Čo čakať od strapatého a hubatého premiéra Veľkej Británie? Teda okrem komických výstupov? Väčšinu v parlamente má chatrnú a väčšinu za brexit ešte chatrnejšiu. Čo zlé môže urobiť Bruselu a čo zlé môže Brusel urobiť Británii?
Ono to vyzerá, akoby sa opakovala situácia z časov „tandemu“ Thatcherová – Reagan, keď sa USA a Británia (a naopak) navzájom ovplyvňovali a pinkali si nápady a politické kroky.
Dnes tu máme Johnsona s Trumpom, ktorí sa môžu dopĺňať a podporovať, pretože ich spája nielen spôsob vystupovania a komunikácie, ale predovšetkým mnoho myšlienok. A okrem iného sa zhodujú v názore na EÚ, takže si možno vcelku staviť na to, že Johnson (s Trumpom za chrbtom) sa bude o brexit (aj bez dohody) naozaj usilovať.
Tvrdí, že tak urobí do posledného októbra, takže už na nejakú istotu nebudeme musieť čakať až tak dlho.
Je vcelku jasné, že Brusel bude Británii hádzať polená pod nohy, čo najviac ich kde zoženie. Hrá sa predsa o precedens. Ak Británia naozaj odíde a, predovšetkým, ak nejako ekonomicky uchopiteľne prežije prvý rok-dva mimo EÚ, môže to byť stimul pre ďalšie nespokojné krajiny, aby ju nasledovali.
Je tu však, samozrejme, otázka, ako bude budúca Británia vyzerať vnútropoliticky a spoločensky. Treba mať na pamäti, že Johnsona do čela vlády volilo 160-tisíc členov Konzervatívnej strany, čo je samo osebe veľmi nereprezentatívne.
A z tých členov strany je viac ako polovica vo veku nad 55 rokov a skoro 40 percent dokonca vo veku nad 66 rokov.
Nemám rada také tie hlúpe reči o inteligentnej mládeži a tupých senioroch, ale z hľadiska sily mandátu na presadzovanie takých zásadných otázok, akou je vystúpenie z EÚ, mi to pripadá veľmi slabé.
Aký dosah to môže mať na vnútorný chod alebo spolužitie britskej spoločnosti, si netrúfam odhadnúť, ale nič pozitívne to určite nebude…
Boris Johnson. Zdroj: TASR
Západné médiá informujú, že Asad a Rusi čoraz viac masakrujú civilistov v Idlibe. Znamená to, že sa do toho „pustili naplno“ a chcú tento kút Sýrie vyčistiť? A ako Rusi zvládajú jednou rukou montovať Turkom rakety S-400 a druhou rukou pobíjať ich spojencov v Idlibe?
Myslím, že sa do toho ešte stále „nepustili naplno“. A „masakre civilistov“ na územiach ovládaných džihádom sú predsa jednou z hlavných tém mediálneho mainstreamu po celých osem rokov vojny v Sýrii, pretože „proti terorizmu“ predsa bojuje len Západ, zatiaľ čo Sýrčania a Rusi len proti „opozícii“, prinajhoršom proti „rebelom“.
Biele prilby alebo ten chlapík z britského Coventry vždy dodajú údaje a my sa potom povinne rozčuľujeme.
Kuriózne je, že pre osud civilistov v Idlibe už bol za Asadom nedávno aj zvláštny vyslanec pápeža Františka. Tá kresťanská láska k ľuďom, ktorých si väčšina Západu ani nechce vziať späť, pretože sa bojí ich sfanatizovaných názorov a teroristických návykov, je dojemná.
Približne štvrtinu Sýrie zaberajú územia pod kontrolou Kurdov. Ako to s nimi Asad plánuje? Rokovať alebo ich vojensky poraziť po tom ako „vybaví“ Idlib?
Napodiv naozaj netuším, čo Asad plánuje s Kurdmi. Už sme spolu nehovorili roky. Ale vážne. Súvisí to s predchádzajúcou otázkou. Zatiaľ čo Idlib je povedzme „sýrsko-rusko-turecký“ problém, v ktorom USA a Západ v zásade len kibicujú, tak Kurdi sú „sýrsko-turecko-americký“ problém, v ktorom zľahka kibicuje pre zmenu Rusko a z druhej strany aj Saudská Arábia.
