Kým sa však Slovensko stalo 1. mája 2004 členom EÚ, prešlo neľahkú cestu. Tá sa vlastne začala po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Slovensko za Mečiara neplnilo politické kritériá
Už v októbri 1993 podpísalo Slovensko v Luxemburgu Európsku dohodu o pridružení k EÚ – Asociačnú dohodu.
O dva roky neskôr, v júni 1995, predložil na summite EÚ v Cannes predseda vlády SR Vladimír Mečiar oficiálnu žiadosť o prijatie do Európskej únie.
Bol to však práve Vladimír Mečiar a jeho vládnutie, ktoré sa podpísalo pod rozhodnutie Európskej komisie, ktorá 16. júla 1997 na zasadnutí v Štrasburgu neodporučila začať so Slovenskom rozhovory o rozšírení EÚ v prvej vlne, pretože krajina nespĺňala politické kritériá.
Tento verdikt podporila v decembri 1997 Európska rada v Luxemburgu.
Vedúci predstavitelia EÚ rozhodli, že Únia bude viesť intenzívne rokovania o členstve s prvou skupinou štátov, a to s Českou republikou, Maďarskom, Poľskom, Slovinskom, Estónskom a Cyprom.
Slovensko bolo pre neplnenie politických kritérií zaradené do druhej skupiny krajín spolu s Litvou, Lotyšskom, Bulharskom a Rumunskom.
V roku 1999 dostalo Slovensko pozvanie do Helsínk
Situácia sa zmenila po parlamentných voľbách v roku 1998 a sformovaní novej vlády na čele s Mikulášom Dzurindom, čo Únia vnímala ako pozitívny krok na ceste integrácie Slovenska do európskych štruktúr.
Nasledoval summit EÚ v decembri 1999 v Helsinkách a pozvanie Slovenska na rokovania o vstupe do Európske únie.
Vrcholná schôdzka EÚ v hlavnom meste Fínska sa konala na záver polročného fínskeho predsedníctva a mnohí pozorovatelia ju označujú za jednu z tých schôdzok Únie, ktorá vošla do dejín.
Posledná balkánska kríza totiž výrazne urýchlila proces európskej integrácie a tak pozvanie z reformujúcich sa krajín dostali popri Slovensku, Litve, Lotyšsku a Malte aj Rumunsko a Bulharsko.
Brusel sa tým snažil do istej miery kompenzovať hospodárske problémy, ktoré spôsobila ich ekonomikám kríza, ale na strane druhej to bola aj snaha o preniknutie demokratickej a prosperujúcej Európy na Balkán.
Slovensko už v júni 2001 dostihlo Česko a Estónsko
Kritériá členstva sa rozdeľovali na tri okruhy – popri politických to boli aj ekonomické a právne.
Na splnenie politických kritérií musela mať kandidujúca krajina stabilné inštitúcie, zabezpečenú ochranu ľudských práv a riadiť sa princípmi právneho štátu.
Ekonomické boli založené na funkčnom trhovom hospodárstve i schopnosti odolávať konkurencii. Prijatie právnych predpisov EÚ i judikatúry Súdneho dvora boli predpokladmi na splnenie právnej podmienky jej členstva v Únii.
Slovensko už v júni 2001 dostihlo s celkovým počtom 19 uzavretých kapitol Česko a Estónsko, ktoré s EÚ rokovali o dva roky dlhšie.
Hlavným vyjednávačom Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie a prvým slovenským eurokomisárom bol Ján Figeľ, ktorý povedal: “Dôstojné miesto Slovenska v spoločnej Európe bolo kedysi snom niekoľkých, neskôr túžbou mnohých a dnes je nevyhnutnosťou pre všetkých.”
Slovensko sa stalo súčasťou dovtedy najväčšieho rozšírenia v dejinách EÚ
Po splnení všetkých kritérií a uzatvorení 31 negociačných kapitol vstúpilo Slovensko do Európskej únie 1. mája 2004.
K 15 krajinám Únie sa spolu so Slovenskom pripojili Cyprus, Česko, Estónsko, Maďarsko, Malta, Litva, Lotyšsko, Poľsko a Slovinsko, teda celkove desať krajín. Išlo o dovtedy najväčšie rozšírenie v dejinách Európskej únie.
“Rozhodnutie prijať v roku 2004 do Únie desať európskych krajín bolo významným momentom pre náš kontinent a významným momentom v dejinách.
Pristúpenie krajín strednej a východnej Európy a odhodlanosť ich obyvateľov pri príprave na toto pristúpenie nám umožnili zosúladiť geografiu nášho kontinentu s jeho dejinami. Aj dnes zostávam horlivým priaznivcom rozšírenia,” vyhlásil 30. apríla 2019 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker.
Slováci vstup krajiny do EÚ podporili len tesne
Ešte pred vstupom Slovenska do EÚ 1. mája 2004 sa rok predtým konalo referendum s otázkou: “Súhlasíte s tým, aby sa SR stala členským štátom EÚ?” Za členstvo v Európskej únii sa v máji 2003 vyslovilo 92,46 percenta zúčastnených voličov, čo bolo najviac spomedzi všetkých kandidujúcich krajín.
Účasť na hlasovaní však bola nízka. K hlasovacím urnám prišlo iba 52,15 percenta občanov zapísaných vo voličských zoznamoch, teda len tesne nad potrebnou nadpolovičnou väčšinou.
