Dočasný zákaz cestovania občanov siedmich vybraných krajín do USA. Podľa Bieleho domu ide o dočasné opatrenie poskytujúce lehotu, počas ktorej nastupujúca administratíva preverí bezpečnostné mechanizmy pre odhalenie teroristov medzi cestujúcimi. Podľa odporcov DJT rasistické, šikanujúce, neľudské a nechutné opatrenia. Čo na to vy?
Je treba všetko vnímať v kontexte. Trump oných sedem krajín – Sýriu, Irán, Irak, Líbyu, Somálsko, Jemen, Sudán – vo svojom dekréte ani nemenoval a “oživil” len Obamov dekrét z minulého roka, ktorý zakazoval presne to isté. Koniec koncov, Obama v roku 2011 prestal na pol roka vydávať víza Iračanom, a žiadny humbug sa nekonal. A keď prezident Bill Clinton navrhoval postaviť múr a deportovať nelegálnych migrantov, lebo USA sú síce “krajinou imigrantov, ale súčasne krajinou vlády zákona”, dostalo sa mu ovácií postojačky. Inými slovami, terajšie pobúrenie nad tým, že Trump len pokračuje v šľapajách svojich predchodcov, je značne pokrytecké.
Človek sa až musí pýtať, či sú všetci tí protestujúci „blbí, alebo na to navedení“. Veď napríklad za Obamu do USA vpustili len niekoľkotisíc Sýrčanov; a to boli navyše ľudia, ktorí mali na letenku a peniaze na rozjazd, žiadni úbohí zúfalci trpiaci niekde v utečeneckom tábore. Takže terajšie reči, ako Trump ničí životy utečencom, je fakt pre srandu králikom. A veľmi ma pobavila Madeleine Albrightová, ktorá napísala, že keď Trump spustí „registre moslimov“, pôjde sa do nich prihlásiť. V USA sú moslimovia na princípe kolektívnej viny alebo kolektívnej nedôvery tou najsledovanejšou komunitou už dlho, takže nejaké registre už situáciu nemôžu nijako zásadne zhoršiť. A počuť také slová od pani, ktorá uvalila sankcie na Irak a potom tvrdila, že smrť pol milióna tamojších – teda napospol moslimských – detí, ktoré nedostávali životne dôležité lieky, „za to stála“, tak to je fakt nechutné.
Ale ešte k tomu výberu „zakázaných“ krajín. Z tých niekoľkých teroristických útokov, ktoré boli na území USA spáchané, páchatelia nepochádzali zo žiadnej z vymenovaných krajín. Ale Albrightovej súputník generál Wesley Clark zato už v roku 2001 predložil prakticky totožný zoznam krajín, na ktoré majú USA v pláne zaútočiť. Len tam vtedy bol namiesto Jemenu Libanon. A Irak, Líbyu už zničili, Sýriu skúšali ničiť šesť rokov, o Somálsku nie je isté, či vôbec existuje aj inak ako na papieri, Jemen ničí dodávkami zbraní útočiacim Saudom, Sudán rozbili rozdelením… Čiže, prezidenti sa striedajú, ale ľahké terče vydávané za nepriateľov zostávajú. Priznám sa, že motívy Trumpovho postupu nechápem, ale vidím kontinuitu. Inými slovami, aj keď to tak možno v tom mediálnom a protestnom humbugu nevyzerá, nerobí Trump v tomto smere zatiaľ nič iné ako jeho predchodcovia.
Mňa na tom všetkom ale najviac zaráža štátna byrokracia, ktorá odmieta počúvať prezidenta. Ak štát nefunguje, skolabuje. A ak boli byrokrati do funkcií vyberaní nie podľa odbornosti, ale akéhosi stranícko-záujmového kľúča, a teraz chod štátu bojkotujú, pripadá mi to – všeobecne – veľmi nebezpečné.
