Hrnko spomína na rok 1968: Posádke tanku sme sa snažili vysvetliť, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je

0
Predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť Anton Hrnko (SNS) (Autor: TASR)

Politickú situáciu vo vtedajšom Česko-Slovensku som začal uvedomelejšie vnímať roku 1964 (nar. 1955), keď sa intenzívne prehodnocovala v spoločnosti úloha SNP a jeho štátoprávny odkaz. Otázka štátoprávneho postavenia Slovenska ovládla vtedy našu národne orientovanú rodinu, diskutovali sme o nej s kamarátmi na ulici, písalo sa o tom v novinách, ktoré vtedy ľudia masovo čítali, a vyhraňoval sa aj vzťah Slovenska k prezidentovi ČSSR a prvému tajomníkovi ÚV KSČ Antonínovi Novotnému. Ten predstavoval tú najhoršiu protislovenskú politiku, pri ktorej takí Masaryk s Benešom vyzerali ako čistí slovakofili.

To, že sa niečo na začiatku roku 1968 skutočne udialo, som si uvedomil až v marci 1968, keď odstúpil zo svojej funkcie prezident A. Novotný. Ráno po príchode do školy deviataci pozhadzovali portréty prezidenta, ktoré boli vtedy povinnou výzdobou triedy, a rôzne ich karikovali. Až do začiatku vyučovania vládla v triedach doslova euforická protinovotnovská anarchia. Potom sa síce učitelia snažili hľadať „vinníkov“, ale všetko išlo už do stratena. Od marca do augusta 1968 sme zažili jedno krátke nádherné obdobie, keď ľudia uverili vedeniu štátu, že veci sa zmenia, že nastane akýsi raj na zemi pod názvom socializmus s ľudskou tvárou, pre ktorého úspech boli ochotní obetovať všetko. A nielen to. Zrazu sa objavili drobní podnikatelia, ktorých bolo vidieť prakticky všade. Najviac, samozrejme, v parku Budatínskeho zámku, ktorý bol eldorádom oddychu Žilinčanov. Nikdy predtým a nikdy potom som nevidel také nadšenie ľudí pre veci verejné a aj veci národné, slovenské. Bolo to niečo úžasné, v mojom živote už asi neopakovateľné.

Prebudenie

Prebudenie bolo doslovné. Otec chodieval na šiestu do práce a tak vstával okolo piatej, aby nám pripravil raňajky a mohol odísť spokojne do fabriky s pocitom, že rodina je zabezpečená. Pamätám si ako dnes, keď prišiel zavčas rána do chlapčenskej izby a povedal nám: Už sú tu! Nechápali sme, kto tu je. No Rusi, zdôraznil. Pomaly sa budiac sme začali registrovať nejaké čudné zvuky. Vybehli sme na dvor a na oblohe v intervale zhruba troch minút lietali ťažké transportné lietadlá. Objavili sa na východe niekde nad Polomom, preleteli Žilinskú kotlinu a na západe sa stratili nad Hradiskom. (V tomto intervale lietali potom celý boží deň).

Obyvateľstvo reagovalo, ako bolo zvyknuté z minulých vojen – vrhlo sa na obchody a začalo nakupovať zásoby potravín. My chalani sme bezradne pobehovali a zisťovali, čo sa deje. Ktosi povedal, že na Straníku – bola tam veľká lúka – pristalo 500 „ruských“ tankov. Nuž čo, hajde tam. Po dvoch hodinách chôdze cez masív Dubňa sme zistili, že to bola kačica. Tak hajde naspäť. Medzi časom starší chalani začali písať rôzne heslá. Úzkym profilom sa stali olejové farby. Vynosil som niekoľko plechoviek zelenej farby z otcových zásob, ktoré asi na natieranie plota mal v zásobe na povale. Celý Budatín bol zrazu pokrytý rôznymi protisovietskymi a protinovotnovsko-biľakovskými heslami. Najviac mi zostalo v pamäti Tondo – Biľak jedna chasa, v Ilave je voľná basa! Väčšina nápisov bola v zelenej farbe. Jeden sa však vymykal zo všeobecného trendu. Na streche syna popredného medzivojnového komunistu sa objavil nápis, ktorý nás spočiatku šokoval, ale po čase sme uznali perspektívne videnie nášho suseda. Na streche sa vynímal nápis: Za Husáka každý Slovák republiku si zachová!

Boli sme trochu zmätení, lebo o okupácii sme vedeli z rozhlasu i z preletov lietadiel, ale do Žiliny akosi Sovieti neprichádzali. Až o 16.30 prišiel prvý tank do Budatína. Prešiel obcou a pri Kysuci na ceste do Brodna zastal. Odkrytá hlaveň, ťažký guľomet s pásmi plnými ostrých nábojov vzbudzovali rešpekt. Tam sme ho obkľúčili a posádke sme sa snažili vysvetliť, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je. Myslím si, že boli viac vydesení ako my. 

