Vláde, premiérovi ani Gajdošovi nič nedaroval: Personálny stav je kritický, minister je nezodpovedný a vláda o tom vie, tvrdí generálporučík vo výslužbe Macko

12.1.2019 16:30

Znovuzavedenie povinnej vojenskej služby? Mám obavu, nezakrýva generálporučík vo výslužbe Pavel Macko, ktorý z armády odišiel po 35 rokoch vlani v apríli na protest proti výberu nového náčelníka generálneho štábu Daniela Zmeka. Aktuálne je expertom strany Spolu. V rozhovore pre PL.sk hovorí aj o tom, že na zatraktívnenie práce vojaka vyšší plat nestačí...

Vláde, premiérovi ani Gajdošovi nič nedaroval: Personálny stav je kritický, minister je nezodpovedný a vláda o tom vie, tvrdí generálporučík vo výslužbe Macko
Foto: TASR
Popis: Zľava na archívnej snímke Andrej Kiska, Peter Gajdoš a Pavel Macko.

Zá­u­jem o vstup do ozb­ro­je­ných síl stag­nuje, prečo? Je to neatraktívnosťou povolania, čoraz vážnejšími globálnymi bezpečnostnými hrozbami, sociálnym či materiálnym zabezpečením?

Osobne si myslím, že je to kombinácia viacerých faktorov. Prvým je všeobecný civilizačný vývoj. Časy sa zmenili. Spoločnosti sú viac liberálne, postindustriálna éra priniesla nielen informačnú revolúciu, ale aj rast individuálnych slobôd a možností sa realizovať, cestovať po svete a užívať si život. Vojenská profesionálna služba, ako je nastavená, je príliš zaväzujúca. Vyplatí sa len dlhodobá služba, z ktorej sú aj dlhodobé sociálne benefity, čo mnohých mladých ľudí oberá o ďalšie možnosti. Druhým faktorom je to, že ozbrojené sily sa stali regulárnym účastníkom pracovného trhu a sú vystavené tvrdej konkurencii. Zatiaľ čo pri zavedení profesionálnej služby bol nástupný plat profesionálneho vojaka v tej najnižšej hodnosti vyšší ako priemerná mzda v národnom hospodárstve, dnes výrazne zaostáva za priemernou mzdou. Ale chceme spoľahlivý, fyzicky aj technicky zdatný personál.

Samotný plat však nestačí. Dôležité sú aj podmienky služby, materiálne vybavenie, zmysluplný a atraktívny výcvik a hlavne vzťahy v jednotkách či inštitucionálna kultúra. Ak toto nie je kvalitne nastavené, tak všetky náborové kampane sú v očiach potenciálnych regrútov nedôveryhodné. Zlá povesť o skutočných pomeroch sa šíri veľmi rýchlo. Zmena bezpečnostného prostredia nie je až taká dramatická a jej vplyv je v tomto marginálny. Naopak, pre isté skupiny ľudí môže byť aj motivujúca k vstupu do armády, ak by boli dobre nastavené podmienky. Dôležitým faktorom je aj celkový vzťah občanov a štátu, čo je rovnica s dvomi stranami. Ak majú občania pocit, že ich štát tu nie je pre nich alebo je zle spravovaný, tak aj ich odhodlanie ho brániť je menšie. Stále platí, že štátna identita, stotožnenie sa občanov s ňou a z toho vyplývajúca vôľa a odhodlanie národa brániť svoj štát je najdôležitejšou zložkou sily štátu. To sa nedá zaveliť rozkazom, je to dlhodobý proces. Vojenský, ekonomický aj diplomatický potenciál sú podstatné, ale vo vzťahu k vôli národa až sekundárne.

Do civilu odišlo 22. decembra 2005 posledných 214 vojakov základnej vojenskej služby z kasární v Kežmarku a bratislavských Vajnôr. Následne od januára 2006 máme čisto profesionálnu armádu. Keď sa na vec pozeráte spätne, bolo rozhodnutie o zrušení povinnej vojenskej služby správne?

