Toho zdravotníctva, z ktorého si odkusovali aj vlády vašich predchodcov, ale ktoré Vaše tety anky, zmajkovičové, rapperovia, paškovia, Vaše penty a Vaši čislakovia ohlodali až na kosť.
Ten jeho príbeh začal dávno, za totality, niekedy v čase, keď ste vy iskričkovskú plienku vymenili za pioniersku šatku. Na Partizánskej v Bratislave ho úspešne odoperoval pán profesor Jaroslav Siman. Bola to veľká operácia mladého človeka /28/ s dvoma deťmi a s vážnou chybou srdca. A viete čo? Napriek hlbokej totalite nepotreboval protekciu, aby ho operoval jeden z najväčších odborníkov.
Napravil mu srdce natoľko, že v 1989-tom dokázal stáť na námestí SNP a štrngať kľúčmi. Pamätáte, pán premiér? To bolo vtedy, keď ste vy už začali uvažovať v päťročniciach, keď ste na vysokej škole študovali právo a kazili spolužiakom štrajky, lebo ste samého seba videli ako generálneho prokurátora.
Bol hospitalizovaný nespočetne veľa krát. Srdce pravidelne zlyhávalo, odniesla si to pečeň a obličky. A pľúca. Nikdy nechcel protekciu, nemáme to v rodine, viete? Chodil do štátnych nemocníc, do ktorých patril. A všetci mi hovorili, zober ho odtiaľ, tam chodia ľudia umierať. Nie, nechcel to. Tvrdošijne čakal na pohotovosti, kým si ho niekto všimol alebo čakal na sanitku, ktorá zvykla chodiť včas. Aj si nosil ten príbor a toaletný papier, a nereptal.
Reptal len, keď videl, ako sa Vaši ľudia – doktorky zmajkovičové a tí hovoriaci speváci, čo nosia v noci slnečné okuliare, prizerali tunelu nemocnice cez predražené CT. Pamätal si totiž, ako raz, keď už bol na tom naozaj zle, musel ísť na CT do Nitry, lebo v Bratislave mu dali čakačku 6 mesiacov.
Je to človek, ktorý celý život robil na stavbách a nemal čas na nejaké špekulácie a tak mu nemôžete mať za zlé, že dovtedy nerozumel rôznym indíciám o tom, ako vraj nejaký východný paška riadi biznis s limitmi a jeho stranícky šéf zasa dozoruje biznisy s veľkými strojmi ako sú tie CT-čka. Hovorili o tom tí lekári, ktorí rozoberali jednotlivé časti jeho tela, ale nikdy tomu nevenoval pozornosť.
Nedávno si zlomil bedrový kĺb. Niesol manželke kvety a spadol. Povedal si, že to rozchodí, na bolesť je zvyknutý. Lenže táto bolesť bola ukrutná a viete, keď máte kardio-cirhózu pečene, nemôžete brať len tak hocijaké analgetiká. Tak sa s výmenným lístkom vybral o barlách na rontgen do štátnej na Mickiewičovú. Lenže, ich rontgen bol pokazený a sestra ho z čakárne poslala preč so slovami: musíte si ten rontgen zabezpečiť inde sám. Nie je Vám to divné, pán premiér, že v takej veľkej nemocnici majú jeden rontgen? Nemohli by ste povedať niekomu od vás, kto má na starosti tie veľké stroje pre nemocnice, že sa asi črtá „verejné“ obstarávanie?
Tak sa s tým zlomeným bedrovým kĺbom a barlou vydal hľadať rontgen. Od Milosrdných ho tiež poslali preč, nestíhajú, lebo všetci odmietnutí z Mickiewičovej sa tlačia k nim. Vtedy mi zavolal. Vraj len ten rontgenový snímok potrebuje. Žiadna veľká protekcia, len som zavolala kamarátke lekárke, ktorá zavolala druhej a tá mu snímok urobila. Ale normálne čakal v čakárni, nebojte, fakt žiadna tlačenka.
Zlomenina bedrového kĺbu. Nejaký pán doktor z Mickiewičovej si pozrel snímok a vraví mu niečo v tomto zmysle: človeče, vy máte také diagnózy, že zlomenina kĺbu vás má trápiť najmenej. Poslal ho domov, vraj nech čaká, či sa to zrastie!!!! Tak čakal. Lenže cez deň aj v noci stonal od bolesti, tak ho jeho manželka, inak celkom malá žena, zobrala na pohotovosť. Bolo tam veľa ľudí, čakal a čakal a nedočkal sa. Do rána mal nohu ako slon a keď sa dogúľal za svojim srdciarom, nechal ho rovno hospitalizovať na internej.
Keďže bol ale na internej, neriešili kĺb, ale srdce – odvodňovali ho diuretikami. Viete, majú tam toho fakt veľa, napríklad musia pacifikovať bezdomovcov, ktorí ,každý po svojom, prežívajú alkoholické delíriá. A tak sa stalo, že človeku, ktorý celý život napriek diagnózam tvrdo robil a platil odvody a dane, nemal kto vyliať bažanta, lebo sestry naháňali biele myši nejakého alkoholika. Ráno o piatej volal svojej manželke, aby mu bažanta prišla vyliať.
Trochu som vtedy kričala na chodbe. Veľmi milý mladý doktor mi dal trikrát dobrú radu: ak máte konexie, zoberte ho odtiaľto preč, my preňho naozaj nemôžeme viac urobiť. Aby ste tomu rozumeli, pán premiér, po všetkých tých peripetiách mu ten kĺb zle zrástol. Potrebuje rehabilitácie, ale na Mickiewičovej majú jednu rehabilitačnú sestru na viac oddelení a tá sa mu môže venovať len 20 minút denne. Hrozí, že už nebude môcť chodiť.
A do toho všetkého sa udiala jedna smiešna vec, pán premiér. Viete, ten Falck, ten, čo vytendroval Váš Raši, tak ten poslal pre tohto ťažko chorého ležiaceho pacienta sanitku s takými nosítkami, ktoré sa nedali polohovať. Ozaj vtipná situácia, ako tam celé oddelenie riešilo, ako ho do takej výšky vyloží ten jeden saniťák. Ešte, že mal v sebe opiáty, inak by tú bolesť neprežil. Už ste sa viezli v takej sanitke, pán premiér? Skúste, človek si v nej pripadá ako kus exportovaného hovädzieho – pekne v chlade sa drncáte.
Tak, pán premiér, a niekedy v tieto dni sa konala mimoriadna schôdza k odvolávaniu Číslaka. A vy ste tam stáli aj s tou vašou aurou a čítali ste z papiera tie kraviny o tom, ako ste vy a vaši ministri naštartovali zdravotníctvo. A ja som mala pred očami toho môjhozúboženého otca, ktorý sa terigá na tie privysoké nosidlá, vysúťažené v nejakom fajn tendri, a tú moju mamu, ktorá ešte pred nástupom do práce chodí vylievať moč do nemocnice, a myslela som na tie predražené CT-čka a nefungujúce rontgeny a tunelujúce tety Anky a mala som chuť dať vám jednu medzi oči.
Čo sa musí stať, aby ste túto krajinu prestali žmýkať? Možno len poslať niekoho z vašich príbuzných po stopách môjho otca, neprotekčného celoživotného pacienta.
Lucia Nicholsonová (SaS)
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na nicholsonova.blog.sme.sk.