A v stredu rokoval Trumpov vyslanec v Ankare o sýrskych Kurdoch a zrejme nepochodil, pretože Turecko ho vypoklonkovalo s tým, že americké návrhy sú „neuspokojivé“.
Z toho plynie, že USA chcú ďalej nejakým spôsobom udržať „svojich“ Kurdov pohromade, možno pre nich chcú od Sýrie odlúpnuť aj nejaké to územie, na ktorom by vznikol nejaký „kurdský americký slobodný štát“, ale predovšetkým by v ňom boli sýrske zdroje ropy a plynu, aby mohol Washington prostredníctvom Kurdov ďalej vydierať Damask a tlačiť na neho.
A turecká armáda sa medzitým hromadí na hraniciach s Idlibom, ale aj pozdĺž hranice severovýchodnej Sýrie, ktorú s americkou pomocou ovládajú Kurdi, a čaká. A hrozí ofenzívou.
Pretláčanie skrátka pokračuje, aj keď si myslím, že sa skončí – a to na úkor Kurdov – najneskôr do budúcich prezidentských volieb v Amerike alebo krátko po nich. Trump chcel zo Sýrie odísť už dávno a dovtedy už azda bude mať takú pevnú pozíciu, že svoje plány dokáže proti domácim jastrabom aj presadiť. A potom, či bude nasledovať sýrsko-kurdský konflikt?
Neviem, veľmi bude záležať na Kurdoch a ich vnímaní reality. Teda aj ich ochote rokovať.
Bašár Asad. Zdroj: TASR
Ukrajinské voľby opanovala strana prezidenta Zelenského. Z Moskvy znejú slová o nádeji, ale z Kyjeva zatiaľ žiadne ústretové kroky neprišli. Prídu teraz? Možno výsledok strany Porošenka hodnotiť ako fiasko Majdanu? Porazil ho aj proruský Opozičný blok.
Áno, Porošenko skončil dokonca mimo prvej trojky, čo pre neho musí byť fakt zdrvujúce zistenie. A áno, možno sa dá naozaj hovoriť o tom, že voliči na Ukrajine porazili už druhú farebnú revolúciu, čo je svojím spôsobom fascinujúce. Voľby ako sizyfovská drina.
Na druhej strane však stále platí, že politickú situáciu na Ukrajine ďalej diktujú a kontrolujú Spojené štáty, takže budúci vývoj bude závisieť od toho, aké povely prídu z Washingtonu. Uvidíme. Bude výmena Ukrajiny za Venezuelu?
Ruský zadný dvor za americký zadný dvor? Aj keď v tej Venezuele sa veľmi angažuje aj Čína, takže výmena Ukrajiny za Venezuelu nebude ľahká, ak je taká možnosť vôbec „na stole“.
Zvláštny vyšetrovateľ Robert Mueller podľa očakávania Kongresu USA oznámil, že nenašiel žiadny dôkaz spolupráce Trumpovej kampane s Ruskom, ktoré údajne zasahovalo do amerických volieb. Je tým celý príbeh na konci? Rozviazali sa Trumpovi ruky na to, aby sa sústredil na obhajobu úradu? Prieskum agentúry Rasmussen mu dáva „approval“ 50 percent, čo je vraj veľmi nádejné.
Príbeh sa rozhodne nekončí. V stredu hlavný vyšetrovateľ „zasahovania“ Mueller vypovedal v Kongrese a stúpenci konšpiračných teórií sa radujú aspoň z toho, že vyhlásil, že nenašiel dôkazy o spolupráci Trumpovej kampane s Ruskom. Je to hra so slovami.
Znamená, že zasahovanie určite bolo, len sa nepreukázala spolupráca Trumpa s Rusmi. Na podobnom princípe pri jazere Loch Ness vysedáva partička „výskumníkov“, ktorí dekády hľadajú lochnesku.
V jazere, ktoré zase nie je až také veľké. A uisťujú sa, že aj keď po tridsiatich rokoch dodnes nič nenašli, neznamená to nič… Je tam! Je tam! Je tam!
Newsweek má teraz vo svojom augustovom čísle na titulnej strane Putina a k tomu článok o tom, či Amerika dokáže ustáť jeho zasahovanie do budúcich prezidentských volieb, teda v roku 2020. A k tomu zase „podrývanie americkej demokracie“ a podobne.