O zrušení povinnej služby budú vždy pochybnosti a ich nositeľmi budú najmä tí, ktorých sa priame dôsledky povinnej služby už netýkajú. V danom čase bolo zrušenie povinnej služby logickým vyústením transformácie armády aj prirodzenou reakciou na vtedy pozitívny trend zmeny bezpečnostného prostredia. Vstúpili sme do systému kolektívnej obrany, čím sme získali bezpečnostné garancie a mohutný odstrašujúci potenciál Aliancie. Okrem vlastných, môžeme počítať aj s kapacitami spojencov. Lenže ten spoločný vojenský potenciál nie je ani virtuálny, ani anonymný. Musia ho vyskladať členské krajiny. Síce sme mohli znížiť počty a rozsah spôsobilostí. Ale to, čo nám zostalo, musia byť kompatibilné, moderne vybavené, vysoko vycvičené a okamžite použiteľné ozbrojené sily. Dostupné pre prípad krízy na vlastnom území, ale aj v prospech spojencov. Naviac, spektrum hrozieb a tým aj úloh sa podstatne rozširuje. Vôbec to nie je spôsobené len účasťou v spojeneckých expedičných operáciách, ale hlavne zmenou charakteru hrozieb a spôsobu vedenia boja. Splnenie všetkých týchto požiadaviek sa dalo zabezpečiť profesionalizáciou armády. V tomto kontexte to bolo správne rozhodnutie.

Ako toto rozhodnutie neskôr, počas tých rokov ovplyvnilo armádu v súvislosti s jej bojovou pripravenosťou až po údržbu vojenských priestorov a majetku?

Samotné zrušenie povinnej služby nemalo priamy dôsledok na úroveň vycvičenosti a bojovej pripravenosti. Dotklo sa skôr disponibilného počtu vojakov a tým aj množstva a rozsahu úloh, ktoré mohli ozbrojené sily plniť. Povinná polročná služba s cyklickou obmenou väčšiny personálu rozhodne neumožňovala celkové zvyšovanie úrovne vycvičenosti a pripravenosti. Maximálne by umožnila odbremeniť kvalifikovanú časť ozbrojených síl (profesionálov a semiprofesionálov) od vedľajších obslužných činností a sústrediť sa na výcvik. Lenže štruktúra väčšiny útvarov a jednotiek  nebola zložená z dvoch paralelných kategórií. Nemali sme zvlášť profesionálne výkonné bojové jednotky na jednej strane a jednotky prevažne z povolancov na podporné a obslužné činnosti. Až na výnimky, naše útvary a jednotky boli zmiešané. Pravdou je, že aj po úplnej profesionalizácii úroveň celkovej bojovej pripravenosti postupne klesala. Príčinou tohto poklesu ale bol nedostatok zdrojov, nie zrušenie povinnej služby. Nikdy sme nenaplnili predvstupový záväzok dávať na obranu 2 % HDP. Nedostatočným a stále klesajúcim financovaním skutočných potrieb profesionálnej armády až pod kritickú hranicu nedošlo k naplneniu základného predpokladu úspešnosti profesionálnej armády. Tým  bolo vybudovanie síce menších, ale moderne vyzbrojených a vybavených, plne obsadených a dobre vycvičených ozbrojených síl, okamžite dostupných na plnenie úloh.

Najväčší negatívny následok zrušenia povinnej služby sa prejavil najmä vo dvoch oblastiach. Prvou je nekvalifikovaná práca povolancov pri údržbe vojenských objektov, ale aj všetky neproduktívne činnosti ako dozorná služba a strážna služba. Tie mali vykonávať civilní zamestnanci. Lenže tých sme nikdy nezamestnali dosť, aby vykryli výpadok vojakov povinnej služby, lebo dogmou sa stali nízke smerné čísla. Naviac sme bez dostatočnej prípravy príliš rýchlo realizovali aj tzv. scivilňovanie služieb. Tento neúčelný outsourcing sa, bohužiaľ, realizoval aj tam, kde bolo lepšie si ponechať vlastných civilných zamestnancov. Dramaticky sa znížili aj peniaze na rutinnú a štandardnú údržbu infraštruktúry. Tým, že z kasární odišli dovtedy ubytovaní povolanci, sa aj vytratil tlak širokej verejnosti na dôstojné podmienky pre ubytovanie a službu vojakov. Profesionálni vojaci zaťali zuby a vydržali aj v objektoch napríklad s nefunkčnými sociálnymi zariadeniami a podobne, veď napokon večer mohli odísť domov do normálneho prostredia.

