Ruský ľud trpel pod sovietskou rakovinou, hovoril Solženicyn. Jozef Mikloško pripomína výročie úmrtia slávneho spisovateľa

3.8.2018 10:05

KOMENTÁR JOZEFA MIKLOŠKA: Ruský spisovateľ Solženicyn, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1970), už 10 rokov odpočíva na Donskom cintoríne v Moskve. Bol bojovníkom za lepší svet. Nikto ho odvtedy nezastúpil. Vyštudoval matematiku a fyziku, ale vojna mu obrátila život naruby. Najlepších 15 rokov prežil v otroctve: štyri vo vojne, osem vo väzení a tri vo vyhnanstve. Tam prežil rakovinu, z ktorej sa vyliečil v Taškente (1954).

Ruský ľud trpel pod sovietskou rakovinou, hovoril Solženicyn. Jozef Mikloško pripomína výročie úmrtia slávneho spisovateľa
Foto: TASR
Popis: Alexander Solženicyn

Napísal veľa prejavov, článkov a kníh, najmä jeho diela o histórii ZSSR sú nenahraditeľné. Vyžiadali si veľa úsilia, nikto iný by to zrejme nedokázal.

Jeho prvotinou bol Jeden deň Ivana Denisoviča (Novij Mir, 1963). Kniha vyšla hneď aj u nás, je opisom dňa sibírskeho politického väzňa. Páčili sa mi aj Tri poviedky (1964). V nemčine som prečítal jeho autobiografiu Súostrovie gulag  (1970), o sovietskych lágroch v r. 1918-56, ktoré vyvolali vo svete šok. Prvý zväzok je o práci vedcov - politických väzňov, ktorí riešili problém KGB: analyzátor reči a identifikáciu hlásateľa telefonického rozhovoru. Nadchli ma tri diely Rakoviny (1968). Ich posolstvom je: „Šťastie neurčuje stupeň blahobytu, ale vzťah sŕdc a náš postoj k životu. Človek môže byť vždy šťastný, nikto mu v tom nemôže zabrániť.“

Pred tohoročnou dovolenkou som sa rozhodoval medzi autobiografiami Trkalo sa tele s dubem (Academia, Praha, 2003, 500 s.) a Zrno medzi žernovy (Academia, Praha, 2003, 280 s.). Predpisy Ryanairu dali prednosť menšej druhej časti autobiogriafie -  jeho dojmom po násilnom vyhostení zo ZSSR v r. 1974. Komunisti mu vzali občianstvo, stal sa však občanom sveta.

Emigrant na Západe

V zahraničí sa dlho nevedel usadiť. V knihe opisuje skúsenosti z vlasti, ale najmä poznatky zo života na Západe - najprv v NSR a vo Švajčiarsku, potom v Kanade a USA. Je to prorocká kniha, mnohé predpovede sa splnili alebo sa plnia.

Solženicyn sníval o systéme, v ktorom by si ľudia mohli zariadiť svoj osud sami. Podľa neho: „Úlohou spisovateľa je všímať si všeobecné a trváce problémy - tajomstvá ľudského srdca a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou, prekonávanie duševných bolestí. Literatúra má ľuďom otvárať oči, pomáhať im žiť, dodávať nádej a optimizmus.“

Vyhostili ho v čase, keď ideálom Východu bol Západ, najmä jeho slobody a životná úroveň. Hlásal ich aj reálny socializmus, ale nedokázal ich splniť. Môj prvý styk so Západom v r. 1967 v Dánsku ako aj  v r. 1970 v NSR bol prekvapením. Plné obchody, fungujúca ekonomika, vysoká životná úroveň, základné slobody, o ktorých sme doma iba snívali. Kto však na Západe žil dlhšie, musel si všimnúť, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Solženicyna vo Švajčiarsku šokoval policajný zákaz akéhokoľvek jeho politického prejavu. Odišiel teda do Kanady a neskôr do USA - „stabilnejšej a usporiadanejšej krajiny“.

Nahnevaný na médiá

Prekvapilo ho, že v USA vládla „právničina“, svet advokátov, ktorý je nad morálkou. Nechápal ich finančný systém, v ktorom išlo iba o zisk. Pokorovala ho bezohľadnosť vydavateľov, ktorí chceli na jeho knihách rýchlo zbohatnúť. Hnevalo ho pokrytectvo a manipulovanie médií, ktoré sa zaujímali iba o škandály a senzácie. Svoje poznatky si nenechal iba pre seba. Často o nich písal a hovoril. Najväčšou kritikou bola jeho „výzva ľudstvu“, reč na Hardvardovej univerzite v USA v r. 1978. Šokoval tvrdou kritikou západného systému života a protiruskej atmosféry. Najmä média mu to s úrokmi vracali. Vyčítali mu, že súdi svet iba pod zorným uhlom protikomunistickej a lágrovej skúsenosti. Keď ho kritizovali, že žije „buržoáznym životným štýlom“, odpovedal im nevyberane: „Vy prašiví psi, to predsa nepíšete o nás, ale o sebe a svojich uslintaných ideáloch. My sme boli vyhnaní z vlasti, naše srdcia zviera žiaľ, moja žena plače, zachraňuje nás tu iba práca.“

