Po vláde jednej strany v socialistickom zriadení sa po Nežnej revolúcii na Slovensku objavil nový fenomén – mečiarizmus. Kým Česko pokračovalo v reformách v západnom kurze, Slovensko na čele s Mečiarom prepáslo vstup do EÚ a NATO. SDK vzniklo spojením Demokratickej únie, Sociálnodemokratickej strany, Kresťanskodemokratického hnutia, Demokratickej strany a Strany zelených.
Vytvoril sa tak názorový blok proti systému, ktorý nás dištancoval mimo všetkých demokratických a slušných štátov sveta. Zmena spoločensko-ekonomického, ako aj politického smerovania Slovenska prišla až po voľbách v roku 1998. Parlamentné voľby síce vtedy vyhralo Mečiarove HZDS (27 percent), ale SDK získala 26,33 percenta, čo jej postačilo na to, aby spoločne so Stranou demokratickej ľavice (SDĽ), SMK a Stranou občianskeho porozumenia (SOP) vytvorili vládu. To bol začiatok príbehu SDK.
Svetlo na konci tunela
SDK nebola ani zďaleka ideálnou stranou. Ako to už býva zvykom, ani táto strana sa nevyhla škandálom, vážnym kauzám, školáckym chybám či podozrivým kšeftom. Avšak čo jej nemožno uprieť, doviedla nás do civilizovanej Európy a naštartovala ekonomické reformy, ktoré boli v tom čase priam nevyhnutné a aj vďaka nim sa zlepšila životná úroveň Slovákov. Ale vráťme sa spať k vnútropolitickému vývoju v strane. V roku 1999 to v SDK začalo vrieť. Dôvodom boli spory kvôli tzv. dvojitému členstvu. Rok nato založil vtedajší premiér a zároveň predseda SDK Mikuláš Dzurinda nový politický subjekt – SDKÚ.
Najvýraznejšie osobnosti strany – Radičová dala politike zbohom
Na jeseň 2006 vzniklo zlúčením Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) a Demokratickej strany (DS) SDKÚ-DS. Predsedom sa stal Mikuláš Dzurinda. Podpredsedami strany boli okrem iných Ivan Mikloš a Iveta Radičová. Niekde tu môžeme hľadať začiatky konca tejto strany. Po voľbách v roku 2010 sa SDKÚ-DS opäť po štyroch rokoch ocitla vo vláde. Volebnou líderkou bola pred spomenutými voľbami Radičová. Predsedom strany však ostal Dzurinda. Tento neštandardný status vyvrcholil krízou v strane, keď sa predsedníčkou vlády stala Radičová. Bolo totiž verejným tajomstvom, že premiérka nemala vo svojej materskej strane podporu vedenia. Po páde vlády z politiky odišla. O jej know-how však majú záujem niektorí politici až doteraz.
Mikloš s Dzurindom radia Ukrajine
Minulý rok v lete opustili SDKÚ-DS dokonca aj dvojnásobný expremiér Mikuláš Dzurinda a exminister financií Ivan Mikloš. Dôvodom vraj boli nenaplnené ambície strany. „SDKÚ-DS bola od svojho vzniku jedným z rozhodujúcich činiteľov slovenskej politiky. Bola lídrom reforiem, ktoré umožnili Slovensku zavŕšiť integračné úsilie a prinášala riešenia a alternatívy vo všetkých oblastiach – spoločenskej, bezpečnostnej, ekonomickej, sociálnej, domácej i zahraničnej politike. Dôvera voličov nám umožnila trikrát zostaviť koaličnú vládu a niesť rozhodujúcu zodpovednosť za jej činnosť,“ uviedli Dzurinda a Mikloš. Mikuláš Dzurinda nedopadol až tak zle. Je členom expertného tímu medzinárodných poradcov ukrajinského prezidenta Porošenka. Od decembra 2013 je prezidentom Wilfried Martens Centre for European Studies v Bruseli. Ivan Mikloš je šéfom poradcov ukrajinskej ministerky financií Natalie Jareskovej.
Žitňanská prešla do Mostu
Ďalšou „odídenkyňou“ bola ešte v roku 2013 exministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Teraz je podpredsedníčkou strany Most-Híd. Opustila SDKÚ na jeseň v roku 2013. Pred rokom vstúpila do strany Most-Híd. V minulosti SDKÚ podľa Žitňanskej na politickej scéne niečo predstavovala. „Bol to reformný ťah, bola to strana, ktorá dokázala nastoľovať témy. Dokázala pomenovať, čo Slovensko potrebuje. Dokázala stabilizovať Slovensko v európskych štruktúrach. To bolo dôležité,“ povedala s tým, že dnes nie je dôležitý sentiment za značkou SDKÚ, ale to, aby na politickej scéne existovala strana alebo strany, ktoré dokážu pomenovať stav Slovenska. Strany, ktoré by dokázali priniesť odvážne riešenia a dokázali by udržať jasnú proeurópsku orientáciu Slovenska.
Frešo: Ja som SDKÚ
Dnes sa SDKÚ-DS zmenila na nečitateľný hybrid, ktorému asi sotva niekto rozumie. Väčšina jej dovtedajších členov zutekala, iní zostali. Nevedno, či ostali kvôli masochistickým sklonom alebo sa stotožňujú s novou politikou pod vedením Pavla Freša. Najvernejším straníkom ostal azda už len Ľudovít Kaník. Ten sa najmä v tomto období pred voľbami snaží o spájanie pravice presne po vzore SDK z roku 1997. Pamätáte si ešte na hlasovanie o šéfovi Najvyššieho kontrolného úradu? Keď predseda SDKÚ-DS Pavol Frešo navrhol na tento post bývalého šéfa SIS Karola Mitríka. Nebol to opozičný kandidát. Želal si ho len Frešo. A SMER mu jeho prianie vďačne splnil. Tak vlastne Frešo vybral SMER-u šéfa kontrolórov. Snáď nie je prehnané konštatovať, že toto by sa ani v tých najtemnejších chvíľach v SDKÚ-DS stať nemohlo. A to už dnes strana oslavuje 18. výročie svojho vzniku. Oslavuje. Vlastne, veď na to nemá ani dôvod. Z lídra koalície sa po rokoch stala brzda opozície. Snáď najvýstižnejšie pomenovala situáciu v polorozpadnutej strane jej niekdajšia podpredsedníčka Žitnanská, keď po svojom odchode vyhlásila, že „SDKÚ si nezaslúžila koniec, aký jej chystá Frešo“.