Druhým problémom bolo zrušenie prirodzenej tvorby záloh potrebných pre mobilizačné rozvinutie. Tento problém sa žiadnej vládnej garnitúre nepodarilo uspokojivo vyriešiť a to aj z dôvodu, že počas relatívne priaznivej bezpečnostnej situácie to nikto na politickej scéne nepovažoval za dôležité a naliehavé. To sa zmenilo a je jasné, že súčasné modely aktívnych záloh a dobrovoľnej vojenskej prípravy sú patetické a nedokážu vygenerovať potrebné zálohy.

Ako vnímate čerstvú debatu o tom, že do budúcna je na zvážení a na celospoločenskej diskusii, či opäť naša krajina nezavedie povinnú vojenskú službu?

Samotná povinná vojenská služba je legitímny nástroj štátu na zabezpečenie svojej schopnosti reagovať na rozsiahlu krízu alebo existenčnú hrozbu. Ak by sa aplikovala spravodlivo a rozumne, môže slúžiť aj ako nástroj na posilňovanie vlastenectva a lojality k svojej krajine. Primárnym cieľom však musí byť reálne posilnenie vlastnej obranyschopnosti a schopnosti reagovať na krízy a nepredvídateľné situácie. Rovnako je legitímna aj prípadná diskusia na tému jej znovuzavedenia. Len treba k nej pristupovať racionálne a s poctivými faktami a argumentmi, nie s populistickým sentimentom a zástupnými cieľmi typu „robenia chlapov z chlapcov“. Za tri alebo šesť mesiacov povinnej služby predsa nevyriešite zanedbaných 20 rokov výchovy v rodine a škole ani nezmeníte charakter človeka.  

Tu treba upozorniť aj na to, že článok 25 ods. 1) Ústavy SR hovorí o povinnosti občanov, že: „Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov.“ Všetkých občanov, ktorí sú si podľa Ústavy SR rovní, bez ohľadu na pohlavie alebo vierovyznanie. Branný zákon však brannú povinnosť obmedzuje len na časť občanov mužskej populácie. Ak by sme mali otvoriť diskusiu na túto tému, tak naozaj musí byť celospoločenská a mala by sa týkať univerzálnej povinnej štátnej služby pre všetkých občanov, mužov aj ženy, aby sa vyhovelo aj ustanoveniu čl. 25 ods. 2) Ústavy SR. Časť by bola formou vojenskej služby, zvyšok v inej podobe.  Mám obavu, že vôľa občanov ani aktuálny stav rozvoja našej mladej demokracie a vyspelosti politických subjektov nedávajú garanciu zmysluplnej  diskusie a rozhodnutia o „národnej službe“ v krátkom čase.

Pri vzniku SR mala armáda 53-tisíc vojakov, pred troma rokmi to bolo menej ako 16-tisíc. Aký je potrebný, zmysluplný stav?

Bavíme sa o výsledkoch utajovaných operačných analýz a preto nemôžem byť špecifický. To, čo sme videli ako aktívne ozbrojené sily pri vzniku SR, bol iba potenciál udržiavaný v stave bezpečnosti. To bola len časť takzvaných objektívnych síl potrebných na začatie účinnej obrany štátu. Vo všeobecnosti platí, že aj tieto objektívne sily sú len východiskovým potenciálom, ktorý musí byť v prípade pokračujúcej existenčnej hrozby priebežne zvyšovaný aj po začiatku konfliktu. Až do odvrátenia existenčnej hrozby alebo porážky a teda zániku štátu v pôvodnej podobe. Objektívna potreba vojenských síl sa od vzniku SR do súčasnosti zmenila len čiastočne. Na jednej strane mierne klesla vzhľadom na pokles rozsahu potenciálnej konvenčnej hrozby, na druhej strane sa menila v dôsledku zmeny spektra a charakteru hrozieb.

