Mária Ritomská: Výročie 17. novembra

0
Mária Ritomská (Autor: Reprofoto, Facebook)

Z dvoch medzinárodných konferencií, ktoré som organizovala v parlamente v minulom volebnom období, vzniklo poučenie: Prejavy násilia v zamestnaní sú vo svojej podstate takmer v každej krajine rovnaké, líšia sa len jazykom a niekedy tradičnými formami hierarchie. Legislatívne kroky požadované proti mobbingu sú v každom štáte Európskej únie rovnaké. Psychické násilie a tzv. vzťahová patológia vo firmách i v spoločnosti (mobbing, bossing, bullying) majú s ekonomickým násilím a šikanou (krádeže, korupcia, defraudácia) spoločné oveľa viac než je oficiálna prezentácia systému ochotná pripustiť.

Všetky poznatky z medzinárodných stretnutí a konferencií som chcela predniesť aj v politickom hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Ale poslanci OĽaNO moje opakované ponuky odmietli. Očakávala som viac ústretovosti od hnutia, ktorému spočiatku fandilo veľa fanúšikov. Tiež som očakávala podporu v parlamentných výboroch, kde som chcela, aby sa venovali problematike násilia na pracoviskách, ale aj tam ma odmietli. Nemali záujem o občanov.

Aj v tomto volebnom období je Slovensko hlboko premorené pliagou pasívneho otroctva. Všetci tí, čo odmietajú aktívnu podporu etického a morálneho pracovného prostredia, tí všetci sú otroci. Mobbéri sú otrokmi zla. Či o tom vedia, alebo nevedia. To vieme podľa toho, že im stav, aký je, vyhovuje. Fenomén akčnej agresivity preniká z televíznej kultúry na pracoviská. Mnohí bossovia a mobbéri sa realizujú patologickou formou iba na pracovisku. Patologická kultúra má za následok patologické vzťahy. Zlá kultúra práce sa prejavuje mobbingovým syndrómom.

Aj na Slovensku občania hľadajú pomoc pred vytláčaním z pracoviska. Skúmali sme 4 roky, ako sa občania správajú, ak nájdu niekoho, kto im chce pomôcť. Dlhé hodiny rozhovorov, pri ktorých som počúvala problémy utláčaných zamestnancov alebo priamo nezamestnaných. Potrebovali všetku tú bezprávnosť osobne prežitú vypovedať niekomu. Postupne sa stávali náplňou práce psychológov, psychiatrov. Postupne sme zistili, že tento problém je v celej našej spoločnosti ďaleko hlbší než sa zdá na prvý pohľad. Prečo? Lebo ho stále nechceme vidieť a nechceme pomenovať. Vyskytuje sa všade bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ má možnosť vyžadovať prácu nad čas bez honorovania, môže prepustiť otca rodiny bez udania dôvodu, môže zobrať príplatky, môže nedať odmeny, môže zobrať zamestnancovi všetko, čo je v súčasnosti cenené a čo je dôležité pre život. A hlavne môže zobrať prácu. Náš výskum priniesol definíciu súčasného otrokárstva.

Ďalšou etapou výskumu bolo podanie žalobných návrhov v mene našich týraných zamestnancov. Spolu s nimi sme skúmali cestu za spravodlivosťou. Začali sme robiť monitoring, dokumentovať práva zamestnancov, občanov, resp. voličov: prípad lekárky z Univerzitnej nemocnice Bratislava – Kramáre, učiteliek z Materskej škôlky z Petržalky, udržbára z Domova sociálnej starostlivosti v Petržalke, učiteľky zo Základnej školy Chminianske Jakubovany, inžiniera zo Stavebného bytového družstva v Žiline, odborového predáka zo Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s., Bratislava, inžinierky z Ministerstva spravodlivosti SR, inžinierky z Úradu zahraničných Slovákov, učiteľky z Gymnázia Janka Kráľa, Zlaté Moravce, zdravotnej sestry z Národného onkologického ústavu Bratislava, štátnej zamestnankyne z Úradu práce Dolný Kubín, zamestnancov z Ústavu pamäti národa, štátnej zamestnankyne z Úradu práce Nové Mesto nad Váhom, štátnej zamestnankyne zo Slovenského národného strediska pre ľudské práva, štátneho zamestnanca z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, vychovávateľa z Reedukačného centra Vráble, štátnych zamestnancov z Inšpektorátov práce, riaditeľky z Centra sociálnej starostlivosti Budmerice, vychovávateľky z Centra voľného času Pezinok, zdravotnej sestry z Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Jedna pani docentka, naša zosnulá spolupracovníčka, bola doslova vymobbovaná zo sveta. Ako psychologička bola presvedčená, že to zvládne, ale zradilo ju telo, zomrela na rakovinu.

Všetci títo zamestnanci túžili vrátiť sa späť k svojej práci. Ale na súde postupne zistili, že táto cesta nebude rýchla. Aj tu je sudca, ktorý sa stal doménou úspechu či neúspechu vyhratého či prehratého sporu. Výskum pokračoval a obetí túžiacich po svojej práci pribúdalo. Kto je víťaz, ak poškodený zostane na pracovisku, ale musí užívať lieky na krvný tlak, na srdce, na cukrovku, na spanie, na celodenné upokojovanie nervov?

V našom výskume sa postupne premietla celá špirála sociálnej tragédie. Spoločnosť doposiaľ nemá právne vedomie o ľudských právach. Obeť psychoteroru nie je chránená nikým a ničím. Obete končia v invalidite, alebo užívajú nejaké drogy – alkohol, marihuanu, ťažké drogy a psychiatrické lieky vrátane. Mnohé obete si ukončia pozemské utrpenie. Kto je vinný? Sociopat, ktorý svoju obeť utýral? Určite nie. Zodpovedný je štát, ktorý tento stav ignoruje.Keby štát mal zodpovedné osobnosti v čele svojich rezortov, mali by sme zodpovedajúce zákony a tyrani by sa nemohli uplatňovať ani v súkromnom rezorte, nie to ešte v štátnom sektore!

Celosvetová globalizácia s nadnárodnou centralizáciou organizácie práce so sebou prináša nezamestnanosť, a pre niektoré vekové skupiny je to definitíva – po 50. roku života sa už nezamestnajú. Poškodení občania zostávajú na pracoviskách napriek kritickej vzťahovej situácii, dokonca sa súdia so zamestnávateľom, ale všetko je márnosť. Vyhráva zlo – zatiaľ skoro stále. Na našich pracoviskách zatiaľ neexistuje ani pomoc, ani poradenstvo, a vláda túto oblasť ignoruje napriek mojim štyri roky trvajúcim apeláciám, napriek mediálnym výzvam.

Inštitút ochrany ústavných práv prináša výsledky výskumu, dokonca sme zaregistrovali aj firmy, ktoré si zarábajú vyučovaním sebaobrany proti mobbingu, ale varujeme pred vierou v takéto postupy. Je to nezodpovedná zárobková činnosť.

- Reklama -