V Žiline sa nič mimoriadne neudialo. Už podvečer sa predstavitelia mesta dohodli s veliteľom okupačných vojsk, že sa sústredia na námestí pred Domom odborov (na mieste stojí dnes obludný žilinský Aupark). Už večer mali hlavne kanónov i guľomety zaplachtované. Rodeo sa však začalo po 22.00, keď sa tanky dali do pohybu a až do úsvitu rolovali po Veľkej okružnej. Toto zopakovali ešte po ďalšie dve noci, takže okolité obyvateľstvo malo z toho určite „veľkú zábavu“.

Najhorší zážitok

Najhroznejší zážitok bol asi na druhý deň okupácie, keď sa okupačným mocnostiam podarilo úplne vyradiť rozhlas po drôte a televízne vysielanie. Nemusím hovoriť, že všetci sme mali uši na prijímačoch, aby sme boli čo najlepšie informovaní. A zrazu nič. Ticho. To ticho doslova revalo a až do obnovenia vysielania sme boli úplne bezradní. Totiž väčšina obyvateľov žiaden iný komunikačný kanál nemala. Rozhlas po drôte odišiel spolu s komunistickým režimom, ale myslím si, že to bol vynikajúci masovokomunikačný prostriedok.

A ešte, aby to nebolo také smutné, jeden zábavný zážitok. Po upokojení situácie a po podpísaní dohody o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR nastalo veľké presúvanie sovietskych vojsk do určených posádok. Niekedy v septembri alebo októbri 1968 zrazu zastala obrovská kolóna sovietskych zilov a iných vojenských dopravných prostriedkov na nadjazde nad železnicou v Budatíne. Čelo kolóny stálo hneď nad železnicou a chvost možno aj pri Strečne. Boli bezradní.

Počas augustových dní boli všetky smerové tabule buď odstránené, alebo preorientované. Ako chlapci sme hneď obklopili vojenskú techniku i pritmolili sme sa k štábu, ktorého členovia bezradne čumeli do mapy. Kde je Budča, pýtali sa nás zúfalo. My, nepoznajúc nič iné len Bytču, sme si mysleli, že majú zmätok medzi azbukou a latinkou, tak sme ich smerovali do Bytče. Dokonca som im to ukazoval na mape: Tu, tu presne je Bytča. Ale im sa to nepozdávalo. Trvalo im hádam pol dňa, kým konečne otočili kolónu a vracali sa späť k Strečnu. No a ja som sa dozvedel, že existuje aj Budča až ako vysokoškolák, keď sme z Budče splavovali Hron. Aj taký bol rok 1968.

Vnímanie s odstupom času

S odstupom času mnoho prebolelo. Našej rodiny sa udalosti roku 1968 priamo nedotkli. Len moja mama to stoicky okomentovala, že teraz sme mali iba Dubčeka a ako to s nimi, teda s našimi mocipánmi zamávalo. Raz príde aj Dub, a potom uvidia. Žiaľ, Dub ešte neprišiel a nie je ani na obzore.

S odstupom rokov vnímam okupáciu nielen cez osobnú percepciu, ale aj v historickej súvislosti udalostí 60. rokov minulého storočia. Práve vtedy vrcholili vo vedeckých kruhoch teórie konvergencie, teda vytvorenie spoločenského poriadku, ktorý by spojil pozitívne prvky socializmu s pozitívnymi prvkami kapitalizmu, plánovanú ekonomiku s osobnou aktivitou a demokraciou. Česko-slovenský model socializmu s ľudskou tvárou vystrašil mnohých koryfejov studenej vojny na Východe i na Západe, žeby, nebodaj, mohol vzniknúť hybridný spoločenský model, ktorý by bol výzvou pre ortodoxných marxistov i ortodoxných kapitalistov. Preto si myslím, že sovietsky zásah v auguste 1968 s uspokojením prijali nielen v komunistickom Berlíne, Varšave a Sofii, ale aj v kapitalistickom Bonne, Londýne, Paríži alebo Washingtone.

Normalizačný režim už nebol krutým komunistickým režimom päťdesiatych rokov, ktorý primitívnym terorom šľapal po ľudských osudoch. Obyvateľov nedržal na uzde surovou brachiálnou mocou, ale sociálnou glajchšaltáciou s pomerne vysokou životnou úrovňou a vysokým stupňom sociálneho zabezpečenia. Každý, kto pracoval, mal pomerne slušný životný štandard, mohol si dovoliť dovolenku s celou rodinou v rôznych závodných zariadeniach v republike.

Paradoxom doby bolo, že množstvo disidentov normalizačného režimu boli práve ľudia, ktorí boli strašidelne zapletení s režimom päťdesiatych rokov. Mnohí z nich boli aj výraznej čechoslovakistickej orientácie, takže na Slovensku bolo možné disidentov počítať na prstoch rúk. Slovenský odpor proti tomuto režimu sa viedol najmä v tzv. tajnej cirkvi a v štátoprávnej rovine. Na rozdiel od českej disidentskej výlučnosti bol masový, a hádam aj preto sa po roku 1989 stali Slovensko a Česko nekompatibilnými v jednom štáte.

Autor: Anton Hrnko  Zdroj: Facebook / Anton Hrnko

- Reklama -