Podstatne sa zmenilo to, že dnes sme súčasťou systému kolektívnej obrany a podstatnú časť tých objektívnych síl by poskytli spojenci. Preto si môžeme dovoliť udržiavať podstatne nižšie stavy, ako je potenciálna potreba na obranu Slovenska. My si dnes, v stave bezpečnosti, ale aj pre mobilizačné rozvinutie, musíme udržiavať dostatočný vojenský potenciál, ktorý nám umožní plniť súbežne tri hlavné úlohy: 1.) reagovať na počiatočnú krízu vlastnými silami do príchodu spojencov, 2.) zabezpečiť vykonanie mobilizácie a udržanie kontinuity štátu a jeho funkcií a 3.) zabezpečiť prijatie, rozmiestnenie, integráciu a podporu spojeneckých síl. Momentálne sú počty (niečo vyše 17 000 v stave bezpečnosti), ktoré navrhuje  MO SR v rámci celkových početných stavov, také, že umožňujú plniť uvedené úlohy pri aktuálnom stave bezpečnostného prostredia. Rozdiel medzi týmito mierovými počtami a takzvanými vojnovými počtami je politické riziko, ktoré na seba berie vláda. Ak by sa bezpečnostná situácia zhoršovala, musel by sa zmenšovať rozdiel medzi aktívnymi a cieľovými silami. Počty aktívnych síl by sa museli zvyšovať alebo by vláda podstúpila ešte väčšie riziko. Akékoľvek počty ozbrojených síl, aby boli zmysluplné, sa musia vždy odvodzovať od reálneho stavu bezpečnostného prostredia a preukázateľného trendu jeho zmeny.

Minister obrany Gajdoš i premiér Pellegrini hovoria o diskusii do budúcna. Nie je to však vzhľadom na personálny stav či situáciu vo svete neskoro? Nemali by byť tieto úvahy už ďalej?

Aj napriek zhoršeniu, bezpečnostné prostredie sa nezmenilo natoľko, aby sme museli konať v panike. Hlavne sa však nezmenili východiskové predpoklady platné pri zavedení profesionálnej armády. Aj naďalej sme súčasťou systému kolektívnej obrany. Naše záväzky sa podstatne nemenia, menia sa a budú sa aj na ďalej meniť požiadavky na úroveň pripravenosti a pohotovosti, ktorá je dnes pomerne nízka. Lenže toto hovorí práve v prospech profesionálnej armády. Naším najväčším problémom je, že profesionálnu armádu sme nikdy nedobudovali do požadovaného stavu. Naopak, na okamžité zavedenie povinnej služby nielenže nie sú dôvody ani podmienky, ale by to aj odčerpalo ďalšie zdroje z profesionálnej armády a ešte viac oddialilo jej dobudovanie do požadovaného stavu. Naviac, ešte viac by zaťažilo nedostatočnú profesionálnu armádu novou úlohou, ktorou by bol výcvik vojakov povinnej služby.

Najprv by sme mali pokračovať v dobudovaní tej profesionálnej armády, ktorú už máme, a súčasne upevňovať dôveru občanov vo svoj štát. To predpokladá aj vyššiu transparentnosť a zníženie možnosti korupcie a podstatne efektívnejšie využívanie zdrojov určených na obranu. Súbežne realizovať celospoločenskú transparentnú diskusiu o potrebách a spôsoboch zabezpečenia spravodlivej povinnej štátnej služby občanov („národnej služby“). Výsledkom takejto diskusie  by mala byť široká zhoda na tom, akým spôsobom, kedy a pri splnení akých rozhodujúcich podmienok by sa pristúpilo k znovuzavedeniu povinnej vojenskej služby. Až v prípade, že by sa podstatne zhoršilo bezpečnostné prostredie a boli splnené vopred dohodnuté a s verejnosťou odkomunikované podmienky, pristúpilo by sa k realizácii povinnej služby. Na takúto diskusiu nie je neskoro, ale keďže sa už začala, treba ju v rozumnom horizonte niekoľkých rokov dokončiť. Pokiaľ nenastane dramatická zmena bezpečnostného prostredia alebo nejaká akútna kríza.

