Podnetom k rozhodnutiu je aj obsah bodu III. „Volebného programu KSS na voľby do NR SR v marci 2016“. Citujem: Naším cieľom je zvýšenie podielu štátnych podnikov a štátneho podnikania v ekonomike Slovenska, a tým získanie zdrojov na realizáciu nášho ekonomického programu, zabezpečenie vyšších dôchodkov, bezplatného zdravotníctva, rozvoj vedy, modernizáciu školstva, dôstojné sociálne zabezpečenie, ekologické opatrenia, šport, nekomerčné kultúrne aktivity – koniec citátu.
Vysvetlenie a rozpracovanie, kde získať finančné zdroje na školstvo, je obsiahnuté v príspevku: „Ako zvýšiť platy v školstve“ zo dňa 22.1.2016 na www.kss.sk.
Aby sme mohli odpovedať na zásadný problém, či chýbajúce peniaze majú riešiť príčiny, alebo následky stupňujúcej sa krízy a úpadku školstva, musíme si vysvetliť úlohu a miesto vzdelania v spoločnosti.
Od doby, keď ľudstvo začalo hovoriť o vzdelávaní a vznikali školy, proces vzdelávania sa stáva privilégiom. Ten, kto mal v rukách moc, ten určoval pravidlá procesu: – kto sa bude učiť (žiaci), čo sa bude učiť (osnovy), kto bude učiť (učitelia), kde sa bude učiť (kláštory, chrámy, školy).
Už vtedy si uvedomovala hlavne cirkev, ale aj šľachta, že vzdelanie predstavuje v sebe ohromnú moc potrebnú pre manipuláciu s masami. Preto do dnešnej doby sú neprístupné archívy a vatikánska zdigitalizovaná knižnica pre širokú verejnosť.
Po roku 1993, keď vznikol riadením rozpadom Československa II. Slovenský štát, všetky vlády a ich malí a veľkí kormidelníci sľubovali občanom reformu školstva. Ani jedna vláda ju neurobila. Všetky pokusy skončili na tlačení nových a nových učebníc a učebnice, to sú hrozné peniaze, ktoré sa dajú deliť…
Pritom vzdelanie z hľadiska záujmov Slovenska predstavuje budúcnosť, sociálnu obranu, vlastenectvo a v konečnom dôsledku aj suverenitu. Na vzdelanosti ľudí stoja základy a funkčnosť štátu.
Vďaka tomu, že sme nasiakli „demokraciu“ hamburgerovej veľmoci do všetkých oblastí nášho života, zdegradovali sme privilégium vzdelania na službu.
Z učiteľa sa stal pokorný „služobníček“ bez známky autority, ktorý plní priania netalentovaných žiakov, za ktorými stoja bohatí rodičia, ochotní a pripravení zaplatiť čokoľvek. Nemusím ani spomínať šikanovanie učiteľa a posmešky zo strany žiakov už na základnej škole za výdatnej podpory rodičov.
Úradná autorita učiteľa nemá oporu v zákonoch. Učiteľ nemá ochranný štatút verejného činiteľa, tak ako ho má policajt, prokurátor, sudca, ale aj exekútor.
Okrem rodičov podrývajú autoritu učiteľa aj starostovia obcí, primátori miest, župani, akademické senáty a v neposlednom rade aj učiteľské odbory. Všetci sa cítia oprávnení „fušovať“ do učiteľského remesla a „usmerňovať“ činnosť učiteľa k „spokojnosti žiakov“.
Tieto negatívne „novoty“ (a uviedol som len niektoré) sa pred prevratom v novembri 1989 v bývalom Československu nevyskytovali. Vzdelanie bolo privilégiom, učiteľ bol autoritou pod ochranou štátu. Na pripravenosť a kvalitu učiteľov sa kládli vysoké nároky a boli pod trvalou kontrolou odborných orgánov ministerstva školstva.
Aj školstvo, kultúra a šport bolo brané ako súčasť pri plánovanom riadení národného hospodárstva. Zloženie, počty žiakov a zameranie odborností mu bolo podriadené. Na celé 15 miliónové Československo napr. stačili dve vysoké školy veterinárneho zamerania (Brno, Košice), jedna vysoká škola dopravná (Žilina), jedna vysoká škola lesnícka a drevárska (Zvolen), jedna vojenská technická akadémia (Brno), a tak by som mohol pokračovať. Dnes pri budovaní kapitalizmu „karpatského typu“ na Slovensku, sa urobil zo vzdelávania úžasný biznis pre korporatívno-klanovú elitu. Táto mafia cez vzdelanie nepotrebuje tak vzdelaných mladých ľudí, aby jej prerástli cez hlavu. Slovenské vysoké školy, ktorých sa „nakotilo“ ako v Indii bohov, vyrábajú tisíce nezamestnateľných absolventov-managerov. Školy nie sú vedené a riadené záujmami štátu, ale záujmami žiakov a ich rodičov.
Nakoniec výsledky hovoria za všetko:- do množiny 500 prestížnych vysokých škôl sveta sa nedostala ani jedna slovenská.
Odpoviem si na otázku, ktorú som dal na začiatku: Požadované peniaze na zvýšenie platov učiteľov nevyriešia príčiny úpadku slovenského školstva. Vyriešia na malú chvíľu len jeden z následkov vzniknutého stavu.
Tak ako každoročné navyšovanie platov a benefitov sudcov a prokurátorov nevyrieši ilúziu ich nezávislosti a nadstraníckosti.
Poznámka: Nie som učiteľ ani zamestnanec v segmente školstva. Som len obyčajný občan tohto pomýleného, politickými elitami a mafiou skúšaného štátu..
Ing. Peter Palko
ľavicový intelektuál
