Otázkou ale je, či reakcia pána Križa, učiteľa matematiky v škole, kde bola vykonaná komplexná inšpekcia, mala charakter dobre mienenej, objektívnej a teda aj užitočnej kritiky. V kontexte tejto otázky ponúkam čitateľom nasledovné odpovede, pričom chcem upriamiť pozornosť na fakt, že mojej reakcii predchádzala priama komunikácia so všetkými zúčastnenými (s inšpektormi, s pánom Križom a dokonca aj kolegami pána Križa, ktorí nesúhlasili s jeho názormi a ktorí prekvapivo vyhľadali kontakt so mnou bez toho, aby som ich o to žiadala).
List Viktora Križa si môžete prečítať TU.
Áno, je nepochybné, že s najväčšou pravdepodobnosťou prišlo v niektorých situáciách k profesionálnemu pochybeniu (mám na mysli konkrétne pokusy „vychovávať“ učiteľov, ktorí nespĺňali predstavy inšpektorov, ako sa správať alebo komunikovať). Rovnako rozhodne odmietam spôsob vedenia dialógu inšpektora s pánom Križom v závere inšpekčného týždňa, pokiaľ rozhovor mal tie vlastnosti, ako ich pán Križo opisuje vo svojom otvorenom liste. Z druhej strany je potrebné uvedomiť si, že vždy v prípadoch, keď pracujú ľudia v kontakte s inými ľuďmi, môže dôjsť k individuálnym zlyhaniam, pričom zlyhanie by malo byť skôr výnimkou, nie pravidlom. Ak by som mala odpovedať na otázku, či sú školskí inšpektori vo svojej profesii dobrí, tak pokojne odpoviem, že väčšinovo áno, ale rovnako nezastieram skutočnosť, že kvalita učiteľského stavu sa výrazným spôsobom podpísala aj na kvalite časti inšpektorov. Zopakujem to, čo som povedala v jednej z debát organizovanej ministrom Draxlerom (1. okrúhly stôl 2015). Tragédia učiteľa sa stala tragédiou inšpektora, pričom mám na mysli najmä to, že inšpektori pochádzajú z radov učiteľov a teda sú čiastočne odrazom prevládajúcej mentality učiteľského stavu.
Takisto však musím konštatovať, že ostatné časti otvoreného listu sú prejavom eristického spôsobu vedenia polemiky, čo znamená iba toľko, že autor zrejme mienil dosiahnuť víťazstvo v domnelom spore so školskou inšpekciou (osobne zatiaľ iba tuším, prečo spor vlastne vznikol) za akúkoľvek cenu. A ako už býva dobrým zvykom, prvou obeťou vojny sa vždy stáva pravda. Neobjektívna kritika systémového fungovania inšpekcie môže súvisieť s dvoma faktormi. Prvým faktorom môže byť nedostatok informácií o zmysle postupov a použitých inšpekčných nástrojov zo strany autora listu a druhým, ešte horším, že výkon inšpekcie považuje pán Križo za akt pomsty voči jeho osobe. (Tým, samozrejme, nechcem vôbec povedať, že systém nemá svoje slabé miesta – veď napokon som ich pomerne jasne pomenovala v koncepčnom materiáli, ktorý je k dispozícii verejnosti.) V kontexte obsahu posledného odseku listu úplne vecne konštatujem, že výber škôl, ktoré budú zaradené do plánu inšpekčnej činnosti, nie je podriadený tomu, či v škole pracuje niekto, kto sa angažoval v nedávnom štrajku učiteľov. Toto konštatovanie je možné objektívne overiť (oddelenie plánovania, analýz a tvorby inšpekčných nástrojov má k dispozícii plán inšpekčnej činnosti, ktorý som schválila už v auguste 2015 a v zozname škôl sa nachádza aj škola, kde autor listu pracuje – tým chcem podčiarknuť, že zaradenie školy do plánu predbehlo štrajk učiteľov o niekoľko konských dĺžok). Zároveň mi je osobne veľmi ľúto, že pán Križo pod náporom presvedčenia o tom, že škola je objektom inšpekčného zisťovania kvôli jeho osobe, zažíval pocity napätia, tlaku a nespravodlivosti, ale pripúšťam aj tú možnosť, že psychické vypätie z posledných mesiacov, ktoré bolo trvale prítomné v jeho živote, mohlo vnímanie reality takto skresliť.
Pokiaľ ide o jeho kritiku práce inšpekcie s dokumentáciou školy (inšpekcia žiadala aj to, čo nie je určené ako povinná dokumentácia v právnych predpisoch), chcem podotknúť, že inšpekcia má povinnosť zo zákona kontrolovať a hodnotiť aj kvalitu manažérskych postupov vedenia školy, súčasťou ktorých môžu byť aj interné riadiace akty a dokumenty. Pokiaľ teda riaditeľ školy v tomto kontexte vydáva pedagogickému personálu pokyny, potom aj tieto pokyny podliehajú hodnoteniu aspektov kvality riadenia. Musím s úsmevom podotknúť, že niektoré postrehy pána Križa mi silne pripomínajú druh inšpektorov, ktorých sa snažím z našich radov vytesniť (myslím tým milovníkov bezbrehej a nezmyselnej administratívnej čistoty), pričom tým mienim jeho rozhorčenie nad tým, že zoznam preberanej dokumentácie nebol na hlavičkovom papieri alebo to, že inšpektori namiesto termínu individuálny vzdelávací program (IVP) používali termín individuálny výchovno-vzdelávací program (IVVP). Samozrejme, že aj toto má logické vysvetlenie, napr. to, že vopred požadovaná dokumentácia nebola v čase kontroly k dispozícii inšpektorom a z toho dôvodu bola preberaná postupne čiastkovým spôsobom, v iných prípadoch, kde všetko funguje tak ako má, sa vyhotovuje oficiálny, sumárny preberací protokol. A pokiaľ ide o správnosť alebo nesprávnosť v používaní variantov termínov IVP/IVVP, som presvedčená, že používanie oboch názvov je legitímne (IVP – § 7 ods. 5 školského zákona; IVVP – str. 30 Štátneho vzdelávacieho programu pre 2. stupeň základnej školy v Slovenskej republike).