Zástancom návratu do starých čias je aj český minister obrany, ten hovorí o trende v Európe. Je teda reálne, že krajiny Európy, ktoré prešli k profesionálnym armádam, rozhodnutia prehodnotia?

Nemám rád klišé typu návratu do starých čias. Pri všetkej úcte, je to neprofesionálne a negarantuje to úspech. Časy sú dnes iné a aj charakter hrozieb je iný. Pripravovať sa na minulé konflikty je takmer zaručená cesta, ako premrhať obrovské zdroje a zostať absolútne nepripravený na nový konflikt, hrozbu alebo výzvu. Každá krajina má iné podmienky, problémy aj tradície. Mali by sme zostať racionálni, poučiť sa od druhých, ale hľadať riešenie šité pre naše potreby a podmienky. Dnes hovoríme, že napríklad kybernetická hrozba je už taká, že zakladá samostatnú vojnovú doménu (k moru, súši, vzduchu a kozmickému priestoru). Aký má potom zmysel povolať na povinnú vojenčinu IT špecialistu a učiť ho kopať zákopy alebo strážiť muničný sklad, keď ho lepšie vieme využiť pri ochrane kritickej informačnej infraštruktúry a jej funkcie? Preto hovorím, že by sme mali diskutovať o celkovom zvyšovaní odolnosti nášho štátu a širšie definovanej modulárnej povinnej štátnej službe. Romantické snívanie o návrate k povinnej službe až obťažovaniu občanov v podobe aplikovanej bývalým režimom je nepochopenie potreby modernej obrany a bezpečnosti štátu. Takéto riešenie by rozhodne automaticky nezlepšilo vzťah občanov ku svojmu štátu a jeho obrane, skôr naopak.

Dnes má vo­jak 2. stupňa s vý­ko­nom služby do jed­ného roka mzdu 707,50 eura. Od  ja­nu­ára 2019 to bude po 10-per­cent­nej va­lo­ri­zá­cii 778,25 eura a po zapracovaní pri­pra­vo­va­ných zmien ešte pri­bližne o ďal­ších 300 eur viac. V prí­pade pr­vej dôs­toj­níc­kej hod­nosti – po­ru­čík, je to v sú­čas­nosti 1 073 eur, po va­lo­ri­zá­cii a na­vý­šení bude plat po­ru­číka za­čí­nať na sume 1 575 eur. Kde by sa tie platy podľa vás mali pohybovať, aby armáda bola vážnym subjektom na pracovnom trhu?

Na úrovni porovnateľnej s národným hospodárstvom na porovnateľných pozíciách vyžadujúcich porovnateľnú úroveň zručností a znalostí, mieru zodpovednosti a rizika. Zabezpečiť automatickú indexáciu podľa vývoja situácie v národnom hospodárstve. Príliš vyššie asi ísť netreba, pokiaľ bude systém doplnený systémom ďalších sociálnych výhod zohľadňujúcich charakter služby aj obmedzenia a riziká z toho vyplývajúce. Dôležité je aj to, že zatiaľ čo si bežnú pracovnú silu môžeme doviezť zo zahraničia, vojakov by sme primárne mali regrutovať z domácich zdrojov. Treba vykonať hĺbkovú analýzu a porovnanie činností a nastaviť systém nanovo. Ľudí treba lepšie zaplatiť, ale aj od nich viac vyžadovať a aj vytvoriť na to podmienky. Aký zmysel má nakupovať drahú techniku, keď nemáme naplnený personál alebo nemáme peniaze na intenzívny výcvik na kvalitných výcvikových zariadeniach?

Čo by sa okrem zvýšenia platov ešte malo stať, aby mladí chlapci viac premýšľali o svojej budúcnosti v rámci Ozbrojených síl SR? Ako to povolanie zatraktívniť?