DJT sa ozval Merkelovej, komuniké o telefonáte bolo však akési nič nehovoriace. Hovoril aj s Hollandom, ktorý ho poučil, že prijímanie utečencov je znakom civilizovanosti. Čo vám tieto akcie naznačili? Vy ste minule použili prirovnanie, že Európa je ohrdnutá milenka, ktorú DJT vystrčil na mráz. Tak teraz sa zdá, že milenka sa naštvala: Prezident Európskej rady Donald Tusk dokonca oznámil, že DJT je nebezpečenstvom pre Európu…
To sa zase čiastočne vraciame k predchádzajúcej otázke – mám dojem, že keď do Európy mierili stovky tisíc zbedačených ľudí, tak nikto z únijných politikov nepoučoval Obamu o civilizovanosti, keď prijímal len pár vybraných a bohatých „utečencov“. Ale o Trumpovom postoji voči EÚ veľmi napovedá jeho „voľba“ amerického veľvyslanca v Bruseli. Mal by sa ním stať istý Ted Malloch, ktorý sa necháva počuť, že „pomáhal zničiť Sovietsky zväz“, a tvári sa, akoby mu táto skúsenosť mala pomôcť „skrotiť“ aj tú našu nešťastnú EÚ. Otvorene si navyše robí srandu z Jeana-Claudea Junckera, z ktorého by bol vraj “vhodný starosta nejakého mesta v Luxembursku”, a tvrdí, že podľa Trumpa Európska únia nie je „otvorená a naozajstná demokracia“. Sám Trump to síce nahlas takto zatiaľ nepovedal, ale vraj dáva prednosť bilaterálnym rokovaniam pred stretnutiami s akýmisi zložito definovanými množinami čohosi. Je jasné, že z takých vyhliadok musí behať „bruselským“ – či už tým skutočným, alebo len na národných úrovniach – mráz po chrbte.
Takže áno, chápem, že pre niektorých je Trump nebezpečný ako otvorený oheň, netuším ale, čo s tým – okrem veľkých slov a poplašených proklamácií – chcú urobiť. Európska únia sa mi zdá príliš rozdrobená a utopená v miliónoch drobných i väčších problémov, aby bola aspoň trochu akcieschopná. To skôr môžeme čakať trend určitého „drobenia“, keď sa jednotlivé štáty Únie začnú prikláňať k Trumpovi, zatiaľ čo ďalšie vlády sa budú o to viac stavať na zadné a hľadať nejaké symbolické proeurópske argumenty. A celý ten únijný voz sa rozdelí natoľko, až mu začnú padať kolesá.
V Nemecku sa vyzývateľom Angely Merkelovej stal už definitívne Martin Schulz. Ten povedal: ,,Ak si niektorí členovia EÚ vykladajú solidaritu takto: financovanie poľnohospodárskych fondov alebo štrukturálnych fondov áno, ale solidaritu pre utečencov nie, potom budúca spolková vláda bude musieť zohľadniť túto ich solidaritu v utečeneckej politike v budúcom rozpočtovom období EÚ.“
To sme vlastne stále pri tom, teda pri vnútornom stave Európskej únie. V Nemecku sa nejako zacyklili na určitom probléme, skúšajú ukazovať svaly a hroziť, ale čas beží príliš rýchlo a menia „situáciu v teréne“ tak, že niektoré problémy sa stávajú už len pseudoproblémami v porovnaní s problémami novými.
Na Donbase sa stupňuje napätie a z tlače padajú úvahy typu „zatiaľ čo Trump tára, Putin obsadí Ukrajinu“. Oproti tomu Slobodná Európa hlási, že ukrajinské jednotky postupujú čoraz viac do neutrálneho pásma, lebo ich politické vedenie je nervózne z toho, že ho DJT hodí cez palubu a chce si teda „nahnať body“ pre budúce vyjednávanie. Okrem toho trochu rozpačitý je aj dojem z návštevy Petra Porošenka v Berlíne. Ako tieto udalosti hodnotíte a čo z toho vyplýva? Rysuje sa už nejako budúci osud Ukrajiny?