Žil v stálom rozpore: písať alebo bojovať, pracovať alebo byť u toho? Spoločenské aktivity obmedzil na minimum - „zmenil cestu hlučnú a krátku za tichú a hlbinnú“. Väčšinou odmietal pozvánky na stretnutia aj s americkými špičkami, včítane prezidentov. Povedal: „Hĺbka času mi už nedovoľovala súperiť so súčasnosťou“. Hlásal, že „budúca revolúcia musí byť mravná“.

Tvrdil, že v 20. storočí dochádza k úpadku literatúry: „Na Západe sa hodnotí literárne dielo tým viac, čím je odcudzenejšie, chladnejšie a skutočnosť mení v mlhavé vízie.“  Jeho podmienku: „Nepredávať jeho knihy za šialené západné ceny,“ nerešpektovali. Tvrdili, že nízka cena svedčí o nepredajnosti knihy. Hlásal, že spisovateľ s hlbokým skúsenosťami potrebuje iba pokojnú samotu a má sa vyjadrovať o tom, čo uzná za vhodné. „Treba sa zbaviť všetkého, čo bráni v písaní.“ Raz si vzdychol: „Bože, koľkých nezmapovaných tém som sa musel vzdať, nechať ich bez povšimnutia.“ Otvorene sa pýtal: „Prečo Nabokov a Bunin po odchode z vlasti nezačali písať o jej záhube?“ Pripomenul úsmevnú historku, ako ho talianski colníci zdržali pol hodiny na hranici, kým si nezohnali jeho knihy pre autogram.

Mnohí si pletú pojmy „ruský“ a „sovietsky“

K situácii v Rusku sa často vyjadroval: „Vo vojnách, za stalinizmu či socializmu trpeli občania ZSSR... Keby v mojej nešťastnej vlasti nebolo zahubených toľko verejne činných ľudí, že sa fyzici a matematici museli ujať sociológie a básnici sa premeniť na politické tribúny, zostal by som vždy vo svete literatúry.“ Tajne, cez nemecké veľvyslanectvo v Moskve, získal svoj archív, bez ktorého by nenapísal historický román o revolúcii.

Opakovane zdôrazňoval, napr. v prejave obyvateľom Cavendisha (28.2.1977): „Mnohí si pletú pojmy ´ruský´ a ´sovietsky´, nevidia rozdiel medzi Ruskom a ZSSR. Neverte týmto mylným výkladom. Prahu neprepadli ruské tanky, ruské raketomety nie sú namierené na USA. Slová ruský a sovietsky sú ako človek a jeho choroba. Človeku chorému na rakovinu nehovoríme rakovina, choroba nie je previnenie, ale ťažká skúška. Komunistický režim je choroba, ktorá sa roky u nás šíri. Môj ľud, Rusi, trpí už 60 rokov a sníva o uzdravení. Deň, keď sa zbaví tejto choroby, príde.“

Zdôrazňoval: „Západný blahobyt sa vzďaľuje prirodzenému ľudskému žitiu.“ Vo svojej nostalgii za Ruskom povedal, že v cudzom svete nie je ani jar taká krásna. „Západná ekonomika a média stavajú biznis na prvé miesto, a teda nie sú naším spojencom... Západ, to je samá honba za ziskom a vypočítavosť... Na mojich knihách a na mojom mene sa obohacovali dravci a chamtivci.“

„Komunizmus stále útočil, pretože srdcia dobre situovaných ľudí na Západe boli bojazlivé – báli sa o svoj blahobyt.“ Angličanom pripomenul, že „v r. 1945 vydali státisíce Rusov na smrť a popravu v ZSSR.“

„Politici Západu vedú masy, ale pokiaľ možno, neprichádzajú s nimi do styku.“ Hnevalo ho, že súdy sú zaplavené právničinou. V skúške zo západným finančným systémom neobstál. Vo Švajčiarsku mu naparili bez upozornenia daň a pokutu 4 mil. frankov za peniaze, ktoré za knihu Súostrovie gulag išli do Ruska na pomoc rodinám politických väzňov. Iba ťažko sa zbavil tohto krivého obvinenia.

Svet prestal myslieť na Boha

„Západ sa musí vzdať posudzovania svetov len podľa stupňa rozvoja smerujúceho k západnému modelu. Tamojšia spoločnosť sa buduje na juristickej báze, ktorá je v mnohom menejcennejšia než kritéria morálky. Svet prestal myslieť na Boha. Vedomie človeka, že má zodpovednosť pred ním a spoločnosťou ustúpili do pozadia.“

ZSSR bol tiež bezbožnícky. Citoval 89-ročného pravoslávneho duchovného, ktorý sa v USA modlil: „Ráč odobrať od nás horkú kliatbu bezbožnej moci.“ Ešte doma, v r. 1974, napísal brilantnú úvahu Nežiť s lžou! Hneď potom ho zavreli a vyhostili.