Vytvoriť atraktívne prostredie, kde nájdu mladí muži aj ženy nielen možnosť sebarealizácie, ale aj prostredie dôvery, spolupráce  a spravodlivého zaobchádzania a pocit hrdosti z príslušnosti k profesii aj svojej jednotke. S moderným vybavením aj infraštruktúrou. Ako môže byť vojak hrdý a nadšený, keď už pri nástupe do základného výcviku nájde kasárne, ubytovanie a vybavenie ako vojaci povinnej služby pred tridsiatimi rokmi s tým, že dnes je o tých 30 rokov staršie a opotrebovanejšie. Vedenie rezortu aj naši velitelia by sa možno niekedy mali nad kritickými blogmi našich mladých vojakov, ktorí odišli sklamaní do civilu krátko po vstupe do OS SR, nielen pohoršiť, ale aj zamyslieť. Lebo nie všetka ich kritika je len výsledkom ich naivnej predstavy o vojenskej službe, ale často ide o reálny problém. Len my starší si ho za žiadnu cenu nechceme pripustiť. Treba zmeniť aj celkovú spoločenskú klímu vo vzťahu k ozbrojeným silám. Ako si bude niekto vážiť ozbrojené zložky a ich príslušníkov, keď ich verejne, bez znalosti veci a z čistého populizmu dehonestuje, napríklad premiér krajiny alebo iný vysoký ústavný činiteľ? Pričom, ak armáda dostáva na prevádzku a výcvik jednu pätinu z toho, čo potrebuje, tak primárnym vinníkom stavu je skôr vláda ako vojak bez pohonných hmôt, munície a výstroje s nepojazdnou technikou. Treba mať na pamäti, že dobrá povesť sa buduje dlhodobo, ale tá zlá sa šíri rýchlosťou blesku. A odradzuje od vstupu do takej organizácie.

Minister Gajdoš v tejto súvislosti upokojoval verejnosť slovami, že v sú­čas­nosti máme dostatočné množ­stvo personálu na za­bez­pe­če­nie pl­ne­nia úloh, či už v ak­tív­nej službe, alebo zá­lo­hách.  Je to naozaj tak alebo už dnes je personálny stav kritický?

Personálny stav je kritický a vláda o ňom vie. Stačí si prečítať utajované hodnotenia operačnej pripravenosti a ďalšie materiály a nechať si ich analyzovať. Prístup ministra je presne taký, aký som kritizoval v predchádzajúcej odpovedi a je aj nezodpovedný. On problém nevidí a bagatelizuje ho namiesto toho, aby ho riešil, ak treba aj na úrovni Bezpečnostnej rady a vlády SR. Mierové počty sú len zlomkom potreby, absolútnym minimom na plnenie tých troch kategórií úloh, ktoré som už spomínal. Ak nám chýba jedna štvrtina vojakov, tak sa to musí výrazne prejaviť vo všetkých oblastiach schopnosti plniť úlohy. A ak okrem toho dlhodobo dávame na prevádzku, výcvik a údržbu len okolo jednej pätiny skutočnej potreby, nemôže byť stav taký, ako sa verejnosti snažia nahovoriť minister a premiér. Vo všeobecnosti síce ozbrojené sily môžu plniť svoje základné úlohy, ale len v obmedzenom rozsahu a kvalite a s podstatne vyššími a neopodstatnenými rizikami pre vojakov. Niektoré úlohy v podstate ani nevieme zabezpečiť. Doteraz sme mali šťastie, že sme nečelili situácii, kde by sa to naplno prejavilo. Ale prvá väčšia kríza, a nemusí to byť vôbec vojenská hrozba, nás môže nepríjemne zaskočiť a odhaliť mieru „nahoty cisára“.

Ne­dávno mi­nis­ter ob­rany pod­pí­sal zmluvy na ob­sta­ra­nie lie­ta­diel F-16 za 1,6 mi­liardy eur, ktoré vy­vo­lali v spo­loč­nosti búr­livú dis­ku­siu, či sú nám potrebné. Nebolo možno lepšie tieto peniaze použiť práve na zatraktívnenie tohto povolania?

