Zoči-voči imigrantom v Mníchove: „Nigéria. Kresťan. Doma Boko Haram.“ Selfie pri rýchlovlaku. Arabská rodina sedí, domorodci stoja…

    0
    Pred stanicou v Mníchove (Autor: Václav Fiala)

    Z okna vlaku a mestských dopravných podnikov je to iné, ako keď človek prefrčí po bezchybnej diaľnici a okolo vidí len nové stavby. Som prekvapený, ako sa východné Bavorsko zmenilo. Za pár rokov a nedá sa povedať, že k lepšiemu. Už pri mestách ako Schwandorf a Landshut vidíte nielen rôzne grafity (ktoré tu predtým neboli), ale aj opustené domy a nepokosenú suchú trávu. Veci, ktoré v Bavorskom lese ešte stále takmer nenájdete.

    Nemecká sivosť prevláda nad bavorskou modro-bielou

    Landshut, priemyselné mesto, v okolí ktorého je mnoho významných tovární vrátane automobiliek a aj jadrová elektráreň Isaar, ktorá podľa rozhodnutia kancelárky ukončuje prevádzku, pôsobí okrem svojho centra sivo a unavene. V jeho okolí vidíte na poliach fotovoltické panely. Nie sú síce obrovské, ale predsa tam sú. Napokon nejako sa, okrem „vrtúľ“, tá energia nahradiť musí.

    Na hlavnej mníchovskej stanici, kam prichádzajú vlaky z celej Európy, je, samozrejme, živo. Zmenila sa skladba ľudí. Kedysi by ste tu videli biele typy, dnes prevládajú Afričania a ľudia z Blízkeho východu. Klasických Bavorov, a to nielen v typických gatiach, ale aj štýlovom saku so stojačikom alebo v kockovanej modro-bielej košeli, už len tak neuvidíte. Pred štyrmi – piatimi rokmi by ste tu bez klobúka s pierkom alebo semišovo-koženého saka pôsobili ako niekto z iného sveta. Hneď by sa vás s typickým prízvukom pýtali, odkiaľ ste, a s úsmevom by vás posielali na dobré pšeničné kvasnicové pivo, slaný praclík a povinnú údeninu. Teraz si vás nikto nevšíma. Aj po štýlovej bavorskej bielej klobáse alebo „currywurste“ musíte pátrať. Predtým bola ponuka na každom kroku, teraz ju vytlačili pizza a sladké pečivo. Ale aby som bol spravodlivý – servis a čistota sú stále bezchybné. Aj cestovateľsky neznalý človek si o chvíľu nájde automat na lístky a vyberie si v polopatistickom menu, kde nechýba ani turečtina. Na regionálnych vlakových linkách sú informácie aj v arabčine. Hlásenie v metre je vždy aj v angličtine. Nemčina však akosi ustupuje do úzadia. Na rozdiel od Paríža, kde väčšina prisťahovalcov alebo utečencov pochádza z bývalých frankofónnych kolónií, a teda hovorí po francúzsky, tu väčšina imigrantov hovorí svojím jazykom. Keď sa chcete niekoho na niečo opýtať, hľadajte mladšieho študenta, distingvovaného pána alebo dobre oblečenú paniu. Inak vám ani angličtina veľmi nepomôže.

    Poďte sem! Mám sa super…

    Veľa mladých mužov z Afriky teraz prichádza predovšetkým z Talianska. Žiadne extra oblečenie, ale dva mobily, jeden predpotopný a jeden top. Fotia sa pri rýchlovlakoch alebo rýchlom občerstvení a potom sa strácajú v uličkách starého mesta. Nikto už, samozrejme, nikoho nevíta. Snažím sa fotiť, ale vyvolávam nevôľu. Nielen u prichádzajúcich, ktorí sa mračia alebo odvracajú zrak, ale aj u rodín utečencov z Blízkeho východu, ktorí čakajú na príbuzných alebo tam len tak postávajú.

    Jeden černošský mladík ťahá prepravky s pečivom a potom si robí selfie pri rýchlovlaku ICE. Pretože ho nefotím, je zhovorčivejší a lámanou angličtinou hovorí: „Uganda. Pošlem fotky, ako sa mám,“ raduje sa. Drie vraj každý deň, ale domov pošle obrázky, aké je to v Nemecku super. A okrem toho vraj (prekvapivo!) aj nejakú pohľadnicu, aby si všetci doma, na pošte a inde prečítali, že je tu happy. Hoci býva spolu s ďalšími piatimi v poloprázdnej miestnosti na predmestí. Sen veľkého sveta však posiela ďalej.

