Aby bolo jasné – skutočný, fyzický sud plný ropy má ešte stále kladnú hodnotu. Do záporu sa prepadla hodnota na termínovom trhu, čo je viac-menej špekulácia na cenu budúcu. V tomto prípade májovú. Ale aj tak – záporná cena ropy v akomkoľvek kontexte, to je neslýchaná vec. Asi tak, ako boli dlho nemysliteľné záporné úroky.
Čo sa teda stalo? Obchodovať s komoditami sa dá rôzne, ale pri drvivej väčšine transakcií mení príslušný tovar majiteľa iba virtuálne, bez toho, aby opustil sklad. Určite sa to nerobí tak, že by si jednotliví obchodníci medzi sebou posielali celé vlaky naložené uhlím alebo sójou z Frankfurtu do Paríža a podobne.
Ibaže v prípade ropy West Texas Intermadiate (WTI), ktorej budúca cena teraz išla do záporu, tam tá požiadavka fyzického odberu je. Nie pre každého obchodníka v reťazci, to nie. Iba pre toho, kto tú ropu vlastní ako posledný. Čo v prípade termínového trhu znamená v momente, keď sa “budúcnosť stane prítomnosťou” a má dôjsť k realizácii kontraktu, s ktorým sa už dopredu obchodovalo.
Regule obchodu WTI stanovujú, že ten, komu zostanú papiere v ruke naposledy, je povinný ropu skutočne odobrať, a to v meste Cushing (Oklahoma), čo je veľká križovatka amerických ropovodov. Za normálnych okolností ale s touto ropou kšeftujú ľudia, ktorí sami žiadne skladovacie kapacity nevlastnia. Jednoducho sa spoliehajú na to, že tú nakúpenú ropu zasa predajú ešte predtým ako sa termín naplní a že na konci tohoto reťazca predajov a nákupov bude stáť nejaká firma, ktorá sa skutočne zaoberá spracovaním ropy a potrebuje surovinu k svojej práci.
Lenže svetová spotreba ropy klesla počas koronavírusovej epidémie natoľko, že všetky skladovacie priestory a zásobníky na svete sú už skor plné. Zrazu si teda množstvo špekulatívnych hráčov uvedomilo, že máj sa blíži a že by si tú ropu od nich takisto nikto odkúpiť nemusel…
Zavládla medzi nimi panika a snaha zbaviť sa záväzkov za každú cenu, dokonca aj zápornú. Isteže, v deň D by neprišiel k nim domov kamión a nevylial im tú ropu do záhradky, takým žartom bránia zákony o ochrane životného prostredia. Ale porušenie zmluvy býva drahé. Súdiac podľa pohybu na burze, také drahé, že dostať mínus 40 dolárov za barel je stále ešte lacnejší variant.
Na porovnanie – pri rope Brent, kde povinnosť fyzického odberu neexistuje a všetko sa rieši v peniazoch, je cena na termínovom trhu stále ešte kladná, hoci najnižšia za posledných 20 rokov.
Zatiaľ teda možno povedať, že obchodníci očakávajú, že v máji nebude v USA prebytočnú ropu kde skladovať. (Voči júnu sú optimistickejší, tam je hodnota stále ešte nad nulou.)
Nedostatok skladovacích kapacít môže byť celkom veľký problém, hovorí zaujímavá poznámka, na ktorú som v tejto súvislosti narazil v diskusii investorov na Reddite. Nemôžem úplne garantovať, či je to pravda, ale fyzikálnu a technickú logiku to má. O čo ide?
Transaljašský ropovod, 1300 km dlhá spojnica severu a juhu Aljašky, je stavaný na to, aby viedol ropu a vo veľmi nízkych teplotách,ktoré tam hore, na vrchole sveta obvykle panujú. Lenže ropa obsahuje prímesy, ktoré sa pri nižších teplotách usadzujú na stenách rúry a musia ich odstraňovať. V praxi sa spolieha na to, že samotný tok ropy a jej trenie o steny vedie k vnútronému zahrievaniu celého systému. Tým sa celý problém so zanášaním ropovodu nečistotami dá udržať v rozumných medziach. To ale vyžaduje udržiavať minimálny prietok. Transaljašský ropovod má kapacitu 2 milióny barelov denne. V posledných rokoch ale prietok kvôli nižšiemu odbytu poklesol na 500 000 barelov denne, čo už spôsobuje práve tie vyššie zmienené problémy so zanášaním rúry. Pri takto nízkom prietoku sa musí ropa tečúca ropovodom na niektorých miestach umelo zahrievať, aby vo vnútri ropovodu nedošlo ešte aj k vytváraniu vodného ľadu. V tomto prípade ide o ropu vyťaženú pod hladinou Severného ľadového oceánu, takže prímes slanej (a teda extra korozívnej) morskej vody je garantovaná.
Čo sa teda s touto drahou infraštruktúrou stane v momente, keď vyťaženú ropu nebude mať kto odoberať? Pokiaľ sa tok ropy vo vnútri ropovodu zastaví, hrozia mu také škody, že už by potom nemuselo dávať ekonomicky zmysel znovu ho opravovať. Lenže kým ropa tečie zo severu na juh, niečo sa s ňou na tom južnom konci robiť musí. Čo sa teda presne bude robiť, ak sa skladovacie kapacity minú? Voziť tú ropu niekam do púšte a tam ju páliť?
Ak som dobre pochopil, na túto otázku momentálne nikto nepozná odpoveď. Zaujímavá doba, skutočne.