Podobné názory nemá len Slobodná Európa, ale videla som ich aj v nemeckých médiách. Podľa nich má Kyjev strach z aproximácie USA a Ruska, a tak eskaluje napätie, aby uchoval západné sankcie proti Rusku. Je potrebné pripomenúť, že Kyjev snaživo dodával štábu Hillary Clintonovej kompromitujúce materiály na niektorých Trumpových spolupracovníkov, a teraz má strach, že mu toto „povolené“ zasahovanie do americkej volebnej kampane bude „spočítané“. Porošenko je v zúfalej situácii – snaží sa zachrániť, čo sa dá, v hre, v ktorej už dávno všetko prehral a ktorú s ním vlastne už ani nikto nechce znovu hrať. A ak sa znova – ako toľkokrát – prepočítal aj teraz, môže sa stať, že Trump zruší alebo zmierni sankcie proti Rusku bez ohľadu na situáciu na Donbase, ale Porošenkovi tam zostane konflikt, ktorý sám znova zapálil. Preto aj ten „rozpačitý dojem“ z prerušenej Porošenkovej návštevy v Berlíne, ako hovoríte – očividne tam prišiel pán „mimo čas a priestor“, nemeckým politikom sa ho nepodarilo vrátiť do reality, a tak demonštratívne „naliehavo“ odišiel domov pre boje pri Avdejevke a hneď nariadil, aby o tom rokovala Bezpečnostná rada OSN…
Európa pritom má svojich problémov toľko, že tlačiť „kyjevských“ k rozumu ani nemôže, aj keby chcela. Francois Fillon, ešte než ho spálil terajší škandál s falošne zamestnanou manželkou, jasne vyhlásil, že Ukrajina a Gruzínsko v EÚ a NATO nikdy nebudú. A podobné postoje dnes zastáva väčšina Európy. Čo to znamená pre Ukrajinu? Nič dobré, samozrejme. Všeobecne sa po niekoľkých Majdanoch zdá, že najväčším problémom Ukrajiny je Ukrajina a Ukrajinci.
A Rusko si z nich už uťahuje, keď otvorene pozýva konštruktérov a techniku z legendárnej leteckej kancelárie Antonov na prácu v Rusku. Ako dlho asi tak títo špičkoví špecialisti budú doma sedieť o chlebe a vode?
Sýrska arabská republika už podľa nového návrhu ústavy krajiny, ktorý sponzorovalo Rusko, možno nebude arabská. Meno je meno, ale čo praktické dôsledky vyjednávania? Ústava, voľby, mier, obnova a stabilita… Blíži sa k tomu Sýria aspoň trochu a čo je najdôležitejšie, má niekto predstavu, ako by to malo vyzerať a ako tú predstavu „vnútiť“ všetkým zainteresovaným stranám? Mimochodom, musí Asad vlastne odísť alebo už nemusí?
Ruský návrh sýrskej ústavy počíta s decentralizáciou moci prezidenta, vznikom novej, etnicko-náboženskej komory parlamentu a v neposlednom rade aj s autonómiou pre Kurdov. Práve pre nich a turkické kmene by malo z názvu štátu vypadnúť ono slovo „arabská“. Taká ústava však naráža na odmietanie tak z Damasku, ako aj z opozície. Na druhej strane je zrejmé, že si Kurdi na severovýchode Sýrie trpezlivo budujú svoj štát a myslia to smrteľne vážne. Majú okrem Ruska podporu aj od Trumpa, takže s nimi len tak nehne ani turecký Erdogan, ktorý kurdský štát považuje za čosi porovnateľné s nefalšovaným peklom. A keď sa takto mení realita priamo v teréne, je zrejmé, že sa bude musieť nejako odraziť aj na tvári budúcej Sýrie, a že teda všetky strany nakoniec budú musieť pristúpiť ku kompromisom, lebo inak tamojšia vojna sa len tak neskončí.