    Nová nemecká rodina

    Rozvetvená arabská rodina, ktorá sa vracia z úradu v Mníchove domov do Schwandorfu, nesie plné tašky jedla, moderného oblečenia a topánok. Štyri deti, mama, možno babička a otec, všetci obsadia v preplnenom vlaku posledné miesta a nechávajú stáť podstatne starších „domorodcov“. Nikto z miestnych si ich nevšíma. Totožne reagujú ľudia aj na inú početnú rodinu, ktorá vrazí do metra – matka nesie v každej ruke vozidielka pre deti, ktoré lezú po štyroch medzi cestujúcimi. Bojím sa, že na ne niekto v tej tlačenici nechtiac šliapne. Jedno z nich hlasno kričí, ale neplače, takže si asi spieva. Samozrejme, v arabčine. Matka sa venuje sebe, kladie na zaplnenú podlahu vozidielka a surfuje na svojom iPhone po internete. Je ticho, nikto z miestnych nič nehovorí, väčšinou sa pozerajú inam alebo predstierajú chvíľkový spánok. Nemecká rodina s asi sedemročným blondiakom je tu skôr výnimkou.

    Mníchovský Sherwood

    Na druhej strane sa Ind vo vlaku lámanou angličtinou pýta, kedy má vystupovať, a mladá študentka mu ochotne odpovedá. Nemecká rodina sa usmieva na mladého černocha, ktorý sa snaží trochu ustúpiť, aby sa do vlaku dostali aj ďalší ľudia. „Nigéria. Kresťan,“ zubí sa. „Doma Boko Haram,“ hovorí príšernou nemčinou, ktorá s bavorským dialektom nemá nič spoločné, a naznačuje pohyb rukou cez hrdlo. Turecký starší pár sa rozpráva po nemecky, žena potom vytiahne mobil a niekomu volá, hovorí ich materinským jazykom.

    Pýcha nemeckých železníc, rýchlovlaky ICE, sú pomaľované, čo tu predtým nebolo. Situácia pri východe zo stanice pripomína pražský „Sherwood“ – desiatky ľudí najrôznejších národností tu postávajú, posedávajú, fajčia, rozprávajú sa… Do toho taxikári, ľudia, ktorí sa pletú takmer pod kolesami áut – pravdepodobne z Balkánu alebo kaukazských republík. Autá trúbia ako v Taliansku. V dopravnej špičke hromadnej dopravy to je ako vo všetkých veľkomestách hlava na hlave. Mníchov si vždy zachovával akýsi odstup, noblesu. Dnes je to pulzujúce totálne preplnené mesto.

    Niečo ako postskriptum…

    Na záver by som sa chcel trochu vyspovedať. V Mníchove už som bol niekoľkokrát. Zatiaľ naposledy pred štyrmi rokmi. Pre novopečených návštevníkov je to iste mesto plné života. Pre toho, kto hľadal typickú bavorskú atmosféru, ktorá sa ešte skrýva v malých uličkách tejto metropoly, sa mesto razantne zmenilo. Keby som chcel vidieť kozmopolitný Hamburg, rozhodne by ma to, o čo som sa tu podelil, nijako neprekvapilo. Ešte viac ako ľudia okolo sa tu však zmenili ľudia vo vnútri. Z ústretových tvárí sa stali mdlé masky bez reakcií, zahĺbené do seba v snahe byť čo najskôr doma. Možno aj preto sa stavajú ďalšie obchvaty a cesty, aby ľudia mohli nasadnúť do svojich áut a byť čoskoro so svojou rodinou, v pokoji domova.

    Je zrejmé, že aj v takom bohatom Nemecku sú verejné financie „na doraz“. Nie, ešte nevidíte žobrákov na uliciach, ale podľa slov miestnych, ktorí za žiadnu cenu nechceli prezradiť svoju identitu, k tomu vo veľkých mestách onedlho dôjde. Obávajú sa aj konfliktov neuveriteľného, povedané slovami A. Tomského, „téglika“ národov, ktoré spolu ani vo svojich pôvodných vlastiach nežijú v láske a priateľstve…

    Ďalšie reportáže si môžete prečítať TU.

    - Reklama -