia na zistenie, že sľubovaná budúcnosť už bola.
autor: Veronika Sušová-Salminen
