Europoslanec Miroslav Mikolášik začína svoj blog vetou z Programového vyhlásenia vlády. „Zdravie občana je najlepšou investíciou pre silnú ekonomiku a spokojnú spoločnosť.“ Pripojil k tomu aj poznámku. „Dušujúc sa, že bude robiť všetko možné aj nemožné…
…v snahe verejné zdravotníctvo u nás rozvíjať. Rozvíjala. Aj keď najviac asi fantáziu svojich zdravotníckych ministrov. Vo vymýšľaní vtipných výhovoriek.“
Mikolášik tak začína vyratúvanie chybných krokov ministerstva. Ako prvý príklad spomína kauzu „najznámejšiu slovenskú polikliniku na prešovskom sídlisku Sekčov“ a technický stav zariadení.
„Podľa nich je priemerný vek slovenských nemocníc vysoko nad tridsiatkou a viac ako pätina si dokonca pamätá päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia. A ich stav presne tomu aj zodpovedá. Pohybuje sa na škále zlý až zúfalý. No nielenže sa ministerskí úradníci za prvej vlády súčasného premiéra rozhodli namiesto do nich poslať peniaze z eurofondov na spomínaný Sekčov do polikliniky v súkromných spriatelených rukách, ale tí súčasní ešte bývalým vlastníkom aj odklepli, že ju môžu bez odkladov predať, hoci podmienky prideľovania európskych peňazí žiadali aspoň päť rokov čakať,“ tvrdí Mikolášik a pridáva aj pikantnú reakciu ministra.
„Dôvod pre niekdajšieho ministra sklopiť uši a priznať si chybu? Nie. ´Veď vtedy, keď sa prideľovali eurofondy, nikto nič nenamietal´,“ zmietla pohotovo kauzu zo stola dnes už hlava východoslovenskej metropoly,” spomína na Richarda Rašiho.
Úsmev vyvolala na tvári poslanca aj exministerka Zvolenská, keď si riaditeľ žilinskej nemocnice nechal v ozdravovaní špitála za desaťtisíc eur radiť firmou, ktorej konateľom bol dedinský kotolník a jeho sused. „Aj Budaj bol kotolník, aj Dienstbier bol kotolník…,“ znela reakcia Zvolenskej.
Nemohol nevynechať ani kauzu piešťanského CT-čka a aj kauzu lekárov – internistov, ktorí podávali hromadné výpovede opäť v žilinskej nemocnici. Vedenie im totiž odporučilo pacientov posielať z oddelenia čo najrýchlejšie preč, aby sa ušetrilo.
Obísť nemohol ani odvolávanie riaditeľa štátnej poisťovne, ktorý zmluvy na štrnásť miliónov uzavrel s firmami svojej sedemdesiatsedemročnej tety, „pričom tá, podľa jej jediného rozhovoru s médiami, nemá celkom jasno v tom, čo vôbec riadi, či akciovky alebo eseročky, ministra síce dokopávať nebolo treba. Ten odstúpil sám. No šéf rezortu aj tak urobil všetko preto, aby bolo verejnosti jasné, že v celej tej kauze vidí to isté, čo predtým. Nič. Okamžite totiž odstupujúcemu riaditeľovi sľúbil znovuvymenovanie, ak mu nedokážu, že tým ohol zákon,“ znepojený svoj blog takto uzatvára.
„Čo dodať? Hovorí sa síce, že dôvodom, prečo stále platí, že humor lieči, je fakt, že nepatrí pod ministerstvo zdravotníctva. No sledujúc toto všetko, mám pocit, že tento rezort už, naopak, robí iba to. Srandu. Smutné je, že z vlastných občanov.“
Celý blog si prečítajte TU.