NEW COVER STORY: Russia is using classic Cold War strategy to undermine the faith of Americans in the 2020 election—Will it work? (via @adampiore) https://t.co/qwaWvMdi5i pic.twitter.com/zOhVZFCYom
— Newsweek (@Newsweek) July 23, 2019
Zdroj: Twitter/Newsweek
Skrátka, dva roky blázinca očividne nestačia, ide sa ďalej, Trumpa budúci rok nezvolia Američania, ale pretlačí ho zase Putin… Fakt ako u debilov. Svojím spôsobom je to neuveriteľné.
A veľa – veľmi smutného – to vypovedá o svete, v ktorom žije prinajmenšom časť našich západných „elít“. Keby nám aspoň nevládli a neurčovali náš spoločenský diskurz, tak si poviem nech, ale takto to už začína byť zúfalé.
A trápne. Oni to asi vnútri svojej bubliny nevidia, ale je to trápne. Trápne.
Jeden z pozorovateľov diania poznamenal, že vyhrotenie krízy okolo Iránu sa hodí vlastne všetkým: Trump tým môže vyhrať voľby, iní hráči si polepšia zvýšením cien ropy. Akurát sa to asi nehodí nám… A tomu Iránu. Možno to tak chápať? Skončí to pri vzájomných námorných schválnostiach alebo bude aj niečo viac?
Ono sa to nehodí nielen Iránu, ktorému pod americkými sankciami kolabuje ekonomika, ale aj všetkým štátom, ktoré musia ropu dovážať. To znamená, že okrem iného aj väčšine Európy rovnako ako napríklad Číne, ktorá je najväčším svetovým dovozcom ropy.
Trumpovi sa to hodí možno len do miery, v ktorej neprepukne vojna, pretože jej výsledky by boli nepredvídateľné a šancu na znovuzvolenie by mu zrejme pochovala.
A či budú mať radosť zo zvýšenia cien ropy v Rusku, u Saudov alebo napríklad v amerických frackingových (a ekologicky katastrofálnych) ťažiarskych spoločnostiach, tak hej, ale naozaj na tom má niekto na Západe skutočný záujem? Neviem, neviem.
Ak si odmyslím skutočne nebezpečných psychopatov typu Johna Boltona, ktorý by Trumpovými slovami „najradšej po všetkých okolo rozhádzal atómovky“, tak netuším, prečo by mala byť kríza okolo Iránu považovaná za výhodnú.
Trump sa síce môže vedľa Boltona hrať na „dobrého“ a „zlého“ policajta, ale riziká, ktoré zo situácie plynú, sú podľa mňa príliš veľké na to, aby ospravedlnili tento „píárový“ fígeľ.
Donald Trump. Zdroj: TASR
Situácia vo Venezuele sa nezlepšuje ani ekonomicky, ani politicky. Jeden z mojich priateľov poznamenal, že nechápe, prečo Nicolasa Madura niekto „neodpratal“. Napríklad časť armády. Čo mu odpovedať? A aká je vlastne angažovanosť USA, keď si teraz Trump našiel „zábavu“ v podobe Iránu?
Je asi príznačné, že váš priateľ v súvislosti s ďalšou americkou „demokratizáciou“ premýšľa, ako je možné, že zvolený prezident „demokratizovaného“ štátu ešte žije. To je však mienka o našich amerických priateľoch!
No, ale k otázke. Maduro možno žije, pretože už od prvých atentátov CIA proti Chávezovi z počiatku tisícročia si v Caracase dávajú „väčší pozor“ a podnikajú adekvátne opatrenia. Fakt neviem.
V každom prípade však platí, že keby ho chceli zabiť, tak už je mŕtvy. Ale predsa len už nežijeme v časoch, keď CIA nepohodlných zahraničných politikov naozaj zabíjala. A navyše by to v Latinskej Amerike, ktorú chcú USA zase – oživením Monroeovej doktríny – považovať za svoj zadný dvor, nevyzeralo pekne.
A mnoho bodov do ratingu by to Washingtonu neprinieslo. A na inštaláciu nejakých vojenských diktatúr, ktoré by po celom kontinente slúžili Spojeným štátom, už aj tak nie je kapacita.
Časy sa jednoducho menia. Teraz USA Madurovi naopak sľubujú, že ho nechajú na pokoji, keď sa sám zoberie a odíde z krajiny…
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Teplotu…
