Dáša, ako sme našu Slovenku nazvali, pracuje v jednej veľkej priemyselnej firme. Nemčina pre ňu nikdy nebola problém a za 4 roky sa vypracovala doslova od nuly. Sama bola v podstate ekonomický migrant, ale teraz tvrdí, že nechápe ľudí, ktorí chcú za každú cenu pomôcť utečencom. „Musím povedať, že môj momentálny postoj sa vývojom udalostí dosť radikalizoval a nie je vôbec media friendly. Mám veľmi jasný a odmietavý postoj, ktorý by mohol byť okamžite označený v rámci dnešných klišé za nacistický, aj keď je len racionálny a v súlade s pudom sebazáchovy. Je to fakt ťažké,“ uvádza Dáša.
Veľká špinavá hra
„Mám toho plné zuby a sledujem to teraz dosť intenzívne s otvorenými ústami. Médiá si myslia, že sme úplní idioti. Ide tu najmä o citové vydieranie, potieranie akéhokoľvek samostatného racionálneho myslenia,“ uvádza Dáša na margo toho, ako niektoré mienkotvorné médiá podľa nej informujú o vývoji utečeneckej krízy v Európe. Dáša má pocit, že mediálna manipulácia v tomto smere zašla priďaleko. „Z Európanov sa stali totálne pseudohumánne zmanipulované bábky, ktoré sa nedokážu vôbec brániť a ani len vyčíhať nebezpečenstvo. Tí, ktorým zostali aké také inštinkty, sú umlčaní nálepkou nacista. Je to podľa mňa super premakaná mediálna taktika, za ktorou je jasný cieľ. O tom sa, žiaľ, môžeme len dohadovať, ale v každom prípade, to čo sa tu deje je jedna veľká špinavá politická a mediálna hra,“ dodáva Slovenka žijúca v Rakúsku.
Deti ako nástroj
V uplynulých mesiacoch sa na internete objavilo viacero srdcervúcich fotografií a videí, ktoré obleteli všetky spravodajské relácie a denníky sveta. Azda najznámejšia je fotografia utopeného malého chlapca, ktorého telo našli na pobreží Turecka. Podľa jednej z verzií, ktorá sa objavila na internete, išlo o dieťa jedného z pašerákov ľudí, ktorý chcel v osudný deň previezť spolu s utečencami zo Sýrie aj svojho syna aj manželku a údajne kormidloval loď, z ktorej dieťa vypadlo. „Je ľúto jedine detí tých utečencov, ktoré sú zjavne používané ako nástroj citového vydierania a presadzovania požiadaviek,“ vraví smutne Dáša.
Doprava je nutnosť
Problémy s dopravou medzi Rakúskom, Maďarskom a Slovenskom, ktoré by mohlo priniesť obmedzenie voľného pohybu osôb cez hranice, desia najmä ľudí, ktorí bývajú alebo pracujú kúsok za hranicami. „Osemdesiat percent mojich kolegov dochádza do práce najmä z Maďarska, ale napríklad aj z Nickelsdorfu. Všetci majú problém dostať sa do práce alebo, naopak, z práce domov. Kolegyňa Maďarka spomínala, že ich dedinu nepriedušne strážia policajti, ktorým musela oznámiť dokonca aj návštevu svojej vlastnej dcéry. No neviem, je toto normálne v mierovej demokratickej Európe?“ pýta sa Dáša. Vlna utečencov sa však ani zďaleka nekončí a do Maďarska prichádzajú tisícky ďalších utečencov, ktorí chcú ísť cez Rakúsko ďalej do bohatších krajín západnej Európy. „Navyše sa obávam, že sme len na samom začiatku, ale už teraz to nie je žiaden špás,“ tvrdí.
„Ja osobne som totálne závislá od vlakovej dopravy a môj syn tiež. Ak sa skomplikujme situácia po uzatvorení hraníc na trase do Bratislavy, uviazneme tu. Situácia sa pritom mení z hodiny na hodinu a neviem, čo sa bude diať o týždeň,“ vraví vystrašená Dáša. „Tu v Rakúsku robí veľa ľudí z Maďarska a z nich si robia doslova dobrý deň. Zatvárajú a otvárajú hranice a tí ľudia žijú v absolútnej neistote. Sú závislí od tejto práce, ale to nikoho nezaujíma, lebo to sú len bieli rozmaznaní Európania,“ dodáva Dáša.
Môže sa zdať, že všetky spomínané problémy sú pre Slovákov vzdialené, veď sa dejú za hranicami. Tie s Rakúskom aj Maďarskom však máme spoločné a problémy, ktoré majú naši susedia, by sme mali pozorne sledovať a v prípade potreby pomôcť s ich riešením. „Ľudia na Slovensku tým momentálne asi zasiahnutí nie sú, ale my tu žijeme v oblasti, ktorá je blízko tých prechodových bodov medzi Maďarskom a Rakúskom. Sme ako „auslanderi“ závislí od otvorených hraníc a človek veru nemusí byť jadrový fyzik, aby mu bolo jasné, že sa to všetko ešte viac vyhrotí, keď každý štát zavrie hranice a pošle na nich armádu,“ obáva sa Dáša.
Začína to byť vážne
Zo záberov svetových televízií a fotiek medzinárodných tlačových agentúr je často vidieť len utrpenie, ktoré utečenci zažívajú po strastiplnej ceste z vojnou zmietaných oblastí. Aj na toto má Dáša úplne iný názor, ako aj na aktivistov, ktorí bojujú za práva utečencov a tvrdia, že sú to len ľudia v núdzi volajúci o pomoc. „Úprimne poviem, že hlúposť a neskonalá naivita niektorých ľudsko-právnych aktivistov v tejto záležitosti v kombinácii s priestorom, ktorý sa im v médiách dostáva, z nich robí užitočných idiotov, za čo im všetci veľmi pekne ďakujeme,“ ironicky poznamenala. Podľa nej sa tu už končia všetky žarty. „Toto už prestáva byť zábava. Ide doslova o naše životy. Klobúk dole pred propagandou. Tá je takmer nepriestrelná, a preto všetci mlčíme, lebo nikto nevie, kedy koho môžu zavrieť za šírenie fašizmu,“ uvádza Dáša.
Niektorí ľudia napriek kritike zo strany odporcov utečencov pomáhajú aj pri prevoze utečencov od hraníc s Maďarskom ďalej do Rakúska. Objavili sa dokonca prípady, keď to ľudia robili vlastnými autami. „Kto je naozaj taký neskonale hlúpy a zmanipulovaný, že týchto ľudí preváža vlastnými autami na vlastné riziko zadarmo cez hranice?“ pýta sa.
Nezaslúžim si nálepku xenofób
Pri čítaní predošlých riadkov by ste mohli nadobudnúť pocit, že môže ísť o spoveď xenofóba, ale opak je pravdou. „Pracujem v multikultúrnom prostredí, aj s moslimami. V Rakúsku je to úplne bežne a všetci sme zvyknutí sa navzájom tolerovať, máme rôzne kultúry, zvyky, mentality, ale najdôležitejšie je to, že sme všetci plne integrovaní, chceme pracovať, dodržiavať zákony, platiť dane a v pokoji žiť. Ľudia, ktorí sem prichádzajú, sú možno tiež z veľkej časti schopní sa integrovať, ale ako sa v poslednom čase ukazuje, je medzi nimi veľké množstvo často agresívnych neprispôsobivých divochov, o integrácii ktorých nemôže byť ani reč. Za odsúdenie príchodu takýchto živlov do EÚ je neprípustné vyslúžiť si nálepku xenofób,“ dodáva na záver Dáša.