Asad ísť nemusí. Trump za ním vyslal už dvoch svojich „vyslancov“, a vzápätí už ho v čele Sýrie akceptovalo nielen Turecko, ale trebárs aj tradiční „meniči režimov“ z Veľkej Británie. Zostáva. Podľa ruského návrhu ústavy by prezidentský mandát trval sedem rokov, ale ďalšia kandidatúra už by možno nebola. Aj tak to ale vyzerá, že bude v čele Sýrie ešte dlho.
Máme tu opäť okienko Médiami zabudnuté bojisko. Pred pár týždňami sme naťukli tému Líbye, kde generál Haftár s podporou Rusov zdarne postupoval. Postupuje ďalej? Blíži sa situácia k nejakému riešeniu? Médiá referujú len o tom, že Líbya je „tretím frontom boja proti Daešu. V Jemene sa uskutočnilo americké bombardovanie. Čo tým sleduje DJT a kto tam teraz vlastne bojuje proti komu? Čo je zaujímavé, už sa ani veľmi nehovorí o bitke o Mosul, ktorá bola plus-mínus v réžii Američanov…
Tri vojny. Vezmem to veľmi skratkovito. Minulý týždeň sa objavili správy, že Rusi dodajú zbrane práve Haftárovi, agentovi CIA, zbrane za dve miliardy dolárov, a to cez Alžírsko, čím sa akosi formálne obíde zbrojné embargo OSN. A Líbyu preto čakajú „konsolidačné“ boje, keď Haftárova šesťdesiattisícová armáda potiahne na Tripolis… Čiže áno, čosi sa hýbe smerom k stabilizácii a relatívne nepočetné sily Daešu v Líbyi aktuálne nie sú najdôležitejším problémom.
V Jemene Saudovia ďalej bombardujú hlava-nehlava a Trump si tam zapísal svojich prvých mŕtvych – komando SEAL zaútočilo na jednu dedinu a v nej vraj na štáb al-Káidy, z ktorého sa ale vykľul skôr dom „spolupracovníka“ al-Káidy. Okrem niekoľkých ozbrojencov pozabíjali aj desiatky civilistov a dedinu takmer zrovnali so zemou. Aj tu je ale vidieť kontinuita. Po prvé, medzi obeťami bola aj dcérka radikálneho imáma Awlakiho, ktorého nechal zabiť už Obama. Je dôležité pripomenúť, že otec aj dcéra mali americké občianstvo. A po druhé, je už akousi americkou mániou útočiť takzvane na “veliteľa” al-Káidy alebo Daeša. Čo nálet či útok, to zabitý “dôležitý veliteľ” toho či onoho. Keby to mala byť pravda, tak už skúsení velitelia teroristických skupín museli dávno “dôjsť”, ale pri pohľade “do terénu” to tak nie je. Zlé jazyky tvrdia, že po každom útoku Pentagon jednoducho len tým zabitým “prišije” nejakú funkciu, aby všetko to zabíjanie ospravedlnil. Prečo v tomto nezmysle pokračuje aj Trump, ktorý predsa chce robiť všetko inak, fakt netuším. Asi je to nejaká nepísaná povinnosť všetkých obyvateľov Bieleho domu alebo také niečo.
Boj o Mosul nedávno „oslávil“ svojich prvých 100 dní a začína sa vytrácať zo správ, lebo nemožno médiám predhodiť žiadny hmatateľný úspech a rastúce počty mŕtvych civilistov je pre zmenu zase potreba ututlať. Nie sme predsa vo východnom Aleppe! Iste, Mosul bude skôr alebo neskôr od Daeša oslobodený, ale účet to nebude nijako pekný. A čo viac, už dnes sa v rámci útočnej ofenzívy rôzne strany – americká, iracká, vládna, šiítska, kurdská – snaží zabrať čo najvýhodnejšie pozície pre budúce „porciovanie medveďa“, a tak nemožno vylúčiť ani to, že si už dnes hádžu polená pod nohy.
