V objekte sídla OSN v New Yorku, od roku 1957, je dar Sovietskeho Zväzu. Plastika od Jevgenija Vučetiča Prekujme meče na pluhy. Viac ako symbolické dielo od autora takých monumentov, ako je Mamajova mohyla vo Volgograde. Symbolické prelo, lebo ľudia budú stále proti sebe bojovať. Či už v zastúpení svojich armád proti armádam iným, či len tak, zo zášte a vlastnej nízkosti proti tým, ktorí ju dokážu pomenovať, vzoprieť sa jej, strhnúť jej masku drzého populizmu, zakrývajúcu omnoho horšie vlastnosti.
Prešlo dvadsať rokov odvtedy, čo sa istý muž cítil byť neobmedzený vo svojej moci a všemožne bránil všetkému a všetkým, ktorí by ho snáď chceli zvrátiť z jeho cesty samoľúbosti, klamstva a nenávisti. Svoju nemotornosť vydával za silu, svoju neschopnosť za cestu k prosperite, svoj falošný hlas za spev k ľudu. Ostatní pre neho boli táraji a gágaji, poťažmo prďúsi a pravdu nemal nikto, len on. Vo všetkom a vždy. A ak už hrozilo, že pravdou by sa ukázalo niečo obludne iné, v rámci prevzatých právomocí, na dvakrát, lebo na prvý krát to urobil ťarbavo a neúčinne, zabetónoval svoje lži sarkofágom nedotknuteľnosti.
Pretože niekto sa mu vzoprel, niekto jeho hru neprijal a na rozdiel od neho, svoju ústavnú funkciu bral vážne a vykonávať ju chcel vyvážene, v prospech všetkých. Nebol neomylný, dopustil sa viacerých chýb a nebyť tohto nerovného boja medzi mocou ústavnou a mocou arogancie a svojvôle s množstvom prisluhovačov, ostal by zrejme nevýraznou postavou zo začiatkov našej štátnosti. Nešťastným údelom mu bolo, že za toto si musel mnohé odtrpieť, že útoky voči nemu boli vedené nielen v rovine politického boja, išlo sa hlboko pod pás, išlo sa až na kosť a do krvi, išlo sa do temnôt organizovaného zločinu a teroru.
Božie mlyny domleli
Tento muž nedávno, po dlhej a ťažkej chorobe zomrel. K jeho odkazu sa vyjadrili mnohí zo súčasných či bývalých najvyšších predstaviteľov tejto krajiny. Mnohí z nich boli politicky aktívni počas jeho ústavného pôsobenia, či sú takými dnes. Mnohí z nich práve jeho odmietanie skloniť hlavu pred aroganciou vyzdvihujú ako jeho najhodnotnejší prínos, ako priechodný most medzi našou nelichotivou perspektívou vtedy a skutočnosťou dnes. Mnohí sa vyjadrili, len on, ten najrelevantnejší, zaryto mlčí a nemá čo povedať. Nemá ako, nemá prečo, lebo čokoľvek by povedal, len by potvrdil svoju vtedajšiu zbabelosť a zášť. Takto teda božie mlyny domleli. Mŕtvemu mužovi priniesli zaslúžený a konečný pokoj a tomu živému ukázali, že z vymyslenej moci utáraného muža môže ostať reálne mlčanie muža bez akéhokoľvek argumentu. Arogancia, klamstvo, podvod, budú nakoniec presne pomenované aj so svojimi tvorcami a nositeľmi a to aj bez slov. Lebo kto mlčí ten svedčí a tým by aj prísloví hádam stačilo.
Pred OSN v New Yorku je dielo, ktoré znázorňuje prácu kováča, výrobcu motýk, podkov či pluhov, ktorý sa snaží prerobiť prácu mečiara, výrobcu kordov, pík či šablí na čosi užitočnejšie. Symbolické a idealistické dielo, pretože takto to nikdy nebude. Samotný darca diela nikdy nebol mierotvorca a kto prekuje svoje meče na pluhy, bude nimi orať pre tých, čo tak neurobili (toto som kdesi vyčítal, keď som na nete hľadal autora sochy). Ale tá symbolika je zrozumiteľná a má nám čo povedať aj dnes. Pretože arogancia moci je neúnavná a v našich končinách sa jej neuveriteľne darí.
Ešte nikdy nebolo Slovensko tak blízko tomu, aby jeho predstaviteľ zasadol do tak vysokej funkcie akou je Generálny tajomník OSN. A nestalo sa tak nie pre nejaký nedostatok nášho kandidáta. Možno by neprešiel aj tak, kto už len vidí do zákulisia mierotvorcov. Ale zdvojené veto od stálych členov Bezpečnostnej rady OSN s výtkou smerujúcou k hlavnému tvorcovi našej nezrozumiteľnej zahraničnej a neprehľadnej domácej politiky je varovaním. Vážnym varovaním o tom, že s týmto štátom proste nie je niečo v poriadku. A aj keď je druhé miesto nášho kandidáta v hlasovaní považované za nesmierny úspech, o tom zdvojenom vete a údajných dôvodoch preň sa zatiaľ zaryto a bezradne mlčí. Hoci inak predstavitelia dnešnej našej moci vedia mlčať aj hrozivo, nemlčať urážlivo a vyjadrovať sa vôbec pohŕdavo a odmietavo voči komukoľvek, kto len náznakom vysloví názor na neschopnosť ich moci, predajnosť tej moci a úbohosť takej moci. Už len tým mlynom veriť.
Dušan Koniar
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na dusankoniar.blog.sme.sk.