USA charakterizoval ako zem príležitostí, ktorá zbožňuje nové a senzačné. Prechádzal sa centrom NY, ale mesto mu pripadalo cudzie. „Ako trpké je končiť život osamele v kamennom New Yorku.“ Napísal, že „niektorí Američania sa sťahujú na Ajlašku, aby tu nerušene vychovali svoje deti mimo dosah morálneho úpadku.“

Predvídal, že „Amerika nebude v budúcnosti brániť žiadny štát, ktorý nebude ochotný sám sa brániť.“ Všimol si, že nápis na dolároch In God we trust (Veríme v Boha) treba dokazovať životom alebo zmeniť bankovky. Konštatoval, že „ľudské práva sú povznesené tak vysoko, že popierajú právo spoločnosti a rozvracajú ju.“ Divil sa, že „polícia, nikým nevolená, má väčšiu moc ako moc zákonodarná, výkonná a súdna“. Postrehol, že škandalózne likvidovanie vybudovaných amerických železníc, je ako keď zahryzneš jablko a zahodíš ho kvôli ďalšiemu.

Vyhlásil: „Naši emigranti by nemali utekať z vlasti a zachraňovať si iba svoju druhoradú existenciu. Mali by zachraňovať svoju dušu v rodnej zemi... Tisíce našich mladých splynú s blahobytom západnej civilizácie.“ Pripomínal neľahkú otázku: „Ako vychovať svoje deti v zahraničí ako Rusov?“ Isto myslel na seba, keď povedal, že „dokonca aj staré stromy presádzajú a ony sa ujmú.“

Rýchlo zbadal, že v USA aj v tej najslobodnejšej tlači nedominuje sloboda názorov ale diktát politickej módy – prekvapivá jednotvárnosť názorov. Šéfredaktor nemeckého týždenníka Der Spiegel R. Augstein, s ktorým mal spor, mu odkázal: „Nedovolíme, aby ste nám diktovali, čo je a nie je pravda.“ Americký senátor Jackson Solženicyna utešoval: „Nezúfajte si nad agresivitou mediálneho súperenia. Je to - občas nepríjemný - sprievodný jav našej slobody“.

O Ukrajine

Solženicyn už v r. 1974 konštatoval, že „ukrajinská otázka patrí k najviac nebezpečným stretom budúcnosti, na ktorú nie sú pripravené mozgy oboch strán... Mojou úlohou je preto urobiť z Ukrajincov a Rusov priateľov... Ak by, nedaj Bože, vznikla ukrajinsko - ruská vojna, nepôjdem do nej a ani synov tam nepustím.“ Pripomínal, že budúca svetová vojna môže západnú civilizáciu pochovať.

Solženicyn bol nepokojný duch, určite nebol svätec. Kvôli úplnosti  preto treba spomenúť aj kontroverzné fakty. Na Slovensku je menej známe, že Solženicyn sa díval kriticky na návštevu slovenského novinára z Pravdy, Pavla Lička v Moskve v r. 1967, ktorý preniesol rukopis Rakoviny do Československa a neskôr ho bez patričného poverenia poskytol západným vydavateľom. Spomenúť treba aj od KGB a ŠTB objednanú knihu Čecha Tomáša Řezáča (Československý spisovateľ 1967) Špirála Solženicynovej zrady, ktorú vydali v Prahe a v Moskve v r. 1967. Pripomínam aj knihu jeho prvej manželky Natálii Rešetkovskej Môj život s Alexandrom Solženicynom (1975), ktorá na neho, na základe jeho korešpondencie, po rozvode silno zaútočila. Analýza týchto skutočností je mimo rámec tejto úvahy.

A. I. Solženicyn v zahraničí vyjadroval stálu túžbu návratu do Ruska. Netrpezlivo čakal na pád komunizmu a tešil sa, že „iba vtedy sa v ňom obnoví aj schopnosť znova písať poviedky.“ Keď sa v r. 1994 vrátil do vlasti, nenašiel tam pochopenie.  Na stanici ho čakalo len niekoľko desiatok ľudí. Na stretnutiach s V. Putinom si v mnohom porozumeli, od neho dostal v r. 2007 Štátnu cenu Ruskej federácie.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Mikloško: Európa bola najsilnejšia, keď bola kresťanská. Otváranie sa iným kultúram je sebevraždou

16:10 Mikloško: Európa bola najsilnejšia, keď bola kresťanská. Otváranie sa iným kultúram je sebevraždou

KOMENTÁR JOZEFA MIKLOŠKA „Európa nie je problém, je riešením“ – nedávno povedal slovenský prezident.…