Dlhodobo poukazujem na potrebu vyváženého rozvoja ozbrojených síl. Nestačí len realizovať miliardové nákupy techniky, aj keď bez zásadnej modernizácie a prezbrojenia sa nikam nepohneme. Lenže súbežne s modernizáciou je potrebné riešiť aj ďalšie deficitné oblasti. Regrutácia personálu a zatraktívnenie vojenskej služby, znovuzískanie konkurencieschopnosti musí byť prioritou. Kvalitný, dobre vycvičený a oddaný personál je to najdôležitejšie pre našu obranu. Všetko ostatné mu umožňuje dosiahnuť úspešné plnenie úloh. Veľké nákupy by sa teoreticky mali realizovať podľa Dlhodobého plánu 2030 schváleného vládou 4. októbra 2017. Minister rád zdôrazňuje, že obstaráva „systémovo a systematicky“. Treba však povedať, že skutočná realizácia vôbec nejde podľa tohto plánu a je potrebné ho zásadne aktualizovať. Po prvé do plánu boli dané len priority priorít, ostatné projekty sa doň nezmestili v rámci stanoveného limitu. Tým, že sme nakúpili stíhačky nad rámec limitu podľa plánu, tie peniaze navyše budú niekde inde chýbať. Treba šetriť každé jedno euro a nie sa  snažiť maximálne „vyťažiť“ určené limity, ako to vidíme v prípade bojových vozidiel 8x8, 4x4 alebo húfnic Zuzana 2. Lebo ušetrené peniaze môžeme využiť na veci, ktoré sa do Dlhodobého plánu nedostali a na chýbajúci personál. Bohužiaľ, rozpočet na rok 2019 jasne ilustruje, že prakticky celé 56-percentné navýšenie rozpočtu kapitoly obrany pôjde len do kontroverzných nákupov. Navýšenie rozpočtu na platy a mzdy o 3,5 % zatiaľ nekopíruje ani len avizované zvyšovanie platov o 10 %.

Experti opozície sa vyslovili v tom zmysle, že úvahy o znovuzavedení povinnej služby nie sú správne, lebo krajina vraj nepotrebuje znudených, neochotných vojakov. Váš názor na túto optiku?

Ako som už uviedol, okamžité zavedenie povinnej služby nie je nutné a nevyrieši zanedbanú výstavbu profesionálnej armády, ani nedostatočnú regrutáciu profesionálnych vojakov. Tieto úlohy treba dokončiť tak či tak. Rovnako odvedenie časti obyvateľstva takpovediac nasilu a ich zaradenie do povinnej vojenskej služby nepovedie automaticky ani k zlepšeniu stavu ozbrojených síl, ani nárastu vlastenectva, skôr naopak. Na druhej strane treba rešpektovať to, že zaistenie obrany a bezpečnosti je absolútne prioritnou úlohou štátu. Štát, ktorý si nevie zabezpečiť svoju obranu a bezpečnosť, prestáva byť štátom a všetky ostatné funkcie sú irelevantné alebo značne obmedzené, resp. realizované už pod kuratelou iného štátu. Preto je potrebné sa komplexne venovať budovaniu štátnej identity, dôvery občanov vo svoj štát, vlastenectva a vôli brániť svoj štát aj nástrojom na jeho obranu, vrátane ozbrojených síl. Ak by si to situácia vyžadovala, musíme byť pripravení aj na nepopulárne riešenia. Ale tie musia byť spravodlivé voči všetkým občanom štátu bez rozdielu. Zatiaľ však nie je dôvod na dramatické a nepremyslené kroky, pre ktoré ani nie sú vytvorené podmienky.

Z uvedeného dôvodu, pokiaľ nenastane dramatická zmena bezpečnostného prostredia, strana Spolu – občianska demokracia aj ja osobne uprednostňujeme profesionálnu armádu a spoločné medzinárodné riešenia ako nástroj zaistenia bezpečnosti a obrany Slovenska.

Autor: Ľudovít Kusal

 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ľudovít Kusal
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Pellegrini sa stretol s Glváčom. Čo povedal ´maznák´ premiérovi?

18:15 Pellegrini sa stretol s Glváčom. Čo povedal ´maznák´ premiérovi?

Podpredseda Národnej rady (NR) SR Martin Glváč (Smer-SD) by sa mal k svojej komunikácii s Alenou Zsu…