Ako dokáže nedostatok poznania deformovať vyslovené názory, možno usúdiť z komentovania kvality používaných inšpekčných nástrojov, pričom mám na mysli jednotlivé dotazníky, ktoré pán Križo spomína. Kritika sa vzniesla napríklad na dotazník, ktorým sa skúmajú rôzne aspekty bezpečného prostredia v školách a súčasťou kritiky bolo aj poučenie, aby sa pracovalo s dotazníkmi napr. z dielne VÚDPaP-u (Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie). Pán Križo zrejme netuší, že uvedený dotazník pochádza práve z dielne VÚDPaP-u. Rovnako dotazník organizačnej klímy školy (OCDQ-RS) je mutáciou dotazníka OCDQ-RS (Organizational Climate Description Questionnaire – Rutgers Secondary), autorov Kottkampa, Mulherna a Hoya, pričom pre účely slovenských zborovní bol štandardizovaný prof. Gavorom. Autodiagnostický dotazník je určený pre učiteľa a slúži na to, aby pred pohospitačným rozhovorom mal informáciu, čo bude kľúčovou témou pohľadu na každú hodinu. Vyplnenie tohto dotazníka je pre učiteľa iba možnosťou, nie povinnosťou. Podobne by bolo možné komentovať a logicky vyvracať opodstatnenosť každej ďalšej výhrady pána Križa voči použitým nástrojom pri inšpekcii, ale rada by som sa tomuto procesu veľkoryso vyhla.
Sú ešte dva momenty, ktoré však z hľadiska ich závažnosti musím komentovať. Prvým je podsúvanie názoru, že z dôvodu odbornej nekompetentnosti školskí inšpektori odmietali diskutovať o kľúčových pedagogických problémoch, s ktorými sa učitelia stretávajú. Nepoznám dôvod, pre ktorý pán Križo tento názor zastáva, ale bezpečne viem (a potvrdili to nielen inšpektori ale najmä kolegovia pána Križa), že inšpektori viedli debatu so všetkými pedagogickými zamestnancami, vrátane špecialistov a špeciálnych pedagógov (mnohí z nich spontánne potvrdili prínos komunikácie s inšpektormi pre ich ďalšiu prácu). Dokonca pánovi Križovi bola ponúknutá možnosť konzultácií s odborníčkou pre oblasť vzdelávania žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Druhým momentom je historka, cieľom ktorej je nielen podprahovo, ale naopak práve úplne otvorene podsunúť čitateľom obraz o skorumpovanosti inšpektorov a ich veľkopanských manieroch. Pán Križo sa to snažil dosiahnuť ilustráciou okolností, za ktorých sa podával obed v školskej jedálni. Ak by nešlo o zahrávanie sa s najnižšími ľudskými pudmi a zároveň, ak by nešlo o tému, na ktorú by mala byť slovenská verejnosť oveľa citlivejšia ako je, a, samozrejme, mám na mysli prítomnosť korupcie vo verejnej sfére, tak by som nad slovami pána Križa mávla rukou. Takto sa však nedá. Aká je teda pravda? Inšpektori odmietli ponuku riaditeľky školy, aby im bol „doručený“ obed priamo do miestnosti, kde sa pracovná skupina stretávala a vyjadrili želanie stravovať sa spôsobom, ktorý je v škole obvyklý, teda v školskej jedálni. Nikto z nich nemohol tušiť, že majú iný obed ako ostatní, keďže riaditeľka školy, ktorá s nimi obedovala pri stole, mala rovnaký obed ako inšpektori. Inšpektori sedeli pri stole, kde bežne sedávali učitelia a síce im iný spôsob stolovania pri učiteľskom stole v porovnaní so stolovaním žiakov pripadal zvláštny, ale nekomentovali to. Chcem podotknúť, že nikto z inšpektorov nielen nežiadal, ale ani nenaznačil, že má nejaké osobitné stravovacie požiadavky. A, mimochodom, v Štátnej školskej inšpekcii je štandardom za poskytnutú stravu zaplatiť a tak sa stalo aj v tomto prípade (dňa 15. 3. 2016 bola uskutočnená transakcia z účtu vedúcej inšpekčnej skupiny na účet školskej jedálne, fotokópia účtu je v redakcii Dobrej školy).
Na úplný záver ešte jedna poznámka. Angažovanosť mladých učiteľov v tom, aby sa pomery v školstve zlepšili, mi je osobne veľmi sympatická a vítam, že je konečne prítomná v polomŕtvej občianskej spoločnosti. Ale angažovanosť, ktorej chýba akákoľvek noblesa, lebo sa presadzuje falošnými prostriedkami, prispieva k významnému naštrbeniu jej étosu.
Viera Kalmárová, hlavná školská inšpektorka
