„Taliani v Európe tvrdia, že všetkých utečencov monitorujú a ich pobyt je obmedzený. Ani jedno nebola pravda. Ono to bude fungovať jedine v prípade, že k tomu Talianov niekto donúti. Kým je alternatíva nelegálnej cesty bez postihu, nebude to fungovať,“ uviedla Černíková s tým, že si priamo na mieste vyskúšala zbieranie žiadostí, ich vypĺňanie aj poskytovanie informácií.
Zároveň uviedla, ako sa celé prijímanie utečencov uskutočňovalo. Podľa jej slov, keď migrantov previezli, vyfasovali veci na spanie a večeru, a stretnutie sa konalo až na nasledujúci deň. Vtedy ich však bolo vždy menej, ako ich v noci prišlo. „Svoju situáciu riešili pomocou prevádzačov,“ povedala.
Opísala tiež svoje pracovisko, na ktorom boli iba dva funkčné počítače. Zaznamenanie jednej žiadosti do systému zabralo zhruba dve a pol hodiny. „Migranti s tlmočníkmi medzitým hrali piškvorky. Systém padal, stále sa na niečo čakalo… V malej kancelárii s veľkým oknom, ktoré sa nedalo otvoriť, bol jeden utečenec, tlmočník, expert a až 10 policajtov. Tí tam stáli, rozprávali sa o futbale a ženách,“ prezradila.
Sklamaním pre ňu napríklad bolo, že utečenci nie sú evidovaní. Odtlačky prstov brali len tým, ktorí súhlasili.
