Mikloško reaguje na Blahu: Komunisti terorizovali ľudí. Nebolo slušnej rodiny, ktorá by to nepocítila. Štyridsať rokov sme žili iné, nie naše životy

0
Jozef Mikloško, exposlanec za KDH v NR SR (Autor: Jozef Hübel)
Po februári 1948 zmizla v Československu kultúrnosť. Totalita ľuďom vzala osobný rozvoj, život podľa seba, možnosť realizácie nápadov a cestovania. Režim sa prejavoval nenávisťou voči iným názorom, bojom proti „triednemu nepriateľovi“, prenasledovaním veriacich. Komunistická strana a jej elitná jednotka ŠTB terorizovala ľudí. Nebolo slušnej rodiny, ktorá by to nepocítila. Začalo sa to znárodnením, akciou B vyhadzovania z bytov, likvidáciou „kulakov“, učiteľov, politikov… 
 
Zrušili sa kňazské semináre, náboženská tlač, vydavateľstvá. Pre vieru šikanovali rodičov a ich deti, ktoré neprijímali do škôl. Na púťach zapisovali autá, vyšetrovali ľudí, sledovali, kto chodí do kostola, špehovali farárov a „podzemnú“ cirkev. Likvidácia reholí sa zavŕšila 4. 5. 1950, keď zrušili vyše 900 kláštorov, tisícky ich obyvateľov zavreli do koncentračných táborov a väzení.

Štyridsať rokov nepotrestaných zločinov

Štyridsať rokov nepotrestaných zločinov komunizmu, to je aj 100 popravených z politických dôvodov, 570 mŕtvych vo väzeniach a pracovných táboroch, 64 zastrelených na úteku z väzníc a cez hranice, 70-tisíc politicky odsúdených, 40-tisíc príslušníkov PTP, 61-tisíc ľudí v pracovných táboroch, 2 022 vysťahovaných z bytu z politických dôvodov, 450-tisíc emigrantov z ČSSR.
 
Kniha Jána Košúta Cez červený očistec je venovaná 7-tisíc občanom odvlečeným do ZSSR, tým, ktorí prežili sibírske trestanecké lágre, v ktorých „likvidovali inteligenciu, nábožensky a triezvo zmýšľajúcich ľudí“. Autor sa po temer 9 rokoch vrátil domov. Delil sa o osud  Slovákov, z ktorých 532 tam zomrelo a po návrate boli aj u nás prenasledovaní.  
 
Vedúca úloha komunistickej strany a ŠTB deptala najlepších. Všetko chcela ovládať, o všetkom vedieť a rozhodovať: kto bude študovať, kto vycestuje do zahraničia, kto bude riaditeľ, kto dostane titul. V každej organizácii, podniku a škole bolo ZO KSS, kádrové oddelenie a ŠTB. Ich reprezentanti sa nikdy neospravedlnili, mnohí pre nich stratili slobodu, talent, zdravie aj život. Štyridsať rokov sme žili iné, nie naše životy (Rudolf Dobiáš).  
 
V najtemnejšie ráno našej histórie 21. augusta 1968 zrazu prišla nepozvaná „návšteva“: pol milióna vojakov, 6 300 tankov, 2 000 kanónov a 800 lietadiel. Brutálne zastavili snahu o spoločenskú zmenu silou myšlienok. Nasledovala tvrdá normalizácia pod vedením KSČ. Nasledovalo 21 rokov Biafry ducha, stratili sme desiatky tisíc emigrantov.   
 
Snaha o vycestovanie na Západ bola ponižujúca. Pokorné vybavovanie cestovných dokladov, colné a devízové vyhlásenia, vycestovacie doložky, víza z Prahy v nekonečných nočných radoch, vyšetrovania pred a po ceste. Šikanovanie ľudí na hraniciach, osobné prehliadky, na ktorých stačilo nájsť nevhodnú knihu a ŠTB ste sa viac nezbavili. 
 
Chceli ste navštíviť Viedeň? Museli ste dlho zháňať vycestovaciu doložku, dolárový prísľub, odovzdať vojenskú knižku, vyplniť colné a devízové vyhlásenie, cestovať do Prahy za vízami a absolvovať pohovor s ŠTB. O súhlasoch šéfov v práci, ZO KSS a ZV ROH ani nehovorím. Stačilo udanie, nedostatok na hranici a vaša cesta sa skončila bez toho, aby sa začala.
 
V r. 1974 A. I. Solženicyn napísal štúdiu Nežiť s lžou, po ktorej ho vyhostili zo ZSSR: „Nespolupracujte s lžou, nehovorte to, čo neveríte, nevychovávajte svoje deti v duchu lži, opustite filmové predstavenia, keď tam počúvate lži, nekupujte noviny, ktoré prekrúcajú skutočnosti, zostaňte verní pravde, i keď to prináša ťažkosti…“

Komunizmus narazil na skrytý ľadovec

V r. 1985 Titanic komunizmu narazil na skrytý ľadovec najmä „tajnej“ cirkvi. Velehrad, masové púte, protestné podpisovky, Bratislava nahlas. Nežná revolúcia sa u nás začala Sviečkovou manifestáciou 25. 3. 1988. Modliacich sa atakovali vodné delá, striekacie autá, psy, slzný plyn a obušky. Skrytý ľadovec sa pohol k 17. novembru 1989. 
 
V rozhodujúcom okamihu filmu JFK zaznelo: „Uvedomte si, že vo svojom živote už nebude nič dôležitejšieho ako tento moment.“ Pre mňa bol takým 17. november.  Nad radostným davom žiarila aura a obor na hlinených nohách rachol. Štrngot kľúčov prináša spomienky na zasnežené námestia a nadšenie „ponížených a urazených“, ktorí vyprevádzali marxizmus-leninizmus na smetisko dejín.  
 
Všade okolo sa to už mlelo, len u nás všetko zostávalo po starom. Ani najväčší optimisti  nečakali rýchly pád komunizmu, pesimisti predpokladali, že vedúca úloha strany prežije rok 2000. Veľké udalosti však prichádzajú náhle, na motýlích krídlach. Bratislavské zaševelili 16. 11., v Prahe na druhý deň a potom sa zázračne rozbehli masové mítingy po ČSSR.   
 
Spisovateľ Daniel Hevier povedal: „Revolúcia v roku 1989 nás všetkých oslobodila, duchovne založených ľudí k duchovnu a hajzlov k špinavostiam… Vyústilo to do súčasného ,mafiánskeho kapisocializmu'.  S komunizmom sme sa rozlúčili, ale v psychike ľudí zostal.“ 
 
Sklamania a problémy porevolučných časov boli a sú veľké, ale to je už iná, vážna téma. Dnes často všetko pozitívne, čo sa dosiahlo, pokladáme za samozrejmé. Získali sme slobody, o ktorých snívali naši predkovia. Denne treba za ne bojovať, aby sme sa zasa nestali otrokmi.  
 
Pred 28 rokmi husto padal sneh na 40 rokov znečistenú zem, sľubovali sme si lásku, pravdu a vydržať. Na tieto dni sa nedá zabudnúť, aj keby ste chceli.
 
Autor: Jozef Mikloško
- Reklama -