Píše Tomáš Zálešák: Sloboda, minulosť komunizmu a plazivá fašizácia

0
Tomáš Zálešák (Autor: Peter Grznár)
Zdá sa, že komunistické obdobie v našej krajine je aj 28 rokov po jeho skončení zapieraným dedičstvom, s ktorým nevieme, čo si počať.  Akoby išlo o šok, ktorý doposiaľ neodznel či o záležitosť príliš chúlostivú, o „bielizeň“, ktorá je príliš špinavá na to, aby sa dala prať verejne. Zúčastnil som sa niektorých podujatí, na ktorých som v úvodných vstupoch opakovane pripomínal medzi iným ten zvláštny paradox, že moderná slobodná spoločnosť napriek všetkým svojim oslavovaným úspechom plodí v každej generácii svojich radikálnych nepriateľov. Z pochopiteľných dôvodov obmedzeného času (a nebol som tam sám) sa tento bod nedal v úvode rozoberať.
 
Počas diskusie v obecenstve sme museli rozoberať všeličo iné, často redundantné. No vždy som v následných kuloárnych stretnutiach narazil na niekoho, kto ľutoval, že som práve túto tému viac nerozvinul. Prečo sa na to nespýtali verejne? Bol to problém s formuláciou, neobvyklosť témy alebo tušenie, že odpoveď by bola nepríjemná?

Prežehnaj sa, čitateľ!

Vec je o to delikátnejšia, že odpoveď vychádza z istej tézy Karla Marxa. Nie, nejde tu o obhajobu Marxových proroctiev o nadchádzajúcej revolúcii a beztriednej spoločnosti; tie nás teraz ani priamo nezaujímajú. Ide o takpovediac „postreh zo života buržoázie“. Vo veľmi stručnej parafráze: Buržoázia, v doterajších dejinách najrevolučnejšia trieda, zvrhla „starý režim“, zosadila jeho urodzených predstaviteľov a skoncovala s ideologickými oporami jeho moci. Ale sama nedokázala vytvoriť novú adekvátnu oporu vlastného nároku na vládu. Žiadne nové božské ani prirodzené právo, ani privilégiá urodzeného pôvodu, ani posvätné tradície a hierarchie. 
 
Z čoho má meštiak čerpať svoje politické oprávnenia? Ak sú to peniaze, je zrejmé, že takýto zdroj je sice „univerzálna hodnota“, ale aj fakticky nestabilný a morálne nepresvedčivý. Navyše (pre poriadok tu zoberme za model Francúzsku revolúciu), ambície buržoázie – „tretieho stavu“ bojujúceho za svoju politickú sebarealizáciu boli vzápätí konfrontované so zástupmi chudoby, ktoré žiadali chlieb a základné existenčné prostriedky. Meštiak sa tak ocitol v kliešťach protichodných mocenských nárokov aj nechcených dôsledkov vlastnej revolúcie. Demokratický kapitalizmus zaznamenal bezprecedentné úspechy v akumulácii bohatstva, vede a technike, a – na to nezabudnime – v rozširovaní sféry osobnej slobody. Čo do schopnosti budiť pocity lojality (vrátane lojality samotných meštiakov!) však stál na hlinených nohách. 

Radikálna nespokojnosť

Uvedený naratív je akiste zjednodušený. Ak by sme aj v záujme stručnosti nemuseli preskočiť mnoho faktov a súvislostí, stále je to príbeh do značnej miery symbolický. To však neznamená, že je nepravdivý. Jeho pravdivé jadro možno ešte vynikne, ak ho zbavíme niektorých zvláštností a rigidností marxistického jazyka. A je aplikovateľný aj na našu dnešnú situáciu. Aj naša demokracia trpí nedostatkom pocitu lojality svojich subjektov, a je vcelku jedno, či svoje odcudzenie maskujú ako boj za svetlé zajtrajšky, alebo obranu tradičných hodnôt. V oboch prípadoch leží vec inde – v nenávisti k súčasnému zriadeniu, ktoré sa vníma ako nespravodlivé, nelegitímne, nezriedka ako výsledok ponurých sprisahaní.

Hrozba a výzva

Pri pomenovaní hrozieb, ktoré z toho vyplývajú, by sme sa akiste mali vyvarovať nevyberavého nadužívania niektorých slov, ktoré sa tým zbavia významu a vedú k nedorozumeniam. Preto upresňujem, že plazivá fašizácia nášho politického  priestoru, ako ju tu chápem, vychádza z pubertálne infantilného vzťahu k zastupiteľským inštitúciam, sprevádzaného túžbou, aby to tu konečne niekto „začal riadiť“, aj aby sme sa prestali zdržiavať rešpektom k riadnym rozhodovacím procesom a ústavným pravidlám.
 
Počúvame tiež narážky, že by sme nemali podliehať zbytočným morálnym ohľadom voči neproduktívnym a „neprispôsobivým“; a nakoniec explicitné aj podprahové nabádanie, aby sme sa zbavili „zbytočných prekážok“, rozumej: zastupiteľských inštitúcií, ktoré sa vytrvalo označujú za nefunkčné, skorumpované, nákladné a nadbytočné. Neraz sa tak deje v mene „priamej demokracie“, od ktorej sa očakáva, že zázračne napraví nedostatky zastupiteľského systému vládnutia. To však nie je prísľub rozšírenia slobody, ale jej likvidácie.
 
Sloboda občana nemôže existovať bez zastupiteľských inštitúcií, oddelenia moci, právneho prostredia atď. Nemôže prežiť ani bez istého mravného základu. Bez nich si podtína vlastné nenahraditeľné opory a umiera – možno postupne a nebadateľne, ale reálne. To je hrozba, ktorú musíme konečne brať vážne a konfrontovať. Nebude to ani ľahké, ani krátke. Je to nepretržité úsilie, ktoré sa nekončí ani so striedaním generácií. … Únavný a neatraktívny program, všakže?
 
Autor Tomáš Zálešák je politológ vyučujúci na Katedre politológie Trnavskej univerzite v Trnave.
- Reklama -